J.Suja-Žiak:filozofia, história a politológia

RUSKÁ A SOVIETSKA LITERATÚRA AKO ODPAD? /Vybraté z odpadového koša/ Zhodou zvláštnych okolností, ako tak vyčkávam v stomatologickej čakárni jednej základnej školy /ZDŠ Východ/ na severovýchodnom okraji Martina a rozmýšľam, či ešte dlho potrvá, pokiaľ ma sestrička zavolá a posadí do zubárskeho kresla, nevdojak môj zrak úputala hŕba kníh, len tak nahádzaná pod schodami, ktoré viedli na prvé poschodie. Nedalo mi, a tak celkom nahlas pre seba som utrúsil poznámku:„To nemajú už iné priestory na uskladňovanie kníh, keď ich hádžu sem pod schody?“ Jedna zo zasvätenejších žien nás prísediacich mi pohotovo odpovie, že to sú knihy určené do zberu. Nuž keď je tak, pomyslel som si, skrátim si svoje čakanie a siahol som po jednej z nich. Bola to hrubá kniha v červenom obale, o niečo väčšia ako je formát A-5, s nadpisom: „Sovětská literatura l975/2“. Akonáhle som ju vzal do rúk a roztvoril, vidím, že je to vlastne zviazaný druhý polrok ročníka, „Měsíčník svazu spisovatelů SSSR“ v češtine a slovenčine. Po zbežnom prelistovaní, okrem preložených úryvkov a dôležitejších častí jednotlivých kníh mne dosť známych sovietskych a ruských autorov, som v nej uvidel aj zaujímavé reprodukcie veľmi starých výtvarných a sochárskych diel, najmä stredoázijských republík zo 6.- 8. storočia. No, boli tam aj iné hodnotné pamiatky, ako napríklad staršie výtvarné a architektonické skôsty Kazachstanu atp. Tiež z neskoršieho obdobia tam boli i reprodukcie ruskej či sovietskej proveniencie, ktoré stále viac upútavali moju zvedavosť. Takto som tu popri iných hodnotných literárnych prácach, resp. výňatkoch z prozaických diel, ktoré do slovenčiny a češtiny preložili slovenskí a českí prekladatelia, našiel aj pozdné literárne miniatury A. P. Čechova. Zo sovietskej éry tam boli tiež básne S. Jesenina, A. Voznesenského, ale aj práce známeho prozaika B. Polevého. A práve v čísle l2/75 ma upútal jeho úryvok knihy "Po tridsiatich rokoch", lebo bol o Slovensku z čias 2. svetovej vojny, najmä o SNP, kde čítam: »Doktor Vlado rozhodol, že dnes budeme mať deň oddychu. Pozval nás na obed do "Poľovníckej reštaurácie", ktorá sa nachádza v centre Banskej Bystrice. Je to neveľká, útulná reštaurácia, sympaticky zariadená ako lesný útulok poľovníkov - jedno z tých teraz už početných dômyselných miest verejného stravovania, ktoré sa objavili v krajinách povojnovej Európy aj u nás v Sovietskom zväze. Zariadeniu reštaurácie zodpovedalo aj jej menu. Aj staré pušky, visiace na stenách, aj hlava diviaka, aj jelenie parohy, aj zväzok tetrovov, zavesených za hrdlá. Všetko toto malo zapôsobiť, aby človek, ktorý odpočíva vo sviatočný deň, zabudol na starosti všedného dňa a žil hodinu-dve v predstavách úspešného poľovníka, ktorý sa práve vrátil s bohatým úlovkom. Bola to skutočne veľmi malá reštaurácia. Aj "poľovnícke" jedlá. Žene a dcére sa to všetko zapáčilo. No ja, aby som pravdu povedal, som si málo všímal obklopujúce ma rekvizity. Mechanicky som žul vyberané poľovnícke jedlá, a ani som necítil ich chuť. Ide o to, že cez povstanie táto maličká reštaurácia tiež existovala. A nazývala sa vtedy "Zlatý baran". Tu som sa stretol celkom nečakane aj s jedným účastníkom povstania, mládencom podivuhodného osudu. Vysvitlo, že je to môj