BLAISE PASCAL - MATEMATIK, FYZIK A FILOZOF.
l. ÚVOD.
Vývoj obchodu a priemyslu sa v období renesancie natoľko zrýchlil, že to malo ďalekosiahly dopad na rozvoj hospodárstva vo všetkých západoeuropských krajinách. To v konečnom dôsledku podstatne ovplyvnilo aj rozvoj experimentálnych matematicko-fyzikálnych vied.
Nová spoločenská vrstva - mešťania, bola v l5. storočí už tak bohatá, že do značnej miery určovala aj spôsob výroby, ktorý najmä po zámorských objavných cestách sa najmarkantnejšie začal prejavovať predovšetkým v Taliansku, Anglicku a Holandsku. Od druhej polovice l6. storočia sa tento trend pokroku dostáva aj do Francúzka, Pruska a ďalších európskych štátov.
Po astronómii a moreplavectve zachvacuje technický pokrok aj oblasť mechaniky a vývoja strojov, najmä v súvislosti so zdokonaľovaním vojenskej techniky. Tak napr. v l7. storočí zdokonaľuje profesor fyziky na padovskej univerzite Galileo Galilei, jednoduché optické kukátko z Holandska, na tú dobu v dokonalý ďalekohľad. Tento prístroj sa stal najvýznamnejším optickým pozorovacím ďalekohľadom svojej doby, pomocou ktorého bolo možné dobre pozorovať ako vesmírne, tak aj voľným okom ťažko viditeľné pozemné objekty. Vo svojich posledných rokoch života sa Galilei zaoberal aj ďalšími technickými problémami, ako napríklad čerpadlami na vodu, ktoré ho priviedli na myšlienku, prečo nemôže obyčajné ručné čerepadlo vyzdvihnúť vodu pri čerpaní zo studne vyššie, ako iba do výšky približne desať metrov? Galilei to pripisoval tomu, že vodný stĺpec sa svojou váhou jednoducho nedokáže udržať a padá späť dolu. Zarazilo ho však, že voda nepadá dolu okamžite, ako sa vodný stĺpec preruší, ale až po určitej chvíli a pomaly. Pritom si nechcel pripustiť myšlienku, ktorá sa tradovala ešte od čias Aristotela, že by tento jav bol spôsobený tzv. strachom z prázdnoty /horor vacui/. Sám už ale tento problém vyriešiť nestačil a v jeho započatom diele pokračoval jeho žiak E. Torricelli. Ten prišiel na to, prečo je vodný sĺpec prerušený v spomenutej výške. Bolo to v dôsledku stlačeného vzduchu. A práve na tieto pokusy neskôr nadviazal Blaise Pascal.
Tieto úspechy, ale aj ďalšie, ktoré sa v technike objavujú, by boli nemysliteľné bez rozvoja matematickej vedy, ktorá sa práve v dobe renesancie natoľko rozvinula, že podstatným spôsobom napomohla aj fyzike, vďaka čomu sa podarili nové objavy aj Mikulášovi Koperníkovi, už spomenutému Galieovi, ale aj Keplerovi a ďalším učencom.
Rozhodujúcim počinom pri tomto rozvoji matematiky, ale i fyziky bola skutočnosť, že ešte v l6.storočí zaviedol F. Vieta do algebry a trigonometrie namiesto slov pre známe a neznáme hodnoty /veličiny/ písmena. Tým sa algebraické dôkazy sprehľadnili, uľahčili a vytvorili predpoklady pre komplikovanejšie úvahy. Teraz už bolo možné zostavovať rovnice, čo v ďalšom vývine matematiky, a tým aj fyziky urýchlilo výpočty natoľko, že pomynuli nejsnosti a zmätky, ktoré prinášali dovtedy používané slovné formulácie /l/. Táto matematická symbolika markantne ovplyvnila rozvoj nielen matematicko-fyzikálnych disciplín, ale vďaka jej rýchlemu osvojeniu odborníkmi i z iných vedných oblastí, popohnala vývoj dopredu i ďalších vied. Tak napr. jeden z najväčších priekopníkov vo vedách v tejto dobe, René Descartes, zasiahol do rozvoja matematiky podstatným spôsobom, keď použil „geometrické súradnice, pomocou ktorých bolo možné krivku dokonale opísať rovnicou, ktorá vyjadrovala hodnoty súradníc jednotlivých bodov krivky, vzhľadom k pevným osiam“ /2/. Bol to kvalitatívne nový spôsob výpočtov, ktorý znamenal revolučný skok vo vývoji matematiky a následne i fyziky.
Francúzko bolo v l7. storočí jednou z najbohatších a zároveň i najväčších krajín v Európe. Na tú dobu malo dobre organizovaný vedecký výskum a vyspelý vysokoškolský systém. Preto sa tu schádzali učenci zo susedných štátov, ako napr. z Holandska, ale aj z Nemecka a ďalších krajín. Holandsko bolo zvlášť vyčerpávané stálymi obchodnými vojnami s Anglickom, preto tu v Paríži pôsobil aj jeden z najvýznamnejších fyzikov tejto krajiny CH.Huygens, osobný priateľ B. Pascala. No pracovali tu učenci aj z ďalších krajín, ako napr. z Nemecka. Francúzka kráľovská akadémia totiž podporovala všetkých, a to bezrodielu národností, len aby sa úspešne podieľali na vedeckom rozvoji, ktorý by mohol v konečnom dôsledku poslúžiť Francúzsku. Snáď aj to mohlo mať vplyv na vedeckú orientáciu B. Pascala, o ktorom Voltaire neskôr napísal, že „bol geniálnym človekom“
