PLATÓN /427-347/ - starogrécky filozof a Sokratov žiak.Pôvodným menom Aristokles, "Platón" bola iba jeho prezývka, z gréckeho slova "platys" - široký. Narodil sa na ostrove Aigine, kde jeho otec ako aténsky občan vlastnil pozemky. No ale svojim sociálnym pôvodom patril k aténskej aristokracii. Mladosť prežíval v dobe peloponéskych vojen a zažil porážku Atén, ako aj pád aténskej demokracie. Dostal solídne vzdelanie, keď zvláštny záujem prejavoval o gymnastiku, hudbu a literatúru. A práve to bola literatúra, ktorá stála pri zrode jeho mladistvých pokusov, kedy začal písať prvé lirické verše, ale aj tragédie. Filozofiu začal študovať u Kratyla a potom u Sokrata, ktorý sa mu venoval s príkladnou učiteľskou láskou a otcovskou starostlivosťou. Aj preto si Sokrata ako učiteľa veľmi obľúbil. Keď mal dvadsať rokov, vstúpil do Sokratovho protidemokratického krúžku, aby tak so svojim učiteľom bol ešte v tesnejšom styku. Sokrates ale r. 399 pred Kr. umrel, tak on zo strachu z prenasledovania aténskou demokraciou odišiel do Megary, kde sa usadil. Tu žil aj najstarší žiak Sokrata Euklides, ktorý v tomto meste založil megarskú filozofickú školu. Platón sa po istom čase napokon rozhodol, že navštívy Kyrenu, Egypt, a potom že sa vráti späť do Atén. Po návšteve Egypta sa ale odobral na Sicíliu, kde istý čas pobudol v Syrakúsach u pytagorovcov. Tu sa však zaplietol do politických sporov proti tamojšiemu vládcovi tyrana Dyonysia staršieho, až napokon upadol do jeho nemilosti. Ten ho jedného dňa zadržal a vydal ako zajatca spartskému vyslancovi, keďže v peloponéskych vojnách, v ktorých Sparta bojovala proti Aténam, bol Platón ako vlstne Aténčan spartský nepriateľ. Od spartského vyslanca ho ako zajatca napokon predali na trhu otrokov v Aigine do otroctva. Keď sa o tom Platónovi stúpenci dozvedeli, rozhodli sa ho vykúpiť. Takto sa Platón šťastne dostal r. 386 pred Kr. späť do Atén. Hneď ako sa vrátil domov, sa rozhodol, že v Aténach založí svoju filozofickú školu, ktorú pomenoval Akadémiou. Tento názov škola dostala po legendárnom hrdinovi Akademovi. Platónova škola si čoskoro získala vysoký kredit, takže sa stala známou v celom Grécku. Vychovala mnoho významných filozofov, medzi ktorými bol aj sám neskorší významný vedec a filozof Aristoteles. Vyučovanie v Platónovej Akadémii vychádzalo z týchto prameňov a zásad: 1. to bolo sokratovské učenie o "obecnom", ktoré tvorilo základ etiky; 2. základ tvorilo eleátske učenie o pravosti, jedinosti a nehybnosti bytia; 3. zásadou bolo pytagorejské učenie o číslach ako pravých a základných podstatách sveta. Platón pritom za základ svojho učenia považoval svet ideí. Duše podľa Platóna v tomto svete vytvárajú celú hierarchiu spoločenských indivíduí od najmúdrejších a najušľachtilejších až po najnižších, ktorí sú najviac orientovaní a pohlcovaní zmyslovým životom. Na vrchol tohto rebríčka potom Platón radí filozofov, po nich sú vladári, vojvodcovia atp. Svojou, tzv. dialektikou metódou, označoval Platón schopnosť viest rozhovory, a to správnym kladením otázok a schopnosťou toho druhého na ne vecne odpovedať. Hlavným zmyslom Platónovej dialektiky