J.Suja-Žiak:filozofia, história a politológia

JÁN CHRYZOSTOM KOREC - JEHO KRITIKA MATERIALISTICKEJ NOETIKY A METAFYZICKÝCH ZÁKLADOV DIALEKTICKÉHO MATERIALIZMU.* I. KRITIKA MATERIALISTICKEJ NOETIKY. ÚVOD. Už pred pár rokmi som na l. Medzinárodnom seminári´94 z dejín fyziky v Tatranskej Lomnici vystúpil s referátom Veda a ideológia, keď som v kontexte svojej práce venoval jednu stať aj jednému z prvých kritikov dialektického materializmu u nás, Jánovi Chryzostomovi Korcovi. Ten ešte v roku l947 poukázal na niektoré slabé miesta v materialistickom filozofickom učení, keď vo svojej licenciátnej práci „Filozofické základy dialektického materializmu“, s podtitulom „Ku kritike jeho dialektiky, noetiky a metafyziky“ poukázal na niektoré jeho nedostatky. Vtedy som na seminári túto násilnú ideologizáciu materialistickej dialektiky a na jej zjednodušovanie a paušalizáciu poukázal tak, ako ju J.Ch.Korec vtedy, keď končil vysokoškolské štúdium, on sám podrobil kritike. Na jar toho samého roku prejavil o tento môj článok záujem, ktorý bol uverejnený v Zborníku MESDEF ´94 č. XII. z r. l995 aj Biskupský úrad v Nitre. V skrátenej podobe bol ešte opublikovaný i v SNN č. l/ l999, a tak sa dostal do povedomia aj širšej čitateľskej verejnosti. Koncom mája r. 1999 som od J. E. kardinála Jána Ch. Korca dostal list, z ktorého vyberám: „...som veľmi rád, že ste objavili jediný exemplár mojej licenciátnej práce o dialektickom materializme z roku l947, keď som dokončil filozofiu v Brne. Práca bola vytlačená ešte toho istého roku a vo februári l948 mala vyjsť v zborníku „Všeobecná církev“, ktorý chcelo uverejniť vydavateľstvo „Posla“ v Trnave. Keď do toho prišiel Február l948, so Zborníka sme vyňali 56 strán mojej štúdie, aby kôli nej nezošrotovali celý zborník.“ A práve týchto päťdesiatšesť strán zachránila Matica slovenská. No a tie som v r. 1990 objavil v matičnej knižnici v Martine, síce iba v jedinom prevedení, ale som si spravil kópiu, aby som sa mohol s témou hlbšie zoznámiť. Keďže v spomenutej Korcovej práci je okrem ktitiky jadra materialistickej dialektiky aj kritika materialistickej noetiky, teda teórie poznania, no i jej metafyzických základov, rád by som s istým odstupom času, s touto problematikou oboznámil aj súčasnú čitateľskú,internetovú verejnosť. Skôr však, ako si v prvej časti poukážeme na niektoré problémy noetiky a zamyslíme sa nad filozofickými myšlienkami Jána Ch.Korca, chcem poznamenať, že marxistická filozofia tradičný grécky termín, po stáročia v dejinách filozofie používaný ako „noetika“, nahradila síce ekvivalentným výrazom „teória poznania,“ ale spravila tak iba preto, aby obsah starogréckeho termínu oklieštila a prispôsobila svojim ideologickým potrebám. Istý stupeň ideologickej vulgarizácie poznania nachádzame predovšetkým už v diele V. I. Lenina, keď tento problém zjednodušoval a paušalizoval. Naň potom nadväzovali ďalší marxistickí plagiátori. Z dejín filozofie vieme, že pramene nášho poznania sprostredkuvávajú jednak naše zmysly; zrak, sluch, cit atď., no aj rozum. Odtiaľto sa v celých dejinách filozofického myslenia odvíjali všetky problémy a nedorozumenia každej noetiky. A podľa toho, kto a ako uprednostňoval ten-ktorý prameň nášho poznania za prvotný, či zmysly alebo rozum, sa potom aj filozofické smery delili v podstate na dva kontradikčné, teda proti sebe stojacie tábory mysliteľov: senzualistov a racionalistov. Oba smery v celých dejinách filozofie potom exponovali nové a ďalšie ekvivalentné otázky v oblasti poznania, ako napr. aposteriorizmus, či jeho opak apriorizmus. Zápas o prvotnosť v poznaní týchto dvoch základných smerov napokon privodil aj ďalšie prístupy a postoje k poznaniu, ba dokonca i jeho odmietanie, čiže agnostocizmus. No svoje základné postavenie v noetike si i napriek všetkým rozporom zachováva zmyslovová a rozumová stránka poznania, z ktorých sa však imanentnosť a transcendentnosť v poznaní prenáša a zauzľuje do ponímania PRAVDY, ako do konečnej fázy každého poznania. A je to práve problém pravdy, s ktorým mala marxistická filozofia najväčšie problémy, čo zaujalo aj vtedy ešte mladého slovenského filozofa Jána Ch. Korca. V marxistickej filozofii môžeme bežne čítať, že „pravda je verný, správny odraz skutočnosti v myslení, ktorého kritériom je prax.“ V nemarxistickom filozofickom ponímaní sa ale kategória „pravdy“ poníma inak. Tu je „pravda“ chápaná ako zhoda myslenia a predstáv sformulovaných do výpovede, ktorá nie je v rozpore so skutočnosťou. A keďže človek nie je zrkadlo ani vodná hladina, odkiaľ by sa vonkajšie veci odrážali, či odzrkadľovali bez aktívnej účasti jeho samotného, je potom pravda výsostne jeho dielom. Alebo inak povedané, obrazy vecí a ich deje, ktoré prechádzajú našími zmyslami, by neznamenali nič, než to, čo u ostatných živočíchov zvieracej ríše, ak by sme sa ich nedokázali aktívne zmocniť aj rozumom, a tak ich spracovať v myšlienky a v predstavy, aby sme potom boli schopní si vytvoriť svoje vlastné úsudky a súdy. A tieto môžu byť len vtedy pravdivé, keď sa zhodujú vo forme mojich predstáv so skutočnosťou. Naše výpovede by nemohli byť pravdivé a nemohli by byť v zhode so skutočnosťou, keby naše myslenie nebolo správne, keby sme ho nedokázali pretvoriť do našich predstáv. Lebo v opačnom prípade by tieto naše výpovede mohli byť nepravdivé. Preto platí zásada: Nehľadajme pravdu alebo nepravdu vo výpovediach, ale v súhlase naších predstáv so skutočnosťou. Tomuto poňatiu pravdy sa hovorí, že je to pravda transcendentná. Lebo tu realita je v zhode s našími predstavami, ktorá je mimo nás, a teda je transcendentná nášmu vedomiu. Ale ani pri tomto druhu poznania pravdy si nemôžeme byť stopercentne istý, či sa naše predstavy zhodujú so skutočnosťou, lebo skutočnosť samu nedokážeme nikdy úplne spoznať a preto ani nikdy nedokážeme poznať absolutne pravdu. Môžeme sa k nej len určitým stupňom pravdepodobnosti čo najviac iba priblížiť. Teda, ľudská pravda nie je vlastne nič iného, než určitá pravdepodobnosť, alebo