Jan Patočka, český filozof /1907 - 1977/
Jan Patočka, český filozof /1.6.1907-13.3.1977./
Narodil sa 1. júna 1907 v Turnove. Po skončení strednej školy sa v roku 1925 prihlásil na štúdium FF UK v Prahe, kde študoval slovanskú filológiu, romanistiku a filozofiu. Štúdium ukončil promóciou roku 1931. Mal troch bratov: Františka, ten sa stal profesorom medicíny, druhý brat Josef bol právnikom a tretí Cyril bol taktiež profesorom. Jan sa oženil s Helenou r. Matouškovou, s ktorou mal syna Jana a dcéru Františku.
Jan ešte absolvoval štúdijné pobyty v Paríži, v Berlíne a vo Freiburgu, kde sa zoznámil aj s E. Husserlom. Po prvýkrát sa s ním stretol ešte v 20. rokoch, ale po druhý raz aj v r. 1933, keď sa stal i jedným z jeho posledných žiakov. Vtedy sa zoznámil s jeho filozofickým učením - fenomenológiou. U neho a M. Heideggera si vo Freiburgu štúdiom prehlboval a hlbšie sa zoznamoval s týmto filozofickým fenomenologickým smerom - a navyše sa tu spriatelil aj s Husserlovým asistentom a svojim rovesníkom E. Finkom. S ním nadviazal aj dlhodobé osobné priateľstvo, takže to bola práve fenomonológia, ktorá ich spájala a na Patočku mala aj naväčší vplyv. A bola to práve ona, ktorá sa stala aj jedným so základných pilierov jeho ďalšieho filozofického uvažovania a smerovania.
V rokoch 1933 -1944 vykonával funkciu stredoškolského profesora v Prahe a tu sa zároveň stal roku 1934 aj tajomníkom českej časti česko-nemeckého Pražkého filozofického krúžku. Bol aj členom Pražského lingvinistického krúžku v rokoch 1934-39. Zároveň bol jedným z iniciatorov Husessrlovej návštevy v Prahe r. 1936, ktorý sem pricestoval, aby oboznámil pražských záujemcov so svojou fenomenológiou. V tomto samom roku sa stal J. Patočka aj tajomníkom Jednoty filozofickej. Po roku je habilitovaný na docenta FF Univerzity Karlovej a od roku 1937 sa stáva aj redaktorom časopisu Česká mysl. Patočka ako spoluorganizátor Husserlovej prednášky v Prahe sa napokona po jeho smrti v r. 1938 pričinil aj o záchranu jeho pozostalosti.
V Protektoráte a po uzatvorení českých vysokých škôl r. 1939 učil na gymnáziu, kde vydal aj niekoľko knížiek ako prípravu pre budúcich študentov univezitného štúdia. Potom v Českej mysli uverejnil článok o medzivojnovom českom filozovi Josefa Tvrdého, ktorého nacisti popravili v Mathausenen. A rovnako v tomto období pomáhal, i keď už bol ako robotník, rodinám uväznených. Na Univerzitu Karlovu sa vrátil až v r. 1945. Od r. 1950 začal pracovať na Ústave T. G. Masaryka, no neskôr aj vo Výskumnom ústave Pedagogickom, kde pripravoval prvé vydanie Komenského Všenápravy. Od r. 1964 je editorom vo filozofickom ústave Akadémie vied, keď sa mu pritom podarilo absolvovať aj prednáškové pobyty vo Francúzsku a v Nemecku. Potom ešte na dva roky /1966-68/ prešiel pracovať do Pedagogického ústavu J. A. Komenského a v roku 1968 sa podruhý raz vrátil späť na UK, kde bol zároveň menovaný aj univerzitným profesorom. Roku 1971 bol nútený odísť do penzie, ale jeho prednášky či semináre pokračovali aj po bytoch, už vtedy dotvárajúcej sa opozície voči režimu. Lebo viacerých nekomformných ľudí, ktorí prejavovali záujem o jeho samisdaty sa zároveň stali aj vernými poslucháčmi tzv. podomovej Patočkovej univerzity. Bola to jedna z mála duchovných, relaxačno-vedomostných foriem, ako v totalite duchovne pookriať a celkom nezakrnúť. Z nich sa potom v r. 1977, istá časť rozhodla, že založia opozičné hnutie voči totalite, tzv. Chartu ´77. Ale ešte rok predtým, /1976/ sa Patočka pripojil k protestujúcim občanom, ktorí sa postavili proti väzneným hudobníkom The Plastic People of the Universe a DG 307. Dňa 1.1.1977 sa zároveň stal ako jeden z prvých troch hovorcov Charty ´77 (J. Patočka, M. Hájek a V. Havel.)