2. RODINNÉ POMERY A ICH VPLYV NA B. PASCALA.
Blaise Pascal sa narodil l9. júna l623 v meste Clermont-Ferrand v provincii Auvegne. Jeho otec Etienne Pascal, zastával v tom čase funkciu miestopredsedu berného súdneho úradu. Bol to všestranne vzdelaný muž, ktorý ovládal cudzie jazyky a bol sčítaný, veď napokon bol aj dobrý znalec matematiky, geometrie a ďalších vied. Matka Blaisovi umrela v r.l626, keď mal chlapec iba necelé tri roky. Preto celá ťarcha výchovi detí, o tri roky staršej sestry Gilberty, jeho a o dva roky mladšej Jacgueliny, spočívala iba na otcových bedrách. Etiene Pascal bol otec mimoriadne starostlivý a pod doliehajúcou ťarchou starostí s ich výchvou sa vzdal aj svojho úradu v Clermonte, a r. l63l sa ako 38 ročný odsťahoval do Paríža. Tu sa E. Pascal zbližuje so stále častejšieho stretávania s prírovedne orientovanými učencami, a to i v rodinnom kruhu, čo má kladný vplyv na jeho syna Blaisa. A bol to práve najvzdelanejší pegagóg Francúzska, M. E. de Montaiqne, ktorý v druhej polovici l6. storočia ovplynil E. Pascala na toľko, že ten sa ozhodol sám doma vychovávať svoje tri deti, ktoré vyučoval klasickým jazykom, ale i latinčine, gréčtine, gramatike, histórii, geografii, matematike, fyzike a ďalším vedným disciplínam. A aj preto, i keď bol ešte celkom mladý, sa zriekol možnosti po druhýkrát sa oženiť. V domácnosti sa snažil vytvárať celkom slobodnú, i keď tvorivú atmosféru, ktorá v dôsleku priateľských stykov so vzdelancami Paríža blahodárne vplývala na jeho deti. Z nich zvlášť začal vynikať Blaise, lebo už napríklad vo svojich štyroch rokoch vedel plynule čítať a ratáť. Ako desaťročný sa začal zaoberať, napríklad myšlienkou, prečo zvoní keramický tanier na stole, keď po ňom udrieme nožom, a prečo prestane zvoniť, keď ho chytíme rukou? No a takýchto nevšedných prejavov mal syn E. Pascala viac, čo neušlo pozornosti vnímavého otca. Preto ho už v trinástich rokoch prihlasuje do matematickej spoločnosti svojich priateľov - matematikov. Tu sa Blaise zakrátko stáva rovnocenným partnerom ostatným členom spoločnosti a svojimi výpočtami už tu potvrdzuje napr. väčšinu Euklidových matematických teórií a medzi nimi aj vetu o súčte úhlov trojúholníka.
Etiene Pascal bol zámožný človek, preto prvé roky žil s deťmi v Paríži iba z renty. Po čase sa predsa len rozhodol vstúpiť do služieb kráľa ako intendant. V tejto funkcii ale už v r. l638 vystupuje v niektorých fiškálnych otázkach proti dvoru, či lepšie povedané, proti daňovej polike kardinála Richelie, u ktorého upadol do nemilosti. Keďže povesť kardinála nebola najlepšia, a určite by ho bola stihla Bastila, preto sa na istý čas uchyľuje do ústrania.
V tomto čase mladučká, no vzdelaná Jacqueline sa už stáva známou herečkou v Paríži a má veľa obdivovateľov. Jedným z nich bol aj sám všemocný kardinál Richelie, ktorý bol milovníkom divadla a z obdivu k hereckým výkonom dcéry E. Pascala sa rozhodol, že jej otca povolá späť do štátnych služieb. Ihneď ho poveruje funkciou kráľovského komisára pre výber daní a poplatkov v Rouenu. Táto práca bola nesmierne únavná predovšetkým svojími jednotvárnymi, mechanickými počítacími úkonmi, ktoré E. Pascalovi zaberali všetok pracovný čas. A tak nebolo zriedkavosťou, že musel do úmoru pracovať aj v noci. Otcova únavná mechanická práca veľmi znepokojovala dorastajúceho, vtedy iba l4 ročného, Blaisa.
V l7.storočí nebol problém mechanického sčítania a odčítania ojedinelým javom. Už viacerí vtedajší matematici sa venovali pokusom, ako tento problém riešiť. No ani jedna z metód nebola natoľko dokonalá, aby mohla dosiahnúť širšieho uplatnenia, i keď v niektorých prípadoch k uľahčeniu počtových úkonov došlo, ako napríklad: násobenie,delenie, sčítanie a odčítanie, ktoré už bolo v pricípe vyriešené. Známe boli napríklad v tom čase tzv.sčítacie paličky. Ba, dokonca objavuje sa aj prvé logaritmické pravítko /3/. No tieto prípravky neuspokojujú predstavy mladého Blaisa Pascala, i keď určité východisko pre lepšie a dokonalejšie riešenie mu poskytli. Svoje smerovanie a cieľ preto upriamil na zostrojenie takého prístroja, ktorý by uľahčil prácu aj pri zložitejších počtových úkonoch. Predovšetkým by mal byť spoľahlivý a dobre pochopiteľný pre každého človeka. Šlo mu o to, aby užívateľ jeho prístroja nemusel byť špeciálne zasvätcovaný do tajov algebry, aby s ním mohol bežne pracovať.