tiež inak povedané, vzájomná zhoda predstáv, ktorá zostáva v nás, je nám imanentne vlastná, a preto sa aj volá - pravda imanentná. Tu ako vidíme je kritériom pravdivosti človek sám, teda iba naša subjektivita. No a čo je subjektívne, to je relatívne. A keďže celý predmetný svet je iba relatívny, tak je v ňom relatívne aj celé naše predmetné poznanie. Myslím si, že tento krátky a heslovitý prehľad by k úvodu o noetickom probléme poznania a pravdy stačil. Preto by sme teraz mohli prikročiť k druhej a hlavnej časti nášho rozoberaného problému, kde na rozbore niekoľkých myšlienok obsiahnutých vo filozofickej práci Jána Ch. Korca si ukážeme, ako sa s týmito otázkami poznania a pravdy vo svojej kritike materialistickej filozofii vysporiadal on sám. KRITIKA MATERIALISTICKEJ NOETIKY. Problém riešenia otázky Poznania a Pravdy v materialistickej filozofii, predovšetkým u Lenina, zaujal aj mladého Jána Ch. Korca tesne pred nástupom komunistickej moci u nás. V časti, Základy noetické, už vo vyššie spomenutej jeho práci nám autor pripomína, že noetika tvorí vlastne východisko každého filozofického systému a teda aj materializmu. No udivuje sa nad istou vulgarizáciou v dialektickom materializme, najmä v diele V. I. Lenina, Dialektický materializmus a empíriokriticizmus, a vytýka mu, že veľmi povrchne a nedokonale pristupuje k rozboru filozofických problémov, čím je celá jeho koncepcie o poznaní „málo vypracovaná“ Už v r. l994 som sa pri hodnotení jeho práce zmienil, že „Ján Ch. Korec nechcel byť len odmietavým kritikom marxistickej dialektiky, ale pokúsil sa aj o konštruktívne zhodnotenie niektorých jej faktov.“ /l/ Rovnaký metodický postup zachováva aj pri prehodnocovaní otázok neotiky v materialistickom poňatí, najmä u Lenina, keď píše: „Dialektický materializmus vznikol ako reakcia proti Heglovmu noetickému idealizmu, podľa ktorého vonkajší svet je iba exteriorizáciou absolútneho ducha, premietnutím idey na vonok v dialektickom procese. Vedomie si podľa toho samo tvorí objekt poznania, svoju antitézu; ich spojením v syntézu vzniká pochop. Bytie sa určuje vedomím.“ /2/ A aby toto svoje stanovisko ešte blišie objasnil, poukazuje na to, ako marxizmus nahradil v dejinách filozofie ustálený a tradovaný termín noetický realizmus, výrazom materializmus, hoci takáto zámena, ako sám ďalej uvádza „spôsobuje nedorozumenie a nie je odôvodnená, lebo súvisí s významom, ktorý sa pripisuje pochopu ››hmota«. Takáto vulgarizácia a nahradenie noetického realizmu hmotou, je vlastne jeho falzifikáciou, aby tak potom Lenin mohol zdôvodniť aj protikladnú druhotnosť vedomia od tzv. prvotnosti hmoty. Filozofickým termínom hmota potom označuje materializmus akúkoľvek realitu „bez ohľadu na jej vnútorný obsah a štruktúru.“ Pritom termín realizmus odvrhuje ako kategóriu pozitivistického idealizmu. Leninov dialektický materializmus takto nahradil v noetike kategóriu realizmus, všeobecnou kategóriou hmoty, ktorej odrazom je aj myslenie. Áno, odraz je podľa Lenina v myslení hlavná metóda poznania. Celkom paušálne a schematicky pristúpil k vyriešeniu tohto základného noetického problému v marxistickej filozofii, čoho si oveľa neskôr ako Ján Ch. Korec, povšimol aj pražský filozof L. Tondl, ktorý v r. l969 vo svojej práci „Člověk a věda,“ vtedy na margo takéhoto poňatia odrazu, ako hlavnej metódy pri poznaní, napísal, že veľmi jasne nachádzame túto formuláciu u Lenina, keď u neho: „...objektívnu pravdu nám odhaľujú zmyslové orgány, prostredníctvom ktorých sa nám objektívny svet odráža v našom vedomí ... Pojem odraz sa používa na objasnenie aj ďalších javov a procesov, ktoré sa od vedeckého poznania veľmi odlišujú.“ /3/ Lenin sa celkom nezakryte a otvorene priznáva, že v dôsledku toho, že slova „realizmus“ sa zmocnili aj „pozitivisti a iní pomätenci, ktorí kolísali medzi materializmom a idealizmom“, on sa rozhodol, nasledujúc vraj Engelsa, používať v tomto zmysle len slovo materializmus. /4/ Ján Ch. Korec sa k uvedeným tvrdeniam Lenina v knihe Dialektický materializmus a empiriokriticizmus, vyjadruje takto: „V celej Leninovej knihe, ktorá je takmer z polovice venovaná otázkam noetickým, nemožno nájsť závažnejšieho argumentu alebo osvetlenia existencie vonkajšej reality a jej poznateľnosti. Otázku exitencie rieši Lenin odvolaním sa na všeobecnú skúsenosť; otázku poznateľnosti prostým tvrdením, že myslenie je odrazom pohybujúcej sa hmoty.“ A kritériom pravdivosti poznania je podľa neho potom prax, ktorá je zároveň prvým a základným hľadiskom teórie poznania. V otázke stupňa poznania dialektický materializmus tvrdí, že „cieľom poznania je dosiahnúť objektívnu pravdu.“ /5/ Táto Leninova metóda potom vyúsťuje v jeho hlavnom a vyššie už spomenutom filozofickom diele do takých tvrdení, ako že napríklad aj „svet a jeho zákonitosti sú plne poznateľné“, a že i veci sú „absolútne poznateľné“ atp. S takouto Leninovou teóriou odrazu v poznaní, ktorá vyúsťuje do absolútnej poznateľností vecí, Ján Ch. Korec nesúhlasí, pretože z noetického hľadiska je takéto tvrdenie neprijateľné, lebo na základe pocitu sa môže „materializmus dostať k fenoménom, ku zmyslovej mnohosti, nie však k realite v zmysle ontologickom.“ A potom aj kritérium pravdivosti poznania, ktorou je v materializme prax, je iba „sekundárnym kritériom správnosti poznatkov, a to len v tedy, ak sa prv rozrieši otázka noetická a ak sa stanoví spoľahlivosť poznávacích funkcií, pomocou ktorých participujeme i poznatky o praxi samotnej.“ /6/ Tu sa Ján Ch. Korec celkom pochopiteľne odvoláva aj na viacerých významných mysliteľov či už zo starého Grécka, ale aj neskorších filozofov, ktorým „nešlo o riešenie tejto otázky so stanoviska praktického ... , ale im šlo vždy o teoretické objasnenie tohto prirodzeného postoja.“ Noetický problém sa v materialistickom riešení zmenil na riešenie mimonoetické. Preto, aby Lenin podoprel svoje tvrdenia v otázke „kritéria pravdy, odvolávaním na autority a opakovaním, že poznanie skutočnosti a jeho pravdivosť patrí k základným materialistickým tézam. Odvoláva sa i na prírodné vedy: tie však práve v tejto otázke úplne závisia od noetiky.