krajan z tverskej továrne Proletárka, s ktorou je spojené moje detstvo a mladosť. Dozvedel sa od kohosi, že som tu, a pamätajúc si ma z tverských novín, vyhľadal ma, aby mi vyrozprával svoju vojnovú odyseu, aby sa mi zdôveril zo svojimi obavami o osudy povstania a odovzdal mi listy pre svoju matku a - ako sa po tversky vyslovil - pre milku. Pri pive jedle a cigánskej hudbe mi vyrozprával aj svoje príhody...Zúčastnil sa aj fínskeho ťaženia, kde bol ranený. A po vyliečení bojoval aj pri Moskve. Ale pri Smolensku nemal šťastie, bol ťažko ranený a dostal sa do zajatia. Podarilo sa mu však utiecť a po rozličných príhodách sa napokon ocitol na Slovensku. Bolo to koncom júla, už dozrievalo povstanie. V horách pôsobily partizánske oddiely, tak sa znova chopil zbrane. Velil vlastnému oddielu a podľa jeho slov to bolo tak do 300 ľudí:predovšetkým to boli utečenci zo zajatia, ďalej dezertéri, ktorí nechceli slúžiť v maďarskej, rumunskej či bulharskej armáde. Skutočná internacionála. Mal vtedy na sebe gabardénovú blúzu starého stryhu, so seržantskými trojuholníčkami na stužkách. "A prečo vy, veliteľ prinajmenšom roty, nosíte seržantské hodnostné označenie?" Pýtam sa. "Čo mi vláda dala to aj nosím. No a uniformu mi ušili tu. Uniforma červenoarmejca mi veľmi pomáha. Mám v nej väčšiu autoritu ako seržant či generál - to je teraz jedno." Môj rodák mi porozprával všetko, čo sa odohrávalo v tie dni na západnom úseku povstaleckého frontu. Pri lúčení mi odovzdal dve hrubé obálky. "Keď sa vrátite k svojim, zájdite na poľnú poštu a odovzdajte tieto listy. Môžete si ich prečítať ak chcete. Nie sú zalepené.Sú pre moju matku a pre moju milku. Už ma určite pochovali. Akože im dať správu cez front...?" Objali sme sa, rozlúčili a on odišiel do noci na svojom aute. No a teraz som si spomenul na túto odyseu sovietskeho vojaka, môjho krajana, sediac pri stole modernej poľovníckej reštaurácie. Spomenul som si aj na slová Karola Šmidkeho, ktorému som porozprával o tomto náhodnom stretnutí. Ukázalo sa, že on vie o tomto oddiele, keď na jeho adresu povedal:"Je to veľmi dobrý bojový oddiel." A potom s hrdosťou dodal, že teraz povstanie ako magnet priťahuje k sebe ľudí rozličných národností, ktorí nenávidia Hitlera a fašizmus.« A istú časť svojho rozprávania B. Polevoj pri tej príležitosti venoval aj Martinu, či vlastne Matici slovenskej. A keďže pri zaplnenej čakárni som mal času naozaj nadostač, pustil som sa ihneď do čítania aj ďalších jeho spomienok - „Po tridsiatich rokoch,“ - lebo takto nazval ústrednú myšlienku osláv SNP v roku 1974 zo svojho rozsiahlejšieho diela, v preklade Mateja Andráša. Tu čítam: »Pokračujme po naplánovanej ceste, ktorá nás dnes vedie do mesta, ktoré malo kedysi veľmi dlhé meno - Turčiansky Svätý Martin. Teraz jeho meno zjednodušili. Lebo sa volá jednoducho Martin. Súdruh Martin, ako ho žartom nazval Zelienka. Zakaždým, keď prídem na návštevu do Martina, tohoto starobylého mesta, ktoré zohralo zvláštnu úlohu v dejinách povstania, zájdem aj do Matice slovenskej. Ani tentoraz som neurobil výnimku. Matica slovenská - to je stará a svojim spôsobom zvláštna inštitúcia minulého storočia. Vznikla ako protiváha asimilačnej politiky uskutočňovanej habsburskou monarchiou. Slováci sú národ slobodomilovný. Neútulne sa cítili