3. BLAISE PASCAL AKO MATEMATIK A FYZIK.
B. Pascal sa atal známym matematikom potom, ako vo veku l6. rokov vyslovil vetu, že ak vpíšeme hexogram /šesťhran/ do kuželosečky, priesečné body priľahlých strán budú ležať na priamke. Toto svoje zdôvodnenie aj publikuje v práci "Pojednanie o kuželosečkách" /Essai sur les conigues/. Tu zôvodňuje svoju teóriu tak presvedčivo, že to zaujalo francúzskych matematikov natoľko, že sa o B. Pascala začal zaujímať aj sám veľký a vtedy najuznávanejší filozof a matematik R. Descartes. Ten v liste vedúcemu matematickej spoločnosti, ktorá sa neoficálne nazývala „Parížska matematická akadémia“, M. Mersennovi, zdeľuje svoje želanie, že by sa rád zoznámil s prácou mladého B. Pascala /4/.
Po päťročnom uvažovaní sa B. Pascal ako l9. ročný podujal r. l642 vyriešiť problém, ktorý ho už dlhú dobu sužoval. Pustil sa do zhotovenia modelu počítacieho stroja, ktorým by vyriešil základné počítacie úkony, aby tak natrvalo uľahčil prácu svojmu otcovi, ktorý sa aj po nociach trápil ako výberca daní s touto jednotvárnou, mechanickou a nezáživnou prácou. Pritom vychádzal z princípu automatického prenosu požadovaných počítacích úkonov pomocou točivého pohybu desiatok ozubených kolies, ktoré by človek mohol ľubovoľne ovládať, a na ktorých by boli umiestnené desiatky núl v jednom rade. V druhom rade by boli rovnakým spôsobom umiestnené jednotky, v treťom dvojky atď. vyššie čísla až po deväť. Pri otáčaní kolies by mal používateľ možnosť automaticky pridávať jednotky či vyššie čísla podľa želania v závislosti od zvoleného počtového úkonu. Bola to vlastne prvá mechanická kalkulačka, ktorá sa v dokonalejšom prevedení používala aj u nás až do 70. rokov 20. storočia. V dôsledku skoro žiadnej technizácie v administratíve, to bola v tom čase priekopnícka a odvážna myšlienka. Preto jej realizácia súvisela s neuveriteľnými ťažkosťami, ktoré musel mladý vedec preklenúť. V samotnom procese realizácie svojej myšlienky si najal niekoľko zručných remeselníkov a s ich pomocou vyhotovil 50 modelov tohto počítacieho stroja. No, než sa mu podaril taký typ, s ktorým by bol po všetkých stránkach spokojný, vynaložil veěmi veľa úsilia, trpezlivosti a finančných prostriedkov. Až posledný model napokon ako-tak uspokojil jeho predstavy. A i keď nepracoval rýchlo, v presnosti výpočtov bol spoľahlivý. Týchto, ako by sme dnes povedali, mechanických kalkulačiek, vyhotovil celkom l4 kusov a osem sa z nich sa i zachovalo. Jeden prototyp sa nachádza aj v múzeu umenia a remesiel v Paríži /5/.
V neskoršej svojej práci Myšlienky /Pensées/, sa B. Pascal o svojom prístroji vyjadril: „Aritmetický prístroj poskytuje také výsledky, ktoré sa približujú mysleniu viac ako všetko to, čo robia živočíchy...“ /6/. Z citovaného výroku sa dá pochopiť, že B. Pascal bez toho, aby si to jasne uvedomoval, sa svojou definíciou prístroja veľmi priblížil k definícii prvých priekopníkov kybernetiky, čo si povšimol aj G.W. Leibniz, ktorý napokon jeho prístroj ešte viac zdokonalil. Široké uplatnenie však tento prístroj v praktickom živote nachádza až v druhej polovici l9.storočia. I keď v roku l649 dostal B.Pascal od kráľa Ľudovíta XIV. „Privilégium na aritmetický prístroj“ /dnes by sme povedali „autorský patent“/, ktorým mu kráľ priznáva prvenstvo vynálezu s výlučnou možnosťou výroby a predaja. On však neprejavil záujem stať sa veľkovýrobcom a obchodníkom /7/. Jeho tvorivé zámery smerovali k vyšším cieľom, ktoré ešte zďaleka neboli naplnené. Zrejme mu bolo viac súdené stať sa mučeníkom vedy ako meštiackým podnikateľom rodiacej sa buržoázie.
Sláva B.Pascala skoro prekročila hranice Francúzska a dostala sa aj na kráľovský dvor švédskej kráľovnej Kristíny, ktorej B. Pascal vyjadril svoje sympatie k jej politike „osvieteného absolutizmu“ /8/.
Ešte v r. l646 sa B. Pascal začal zaoberať fyzikálnym problémom vzduchoprázdna. Podnietila ho ktomu stále chybne komentovaná a od čias Aristotela stále tradovaná mýšlienka, že príroda pociťuje strach z prázdna /horror vacui/. Tento animistický predpoklad sa do l7. storočia nik neopovážil spochybniť okrem Galilea a Descarta, ktorí takéto tvrdenie jednoznačne odmietli, čím dodali odvahu mladším učencom, ako Torricellimu z Talianska a V. Magnimu z Poľska. Bol to najmä Torricelli, ktorý v druhej polovici l7. storočia experimentálne potvrdil teoretické predpoklady svojich predchocov, keď v r. l643 na základe množstva pokusov dokázal pri výstavbe fontán na dvore florenských Mediciovcov, že voda v potrubiach maximálne vystúpila do výšky l0,3 m. V tejto súvislosti si uvedomil, že je to vlastne stlačený vzduch, ktorý nedovolí vode stúpať vyššie. Z tohto javu potom uzúdil a vypočítal, že tlak vody v potrubí, resp. ortuti v trubici, stúpa len potiaľ, pokiaľ to dovolí tlak stlačeného vzuchového stĺpca nad odkrytým povrchom kvapaliny. Tým sa zrodil princíp barometra a definitívne sa vyvrátila dogma „horror vacui“ /9/.
