J.Suja-Žiak:filozofia, história a politológia

DONSKÍ KOZÁCI IDÚ NA PARÍŽ ... Donskí kozáci sa pripravujú na „pochod na Paríž“. Nezvyčajnú akciu sa rozhodli venovať významnému dátumu – 200. výročiu víťazstva vo Vlasteneckej vojne v roku 1812. Jazdecký oddiel sa vydá na cestu z Moskvy v septembri a o dva mesiace príde do metropoly Francúzska. „Je to pochod mieru, pochod na pamiatku padlých v tejto vojne ruských a francúzskych vojakov“, - podotýkajú v organizačnom výbore pochodu Moskva – Paríž. Pred dvoma storočiami vstúpil cez hlavné mestské brány na ulice Paríža gardový Kozácky pluk, keď následne za ním vošiel do mesta aj samotný ruský imperátor Alexander I. Francúzom dnes o kozákoch to pripomínajú aj stravovacie zariadenia rýchleho občerstvenia – bistro. Vtedy kozáci na čašníkov kričali, aby ich rýchlejšie obslúžili: „Bystro – bystro!“ Slovo si zapamätali a to potom vošlo do každodenného života. Na súčasnom pochode Moskva – Paríž sa zúčastní 25 jazdcov. Objednali pre nich aj autentické kozácke uniformy z roka 1812 – od pokrývok hlavy až po čižmy, kópie zbraní – šable a piky. Jazdci budú musieť za dva mesiace zdolať 3 tisíc kilometrov. Účastníkmi pochodu sú etnickí kozáci z Donu. Pozorne ich vyberali v kozáckych osadách. Už pol roka všetok svoj čas venujú výcviku. Je to pochopiteľné – ich úloha nie je jednoduchá a je veľmi čestná. Jazdci zopakujú trasu kozáckych oddielov atamana Platova. Bolo to práve jeho 60 tisícové vojsko, ktoré prenasledovalo Napoleona cez celú Európu. A tiež boli jediní, komu sa podarilo dôjsť do Paríža a vrátiť sa naspäť na svojich koňoch – takú malo výdrž donské plemeno. „Dončaky“, ako nazývajú týchto zlatisto-ryšavých krásavcov, sa vyznačujú silným zdravím, sú vysoké, krásne stavané a nevyberavé. Nepochybuje sa o tom, že sú schopné takisto ako aj pred 200 rokmi, bez problémov prekonať túto cestu z Moskvy do francúzskej metropoly. Nehladiac na to, že kozáci boli historicky výlučne vojakmi – ktorí strážili hranice ruského impéria, zúčastnili sa na všetkých vojenských kampaniach a dokonca slúžili ako osobný konvoj cára, no a dnes „idú na Paríž“ výlučne s mierovým cieľom: pripomenúť túto udalosť o legendárnej minulosti a porozprávať francúzskej mládeži o dejinách Ruska a kozáctva. VO Francúzsku to veľmi dobre chápu a prijímajú projekt s veľkým záujmom, podotýka radca pre záležitosti médií pri Veľvyslanectve Francúzska v RF Toma Buffen: - Zdá sa nám, že je to dobrá možnosť oboznámiť Francúzov a obyvateľov tých krajín, cez ktoré pôjde tento pochod, s dejinami a tradíciami kozákov a predviesť osobité kone – donské. Také historické rekonštrukcie sú dobré a vždy užitočné tým, že pripomínajú mladej generácii o našej spoločnej histórii. 2./AKO SA NAPOLEON DOSTAL K MOCI A JEHO VPÁD DO RUSKA V ROKU 1812. a./ Napoleonov vzostup. Napoleon sa po prvý raz vyznamenal počas francúzkej buržoáznej revolúcie ako rozhodný a úspešný vojvodca pri porážke kontrarevolúcie v meste Toulonu v druhej polovici decembra 1793, ktorú podporovalo Anglicko. Vtedy mladý Napoleon Bonaparte s jednoznačnou rozhodnosťou kontrarevolúciu potlačil. Po zvrhnutí vlády Jakobínov v júli 1794 a poprave Robespierra sa končí tretia, t.z. posledná fáza veľkej francúzskej buržuáznej revolúcie. Dňa 