v tomto horskom kraji uhorskí magnáti. To tu, to tam sa objavovali družiny slobodných ľudí, podobní chlapcom Jura Jánošíka, šľachetného to zbojníka, ktorý sa stal ľudovým hrdinom Slovenska. V hocktorom kúte krajiny možno počuť príbehy a piesne o tomto mužovi, ktorý držal v strachu grófov, keď bohatým bral a rozdával chudobným. Čo je v týchto piesňach historická pravda, a čo sú legendy - to sá dá iba ťažko rozlíšiť. No sám Jánošík nie je vymyslená postava a v jednej z horských dedín vám ukážu aj jeho dom a chalúpku, v ktorej žila jeho milá. Mnoho kopcov v pohoriach, kde kedysi pôsobila Jánošíkova družina, honosí sa jeho menom. Na hociktorej slávnosti vám určite ukážu „zbojnícky tanec“ v prevedení mužskej tanečnej skupiny - vírivý, prudký, ozaj zbojnícky. A v priateľskej spoločnosti vás určite pohostia veľmi chutným jedlom - zbojníckou pečienkou, akýmsi zbojníckym šašlikom, upečeným na otvorenom ohni vatry. Všetko to sú oslavy dávnych čias, keď slovenskí sedliaci bojovali proti uhorským magnátom, grófom a barónom, ktorí tak odpovedali na tvrdo uskutočňovanú politickú asimiláciu slovenského národa. No a slovenská inteligencia odpovedala na takúto politiku hnutím za zachovanie slovenskej svojbytnosti. To bolo popudom k utvoreniu inštitúcie - Matica slovenská. Bola založená na prísne dobrovoľných základoch, svoju činnosť odvíjala z darov a príspevkov a mala svoje odbočky v desiatkach miest a dedín. Matica slovenská zbierala a chránila všetko čo sa pojí k svojbytnej slovenskej kultúre: staré rukopisy, knihy, časopisy, noviny. Má najbohatšiu slovenskú knižnicu. Stovky, ba možno tisíce dobrovoľníkov zbieralo po dedinách folklór, zapisovali povesti, piesne, rozprávky. Vyhľadávali ľudové kroje, riad, náčinie, výtvory umelcov aj výrobky samorastlých ľudových umelcov. Do povstania to bola čisto buržoázna inštitúcia, všemožne sa izolovala od politiky, stránila sa internacionalizmu. O tom nám rozprával vynikajúci slovenský básnik Laco Novomeský - jeden z organzátorov povstania. Pred tridsiatimi rokmi /v roku l944 za povstania - poz. J.S.-Ž./ sme sa s Krušinským po prvýkrát zoznámili s touto jedinečnou inštitúciou. Matica mala svoje sídlo vo veľkej, peknej budove. Masívne dvere boli nielen zamknuté, ale ešte čímsi aj založené zvnútra. Zaklopali sme - nijaká odpoveď. Zaklopali sme silnejšie - za sklom sa objavila mužská tvár. Ukázala sa a zas zmyzla. No už nás počuli, pomyslel som si, ale ešte sme zaklopali. Vtedy sa objavili už dve tváre - mužská a ženská. Za dverami čosi zašramotilo. Cvakla jedna zámka, druhá, dvere sa opatrne otvorili. Postarší človek nám pokročil zdôraznene chrabro v ústrety. Po rusky privítal, ako sa slávnostne vyjadril, „našich drahých červených spojencov“. Ospravedlňoval sa za to, že nás nechal čakať: nedá sa nič robiť, sú vojnové časy, a tu sú zhromaždené obrovské cennosti. Naraz sa spamätal a náhlivo začal vysvetľovať: „Nie, nie, len kultúrne cennosti, hodnoty, rukopisy, knihy, zbierky rytín. Zlata a striebra tu nieto“. To najcenejšie odnášajú do pivnice. Veď je vojna, čo všetko sa môže stať! Starec profesorského vzhľadu, keď sa presvedčil, že „červení spojenci“ sa správajú dôstojne /dokonca aj čižmy si starostlivo poutierali o rohožku/, celý ožil a viedol nás miestnosťami, ktoré pripomínali