B. Pascal tak nadviazal v otázke ďalšieho štúdia fyzikálnych problémov vzduchoprázdna na svojich predchodcov, no bol ešte dôslednejší ako Torricelli v tom, že pri svojich experimentoch použil viac rôznych kvapalín ako len vodu a oortuť.Pracoval napr. s vínom, olejmi atp. Pritom robil svoje pokusy v rôzných nadmorských výškach, čím dosahoval rozličných výsledkov a mohol tak poukázať na závislosť tlaku, od nadmorskej výšky a na hustote použitých kvapalinách. Všetky tieto poznatky napokon publikoval v práci Nové skúsenosti týkajúce sa vzduchoprázda /Expériences nouvelles touchant le vide/, ktorá vyšla v októbri l647.
A bola to práve táto práca, ktorá vyvolala v kruhoch francúzkych jezuitov na Sorbone veľký rozruch. Tento bol namierený práve proti B. Pascalovi. Mladý vedec mal vtedy iba 24 rokov a bol už vážne chorý. No i napriek svojim zdravotným problémom, s veľkou presvedčivosťou odpovedá na útoky proti svojej osobe rektorovi jezuitského kolégia Noelovi a úctivým spôsobom mu vysvetľuje svoje neoblomné presvedčenie o pravdivosti výsledkov svojich výskumov, ktoré napokon podopiera aj všeobecne uznávanou a vo vedeckom svete už preslávenou autoritou R. Descartom.
B. Pascal experimentálne dokázal,že tlak vzduchu, ktorý pôsobí na povrch kvapaliny v trubici, závisí aj od nadmorskej výšky, teploty a vlhkosti vzduchu a na ďalších fyzikálnych vlastnostiach prostredia. Tieto výsledky uverejňuje v práci Rovnováha kvapalín /L eqilibre de liguers/. V súvislosti s tým ešte raz rozvádza aj svoju štúdiu, Tiaž vzduchu /La pesanteur de l air/. Touto prácou podstatne prispel k založeniu novej teórie o hydrostatike, lebo v nej vlastne popísal pricíp hydrostatického lisu. Takto sa stal aj objaviteľom základného zákona hydrostatiky a zároveň aj výškomeru. Ak k tomu prirátame aj zdokonalenie Torricelliho princípu barmetra, sú to na mladého vedca úctihodné výsledky.
V tejto súvislosti sa žiada spomenúť aj jednu nepríjemnú udalosť, ktorú spôsobil vlatne B.Pascalovi sám R. Descartes, keď v liste z 8. decembra l647 napísal CH. Huygensovi, že vraj B. Pascalovi prvenstvo objavu zákona atmosferického tlaku mu nepatrí, lebo to bol vlastne on, R. Descartes, ktorý dopomohol B. Pascalovi objasniť problém vákua, keď mu pri osobnej návšteve v nemocnici v septembri l647 odpovedal na otázku; „Čo sa nachádza nad ortuťou v trubici?“ A Descart mu vtedy odpovedal: „Jemná matéria“ /l0/. B. Pacal však na tieto nepríjemné až urážlivé poznámky vôbec nereagoval, lebo sa nechcel prieť s tak uznávaným filozofom. No i napriek tejto výhrade zo strany Descarta, sa väčšina vedcov priklonila pri posudzovaní prvenstva tohto objavu na stranu B. Pascala /ll/.
Roky l652-l654 boli v Pacalovom živote označované ako roky „svetské“, počas ktorých sa vo vede nakrátko odmlčal. Stalo sa tak jednak pre chorobu, ale aj v dôsledku rodinných problémov, keď mu jeho mladšia sestra jcqueilina oznámila, že sa rozhodla odísť do kláštora v Port-Royalu. V máji l653 sa síce vrátila domov, ale s návrhom, že sa rozhodla svoj podiel majeku darovať kláštoru, s čím B. Pascal nesúhlasil. Táto nepríjemná rodinná udalosť ho však neodradila od vedeckej činnosti a už na druhý rok, t. z. l654 napísal svoje „Prevolanie k Parížskej vedeckej akadémii“, v ktorom oznamuje, že je na prahu nového objavu „geometrie náhody“ a „aritmetického trojúholníka“. Kópia tohoto prevolania sa zachovala v osobnej pozostalosti G.W.Leibniza.
V dobe, keď o šesť rokov mladší CH. Huygens a P. Fermat, vedú vedecké spory o vlnovej teórii svetla, a tak významným podielom prispievajú k rozvoju novodobej fyziky, B. Pascal kladie svoje základy novej teórie počtu pravdepodobnosti, a to v súvislosti s riešním problému binomických koeficientov /tzv. Pascalov trojúholník/. Český filozof Jakub Netopilík v Predslove prekladu Pascalovej knihy Myšlienky, túto novú teóriu hodnotí takto: „Bol prvý, ktorému sa podarilo nájsť najrozmanitejšie vlastnosti binomických koeficientov a použil na kombinatoriku binomickú poučku. Experiment bol dôležitý pri riešení nielen fyzikálnych ale aj matematických problémov“ /l2/.