bolo ale kladenie otázok takým spôsobom, aby sa besedník /dišputant/ sám dopracoval k odpovedi v procese poznania pravdy. Otázky sociálno-politického charakteru Platón rozvíja v troch dialógoch: Ústava, Politikos a Zákony. V nich všade vystupuje proti otrokárskej demokracii a zvlášť tej aténskej, v ktorej žil a dokonale ju poznal. Jeho učenie odrážalo verne život tej doby v ktorej žil, takže sa stával natoľko populárnym, že napokon sa k Platónovi začali hlásilť aj významní ľudia tej doby, akým bol napríklad i sám macedonsky kráľ Perddika, či dokonca i syn Dionýsia staršieho zo Syrakús, ktorí ho neraz žiadali o radu v politických otázkach. Platón takýmto spôsobom v Aténach a vo svojej Akadémii prežil plných dvadsať plodných rokov, no a keď mu bolo šesťdesiat, znova prejavil záujem o politiku a podruhýkrát sa odobral do Syrakús, kde v tom čase už vládol spomenutý Dionýsios mladší. A napokon to bol vlastne syn toho vládcu /Dyonysia staršieho/, ktorý ho pri prvej návšteve odovzdal Sparťanom ako ich nepriateľa a zapríčinil, že sa dostal do otroctva. No ale ani táto ruhá cesta mu nepriniesla úspech v jeho politických ambíciach, aby sa tu stal zákonodárcom. Zrejme nemal povahu ani vlohy pre politickú kariéru, takže ako filozof sa síce dožil sedemdesiatich rokov, ale politikom sa nikdy nestal, lebo r. 347 pr. Kr. zomiera. Po sebe na naše šťastie však zanecháva veľké filozofické dielo, ako napr. Obrana Sokratova, kde sa rozhodne postavil do úlohy ochráncu svojho učiteľa Sokrata proti aténskej demokracii. Aj v ďalšom diele Kriton, sa stavia na obranu svojho učiteľa a kritizuje súdne rozhodnutie Atéňanov, ktorí odsúdili Sokrata k smrti tým, že musel vypiť otrávené víno /bolehlav/v čom Kriton zohral hlavnú rolu. Napísal i ďalšie diela, kde sa vyjadruje o cnosti, rozvážnosti, zbožnosti, ale i o láske a priateľstve. V niektorých z nich kritizuje aj Demokritovu líniu vo filozofii, a taktiež vystupuje i proti Protagorovi, Gorgiovi a ďalším. Tak napríklad v diele Gorgias formou dialógov rozvíja debatu, keď na jednej strane je diskutérom Sokrates a na druhej sú sofisti Protagoras či Gorgias. Samozrejme, že kladným hrdinom, ak to máme takto povedať, je tu Sokrates, ktorý rovnako ako Platón, nemal kladný vzťah k sofistom. Platón, ako veľmi dobrý pozorovateľ života, nerozvíjal svoje literárne úvahy len o neprajníkoch či o tých, ktorí porušovali mravné zásady, ale písal aj o podstate lásky. Tento problém formou dialógu opísal v diele Hostina /Symposium/. Tu v diskúsii sa prítomní jeden po druhom vyjadrujú k podstate lásky, až napokon Platón osobou Sokrata debatu uzatvára tak, že Sokratova reč je vedená na počesť boha lásky Erota, a to tým spôsobom, že ju rozvíja na pozadí filozofického entuziazmu ako ideu krásna a lásky. Tu vo vystúpení Platón určil Sokratovi čestnú rolu na ukončenie debaty. A práve v tom spočíva jeho veľkosť, že nakoľko Sokrates nezanechal po sebe žiadne písané literárne dielo, tak Platón úctu a obdiv k svojmu učiteľovi vyjadroval vždy tým, že Sokratove filozoficko-etické zásady rozvíjal vo svojich filozofických prácach formou, ako by to písal sám Sokrates.