“ Uzatvára svoje konštatovanie Ján Ch. Korec. Pri rozbore vyššie spomenutého Leninovho diela, sa filozof Ján Ch. Korec celkom oprávnene udivuje takým Leninovým tvrdeniam, ako sú napríklad: že „ľudské poznanie odráža absolútnu pravdu“, alebo, že „uznávať objektívnu pravdu...znamená tak či onak uznávať absolutnú pravdu“, či dokonca, že: „Svet a jeho zákony sú plne poznateľné.“ Tu veľmi pohotovo a s úplnou samozrejmosťou autor poukazuje na neprincipiálnosť u Lenina, ktorý nerešpektuje dialektické zákonitosti, keď všetko sa neustále mení a vyvíja; nič nie je samo sebe totožné, lebo všetko zároveň je i nie je, nakoľko všetko je proces, ako o tom píše aj F. Engels vo svojom diele: L. Feuerbach a vyústenie nemeckej klasickej filozofie. /7/ A Ján Ch. Korec sa potom s údivom pýta: „ako je možné objektívne a abslútne o niekom tvrdiť, že je Novák, ak je zároveň pravda, že Novákom nie je? Ako možno veci niečo pripisovať jednoznačne, ak je jednotou protikladov, ktoré vzájomne každé tvrdenie vylučujú? A sám odpovedá s erudíciou filozofa, ktorý je pricipiálny a dôsledne sa drží svojho východiska, v tomto prípade aj dialektickej metódy, keď píše: „Dialektika odhaľuje úplne relativistické a agnostické stanovisko dialektického materializmu. Poznanie je objektívne, ak sa zhoduje so skutočnosťou. Podľa dialektiky je všetko proces a nejestvuje chvíľa, keď sa s vecou nič nedeje. Podstata, ako niečo stáleho a totožného vo veciach, je prekonaná spolu s identitnou logikou ... Bez zhody niet však pravdivosti a tak nám zostávajú len akési strnulé pochopy, ktoré nevystihujú realitu, a tak nám realita zostáva nedostupná.“ /8/ Svoju kritiku Ján Ch. Korec napokon upriamuje k chápaniu absolútnej pravdy u Lenina a zretelne poukazuje na paradoxy, ktorých sa dopúšťa a to i v rámci samotnej marxistickej teórie. Tu si Korec na pomoc berie filozofiu F. Engelsa, ktorého cituje: „Pre ňu niet nič definitívneho, absolútneho a svätého; existuje pre ňu jedine neprerušený proces diania a prechodu, neustáleho stúpania od nižšieho k vyšiemu.“ A ešte k tomu sám poznamenáva toto: „Ťažko to porovnať napr. s tvrdeniami Lenina, že naše poznanie je absolútne, objektívne, že veci sú plne poznateľné atď.“ Vyššie spomenuté noetické nezrovnalosti v materialistickom chápaní vecí a poznávacích procesoch u Lenina vôbec, rozoberá Ján Ch. Korec aj v intelektuálnom a zmyslovom poznaní. I tu mu právom a opodstatnene vyčíta, že „nepripúšťa a logicky nemôže pripustiť obecné pochopy a v dôsledku toho od zmyslov rozdielne rozumové poznanie.“ Keď zároveň poukazuje, že aj v samotnom marxizme sa udiali pokusy o nápravu týchto Leninových alogizmov a rozporov. V poznámke pod čiarou napríklad vzdáva hold filozofovi Igorovi Hrušovskému, že sa aj on „síce odvážil zastávať náuku o obecných pochopoch a o význame abstrakcie“ i o „význame univerzálií v poznaní,“ ale ako ďalej podotýka, že na túto disproporciu, či nedostatok ako prvý upozornil už Dr. M. CHladný - Hanoš vo Filozofickom zborníku, roč. VI - VII. č. 4. s. 260-l. Ján Ch. Korec potom ďalej píše: „A skutočne, ak materialistická kritika Hrušovského štúdii dačo vytýkala, bol to práve pokus o rehabilitáciu obecných pochopov, ktorý sa pociťoval ako nebezpečný.“ Čoho si pochopiteľne I. Hrušovský uvedomoval, a preto v tomto duchu ďalej už nepokračoval, snáď sporadicky až niekedy v šesťdesiatych rokoch /poz. J. S. Ž./ „ Materializmus obecné pochopy nepripúšťa a nemôže pripustiť pre dôsledky, ktoré z toho plynú.“ Uzatvára svoje konštatovanie Ján. Ch. Korec, keď dodáva, že v tomto sú si úplne zajedno s empiristami typu Hume, Lock, Mill atď., hoci proti nim slovne bojujú. Tak sa stáva, že „dialektický materializmus vyúsťuje do noetického senzualismu“, čo potvrdzuje aj citátom od F. Engelsa už z vyššie uvedeného diela, kde Engels píše: „hmotný, zmyslovo vnímateľný svet... je jediný skutočný svet.“ Z citovaného vyplýva, že dialektický materializmus nepripúšťa ani logicky nemôže pripustiť „obecné pochopy a v dôsledku toho od zmyslov rozdielne rozumové poznanie. Vonkajšie procesy sú jednotlivinné, konkrétne.“ Preto aj myslenie je pre nich iba zrkadlením týchto vonkajších procesov v mozgu. „Celá teória odrazu a zobrazenia sa zakladá na úplne mylnom chápaní poznania, ktoré je vyvrátené najelementárnejším poznatkom ontológie i psychológie poznania, že k poznaniu nestačí iba materiálna podobnosť, získaná hmotným odrazom.“ A aj preto takáto teória kopírovania a zobrazovania vecí nedokáže vysvetliť ani najjednoduchšie noetické otázky a už vôbec nie otázku Pravdy. V závere k týmto noetickým problémom ešte toľkoto z konštatovania autora: „V noetike nemožno riešiť problémy zhruba, lež načim dôsledne a dopodrobna rozobrať každú otázku, aby vysvitla nosnosť pricípov nejakého systému. Materialistické princípy sa v tomto stručnom rozbore noetiky ukázali ako nevyhovujúce.“ Keď ďalej podotýka, že jej neudržateľnosť by sa v ešte širšom rozsahu prejavila, ak by sme noetické otázky v materializme podrobili ešte aj „ psychologickému a ontologickému “ rozboru poznania. II. KRITIKA METAFYZICKÝCH ZÁKLADOV DIALEKTICKÉHO MATERIALIZMU. DANOSŤ HMOTY. V tejto ďalšej časti svojej licenciátnej práce autor konštatuje, že „dialektický materializmus dôkazy pre jestvovanie hmoty neuvádza.“ Myslí tým na filozofické zdôvodnenie vzniku hmoty, večnosti a pod., ale ju iba prijíma „ prosto ako predpoklad.“ Toto svoje stanovisko vysvetľuje takto: „Mohlo by sa tvrdiť, že hmota je prosto daná de facto. Toto tvrdenie by nič nevysvetľovalo, lebo neudáva príčinu javu. Ak vravím, že tehla padla na niekoho de facto, nevysvetlím tým jav spadnutia tehly. Vysvetlím ho zistením príčiny jej pádu /vietor, zvetranie, pôsobenie človeka/. Preto nemá zmyslu tvrdenie, že hmota bola daná náhodou. Náhoda ani prakticky neznamená nezapríčinenosť. Upotrebuvávame ju v prípade, keď nepoznáme príčinu.