HERAKLEITOS z Efezu /asi 540-480 pr.Kr./
Pochádzal z aristokratického rodu a po víťazstve demokracie v jeho rodnom meste sa odmietol zúčastniť štátnického života a odobral sa do ústrania. Moc lúzy ho znepokojila natoľko, že sa stal autorom viacerých ostrých prejavov zameraných proti nej a proti otrokárskej demokracii. Celé svoje dielo O prírode, zveril do úschovy chrámu Diany Efezskej, no uchrániť sa ho ani tak nepodarilo, takže iba od rôznych autorov sa zachovalo asi 130 jeho pôvodných zlomkov. Z nich sa dozvedáme, že Herakleitov literárny štýl je plný duchaplných myšlienok, fragmentov, aforizmov a antitéz. Vo svojich myšlienkach však zašiel ďalej ako jeho milétski predchodcovia - Táles, Anaximandros a Anaximénes, ktorých prekonal v tom, že hlbšie a do väčších dôsledkov doviedol tie myšlienky, čo oni iba nejasne a neúplne formulovali. Jeho filozofické úvahy a myšlienky sú síce krátke ale obsažné a duchaplné. Napríklad jeho logos: "Podstata vecí sa rada skrýva." Alebo:"Všetko sa odohráva bojom a podľa nevyhnutnosti." Svojim zovšeobecňovaním zauzľoval viaceré poznávané vlastností javov do abstraktnejších kategórií, a tak sa snažil ukázať rozdiel medzi pojmom všeobecným a konkrétnym, aby lepšie objasnil tvorbu filozofických katagórií. Pre jeho ťažko zrozumiteľné vyjadrovacie formy, keďže bol aj básnikom, ho v staroveku nazývali "Temným" filozofom. Snáď to bolo preto, že vedome pracoval na dokonalejšom slovnom prejave v zmysle jeho adekvátnejšieho pojmového vystihnutia deja, čo mu viacerí zazlievali. Veď aj jeho základná téza o všeobecnom plynutí a zmene tzv. panta rei, je na tú dobu hlbokým a dômyselným vystihnutím prebiehajúcich dejov v prírode; pretože všetko sa mení a obnovuje. Tak napríklad, nik nemôže dvakrát vstúpiť do jednej a tej istej rieky. Lebo ten kto sa o to pokúsy, tak po druhý raz ho už obtekajú nové vody. A aj preto jeho myšlienky o pohybe a neustálej zmene, vzniku a zániku vecí i dejov, majú všeobecný a univerzálny charakter. Celý svet, teda kozmos, existuje síce reálne, no je iba istou premenou jeho univerzálneho živla, ohňa ako pralátky, z ktorého všetko vzišlo. Aristoteles uvádza, že Herakleitos Efezský, považoval oheň za praltátku všetkého existujúceho a Simplikios k tomu dodáva, že celé súcno je vlastne premenou ohňa, ktorý prechádza z jedného stavu do druhého atď. No a harmónia je potom iba jeho vnútorná jednota, rovnováha protikladov, ktoré sú vo veciach obsiahnuté. U neho, ako píše Plutarchos, dialektické chápanie ohňa a jeho premeny, prirovnáva k akejsi neustálej zámene, "keď všetko sa zamieňa za oheň a oheň za všetko, tak ako aj tovar sa zamieňa za zlato a zlato za tovar." Takéto prirovnanie ohňa k zlatu ako k hmote, je vlastne aj vysvetlením premien skupenstva, kde oheň predstavuje nielen svoju premennú variabilitu čo do skupenstva, ale i foriem pohybu, teda neustáleho vývoja. No a podobne ako zlato je všeobecným výmenným ekvivalentom, rovnako tak aj oheň tvorí podstatu všetkých premien. Áno,existuje aj takýto citát, ktorý sa pripisuje Herakleitovi: "Zo smrti zeme sa rodí voda, zo smrti vody sa rodí vzduch, zo smrti vzduchu oheň a naopak." Herakleitos učil, že všetko čo sa deje, je výsledkom osudu, ktorý je totožný s nevyhnutnosťou /ananké/. Tejto nevyhnutnosti podliehajú ako nebeské telesá, tak aj živočíchovia. "Každý tvor sa pasie pod bičom nevyhnutnosti." Hovorí Herakleitos a dodáva: "Suchá duša je najmúdrejšia a najlepšia.... Poznanie kozmu je poznaním objektívnej skutočnosti kozmu v jeho večnej zmene a vývine." Herakleitos všeobecný zákon pohybu nazýva "logos." Je to vlastne dialektický zákon celého súcna. Kozmos má svoj "logos" rovnako ako ho má aj duša človeka, ktorý sám sebou rastie. Všetko je relatívne, aj pôžitky sú relatívne, a najvyššou múdrosťou je poznanie, ktoré naslúcha logu. Život prírody je nepretržitý pohyb, v ktorom každá vec a každá vlastnosť prechádza vo svoj protiklad, pretože všetko sa mení obnovuje a vyvíja. Jeho zdrojom sú protiklady, ktoré tieto zmeny a vývoj vyvolávajú. Základ poznania tvoria pocity, a ak by sa niečo skrylo pred svetlom vnímaným zmyslami, neskryje sa pred svetlom rozumu. Jeho názory o spoločnosti sú zväčša konzervatívne, lebo pohŕda väčšinou a prirovnáva ju k dobytku, hovorí: "Jeden je za mnoho tisíc, ak je lepší." Je to snáď aj prirodzené, že takto hodnotil väčšinu, lebo ako aristokrat, dokonca vraj z kráľovskej krve, bol zástancom efézkej tyranídy; tá ale v jeho dobe vraj zohrávala pokrokovú úlohu, ako sa dozvedáme z dobových prameňov. Jeho najväčším prínosom do filozofie je dialektické chápanie sveta a niektorí ho dokonca považujú, že je praotcom filozofie. O jeho význame a úcte svedčí i tá skutočnosť, že o priazeň Helakleita z Efezu sa uchádzal aj najmocnejší vtedajší vládca, perský kráľ Dareios, ktorý ho chcel získať pre svoj dvor. Toľko aspoň v krátkosti o tomto vynikajúcom filozofovi Grécka. J. Suja-Žiak