23.septembra 1795 je vyhlásená nová ústava Francúzskej republiky s jej výkonným päťčlenným direktóriom. Dva týždne nato vzniká v Paríži roajalistické povstanie, ktoré je s maximálnou rozhodnosťou potlačené, už ako čerstvým generálom Napoleonom Bonapartom. Ten sa v marci 1796 zároveň stáva veliteľom talianskej armády Francúzskej republiky, z ktorou v krátkom čase ovládol Piemont a obsadil väčšiu časť severného Talianska. V novembri toho samého roku Napoleon poráža rakúske vojsko u Arcole a tak donútil Viedeň k podpisu mierovej zmluvy s Francúzskom. V septembri 1797 vyhnala Napoleon z francúzskeho Národného zhromaždenia monarchistou, ktorí pripravovali prevrat, čím tak upevnil aj pozície novej buržoáznej republiky. Pritom donútil Rakúsko aby sa zrieklo Lombardie a odškodnilo Benátsko, ktoré predtým dobyl. V júli 1798 sa Napoleon so svojim vojskom vypravil do Egypta, aby tak oslabil anglický vplyv v tomto regióne. V decembri 1799 je vyhlásená nová francúzska ústava, na zostavení ktorej sa podieľal práve aj on sám, čím si tak sústredil do svojich rúk ako prvého konzula aj najväčšiu moc a to až na dobu desiatich rokov. Týmto sa zároveň začalo jeho upevňovanie moci, ktorú v vojenskými územnými ziskami v Európe si ju rozširuje na celú Európu. Začalo to porážkou rakúskych vojsk v júni r. 1800 u Marenga, ďalej pokračoval do Nemecka a v decembri toho samého roku tu víťazí u Hohenlindenu /3.12./ Potom zvíťazil nad rakúskym vojskom 20. októbra 1805 u Ulmu, ale hneď na druhý deň prišla k nemu nepríjemná správa o porážke francúzsko-španielského loďstva anglickým admirálom Nelsonom, aby sa tak odstránilo nebezpečenstvo vylodenia Napoleona v Anglicku. Anglicko načas ostáva mimo záujmu Napoleona. Nato sa tento neúprosný a ctižiadostivý francúzsky cisár od víťazstva u Ulmu presunuje na Moravu, kde v bitke troch cisárov dňa 2. decembra 1805 u Slavkova zvíťazil. Bratislavským mierom z 26.12. toho samého roku Rakúsko stráca i svoje talianske dŕžavy a Dalmáciu, ďalej aj Tirolsko. Takto sa dostáva 16 štátov /Rýnsky spolok/ Európy pod Napoleonov patronát a nemecká ríša prestáva defacto existovať. V októbri 1806 Napoleon ešte zvíťazil u Jeny a Auerstedtu, až napokon vtiahol aj do samotného Berlína. Dňa 21.11.1806, t.z. po porážke Pruska, vyhlasuje Napoleon kontinentálnu blokádu Anglicka, čo znamená, že žiadna európska krajina nemohla s nim obchodovať. Po dvoch ďalších víťazstvách nad pruským a ruským vojskom vo februári a júni 1807 je podpísaný medzi Francúzskom a Pruskom i Ruskom tzv. tylžský mier, ktorým Napoleon donútil ruského cara Alexandra ku kontinentálnej blokáde Anglicka a Prusko tak stratilo aj celé územie na západ od Labe. Pritoma Poľsku muselo Prusko zaplatiť vysokú náhradu. Tajnou zmluvou si ale ruský cár Alexander a Napoleon rozdeľuju európske krajiny na sféry svojho vplyvu. Najväčším pozítívnym činom Napoleonovo ovládnutia Európy bolo zrušenie nevolníctva v Prusku, ako aj k osamostatnenie Finska na Švédsku po rusko-švédskej vojne z rokov 1808-1809. Napoleon sa tak ocitá na vrchole svojej slávy a moci, lebo si podrobil všetky európske krajiny okrem Anglicka a Ruska. b./ Napoleonov vpád do Ruska. Niekoľkonásobná prevaha vojsk Napoleona, ktoré vstúpili 24. 