“ /9/ Toto svoje tvrdenie podopiera aj autoritou významného a svetoznámeho vedca, matematického fyzika, profesora parížskej univerzity a člena Parížskej akadémie vied z prelomu l9. a 20. storočia Henri Poincarého, ktorý spolu s Albertom Eisteinom v roku l905 sa podieľal na tvorbe špeciálnej teórie relativity. Svoje tvrdenie opiera o Poincarého myšlienku, ktorá znie: „Le hasard est la mesure de notre ignorance.“ Ak potom spomenutá tehla spadla „ náhodou“, dôvodí Ján Ch. Korec, jej pád musel mať reálny dôvod a príčinu, lebo absolútna náhoda, ktorá by znamenala vznik bez príčiny, teda z ničoho, nejestvuje. „Pripúšťa to aj dialektický materializmus prijímaním zásady, že z ničoho nevzniká nič.“ Píše Ján Ch. Korec a pokračuje v rozvíjaní svojich filozofických úvah takto: „Kedže okrem hmoty nejestvovalo a nejestvuje nič, je dialektický materializmus nútený tvrdiť, že hmota nevznikla, lež bola tu večne, sama od seba a nevyhnutne... Chápať večnosť hmoty tak, že sa sama zapríčinila nemožno: bola by musela jestvovať skôr, než bola. Byť nevyhnutne sám od seba, filozoficky znamená mať jestvovanie z vlastnej podstaty. Takáto nevyhnutná bytosť musí mať však nevyhnutné i všetky vlastnosti.“ /l0/ A tu u Jána Ch. Korca dochádza k pochybnostiam, lebo podľa neho; „Vlastnosti hmoty nie sú všetky nevyhnutné... Čo je dané podstatou nejakej veci, zostáva nezmenené kým podstata trvá.“ A toto svoje stanovisko rozoberá aj na pozadí princípu pohybu hmoty, keď to potom zdôvodňuje takto: „ Ak by bol pohyb hmote podstatný, nemohla by sa meniť jeho rýchlosť a smer. Ak by sa hmota hýbala svojou podstatou, už i podľa jednej formulácie princípu zotrvačnosti, by nemohla meniť rýchlosť a smer bez vonkajšieho impulzu. Pohyb by bol uniformný. Tomu všetkému odporuje skúsenosť.“ /ll/ Na záver tento filozofický problém „danosť hmoty“ v otázke jej večnosti uzatvára, akoby pod čiarou takto: „Nemožnosť večnosti hmoty a jej večného pohybu /i keď sa uznáva jej závislosť od transcendentna/ dokazujú empirické fakty. Tak všeobecne prijímaný zákon entropie, dokázaný Clausiom, Thomsonom a zdokonalený Helmholzom a Planckom. Podľa neho rozličné energie prechádzajú v tepelnú, ktorá sa bez zbytku zvratne nemení, lež sa rovnomerne rozptyľuje do priestoru, kým nenastane úplné tepelné vyrovnanie a rovnováha, a tým zánik pohybu.“ To, či po zániku jednej formy pohybu vzniká pohyb inej formy, už Ján Ch. Korec nerozvádza, ale prechádza k riešeniu ďalšieho filozofického problému, ktorí marxisti považovali za základný filozofický problém, a síce k prvotnosti hmoty a druhotnosti vedomia. PROBLÉM PRVOTNOSTI HMOTY. Tu sa autor zameriava na tú stránku filozofického problému hmoty, kde dialektický materializmus zdôrazňuje, že „ prvotne existovala iba hmota, kým všetko ostatné: život, duch, myslenie, vedomie - je iba jej produktom.“ Svoje myšlienky začína rozvíjať na pozadí mechanického materializmu l9. storočia, kde sa napríklad mozog chápal ako telesný orgán, ktorý myšlienky vylučuje podobne ako pečen žlč, alebo ako akákoľvek žľaza svoj sekrét. A že tento vplyv mechanického materializmu bol veľký aj na dialektický materializmus, dokazuje to príkladmi, keď povedzme niektorí jeho autori, ako napríklad P. Hrubý a V. Vlk tvrdia: „Duša je číra odvodenina hmoty“, alebo nemeckí materialisti Büchner, Vogth a Mollechott zas prirovnávali vylučovanie žlče z pečene k vylučovaniu myšlienok z mozgu. K týmto a podobným otázkam, ktoré sú vlastne problémami ducha a hmoty, sa Ján Ch. Korec stavia kriticky a jednoznačne odmietavo proti argumentom, ktoré tu v spomínanom diele Dialektický materializmus a empíriokriticizmus rozoberá Lenin.Všíma si najmä toho faktu, kde sa vyjadruje k problému človeka, ktorý sa na zemi podľa neho objavil v poslednej geologickej fáze, z čoho robí materialisticko-filozofický záver, že prv tu bola hmota a až potom človek a teda i jeho duch. A to mu poslúžilo k vyhláseniu prvotnosti hmoty pred duchom. K tomuto tvrdeniu zaujíma J. Ch. Korec takéto stanovisko: „Nechceme rozoberať kompetenciu prírodných vied, hoci práve tento prípad je vďačným vzorom konfúzie, ktorá ukazuje, že kam môže dôjsť prírodná veda, ak prekročí vlastné pole a robí nezodpovedné filozofické závery.“ /l2/ Tvrdenie, že hmota je prvotná, duch druhotný “, má podľa Korca oveľa širší význam, aký mu marxizmus pripisuje, keď okrem iného píše: „Správny by bol iba v prípade, ak by materializmus bol už prv dokázal, že jestvuje iba duch ľudský... Z faktu, že človek a jeho duch sa objavil na zemi, už prv jestvujúcej, nijako neplynie, že tento duch - človek vznikol zo zeme - hmoty, že nemohol jestvovať už skôr. Treba vec dobre chápať: netvrdíme, že ľudská duša skutočne jestvovala pred objavením sa človeka na zemi, nakoľko je stvorená zároveň s telom. Chcem iba poukázať na nelogickosť materialistického dokazovania: z toho, že sa ľudský duch objavil po hmote, ešte neplynie, že sa objavil z hmoty. Je to zámena »post hock, ergo propter hoc «.“ /l3/ „Takisto by sa duch ľudský bol mohol objaviť na zemi až keď prešla geologickými fázami, hoci mohol prv jestvovať i keď to netvrdíme. Ale z uvedeného dôkazu nijako neplynie nejaká druhotnosť každého ducha - i ducha mimoľudského, absolútneho.“ /l4/ Pokračuje vo svojom vyvracaní materialistického tvrdenia Ján Ch. Korec. Dialektický materializmus ale mimoľudského, substanciálneho ducha, ktorý by mohol byť od hmoty nezávislý vôbec nepredpokladá, ale uvažuje iba o duchu, ktorý jestvuje po hmote a len v spojení s ňou. Iný duch než ľudský, materializmus nepripúšťa. Je to celkom zrejmé aj z nasledujúceho výroku Lenina, keď tento vychádzajúc z Engelsa, píše: » Myslenie a vedomie... sú produktom ľudského mozgu...Hmota nie je produktom ducha, lež duch je sám najvyšším produktom hmoty.« /l5/ Ján Ch. Korec proti takémuto tvrdeniu stavia svoj argument: „ Mozog je síce nevyhnutne potrebný, aby sa prejavil ľudský duch a myslenie, ale nie je ich príčinou. Mozog je iba podmienkou myslenia. Zjavné je, že dialektický materializmus zamieňa podmienku a príčinu, čo je z logického stanoviska neprípustné, najmä keď ide o tak závažnú vec, s ktorou materializmus stojí a padá.