Z raných dejín Uhorska
Z raných dejín Uhorska.
Výňatok z článku A. Hrnku, uverejnený v Slovenských pohľadoch č.7/8 z roku 2010 pod názvom, Spolužitie Slovákov s Maďarmi v Uhorsku a maďarizácia, ma ako čitateľa zaujal tým, že najmä jeho prvá časť, stojí za to, že som sa rozhodol aj napriek mojím niektorým malým pripomienkám, ju ponúknuť širšej čiteteľskej verejnosti pod názvom: R raných dejín Uhorska. Pritom všetkom si ale myslím, že niektoré tvrdenia autora, ako napr. že starí Maďari "rozvrátili politickú štruktúru," ktorú vybudoval Svätopluk, sa nemôže takto jednoznačne s týmto konštatovaním stotožniť, lebo táto "štruktúra" bola vybudovaná vojenskou silou kráľa Svätopluka, teda otca kniežaťa Svätopluka I., a to celkom jednoznačne aj proti vôli napr. Čechov, Slezanov, Vislanov či Panóncov a ďalších slovanských etník. Tie potom boli proti svojej vôli pripojené výbojmi kráľa Svätopluka, aby tak vytvoril ríšu, ktorá viacnásobne presahovala hranice jadra Veľkej Moravy, t. zn. dnešného Slovenska a Moravy, čo neprispievalo k vnútornej súdržnosti ríše.
Autor A. Hrnko to ale opisuje následovne:" Spolužitie Slovákov a Maďarov v stredno-dunajskom priestore má už viac ako tisícročnú históriu. Keby sme ho mali posudzovať z dnešného stavu vzájomných vzťahov, museli by sme vysloviť veľké počudovanie, že tu obe etniká pretrvali viac-menej v dobrej kondícii až dodnes." Nuž neviem či v "dobrej kondícii", ale že skutočne pretrvali, tak to je pravda. Ďalej vyslovuje svoj názor i tým spôsobom, že "dnešný stav" týchto vzťahov je po tých "vyše tisíc rokoch prebývania v jednom priestore skôr anomáliou než pravidlom." S týmto konštatovaním treba len súhlasiť, keď pokračuje: "Áno, vzťahy sa začali ťažkým konfliktom, keď kočovní predkovia dnešných Maďarov vtrhli do priestoru Panónskej nížiny, hľadajúc novú základňu na svoj spôsob života. Pri tom rozvrátili politickú štruktúru, ktorú...vybudoval Svätopluk I. a jeho predchodcovia. Tento konflikt sa však skončil, keď nemecké a české vojská roku 955 na brehoch rieky Lech zničili vojenskú silu starých Maďarov a následne boli predkovia Maďarov ptinútení opustiť kočovný spôsob života. Museli sa prispôsobiť pomerom, panujúcim v tej časti Európy, v ktorej sa presadila latinská, teda západná forma kresťanstva." Tu sa žiada ešte raz pripomenúť, že k "rozvráteniu politickej štruktúry" položil základy sám Svätopluk, teda otec kniežaťa Svätopluka I. tým, že vytvoril síce ríšu veľkú čo do rozlohy, ale nemožno to už povedať aj o jej pevnosti vnútornej! Pretože národy jeho ríše hneď po smrti kráľa Svätopluka začali so svojim osamostatňovaním. Takže Maďari ten rozpad, ktorý by bol aj tak nastal, iba urýchlili.
No aj tvrdenie, že staromaďarské kmene sa "museli prispôsobiť pomerom, panujúcej v tej časti Európy, v ktorej sa presadila latinská, teda západná forma kresťanstva," nebol tak jednoznačný ako by sa to z uvedeného citátu mohlo chápať. V tejto otázke, podobne ako u Veľkomoravanov predtým, je možné od "polovice 10. storočia sledovať najprv priame prenikanie byzanských podnetov, spočiatku najmä do bezprostredne súsediacich juhovýchodných oblastí Uhorska," ako o tom píše A. Avenarius vo svojej knihe Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI.-XII.storočí, keď poukazuje na "nesporné pôsobenie slovanskej /veľkomoravskej/ štátnej tradície v politickom usporiadaní vznikajúceho Uhorského štátu." Teda svoju štátnosť budovali podľa vzoru V. Moravy. Ba i v stykoch s Byzanciou akoby boli kopírovali Veľkú Moravu. Lebo už v polovici 10. storočia je jeden zo staromaďarských panovníkov byzantským cisárom Konstantínom Porfyrogenetom oslovený ako "kráľ", i keď to bol ešte stále iba náčelník jedného zo stromaďarských kmeňov. "Tento titul na označenie uhorského vladára sa vyskytuje aj vo veszprémskej listine z r. 1001, napísanej po grécky a napokon je aj na gréckej korune, ktorú neskôr uhorskému kráľovi Gejzovi I. roku 1074 daroval byzanský cisár Michal VII." No ešte pred Gejzom I., "bol r. 948 v Konstantinopole prijatý aj náčelník jedného z maďarských kmeňových území, Bulcsu, ktorý mal titul karcha, a spolu s ním aj Arpádov vnuk Tormacsu...Roku 952 prišiel do Konstantinopolu aj kmeňový náčelník Gyula a situácia sa opakovala: aj jemu udelili po prijatí krstu titul patricia." Takže späť do Uhorska sa s Gyulom vrátil aj s byzanský kňaz Hieroteus, vysvätený pri tejto príležitosti za biskupa, aby v Uhorsku potom zahájil misijnú a kristianizačnú činnosť. Veď napokon to bol on, ktorý neskôr pokrstil aj Gyulovu dcéru Sarlottu, budúcu to matku kráľa Štefana I. /Ioanis Zonarae epitomae, c.d. s.484/. Aj ďalší staromaďarský náčelník, Gyulov nástupca Ajtonya bol pokrstený vo Vidine a sám na znak svojej viery dal vystavať krestanský kláštor východného, byzantského rítu v Márosvári. /Endlicher, I.: Monumenta arpachiana, s. 214-218/. Pritom je zaujímavý aj ďalší fakt, že na svojom území Ajtonya vládol s byzanským súhlasom, čo potvrdzuje tú skutočnosť, že v ranom uhorskom prostredí Byzancia presadzovala aj svoje úsilie o byzanskú ekomenu. Takže než sa ujala v uhorskom prostredí latinčina a kultúra západu, došlo v ranom období predovšetkým k čulým stykom práve s Byzanciou, čo A. Hrnko v článku akosi obišiel.