Základom Platónovej filozofie je ale náuka o poznaní, teda učenie o ideách, o čom sme sa už vyššie zmienili. Hovoril, že k pochopeniu pravdy zmyslové poznanie nepostačuje, lebo je nedokonalé a často nás privádza do omylov. Preto ak máme preniknúť ku podstate skúmaného problému, musíme použíť rozum. Kto chce poznať a vedieť, musí preniknuť k podstate, a to sa inak nedá, iba rozumom. Súcno ako najobecnejší pojem univreza, chápe vo dvojakom význame; ako predmetné, ktoré je obmedzené a zmyslovo poznateľné, i keď nie vždy úplne a presne. No a podruhé je to súcno ideálne, ktoré je večné a nepremenné, pretože ho nemožno poznávať inak, iba rozumom. Z toho potom vyplýva, že náš svet je poznávaný zmyslami a rozumom, ale to druhé poznanie /rozumové/, je určujúce. Lebo tá časť poznania, ktorá je poznávaná zmyslami, je premenlivá, dočasná, a teda nedokonalá. No a tá druhá časť, to je svet ideí, ktorý je večný a skutočný, lebo je stály a nemenný, takže preto je to potom to pravé a určujúce súcno. Sem, medzi tieto idey zahrnul aj matematiku, lebo ju poznávame iba rozumom. U Platóna toto jeho poznanie má aj mytologický rozmer, a to vtedy, keď začne svoje meditácie a rozpravy o prevteľovaní. Platón totiž veril, že každá duša človeka sa prevteľuje keď opustí telesnú schránku /teda keď človek zomrie/; a tak sa napríklad duša filozofa po jeho smrti prevtelí do nastávajúceho filozofa, duša atléta či športovca do ďalšieho novonarodeného športovca, atp. je to so všetkými ľuďmi na tejto zemi. Alegoricky je to zaznamenané aj v jeho rozprave O duši.* Najobsiahleší Platónov spis je ale Ústava /Politea/. V nej je obsiahnutý utopistický plán ideálneho štátu. Tu píše, že štát nie je božská, ale ľudská inštitúcia, no napriek tomu leží akoby iba v autorovej hlave, i keď opisuje rozvrstvenie obyvateľov obce na chudobných a bohatých. Predpokladom jeho štátu je otrocká práca, ktorá v staroveku bola chápaná ako samozrejmosťou. Zaujímavé je, že v Ústave navrhuje zaviesť povinnú školskú dochádzku. A tých žiakov, ktorí sú výborní, teda v učení sú najlepší a pritom neklamú, sú čestní, tak by po nadobudnutí fyzického veku 20. rokov mali byť oddelení od ostatných, a mali by sa orientovať k zdokonaľovaniu v abstraktnom myslení, aby z nich raz mohli byť filozofi. Tí by potom mali mať za úlohu spravovať štát, lebo sú najčestnejší, imúnni voči korupciám a neobohacujúci sa na úkor iných. Vojaci sú v štáte tiež potrební a síce preto, aby potom tento štát ochraňovali. Za desať rokov by sa podľa jeho Ústavy mal vykonať druhý výber, a z tých čo neobstoja, by mohli byť úradníci, ale aj ďalší menší štátni hodnostári, ktorí by sa podieľali na spravovaní štátu atď. V 35 roku vstúpia do armády, alebo do úradov už ako znalí v štátno-politických otázkach, a tak sa môžu stať aj vedúcimi osobnosťami štátu. Aristokratický spartský štát velebil a dával ho pri zriaďovaní ďalších mestských štátov polis v celom Grécku za vzor. V štátoch kde vládne korupcia, najmä ak korumpujú štátnikov, alebo kde vojaci nasilu prevezmú moc do svojich rúk a ustanovia vojenskú diktatúru, tam niet spravodlivosti. V kosmologických otázkach Platón zastával názor mytologicky, t. z., že svet stvoril demiurg, čiže stvoriteľ. Hovoril, že svet sa podobá guľe a v jej strede je Zem, no a hviezdy i bohovia okolo nej krúžia. Priznával, že hmotný svet pochádza z atómov, ale hmote vždy predchádza idea, rovnako ako skutku plán či program, alebo myšlienka umeleckému dielu. Náboženstvo považoval za základ morálky a oporu štátnej moci. Platónove spisy sa delia na dve časti. Do prvej sú zahrnuté tie, kde Sokrates vystupuje ako hlavný aktér, alebo hovorca. Sem patria: Ústava, Gorgias,Charmides, Euthyfron, Euthydemos, Kratilos, Kriton, Hippias. A nakoniec sú to tie najdôležitejšie: Obrana Sokratova a Faidon, ale aj spis o ideách Faidros, Simposiom /kde opisuje pravú lásku/ a Felibos, kde píše o živote. Do druhej skupiny patria spisy: Politikos, Atlantida, Sofistes, Theaitetos, Timaios, Kritias, Listy, Zákony.
* Platónovu rozpravu O duši pozri v závere článku:Etika pedagóga a filozofie krásy.
Július Suja-Žiak