“ /l6/ Zdôrazňuje Ján Ch. Korec a svoje konštatovanie opiera o ďalšie argumenty napr. aj o tak významného ruského myslieľa, akým bol filozof N. O. Losskij, profesor Petrohradskej univerzity, ktorý od r. l922 žil v emigrácii a pôsobil aj u nás v l. ČSR na bratislavskej univerzite. No, v dôsledku známych okolností, ku ktorým sa v našej vlasti schyľovalo po skončení 2. svetovej vojny, sa odobral v r. l947 do USA, kde pôsobil ako profesor v New Yorku. Ten totiž už pri pobyte u nás vytýkal marxistom vo svojom diele, Absolútne kritérium pravdy, že jeho dokazovanie je neprípustným zjednodušovaním faktov, ktoré nás neprivádzajú k vážnym vedeckým poznatkom. Aj preto z neho Ján Ch. Korec vybral túto zaujímavú myšlienku: » Pokusy s extirpáciou určitých častí mozgovej kôry, spojené so stratou sluchových vnemov, priviedli niektorých k presvedčeniu, že materiálne procesy mozgovej kôry sú príčinou procesov psychických, napríklad, vzniku sluchových vnemov. Tento záver vôbec nevyplýva z návestí. Došlo sa k nemu metódou jediného rozdielu. Príčiny javu sú však složité; stačí odstrániť časť príčiny a jav sa nedostaví. To znamená, že pri skúmaní metódou jediného rozdielu možno sa zaručiť len za to, že je nájdená v krajnej miere iba časť príčiny zjavov [ ak nie vôbec iba podmienka, ako sme ukázali vyššie ] - no nemožno tvrdiť s istotou, že sme našli úplnú príčinu «. /l7/ Ján Ch. Korec, poukazujúc na Losského vedecké konštatovanie, i takto podopiera svoju argumantáciu pri kritike marxizmu, ktorý je vo svojich zovšeobecneniach povrchný, vedecky nedôsledný, a jeho plytké teoretické argumenty sa viac prispôsobujú ideologickým a politickým zámerom, než pravdivému a vedeckému poznávaniu sveta. DIALEKTICKÝ VÝVOJ. Aj v otázke dialektického vývoja je materializmus, podľa Jána Ch. Korca, šablónovitý a jednostranný. Píše o ňom takto: „Podľa dialektického materializmu absolútno-hmota je samo dostatočným dôvodom svojho vývoja. Preto musí obsahovať tú istú dokonalosť, ku ktorej sa absolútno-hmota malo vyvinúť, prípadne vo vyššej miere. V tomto prípade nemožno hovoriť o vývoji, o reálnom napredovaní k vyššiemu stupňu bytia, a to preto, že hmota už dotyčnú dokonalosť obsahuje /a preto sa nemusí vyvíjať, aby ju v čase nadobudla/. Z toho plynie protirečenie medzi vývojom a vylúčením vonkajšej príčiny. Proti tomu sa nemožno odvolávať ani na dialektickosť, podľa ktorej evolúcia by bola časovým rozvíjaním absolútna, pričom by sám čas pôsobil retardačne alebo skôr ako doplňujúca príčina. Čas nemôže ani spôsobovať ani podmieňovať vývoj, nakoľko sám čas možno z filozofického hľadiska považovať len za dôsledok vývoja a pohybu, ako ich počet.“ / l8 /. S takýmto poňatím času pri vývine, s Jánom Ch. Korcom možno iba súhlasiť, rovnako ako aj s ďalším jeho tvrdením, v ktorom hmotu nepovažuje, že sa výlučne sama vyvíja. Lebo ak sa má hmota vyvíjať, závisí to od nejakej vonkajšej príčiny, ale potom ju nemožno nazývať absolútnou, mieni Ján Ch. Korec a pokračuje v objasňovaní: „Alebo je hmota absolútna, tak že vylučuje akúkoľvek vonkajšiu príčinu, - ale vtedy je reálny vývoj nemožný. Alebo jestvuje skutočný vývoj, ale potom hmota nie je absolútna, lebo vyžaduje vonkajšiu príčinu ako podmienku a dôvod evolúcie. Vývoj je totiž v určitom zmysle prechodom od nebytia do bytia, z nedeterminovaného do determinovaného, - a preto vyžaduje dôvod a reálne bytie, ktoré túto determináciu uskutočňuje. Preto niet východiska z dvoch možností: poprieť princíp kauzality, alebo zrieknúť sa absolútnosti hmoty.“ /l9/ A pri riešení tohoto problému sa autor Ján Ch. Korec obracia aj na myšlienky anglického agnostika Huma, ale aj na švajčiarskeho filozofa Avenária, aby aj pomocou ich tvrdení ukázal na vedeckú povrchnosť a labilnosť niektorých aspektov poznania, ale najmä na neudržateľnosť dialektického materializmu, čo marxistov zneisťovalo a zvádzalo zrieknúť sa buď absolútnosti hmoty, k čomu sa v skutočnosti neodvážili a preto upadali stále viac do neriešiteľných problémov a rozporov. Dialektický materializmus sa často odvoláva na dialektické zákony, akoby tie spôsobovali a usmerňovali vývoj, poznamenáva ďalej autor. To je však úplne mylné chápanie prírodného zákona, hovorí a ďalej vysvetľuje jeho správne a vedecky podložené ponímanie, keď cituje autorskú trojicu vedcov, ktorí o prírodnom zákone napísali: „Prírodný zákon nie je sila, ktorá by pôsobila na veci a usmerňovala vývoj. Prírodný zákon je iba štatistické vyjadrenie pravidelností prírodného dianania, je iba »zovšeobecnením výsledkov získaných poznaním určitého radu prípadov«. /20/ Vo svojom kritickom prehodnocovaní materialisticko-dialektickej teórie pokračuje a vytýka jej rôzné nepresnosti, schematičnosť, ako napríklad chápanie „kvantitity a kvality“ a ďalších kategórií. Tak napríklad ku kategórii „kvantity“ poznamenáva: „ my kvantitatívnu zmenu chápeme ako prípadkovú, kým kvalitatívnu zmenu ako podstatnú.“ Dialektický materializmus ako príklad zmeny „kvantity na kvalitu“ uvádza skúsenostné fakty vzniku chemických zlúčenín, ktoré javia odlišné kvalitatívne vlastnosti podľa zmeny kvantity, skladajúcich sa prvkov /H2O, H2O2 a iné/. Tu sa autor udivuje tomu, prečo marxisti zdôvodňujú na vysvetlenie tejto skutočnosti, že je potrebná dialektika v materialistickom zmysle, keď v chemických zlúčeninách ide iba o „prejavenie vlastností, ktoré sú dané virtuálne v prvkoch, ako o tom svedčia poznatky atómovej fyziky, vysvetľujúcej chemickú zlúčivosť rozličnosťou dispozície obalových elektrónov atomu.“ A znova tu poukazuje na skutočnosť, že zlučovanie prvkov pri týchto procesoch sa nedeje podľa prírodných zákonov, ako to marxisti zdôvodňujú, ale že tento proces prebieha „podľa zákonov plynúcich z podstaty veci, lebo kým tu vec je, sú tu i »zákony« a možnosť zmeny /agere seguitur esse/.