A. Hrnko píše, že "začiatky spolužitia Slovákov a Maďarov treba chápať ako pohostinné," čiže ústretové, tak i to je pravda iba čiastočná; lebo táto "symbióza" Slovákov a Maďarov bola okolo 10. storočia určovaná samotným vplyvom či už Byzancie, alebo neskôr aj samotného Ríma. Je len samozrejmé, že to všetko sa uskutočňovalo "pomocou slov/i/enskej šľachty z Nitrianského kniežactva a jej vojska," ako to správne A. Hrnko uzatvára, keď ďalej píše, že "bez tejto pomoci by Vajk asi neobhájil svoje následovníctvo po otcovi Gejzovi," lebo kandidátov na trón bolo viac. "Boli to nitrianskí šľachtici Hunt, Poznan, nemecký rytier Vencelín a vojská bratislavské a nitrianske, ktoré rozhodujúcou mierou sa podieľali na víťazstve Štefana /Vajka/ nad staromaďarskými tradicionalistami". Takže naozaj Slováci sa sa značnou mierou podieľali na tom, že sa Štefan stal prvým kráľom Uhorska. No a to sa odrzilo aj v tom, ako píše A. Avenarius vo svojej knihe Byzanská kultúra v Slovanskom prostredí v VI.-XII. storočí, keď okrem iného na strane 120 čítame: "...významnou zložkou v kultúrnom vývoji Uhorska je popri latinskom nápise na korunovačnom plášti Štefana I. aj nápis v staroslovenčine." Tento slovanský vplyv je zrejmý aj v neskoršom období, keď jeden zo Štefanových nástupcov, a síce Ondrej I. ako ešte mladý a nekorunovaný muž, bol nútený požiadať o exil v Kyjeve knieža Jaroslava Múdreho. Ten sa napokon zamiloval do dcéry kniežaťa, Anastázie, s ktou uzavrel aj manželstvo. A podobnou anabázou prešiel aj ďalší uhorský kráľ, Gejza I., ktorý bol naklonený byzanskému dvoru cisára Michala VII., keď sa napokon aj on oženil s dcérou jedného byzantského aristokrata. Pritom treba mať na zreteli, že snáď aj preto sa staroslovenčina sprítomnila na kráľovskom dvore Gejzu I., lebo v zmysle veľkomoravských ideových a politických tradícií, sa Gejzov titul tlmočil v kráľovskom prostredí grecizovanou staroslovenčinou. /A. Avenarius, Byzantská kultúra..., s. 128./
Tieto styky s Byzanciou boli narušené v dobe križiackych výprav po r. 1204, keď Byzancia začala upadať v dôsledku nájazdu križiakov.Vtedy pápež Inocent III. napríklad vyčíta kráľovi Ondrejovi II., že oveľa viac dbá o stavbu gréckych kláštorov ako o kláštory latinské. /A. Avenarius, Tamtiež s.131/.
Spomenuli sme spoluprácu slovenskej šľachty s kmeňovou aristokraciou dotvárajúceho sa uhorského kráľovstva, napríklad aj tým, že si uhorskí šľachtici po vzore slovenskej šľachty začali pridávať na koniec svojich priezvísk koncovku tvrdého ipsylonu "Y", čo v ich písomnej forme je znakom iba mäkčeňa./Bližšie pozri článok: Uhorsko nebolo len Maďarsko..."/ A historik istorik A. Hrnko výstižne postrehol aj to, prečo Maďari napríklad pomenovali Slovákov termínom Tót. Bolo to preto, že slovenská šľachta bežne nazývala svojich súkmeňovcov, teda svojich obyvateľov, "môj ľud" alebo "náš ľud", čo kmeňová maďarská aristokracia to začala chápať ako etnické pomenovanie, a tak tento termín "ľud", v podobe slova "tót", prevzala aj do svojho jazyka pre oslovenie Slovák. Veď podobným spôsobom Maďari prevzali až tisíce slovenských výrazov a pojmov, či už v autentickej podobe, alebo si ich pomaďarčili. O tom sa zmieňujem aj v iných článkoch na svojich internetových stránkach.
Toľkoto v krátkosti k článku: Spolužitie Slovákov s Maďarmi v Uhorsku a maďarizácia. A keďže maďarizácia je opísaná na inej web.stránke, a to v jednej stati: Historický vývin ducha, tu ju vynechávam. Július Suja-Žiak