V roku l658 pod pseudonymom A. Dettonville uverejňuje prvý obežník o cykloide, v ktorom vyzýva matematikov na súťaž o vyriešnie dvoch problémov, dotýkajúcich sa rozmerov rotujúcej cykloidy, k čomu ho inšpirovali hry v rulete. Okolo tohoto problému sa v celom Francúzsku medzi odborníkmi rozvinula široká diskusia. Ku slovu sa prihlásili aj poprední europskí matematici, akými boli napr. J. Wallis a CH. Huygens. Sám Pascal vo vlastnom riešení zadanej úlohy spravil v polovici roka l659 veľmi významný krok v tom, že Huygensa pod cudzím menom oboznámil so svojim riešením. Zaslal mu ho pod názvom: List o rozmere kriviek /Lattre sur la dimension des lignes courbes/, čím zrejme zistil jeho názor na riešnie problému a potom napísal svoju Štúdiu o sinusovej kruhovej výseči /Traité de sinus du guart de cerele/. Touto prácou, ako nezabudol napísať Leibniz, dostal sa Pascal tak ďaleko, že to jemu potom umožnilo vyriešiť problém derivácie. Keďže sme v súvislosti s Pascalom už viackrát spomenuli Lebniza, tak sa žiada povedať, že tento nemecký filozof písal častejšie francúzsky ako nemecky, preto ho niektorí historici vedy považujú aj za pokračovateľa B. Pascala, samozrejme, nielen v matematike a technickom vynálezectve, ale aj vo fyzike, keď napr. nadviazal i na Descartova myšlienku o zachovaní hmoty a pohybu, ktorú uznával aj Pascal.
B. Pascal ešte v druhej polovici roka l658 napísal ďalšiu prácu z oblasti prírodných vied: Geometrický duch /L esprit géometri que/, kde objasňuje význam axiomatickej metódy pre matematiku. A z tých samých dôvodov, to znamená pátranie po jasnom a zrozumiteľnom logickom myslení a vyjadrovaní sa, autorsky sa spolupodieľal na tvorbe aj príručky o logike, vydanej v Port - Royale, v stredisku jansenistov, ktorá sa stala známa v celom Francúzsku pod názvom Portroyalská logika /l4/.
V roku l659 sa zdravotný stav B. Pascala natoľko zhoršil, že podstatne zmenil aj jeho ďalšie vedecké predsavzatia a ciele. Stačil však ešte napísať svoje hlavné filozofické dielo Myšlienky. No skôr ako prikročíme k zhodnoteniu jeho filozofických názorov, spomeňme si aspoň jednu udalosť, ktorá ho zastihla v poslednom roku jeho života: B. Pascalovi udelili v r. l662 licenciu na pravidelnú pouličnú dostavníkovú linku v Paríži, pre ktorú sám vypracoval časový plán prevádzky. Túto, svojho druhu, prvú pravidelnú dostavníkovú prevádzku, začali Parížania nazývať päťsolové kočiare /carosses á cing sols/. Znamenalo to, že cena jedného cestovného lístka bola päť solov.
4. BLAISE PASCAL AKO FILOZOF.
B. Pascal bol v dejinách nielen vychválený ale neraz i zatracovaný. Bolo to aj preto, že vo Francúzsku ešte stále prebiehala odluka protestantov /hugenotov/ od rímskokatolíckej církve a narstanie rozporov, najmä v otázkach riešenia podstaty ľudského hriechu a božej milosti, ako aj rekatolizácie. Tento zápas vyústil v polovici l7. storočia do otvorenej roztržky medzi prívržencami portugalského jezuitu Ludovíta Molinu a zástancami holandského teológa Cornelia Jansena. Ešte v druhej polovici l6. storočia vytvoril Molina cirkevné učenie v ktorom rozvíjal
myšlienku o slobodnej vôli človeka, ktorý môže prijať Božiu milosť, alebo ju odmietnuť. Keďže bol chránencom Ríma, zastával aj nadvládu pápeža nad panovníkmi a štátmi. Zástanci tohto smeru sa nazývali jezuiti. Prívrženci druhého smeru Cornélia Jansena, reagovali na myšlienky jezuitov odmietavo a učenie o Božej milosti a slobodnej vôle chápali tak, že človek je už od narodenia predurčený ku spáse alebo k zatrateniu /prediscenácia/. Preto by sa mal každý po celý svoj život správať tak čestne, aby dosiahol vytúženého spasenia. Prví kresťania a Ježiš im v tomto boli vzorom. Aj pri riešení otázky rekatolizácie sa nestotožňovali s formami, ktoré uplatňovali jezuiti voči odpadlíkom /hugenotom/.