“ Ján Ch. Korec tieto a ďalšie nesprávne marxistické tvrdenia odmieta najmä preto, nakoľko sa takýmto spôsobom nesprávne a nevedecky vysvetľujú podstatné zmeny, ako napríklad vo vyššie spomenutom prípade, keď ku zmene dochádza iba z „čírej kvantity“, a že tým sa mení i kvalita, čo je nepresné a nedostačujúce. Naviac upozorňuje, že tieto zmeny chápe, že sa odohrávajú takpovediac zdola, kým ale aristotelovský realizmus tieto metafyzické otázky rieši zhora. Aristotelovský realizmus, ktorého metafyziku sme si na našom XI. seminári v r. l993 v Tatranskej Lomnici už objasnili mnou v prednesenej štúdii: Aristotelove poňatie fyziky a metafyziky, sa už nebudeme bližššie tu zaoberať, ale pre tých, ktorí by mali záujem sa s obsahom tejto štúdie bližšie oboznámiť, podotýkam, že je publikovaná v Zborníku dejín fyziky č. XI. CESDEF ´93. Nedá mi však, aby som tu v súlade s tvrdením Jána Ch. Korca predsa len nespomenul chápanie bytia v u Aristotela. Jeho realizmus podstatnú zmenu chápe v bytí „ z hľadiska dvoch princípov - látky a tvaru, ktoré utvárajú podstatu hmotnej veci. Podstata sama určuje možnosť zmeny a prijatie iného podstatného tvaru. Ak by nebolo podstaty a podstatného tvaru, častice by sa mohli spojovať v ľubovoľnom množstve, pomerne. Práve podstatný tvar spôsobuje zákonitosť zlučovania prvkov v ich kvalite. Určitá kvantita častíc hmoty nejakého druhu prvkov /napríklad atómu/ musí mať zas reálny dôvod a príčinu - a tá spočíva práve v podstatnom tvare dotyčného druhu.“ Sama „ podstata a kvalita,“ v stati o noetike a metafyzike, sa zmieňuje, že je to problém oveľa zložitejší ako by sa zdalo, čo je zreteľné aj pri rozbore infinitezimálneho vývoja života, kde zmeny prebiehajú i niekoľko miliónov rokov než nastane nová kvalita, čo sa ťažko môže nazvať skokom, ktorým marxizmus zauzľuje stupne poznania v zmysle tzv. pôsobenia dialektických zákonov. Ján Ch. Korec sa pri rozbore pohybu hmoty v dialektickom materializme, dotýka aj takej problematiky, akou je napríklad i vznik a vývoj ducha a života z hmoty vôbec. Pritom si všíma v tejto nejakej veci je niečo iné, než jej kvantita, a nemožno ich stotožňovať, ani meniť podstatu a kvalitu čírym menením kvantity a jej zoskupenia. Dostatočne to osvetľuje práve náuka fyziky a chémie.“ Nedostatočná dokázateľnosť svojich tvrdení sa objavuje aj u Engelsa, od ktorého sa tieto myšlienky dostávali k ďalším epigónom, ktorí tieto chybné tvrdenia, nezodpovedajúce podstate vecí, ešte viac znehodnocovali, ako sa to stalo napríklad aj s náukou o izoméroch a ďalších faktách, dôvodí Ján Ch. Korec, keď to dokazuje aj na príkladoch: „Kvalita nie je funkciou kvantity i keď s ňou často tesne súvisí, lež plynie z podstaty štruktúry vecí, z aristotelovského princípu formy.“ A objasňuje to ešte plastickejšie aj za pomoci fyzikálneho prejavu, keď ponímanie „zmeny kvantity na kvalitu“ ilustruje skvapaľňovaním plynu. Píše o tom takto: „»Všimneme si skvapalnenie plynu. Je viazané na kritický bod, teda na určitú teplotu pri určitom tlaku. Plyn sa môže premeniť na tekutinu len za týchto kvantitatívnych podmienok. Ktorá kvantita sa tu zmenila na kvalitu? Veď kvantita molekúl, ich množstvo zostáva zachované. Tepelná energia zostáva zachovaná tiež. Ktorá kvantita sa má teda zmeniť? Jedna kvalita, totiž štruktúra plynu, sa mení... na inú kvalitu, totiž na štruktúru tekutiny. V najlepšom prípade vystrieda teda jedna kvalita druhú, lebo bez kvality v prírode vôbec nič nejestvuje, a kvantita pritom zostáva ako podklad kvality, nakoľko bez kvantity v prírode tiež nič nejestvuje.“/2l/ Ak má byť toto rezultátom či kritériom dialektického zákona, potom niet dôvodu utiekať sa k materializmu, lebo „ontologické a kozmologické princípy aristotelovského realizmu a novoscholastiky vysvetľujú dávno prírodnú skutočnosť týmto spôsobom.“ Pripomína Ján Ch. Korec a k tomu dodáva, že pri objasňovaní premeny „kvantity v kvalitu,“ marxizmus neprichádza s ničím novým, ale skôr naopak, lebo ich zovšeobecnenia bývajú chybné najmä preto, že sú vedecky nedôsledné, nedokonalé a často toto ich tvrdenie odporuje i skúsenosti samotnej. Svoje výhrady pritom podopiera citátom z práce I. Hrušovského, kde tento marxistický filozof v rozpore so skúsenosťou a teda i so skutočnosťou, chápe tento vzťah, ako »...zákon p r e ch o d u kvantity v kvalitu«, čo je vonkoncom nesprávne, „nakoľko kvantita zostáva nezmenená, iba sa pri nej uskutočňuje podstatná zmena.“ V tejto súvislosti sa autor odvoláva aj myšlienku T. G. Masaryka, ktorý vo svojej práci „Otázka sociální stati najmä podmienky a možnosti tohto vývoja. Svoje objasňovanie ilustruje na príkladoch z hlavnej Leninovej práce, Dialektický materializmus a empíriokriticizmus, podľa ktorej je na strane 25 uvedené: »schopnosť vnímania je obecná vlastnosť hmoty«. Na inom mieste, /s. 32/ tejto knihy Lenin tvrdí, že »vnem považujú za jednu z vlastností pohybujúcej sa hmoty«. A podobné tvrdenia nachádzame aj v Engelsovej práci, Ľ. Feuerbach a vyústenie nemeckej klasickej filozofie, konkrétne na strane 29. A Ján Ch. Korec sa k hneď tomu vyjadruje takto: „Podľa týchto tvrdení, život je nejakým spôsobom obsiahnutý v pohybujúcej sa hmote...No, z pohybu dostaneme znova pohyb, špecificky totožný, líšiaci sa iba smerom, rýchlosťou, ktoré neutvárajú podstatnú zmenu, tobôž nie zmenu od internej hmoty k životnému prejavu vnímania. Ak príjmeme aj popri vyššie spomenutých námietkách tvrdenie materializmu, že duch a život sa nejakým spôsobom nachádzajú v hmote, konštatujeme, že tento predpoklad bol urobený na obranu dialektického materializmu v otázke vzniku ducha a života.“/22/ Ján Ch. Korec takéto materialistické tvrdenie prirovnáva vlastne k tvrdeniu hylozoizmu, t. z. náuky o oduševnení všetkej hmoty a špecifikuje ho ako „prechod z extrémneho materializmu do extrémneho spiritualizmu: extrema se tangunt. Ide len o to, či sa kladie väčší dôraz na hmotné alebo na »duchovné« vlastnosti hmoty, aby s tohoho spoločného základu vyrástol monizmus materialistický alebo monizmus idealistický. Hegel a dialektický materializmus sa v tomto bode stretajú. /23/ Ján Ch. Korec v týchto úvahách pokračuje až napokon vyjadruje takýto rezultát: „Vidno, že na danú otázku je ťažšie odpovedať kladne /hmota myslí/, než záporne. K zápornej odpovedi stačí zistiť u jedenej vlastnosti hmoty rozpor so schopnosťou myslieť, aby sme mohli tvrdiť zlúčiteľnosť myslenia s hmotou. Materializmus by mohol opačné tvrdenie priniesť až po úplnom poznaní hmoty zo všetkých možných stránok, čo je najmä z jeho stanoviska pre stály dialektický vývoj úplne vylúčené.