6.1812 na ruskú "matičku zem" sa v júli prehnali mestom Smolensk a začiatkom augusta už stáli pred Moskvou. Ruské vojsko v tomto čase bolo už natoľko čo do množstva vyrovnaným súperom, že hlavný veliteľ Kutuzov sa rozhodol 7.9.1812 súperovi postaviť u Borodina na odpor. Boj síce neskončil pesvedčivým víťazstvom, lebo na oboch stranách padlo veľa vojakov, no spokojnosť s výsledkom bojov na strane ruského velenia nebola celkom uspokojivá. Preto veliteľ ruských vojsk Kutuzov dal 13.9. vypratať Moskvu a radšej ustúpil. Po vstupe Napoleona do vypálenej Moskvy hrozil jeho vojsku hlad. Preto bol nútený vybrať sa za Kutuzovým vojskom do vojnou nezničených oblastí až k mestečku Malojaroslavce, kde sa dňa 24.10. 1812 odohrala bitka na život a na smrť, keď po veľkých strátach sa Napoleon rozhodol aj navzdory blížiacej sa krutej ruskej zimy radšej k ústupu a to smerom späť na Smolensk. Medzitým sa ale stále viac rozmáhalo po línii ústupu aj ruské odbojové hnutie, ktoré spolu s krutou zimou pri prechode rieky Bereziny v dňoch 26. - 29.11.1812 donútilo Napoleona, aby sa začiatkom decembra, stále prenasledovaný odbojovými skupinami a Kutuzovým vojskom, so zbytkom svojich vojsk definitívne vydal na cestu späť do Francúzska. Nuž a boli to práve ruskí kozáci od Donu, ktorí Napoleona "sprevádzali" na svojich vytrvalých koňoch až za hranice Ruska a do Paríža. c./Napoleon oslabený týmto neúspechom v Rusku, a po dvoch bitkách s Prusmi v máji a júni 1813 sa ešte raz odhodlal upevniť svoju moc v Európe a to v bitke národov u Drážďan, keď v dňoch 26. - 27. 8. 1813 nahlavu porazil rakúske vojska. Bolo to zároveň aj posledné veľké víťazstvo Napoleona, lebo po ňom už nasledovali iba neúspechy; 29. - 30.8. u Chlumce a Teplic, 6. 9. u Dennewitzu, 3.10. u Wartenburgu a dovŕšením bola aj ďalšia neúspešná bitka u Lipska 16.-19.10. roku 1813. Napokon bol nútený v januári 1813 uzavrieť s protinapoleónskou koalíciou kielský mier. Vtedy Dánsko ako Napoleonov spojenec muselo odstúpiť Švédsku Nórsko. Dňa 1. marca 1814 sa uzavrela medzi protinapoleonskou koalíciou, ktorú tvorili štáty: Anglicko, Rusko, Prusko a Rakúsko dohoda, že s Francúzskom neuzatvoria separátny mier, a že zostanú spojencami až do definitívneho víťazstva nad Napoleonom. K nemu ale došlo až po prechodnom uväznení Napoleona na ostrove Elba a po jeho úteku z tohto ostrova, ako aj o znovunastolení tzv. stodenného cisárstva, keď v poslednej bitke u Waterloo 15. 6.1815, končí jeho éra moci v Európe. Napoleonove vojsko tu definitívne podľahlo v tuhom boji vojskám anglo-prusko-rakúskej koalície. Potom ešte nasledoval vpád spojencov do Francúzska, aby donútili Napoleona k abdikácii. A tak dňa 7.7.1815 vojska protinapoleonskej koalície vstúpili do Paríža, aby aj takto demonštrovali svoju rozhodnú moc nad Napoleonom. Dňa 20. novembra 1815 je s Francúzskom uzavretý druhý tzv. parížsky mier, ktorý nariaďoval Francúzsku zaplatiť ako náhradu škôd napoleonovským ťažením Európou až 700 miliónov frankov a odstúpiť Sársko. Rakúsko získalo už po viedenskom kongrese zo 6. júna Lombariu a Benátky, ako aj bývalé ilyrské provincie Salcbursko a došlo i k deleniu Poľska. Znova bola obnovená roztrieštenosť Talianska atp., ale došlo aj k úpravám i v Holandsku a inde, kde sa narušil prednapoleonský status quo.