Tento spor medzi oboma cirkevnými smermi sa preniesol aj na pôdu univerzity, kde právny zástupca parížskej Sorbony na teologickej fakulte M. Cornet, predložil roku l649 vedeniu univerzity sedem téz o Augustínovi, ktoré napísal Jansenista P. Arnauld, keď na podporu jansenistov uverejnil niektoré obranné myšlienky „cirkevných otcov“, najmä však A. Augustína. V nich uvádza, že kresťania by mali viesť príkladný život po vzore prvých kresťanov a z Božej milosti namiesto trestov by mali používať voči odpadlíkom formu presvedčovania. Osemdesiatštyri biskupov vtedy odovzdalo päť listov Svätej stolici na posúdenie a pápež Inocent X. ich prehlásil za kacírske. Táto udalosť natoľko vystupňovala napätie, že sa tento prípad začal na univerzite riešiť súdne. P. Arnauld bol obvinený l4. januára l656 a „odsúdený v otázke skutku“ /l5/. Proti tomuto, podľa jensenistov nespravodlivému rozhodnutiu súdu, sa postavil s celou rozhodnosťou aj B. Pascal, ktorý osobne P. Arnauldovi prisľúbil jeho obranu, ktorá sa napokon stala známa v podobe tzv. „Listov proti jezuitom“, ktorých Pacal napísal celkom osemnásť, ale ani raz sa nepodpísal vlastným menom zo strachu pred možným prenasledovaním. Začal ich písať 23. januára l656 a posledný list je datovaný 24. marca l657. Všetky boli vášnivou, ironickou a v niektorých prípadoch až sarkastickou polemikou vedenou proti jezuitom s obhajobou jensenizmu. V prvých desiatich listoch je oslovenie; „písaný kýmsi vidieckému priateľovi“. Na jedenástom až sedemnástom je oslovenie: „ctihodným otcom jezuitom“. No a v poslednom je konkrétne adresný s oslovením: „ctihodnému O. Annatovi, jezuitovi“. Listy boli obsiahlé a niektoré z nich mali až dvadsať strán písaného textu, niekedy s takou britkosťou ducha a pritom v uhladenej forme, že neskorší filozofi a historici ich začali označovať ako monumentálne a majstrovské dielo, ktoré obsahuje už myšlienky doby osvietenstva. Poniektorí začali B. Pascala považovať za prvého kritického historika filozofie. V súdobých hodnoteniach „Listov“ môžeme čítať:,,Celé Pascalovo dielo - vedecké, polemické, filozofické - preniká a zjednocuje úsilie dosahovať pravdivé poznanie v ktorom by bol súlad morálneho cítenia s rozumom a viery s vedou“ /l6/.
„Listy vidiečanovi“ nepredstavujú len konflikt medzi dvoma katolíckymi smermi v l7. storočí, ale sú aj zrkadlom zložitých spoločenských pomerov, ktoré panovali v dobe vlády Ľudovítov XIII. a XIV.
B. Pascal nepísal proti jezuitom z nenávisti proti cirkvi, ale z lásky k nej, o čom nás presviedčajú texty jeho listov, keď napríklad v poslednom z nich prevoláva: „Nechajte na pokoji cirkev a zo srdca rád nechám na pokoji i ja vás!“/ l7 /
Druhá význačná filozofická práca B. Pascala, napísaná ako plnohodnotné dielo, je už spomínané dielo Myšlienky. Kedže vyšla už po jeho smrti v roku l669, celý nazov znie: „Myšlienky pána Pacala o náboženstve a niektorých iných námetoch, ktoré boli po jeho smrti nájdené medzi jeho rukopismi“ /Pensées de Pascal sur la réligion et sur quelques autres sujets, qui ont esté tronvées apres sa mort parmy ses papiers/ /l8/.
„Myšlienky“ sú vlastne pokračovaním „Listov“, len je vnich viac zohľadňovaný dôraz na filozofickú podstatu každého pojmu či myšlienky. Na tomto diele autor pracoval od roku l658 až do svojej smrti l9.augusta l662, keď umrel iba vo veku 39 rokov.
V tejto vyššie citovanej práci cítiť v každej mýšlienke pokus o zmierenie rozumu s vierou a vedy s náboženstvom. Odmietal tu zdôvoňovanie náboženstva pomocou rozumu a odvolávaním sa na „cirkevých otcov“, ale odporúčal hľadať zdroj vzťahu ku kresťanstvu v citovej oblasti človeka, teda v jeho srdci, keď píše: „Boh cíti srdce nie rozum“. Dá sa povedať, že pokiaľ svoje listy proti jezuitom písal v duchu adresnej kritiky a konkrétne im vytýkal chyby, tak v Myšlienkach upriamuje pozornosť čitateľa k filozofickému sa zamysleniu nad jeho pozemskou púťou a odkazuje ho k orientácii na kresťanský humanizmus, na lásku a službu Bohu. To na jednej strane. No na strane druhej protestuje proti autoritám z titulu zastávanej funkcie a proti prežitým myšlienkovým systémom, ktoré brzdia nielen vývoj vied ale aj kresťanský humanizmus, ktorý skôr oslabujú ako posilňujú. Pritom sa dovoláva prirodzených vzorov, ktoré by sa mali napodobňovať. Odcudzuje teatrálnosť a všetko čo odporuje prirodzeným danostiam človeka. Jeho názory sú aktuálne aj pre dnešok, ako svojim obsahom, tak aj svojou formou. Jeho dokonalý literálny štýl poznačil mnoho prozaikov, lebo majstrovky ovládal krásu a silu slova. Jeho „myšlienky sú zaodete do farebnej podoby, pracované jasnosťou rozumu a teplom citu“ /l9/. Takto o ňom píšu tí, ktorým sa bezprostredne dostalo do rúk jeho dielo, či už sú to literárni vedci, prekladateli, alebo filozofi.