“ A uvádza príklady z oblasti prírodných vied, keď napokon problém zavŕšuje za pomoci Eulerovej fyzikálnej štúdie, ktorú preložil do češtiny P. F. Jamelka SJ, a uverejnená bola aj v časopise „Filosofická revue“ v Olomouci v roku l933. Tu sa na strane l4 píše: „Podľa zotrvačnosti teleso zostáva v pokoji alebo v rovnomernom priamočiarom pohybe, kým ho vonkajší popud nenúti tento stav zmeniť »pochop telesa obsahuje túto zotrvačnú silu natoľko, že by sme niečo rozsiahle, čo nemá zotrvačnosti, nemohli pokladať za teleso. Nakoľko všetky hmotné telesa majú vlastnosť zotrvačnosti, nemôže im patriť nijaká vlastnosť, ktorá by bola s touto... v rozpore, protirečení. Nakoľko však sila vo svojom stave zotrvať a sila neustále svoj stav meniť sú v priamom rozpore, je zrejmé, že poslednú silu telesám pripísať nemožno, ako im nemožno pripísať nerozložitosť.« Ján Ch. Korec s týmto Eulerovým tvrdením súhlasí, lebo schopnosť myslieť, je práve tá vlastnosť, ktorou poznávajúci podmet môže ustavične meniť svoj stav a prechádzať z pokoja do činnosti. K tomu stačí vedieť, že myslenie je imanentná spontánna činnosť, no nemôže byť vlastnosťou hmoty. Ak na základe toho čo sme si už vyššie o myslení povedali, usudzujeme analogicky, teda aristotelovsky, dospejeme do štádia, že sa napokon pýtame: „Kde je príčina vzniku ducha? Mimo hmoty - absolútna? To dialektický materializmus nepripúšťa z predpokladu, že jestvuje len hmota. Je teda adekvátnou, imanentnou príčinou vzniku ducha hmota samotná? Bezpochyby nie, lebo ak by bola imanentná príčina adekvátnou, bola by pôsobila od začiatku. V tomto prípade by však nejestvoval nijaký vývoj; kde je totiž adekvátna /kladieme na to osobitný dôraz/ príčina nejakého zjavu, musí sa dostaviť i zjav sám, najmä v prírodnom hmotnom pôsobení.“ A túto svoju teoretickú úvahu ozrejmuje aj známym príkladom zahrievania vody do bodu varu, pri ktorom táto mení svoje skupenstvo z tekutiny na paru, čo závisí aj od tlaku, ale i ďalších faktorov, ktoré majú matematicko-fyzikálne vyjadrenie. Preto je podľa Korca, ktorý sa pri riešení tejto otázky opiera o nemeckého filozofa F. Klimkeho, /25/ nemožné uvažovať tak, „aby hmota mala adekvátnu príčinu nejakého javu a novej dokonalosti sama v sebe, a aby táto nová dokonalosť vznikla až v určitom časovom momente.“ V tejto otázke sa autor pri rozbore niektorých problémov materialistického chápania vývoja, napokon odhodlal urobiť rozbor aj posledného koreňa dialektického materializmu - monizmu. DIALEKTICKÝ MATERIALIZMUS AKO MONIZMUS. Ústrednou myšlienkou kritiky Jána Ch. Korca bolo poukázať na nedôslednosť a nedostatočnosť riešenia všetkých základných filozofických otázok, či správnejšie povedané, jadra marxistickej dialektiky, a z toho potom vyvierajúcich zovšeobecnení, ktoré sa viac používali ani nie tak na obhajovanie vedeckej podstaty pravdy, ako skôr k podpore marxistickej teórie ako ideologickej paradigmy. Z tohto hľadiska je aj jeho posledná stať práce pojednávajúca o monizme ním prehodnotená, lebo v marxistickej interpretácii je podľa neho táto teória chápaná iba v plošnom videní, kde neexistuje iný, než hmotný, resp. materiálny svet. Svoju úvahu začína známym klasickým konštatovaním marxistickej teórie obsiahnutej v dialektickom materializme: »svet je podľa svojej povahy materiálny...; vzájomnú súvislosť a vzájomnú podmienenosť javov predstavujú vývinové zákonitosti pohybujúcej sa hmoty« a tak »svet nepotrebuje nijakého svetového ducha«. Tieto formulácie obsiahnuté v marxistickej literatúre, ktoré úplne zjavne zjednodušujú štruktúru skutočnosti, sa stávajú predmetom záujmu Korcovej kritiky, ktorý i v tomto prípade cituje A. Pavelku, ktorý tiež vytýka marxizmu nedôslednosti pri riešení filozofických problémov: »pochop svetového ducha nie je predsa to isté, ako napríklad podstatný tvar prírodnej veci. Skladať veci a byť počiatkom princípov, ktoré svet tvoria, je predsa veľký rozdiel«. A sám k tomu dodáva: „Podľa monizmu univerzum má byť posledným a absolútnym pricípom skutočnosti. Jesvuje podľa neho iba Jedno, na ničom nezávislé, absolútne. Pre dialektický materializmus je týmto absolútnom hmota. Pre monizmus idealistický je ním absolútna idea, absolútne Ja, atď., podľa toho, či ide o subjektívny idealizmus Fichteho, objektívny idealizmus Schellingov, alebo absolútny idealizmus Heglov.“ Z rôznych týchto postojov a filozofických koncepcií pri riešení princípu monizmu či už hmotného alebo duchovného, či subjektívneho alebo objektívneho, vidí Ján Ch. Korec len takúto alternatívu: „ buď hmote prisúdiť absolútnosť, a potom je obmedzenosť, závislosť a podmienenosť vecí neriešiteľným problémom a vec je teoreticky a prakticky nemožná; alebo uznať tieto empirické vlastnosti, ale potom sa zrieknúť jej absolútnosti. Toto uznanie by malo byť cťou dialektického materializmu, ktorý prízvukuje svoju vedeckosť a nevyhnutnosť vychádzať predovšetkým z vedecky zistených faktov.“/26/ Píše Ján Ch. Korec a v kritickom prehodnocovaní pokračuje: „Kedže však podľa materialistického monizmu nejestvuje okrem hmoty nič iné, zrieknutím sa absolútnosti hmoty dochádzame k záveru, že nemôže jesvovať ani hmota sama ako neabsolútna,“ lebo stanovovať iba „relatívne znamená nestanovovať nič. Relatívne predpokladá iné bytie ako termín, ku ktorému je relatívne. Ak nejestvuje prvé, nemôže jestvovať druhé.