sčasti knižnicu, sčasti múzeum. Keď sa dozvedel, že sme do istej miery literáti a že sme sem prišli na radu Laca Novomeského, získali sme si celkom jeho dôveru. Z vnútra knižnice vybral fľašu slivovice a poháriky-náprstky. Peknučké dievča so staromódnou ofinkou nad čelom prinieslo maličké zákusky. Starec si s nami vypil. Vreckouvkou si poutieral cviker a začal hovoriť o ruskej literatúre, o veľkosti Tolstého, o „drsnej múze“ Gorkého. S mimoriadnou hrdosťou rozprával o svojom krajanovi Makovickom, osobnom lekárovi Leva Tolstého, ktorý preložil do slovenčiny román Vzkriesenie a vydal ho v Žiline už v roku l899. Meno Makovického sa tu tešilo vysokej úcte. Náš učený spoločník, ako sa ukázalo, poznal nie najhoršie aj sovietsku literatúru. Vyslovoval s veľkou úctou mená Serafimoviča, Vsevoloda Ivanova, Fadejeva, Malyškina, Fedina, Šolochova. Znenazdajky zmenil predmet nášho rozhovoru otázkou: nechystá sa Sovietsky zväz pripojiť k sebe Slovensko? Ja som odpovedal, že Sovietsky zväz nemá také úskočné myšlienky a nemôže mať, a zo svojej strany som sa opýtal, odkiaľ berie také informácie. On si vzdychol a pokrčil ramenami: - Tak hovoria ľudia. - Tak hovoria nepriatelia. Naši aj vaši, - vyhlásil Krušinskij, ktorý sa v takých prípadoch stával tvrdým a nezmieriteľným. No ale vo všeobecnosti sme si vtedy dobre porozprávali so strážcami Matice slovenskej a rozišli sme sa ako priatelia. Na záver našej návštevy priniesol hrubú knihu čestných návštevníkov, do ktorej sme sa zapísali. Vari som vtedy mohol predpokladať, že po tridsiatich rokoch prídem sem znova do tohto stánku slovenskej kultúry a budem veľmi srdečne vítaný pracovníkmi tejto neobyčajnej inštitúcie? Ako vtedy pred rokmi, tak aj teraz sa na stole objavila slivovica, poháriky-náprstky a chlebíčky. Rozprúdil sa priateľský, milý rozhovor. Hovorili nám o premenách. Teraz, keď už netreba zúrivo brániť slovenskú svojbytnosť, v činnosti inštitúcie nachádzajú svoj odraz motívy priateľstva bratských národov, ktoré žijú pod strechou jedného štátu. Porozprávali nám o významnej vedeckej práci, ktorá sa tu robí, ukázali nám veľkolepé vydania slovenských kníh, zborníky povestí, piesní, folklóru - produkciu Tlačiarni Slovenského národného povstania v Martine. Z veľkej matičnej tlačiarne vyrástol už obrovský kombinát. Terajšieho riaditeľa Matice slovenskej Vladimíra Mináča poznám už dávno. Románopisec a esejista, aktívny účastník povstania, široko známy svojou trilógiou, preloženou u nás do ruštiny, ukrajinčiny a bieloruštiny. Je to výbušný človek, sopečného temperamentu. Nie je ľahké sa s nim priateliť, ak nepochopíš jeho dobrú, citlivú dušu. Teraz sa bývalý partizán stal hlavou váženej akademickej ustanovizne. A v tom ja vidím zákonitosť«. Mne ako nálezcovi, či vlastne zlodejovi knihy určenej na zošrotovanie, je tento článok z pera Borisa Polevého o SNP, vzácnym nálezom a prechovávam k nemu úctu, ktorú z nepochopiteľných dôvodov vedenie spomenutej školy, zrejme vôbec nepoznalo! Nuž preto mi už nezostáva nič iné, než k tomu nostalgicky dodať: ktovie, - ak by autor týchto spomienok ešte žil a znova by tento slovenský stánok kultúry aj po ďalších tridsiatich rokoch navštívil, - či by sa i dnes nadchýňal touto zmenenou dobou, keď v nej aj Matica má už inú tvár, lebo jej neprajníci