Na margo pravdivosti týchto slov uvediem niekoľko myšlienok z tohoto jeho filozofického diela. Tak napríklad o dôstojnosti, vznešenosti a úbohosti píše: „Dôstojnosť človeka spočíva v myslení a preto jeho povinnosťou je, aby myslel správne“ /20/. Alebo: „Človek je vznešený tým, že vie o svojej úbohosti. Strom o svojej úbohosti nevie.Kto nemá cit, nie je úbohý“ /2l/. Takto a podobne rozvádza B. Pascal svoje úvahy aj o šťastí, o rzptýlení a iných stavoch človeka, akým je napríklad nuda, pýcha, ješitnosť, ctižiadosť, láska a sebaláska, dobro, zlo a podobne. Napokon veľkosť človeka vykreslil na pozadí veľkosti a nízkosti ľudskej duše takýmto spôsobom: „Máme tak vysokú predstavu o ľudskej duši, že neznesieme, aby niektorá duša nami pohrdla, aby nás nemala v úcte. A na tejto úcte spočíva celá blaženosť ľudí“. Roztrpčený nad týmto stavom nás celkom po právu kára: „Ľudský život nie je potom nič iné ako ustavičné klamstvo; ľudia sa navzájom ustavične klamú a navzájom si lichotia. Nikto o nás nehovorí v našej prítomnosti tak, ako o nás hovoria v našej neprítomnosti. Ľudská pospolitosť je založená len na tomto vzájomnom klamaní sa; a máloktoré priateľstvo by pretrvalo, ak by každý vedel, čo o ňom hovorí priateľ v jeho neprítomnosti, i keď v tej chvíli o ňom hovorí úprimne a bez zaujatia...Nechce aby mu druhí hovorili pravdu; dáva si pozor, aby ju ani on nehovoril; a všetky tieto sklony, tak nezmieriteľné so spravodlivosťou a rozumom, majú svoj prirodzený koreň v jeho srdci“ /22/. Pascalova psychoanalýza človeka však nemá len negatívny ponor do ľudskej duše, aj keď musíme priznať, že na prvý pohľad sa nám jeho hodnotenie zdá ako zovšeobecňovanie zla v srdci človeka na všetkých. Nie je tomu celkom tak, lebo Pascal si bol vedomí aj existencie pravého priateľstva, napríklad takého, keď sa o človeku hovorí aj dobre i v jeho neprítomnosti, čo v ďalšom texte svojho diela to potvrdzuje, keď píše: „Stykom s ľuďmi si ducha a cítenie pestujeme, stykom s ľuďmi si ducha a cítenie kazíme. Dobrá alebo špatná spoločnosť jedno či druhé pestuje, alebo kazí“. Keď zároveň uvádza, že „ rovnako, ako si kazíme či pestujeme ducha, kazíme si či pestujeme aj cit“ /23/. Tu, na týchto príkladoch si môžeme povšimnúť, že Pascal si dobre uvedomoval aj úlohu spoločnosti pri dotváraní zla či dobra človeka.
Z Pascalových názorov, ktoré sme si tu z jeho práce na ilustráciu uviedli je vidieť, že na svojej krátkej životnej ceste nemal na ružiach ustlané, ale že to bola cesta tŕnistá, na ktorej prežil nielen slávu ale aj veľa ľudskej zloby a neznášanlivosti. Preto aj ten jeho odkaz na Boha a na náboženskú vieru, lebo tu videl záchranu pre človeka a celé ľudstvo. On sa už nedovolával „zdravého rozumu“ ako Descartes, lebo zdravý rozum zlyhal a sám na to upozorňoval, že duch rozumu má svoj vlastný poriadok a systém, ktorý je odlišný a protikladný citu srdca. On to videl takto: „Srdce má svoje dôvody, o ktorých rozum nič nevie“; poznáme to z tisícorakých vecí, dodáva Pascal. A múdrosť človeka potom odvodzuje z toho, ako dokáže rozum na základe pamäti, myslenia, ale uvedomenia si aj citu, zabezpečovať jeho dôstojný život, a túto funkciu chápe nasledovne: „Rozum postupuje pomaly a s prihladnutím na toľké zretele a princípy, s ktorými musí rátať, že každú chvíľu mu hrozí ochabnutie a zablúdenie, pretože nie je schopný vziať do úvahy všetky princípy. Cit takto nepôsobí: účinkuje naraz a vždy je schopný takto účinkovať. Preto musíme svoju vieru založiť na cite, inak budeme neustále váhať“ /24 /.
Váhanie nepokladal Pascal za správne. Aby ho vylúčil, odporúčal zaujať pevné stanovisko najmä voči sebe samému. Toto jeho stanovisko bolo orientované k viere a Bohu, čo zdôvodňuje takouto myšlienkou: Ak Boh existuje, je nekonečne nepochopiteľný; ,, ...preto nie sme schopný poznať ani čo je, ani či je. A kto sa potom odváži rozhodnúť túto otázku? Určite nie my, keď sa s nim nemôžeme porovnávať“ /25/. Ďalej pripomína, že kresťania nemôžu na svoju vieru uviesť dôkazy, „...veď uznávajú náboženstvo, ktoré nemôžu dokázať, a pokračuje: ... Boh buď jestvuje, alebo nejestvuje. Lenže k čomu sa prikloníme? Rozum tu nemôže o ničom rozhodnúť. Oddeľuje nás nekonečný chaos. V tejto nekonečnej vzdialenosti sa odohráva hra, v ktorej padne panna alebo lev. Ako sa potom rozhodnete vy? Pomocou dôkazov sa nemôžete prikloniť ani k jednej či druhej možnosti a z dvoch možností nemôžete vylúčiť ani jednu. Nevyčítajte potom nesprávnosť tým, ktorí volili, veď sám o tom nič neviete“. A hneď na ďalšom mieste svojho pomyslného rozhovoru o viere to uzatvára takto: ,,Zvážme stratu a zisk ak zvolíme, že Boh je, vyhráte všetko, ak sa pre neho nerozhodnete, neprehráte nič“ / 26 /.