“ Tu protirečenie je zrejmé a nemožno ho obísť. Je to tým, že materialistický monizmus svet, univerzum chápe ako kvantitatívne absolútno. Aristotelovské riešenie a chápanie problému bytia je analogické,čím sú monistické snahy v ňom uvedené na správnu mieru. Ja som v roku l998 tu na našom seminári v Modre - Piesok na 5. MESDEF-e predniesol svoju štúdiu, K problematike súcna, kde som práve tento problém riešil analogickou metódou, pomocou ktorej som aj špecifikoval súcno ako také, respektíve súcno predmetné a súcno ideálne. Ján Ch. Korec v tejto svojej filozofickej práci píše, že „vo svete jesvuje harmónia a jednotnosť. To však neznamená, že svet je Jedno.“ A stotožňuje sa s filozofom F. Klimkem, ktorý tiež „ chápe »monizmus« ako metodologický požiadavok a ideál poznania, a monizmus ako metafyzický svetonáhľad. Prvý je žiadúci, druhý, ako sme videli, neudržateľný. Metodologický postulát jednoty treba prijímať v tom zmysle, že je úlohou každej vedy aplikovať s neúprosnou dôslednosťou princíp príčinnosti a dostatočného dôvodu, a hľadať jednotné vysvetlenie skutočnosti odstraňovaním každého protirečenia. Tým sa však nedospeje k nivelizujúcemu monizmu, či už idealistickému alebo materialistickému, lež k jednote príčiny sveta: nie k monizmu, lež k monoteizmu a k pochopeniu stvorenia.“ /27/ Také je stanovisko a konečný rezultát Jána Ch. Korca. ZÁVER. Toľkoto v stručnosti z filozofického diela Jána Ch. Korca, v ktorom sa dozvedáme, ako sa prispôsobovali jednotlivé filozofické princípy a kategórie ideologickým potrebám nastupujúcej totalitnej moci, po prevzatí vlády komunistami vo februári l948. Toto rozsahom malé, ale pritom svojimi myšlienkami veliké dielo prežilo aj „Barbarskú noc“, ako som sa zmienil v úvode, keď nastalo tzv. veľké komunistické upratovanie a likvidácia všetkého a všetkých, najmä v cirkvi, čo nezodpovedalo predstavám totalitnej moci. Aj preto patrí vďaka Matici slovenskej v Martine za to, že sa jej podarilo jeden z výtlačkov práce Jána Ch. Korca zachrániť, aby dnes, po niekoľkých desaťročiach vydalo svedectvo o tom, že i u nás v slovenskom národe boli ľudia, ktorí sa nezľakli ani nastupujúcej totalitnej brutality, a nebojacne sa jej postavili zoči - voči i v takej mysliteľskej oblasti, akou je filozofia. Lebo práve pomoci nej chceli ovládnuť nielen duchovný, ale všetok spoločenský život ľudí v celej našej vlasti. Bola to doba pre slobodný duchovný, a tobôž kresťanský život veľmi nežičlivá, preto patrí naša vďaka všetkým, ktorí sa jej postavili do cesty a nepodľahli zastrašovaniu ani ďalším represiám. Z tejto práce Jána Ch. Korca som už prvú stať pod názvom, Pokusy o kritiku dialektického materializmu u nás, predniesol na našom seminári v kontexte štúdie Veda a ideológia na l. MESDEF-e v r. l994 v Tatranskej Lomnici. A spolu s dnešným vystúpením, sme sa zoznámili s celou jeho prácou, aby sme si tak mohli spraviť každý svoj vlastný náhľad nielen na tú dobu, v ktorej práca vznikla, ale aj na samotného autora, ktorého si v tomto roku pripomíname aj ako významného duchovného. Veď na tento rok pripadá okrúhle 50. výročie jeho vysviacky za biskupa a l0. výročia menovania do vysokej církevnej hodnosti kardinála. V prvej časti, teda náuky o poznaní, som sa pokúsil priblížiť stanovisko kresťanského filozofa k otázke poznania, a tak sprístupniť a objasniť aj niektoré postoje k riešeniu tejto problematiky na Slovensku, lebo ako vieme doposiaľ nemáme dostatočne zmapované iné postoje k riešeniu filozofických problémov u nás, ako marxistické. V druhej časti, Kritika metafyzických základov dialektického materializmu, sme si ukázali snahu, ktorou sa autor pokúsil poukázať na množstvo nedostatkov marxistického chápania problému hmoty, pohybu ale aj nedostatočného riešenia bytia, vedomia, resp. myslenia a samotného monizmu. Vo všetkých prípadoch autor podopieral svoje filozofické tvrdenia aj exaktne, t.z. vedeckými faktami, aby bolo zjavné, že podstatné výhrady k marxistickému materializmu mali nielen viacerí filozofi, ale aj exaktní vedci. V tejto súvislosti celkom na záver, Ján Ch. Korec vo svojej práci ešte uvádza postoj k nášmu rozoberanému problému aj jedneho význačného anglického filozofa a zástancu dialektického materializmu, J. S. Holdana, ktorý zaujíma k Engelsovi takéto, stanovisko: »Engels bol veľmi dôsledný materialista. Veril že sa medzera medzi chémiou a životom dá preklenúť, i keď Pasteur ukázal ...« /opak/. No a na inom mieste môžeme čítať: »Zatiaľ čo sa... /materializmus/ usiluje rozriešiť otázku zmeny,... hovorí veľmi málo o otázke bytia, kladenej v klasických filozofiach. Nepredpokladá nič čo je za hmotou. Predpokladá, pravda nevyčerpateľné množstvo vlastností hmoty, okrem toho však už nič.« /28/ Július Suja-Žiak Literatúra a poznámky: / l / Zborník dejín fyziky č. XII. / Suja Žiak, J.: Veda a ideológia s. l9 - 2l / , Lipt. Mikuláš l995. / 2 / Korec Ch., Ján: Filozofické základy dialektického materializmu: Ku kritike jeho dialektiky, noetiky a metafyziky. Miesto a vydanie neuvedené, l947 s. 20. / 3 / Tondl, L.: Člověk a věda, Akademie Praha l969, s.75. / 4 / Ako /2/. Pozri aj Lenin, V. I.: Dialektický materialismus a empiriokriticismus, Praha l945, II. vyd., s. l09. / 5 / Ako /2/ s. 2l. / 6 / Ako /2 / s. 23. / 7 / Engels, F.: L. Feuerbach a vyústění nemecké klasické filosofie, Praha l946, s. 45. / 8 / Ako /2/ s. 24. / 9-ll/ Ako /2/ s. 32. / l2-l4/Ako /2/ s. 33. / l5 / Ako /2/. s. 36. Pozri aj Lenin, V. I.: Dialektický material. a empiriokriticismus, Praha l945, II. vyd.,s.64. / l6 / Ako / 2 / s. 37. / l7 / Losskij, N. O.: Absolútne kritérium pravdy, Turč. Sv. Martin l946, s.70. / l8,l9/Ako / 2 / s. 38. / 20 / Ako / 2 / s. 40. / 2l / Ako / 2 / s. 42. / 22,23/Ako / 2 / s. 45. / 24 / Ako / 2 / s. 49. / 25 / Klimke, F.: Der Monismus, Freiburg l9ll, s. 580. / 26 / Ako / 2 / s. 52. / 27 / Ako / 2 / s. 53. / 28 / Haldane, J. S. Marxistická filosofie a přírodní vědy, Praha 1946, s.81. * Práca bola napísaná ešte v roku l994, ale pre svoj väčší rozsah vtedy nemohla byť celá na MESDEF-u ´94 prednesená, takže časť o noetike a metafyzike som zaradil na 8.MESDEF r. 200l, kedy otec kardinál oslávi dve význačné jubileá. Uverejnená bude v XIX. Zborníku MESDEF ´2002.