a kadejakí príživníci ju veru bohvieako ani nezveľadili, ale skôr olúpili /a to aj doslovne./ Či už to v niektorých prípadoch bolo aj s pomocou vládnej politickej moci, ktorá nie vždy bola priaznivo naklonená k jej postaveniu ako kultúrnej a vzdelávacej ustanovizni slovenského národa, alebo i vlastným vedením. Určite by jeho slová už neboli také optimistické a pochvalné. A ani jeho nadpis z tejto pomyselnej cesty, by sa dozaista už v ničom nepodobal onomu „veľmi rušnému dni“, ktorý v priestoroch Matice vtedy v tom povstaleckom období prežíval a nadchýňal sa jej najbohatšími cennými zbierkami. Skôr by s nepochopením v nemom úžase ostal stáť a krútil hlavou nad jej „krušnou dobou“, akú jej ponovembrová "demokracia" pripravila. Pozoruhodné sú i ďalšie state pojednávajúce o povstaní a spomienkach na tento heroický zápas bojovníkov proti fašizmu proti nemeckej presile z obdobia 2. svet. vojny, ale najmä SNP ako napríklad aj v spomienke s nadpisom:„Odiešiel Boh na penziu?“ Tu je opísaný nebojácny a hrdinský príbeh farára, či vlastne duchovného pastiera. »Ten v najtragickejších dňoch v januári l945, keď esesáci z horskej divízie „Edelweiss“ navštívili obec Hrabičov, Ostrý Grúň a Horný Kľak, aby smrťou potrestali ich obyvateľov vraj za spoluprácu s povstalcami - >Vtedy vyšiel v bohoslužobnom rúchu Rudolf Kruchta z kostola a pridal sa k svojim veriacim. "Dôstojný pane, vy odíďte nabok!" - prikázal mu dôstojník. "Neoddídem, miesto pastiera je vždy pred jeho stádom." - Strieľajte! - nasledoval povel. V radoch vojakov vypukol zmätok. Nemecké jednotky „Edelweiss“ boli formované v Bavorských Alpách, kde je veľmi silný vplyv katolocizmu. Ani domáci fašisti sa neopovážili strielať do farára. Dôstojník niekoľkokrát zopakoval svoj povel. Otec Rudolf akoby si vôbec nebol všímal smrteľné nebezpečenstvo, potichu sa prihováral svojim církevníkom a upokojoval ženy... "Vtedy mi skrsla v hlave myšlienka požiadať o dovolenie, aby som vyspovedal veriacich pred smrťou", - rozpráva nám Rudolf Kruchta... "Bolo treba získať čas, partizáni boli neďaleko. Ich prieskumníci akiste zbadali, čo sa u nás deje. Začal som spovedať jedného, druhého, tretieho." - A ukázalo sa, že boh naozaj neodišiel na penziu? - usmial sa Zelienka. "Neodišiel," - potvrdil kňaz... "Nuž a kým som ja spovedal, prihnal sa motocyklista, čosi zahlásil dôstojníkovi, ten dal povel na ústup, príslušníci „Edelweissu“ naskákali na svoje autá a odišli." A farár skromne sklopil svoje oči a pomyslel si:"Všetko je vôľa božia."« Aj z tohto krátkéhu úryvku state, „Odišiel boh na penziu?“ sme videli odhodlanie farára zdieľať osud so svojimi veriacimi aj za cenu vlastného života. No a v ďalšej stati svojho prozaického diela „Festival“, sa zas autor nadchýňa nad oslavnými dňami počas folklórnych slávností v Detve či vo Východnej, a čitateľa vo svojej rodnej krajine oboznamuje s naším malým a malebným Slovenskom, či bojujúcim alebo oslavným; keď ho predstavuje aj z jeho prekrásnymi piesňami, tancami a umeleckými remeslami, ktoré si slovenský ľud už po stáročia uchováva ako ten najvzácnejší klenot. A to všetko treba chrániť, nech by o tom napísal ktokoľvek, lebo takéto veci do šrotovne, naozaj nepatria! Pri príležitosti 60.výročia SNP z "odpadového koša" vybral, Július Suja-Žiak