B. Pascal , ako vidíme, je majster aj v sile logického slova, veď jeho úsudky sú nevtieravé, nenásilné ale pritom logicky dôsledné smerujúce pre dobro človeka, keď mu pripomína, že ak sa rozhodne kladne môže získať všetko. Zároveň poukazuje na to, že ,,ako málo vecí je na svete, ktoré nie sú dokázané a napriek všetkému im predsa veríme“.
Okrem vyššie spomenutých otázok a problémov, zaujíma Pascal svoje stanovisko aj k iným filozofickým otázkam, ktoré sú súčasťou jeho diela a tvoria metodický návod, resp.naznačujú nové úvahy o metóde správneho a pravdivého poznania na základe jeho geometrických dôkazov t.z. na dôkazoch „ metodických a dokonalých“. Túto dokonalosť vidí v tom, že „ predpokladá len tie veci, ktoré sú prirodzené, jasné a trvalé“ /27/.
5. ZÁVER.
V stručnom prehľade života a diela Blaisa Pascala sme si mohli povšimnúť, že tu šlo o skutočne nevšednú osobnosť, mladého ale nesmierne múdreho človeka, vedca, a to nielen europského, ale aj svetového mena, z ktorého objavmi sa dennodenne stretávame. On nám však nezanechal iba exaktné objavy, ale aj svoj filozofický odkaz, ktorý je nám veľmi blízky. Preto môžeme iba súhlasiť s výrokon a hodnotením takého význačného ruského prozaika akým bol L. N. Tolstoj, ktorý povedal: „Bol to človek veľkého umu a veľkého srdca, ktorý bol schopný vidieť ďalej cez hlavy druhých ľudí i vekov..., ktorého nazývajú prorokom“ /28/. Áno, aj takto je B. Pascal v dejinách hodnotený, lebo svojimi myšlienkami, či už zhmotnených vo svojich vynálezoch alebo obsiahnutých vo vede či filozofii, predstihol dobu v ktorej žil. Najmä v matematike a vo fyzike sa prejavil ako neúnavný bádateľ, dôsledný experimentátor s logickým a jsnozrivým myslením. B. Pascal za svoj síce krátky a nesmierne plodný život presvedčivo dokázal, že dokonalé a pravdivé poznanie neprislúcha len rozumu, ale aj srdcu, nielen vede, ale aj náboženskej viere. A je to práve srdce, ktorému prisúdil tú zázračnú schopnosť, že jeho prostredníctvom môžeme poznávať aj také pravdy, ktoré rozum nikdy nepochopí. On túto teóriu nielen že hlásal, ale sa s ňou vo svojom živote aj riadil. Veď ako si inak vysvetliť, než tak, že šlo o pohnútku srdca, keď sa postavil na stranu nespravodlivo odsúdeného priateľa Arnaudla, ktorý práve v ňom videl svojho ochráncu, keď ho oslovil a požiadal o pomoc. A mladý priateľ ho nesklamal.
Vo svojej filozofickej práci Myšlienky, B. Pascal nám predstavil vlastne svoj vlastný život a popri nevyhnutných filozofických ponaučení, sme mohli pochopiť, že až do posledných chvíľ svojho plodného života viedol sám so sebou zápas a tesne pred smrťou iba oľutoval, že namiesto exaktnej vede, mal viac času venovať viere a Bohu.
Július Suja-Žiak.
Literatúra:
/ l / Bernal, J.D.: Věda v dějinách. I. d. SNPL, Praha l960,
s. 298.
/ 2 / Tamtiež, s. 308.
/ 3 / Streľcova, G. J.: Blaise Pascal. / rusky/, Mysľ, Moskva
l979, s. 30.
/ 4 / Tamtiež, s.22.
/ 5 / Tamtiež, s.3l-33.
/ 6 / Pascal, B.: Myšlienky. / preklad z francúštiny /, Odeon ,
Praha l973, s. 8.
/ 7 / Paskal, B.: Ouvres completes, t.l., Paris l969, s. l87-
¨ 188.
/ 8 / Tamtiež, s.279-280.
/ 9 / Ako / 3 /, s.4l.
/ l0 / Tamtiež, s.47.
/ ll / Tamtiež, s.53.
/ l2/ Ako / 6 /, s.l0.
/ l3 / Tamtiež, s.33 a 205.
/ l4 / Tamtiež, s.34.
/ l5 / Pascal, B.: Listy proti jezuitům / preklad z franc./ J.
Hencl, „Gutemberg“, Praha l926, s.49.
/ l6 / Horák, P.: Svět Blaise Pascala. Vyšehrad, Praha - 2,
l985,s. l4.
/ l7 / Ako / l5 /, s. 345.
/ l 8 / Ako / 6 /, s. 34
/ l 9 / Tamtiež.
/ 20 / Tamtiež, s.47.
/ 2 l / Tamtiež, s. ll3-ll4.
/ 22 / Tamtiež, s. l63 a l67-l68.
/ 23 / Tamtiež, s.l76.
/ 24 / Tamtiež, s.l40.
/ 25 / Tamtiež, s.l36.
/ 26 / Tamtiež, s.l37.
/ 27 / Ako / l6 /, s.236 a 238.
/ 28 / Ako / 3 /, s. 5.
Poznámka:
Práca bola prednesená na 3. Medzinárodnom seminári / MESDEF´96 / v Liptov. Mikuláši - Okoličné, v dňoch 26.9 až 29.9. l996. Opublikovaná bola v XIV. Zborníku dejín fyziky, OSD a MF SFS a VA SNP v Lipt.
Mikuláši, l996.