Hlavnou súčasťou Patočkovho rozsiahlého, i keď často torzovitého diela, je venované fenomenologii, kde nadväzuje na Husserlov objav prirozeného sveta (Lebenswelt.)V ňom Patočka nachádza myšlienku, že bezprostredná, naivná skúsenosť je často v protiklade k racionálnánemu svetu vedy, keď sa zároveň snažil spojiť odkaz Husserlov a Heideggerov, s pojmom pohyb, aby ho tak potom mohol ďalej skúmať. Patočka totiž začal život chápať ako trojaký pohyb, a to: ako pohyb zakotvený, pohyb práce a pohyb boja. On v tomto pohybe začína hľadať prielom, ktorý by ho priviedol k nájdeniu pravdy. Tak napríklad Život chápal tak, že ten by rád žil, ale je to práve život, ktorý plodí vojny a on sám, teda Život, sa z tohto začarovaného kruhu nemôže vlastnými prostriedkami vymaniť. A kladie si otázku perspektív života? Pritom na pozadí vojny hľadá odpoveď, keď píše: Vojna je prostriedok Sily, a tá keď sa uvoľní, plodí vojnu. Pritom hľadisko mieru, života a dňa, nemá konca, je to teda hľadisko nekonečného konfliktu, ktorý sa rodí vždy v nových podobách. Takto to opisuje vo svojej práci Kacírske eseje o filozofii dejin. Rozvinul aj Platonovu myšlienku v starostlivosti o dušu, která je podľa neho vlastným jadrom evropskej identity a jedinečnosti. Vo svojej práci Kacírské eseje o filozofii dejin (1975), sa ešte pokúša vytvoriť novú filozofiu dejín, ktorá sa napokon stala aj jeho nejznámejším a nejčastejšie prekladaným dielom. Celá rada dalších prác sa dotýka najmä filozofického významu a odkazu J. A. Komenského a jeho filozofie výchovy, ale tiež aj českých dejin, literatúry, divadla a umenia vôbec.
Vo svojej Habilitačnej práci (1936), Patočka nadväzuje na myšlenky pozdného Husserla, keď sa v nich snaží odkryť pôvodnú prirodzenú zkúsenosť človeka a sveta. Vadilo mu, že absencia tejto prirodzenej skúsenosti vedie k vnímaniu sveta len pod zúženým zorným úhlom, no a keďže tá rezignovala na pochopenie sveta v jeho celku, je zato aby sa rozložila, či rozštiepila do väčšieho množstva prehľadnejších čiastkových oborov. Tento stav vnímania sveta ho nakoniec priviedol k rezignácii a na otázku, ktorá skúma zmysel po ľudskej existencii vo svete, ho vedie k pasívnej odovzdannosti osudu bez sebamenších známok odpovednosti. Kniha je rozdelená do dvoch častí. Prvú časť tvorí text z roku 1936 (Patočka vo svojej analýze prirozeného sveta vychádza najmä z Husserlovej transcendentálnej fenomenológie). Druhá časť bola napísaná neskôr ako obsiahlý dodatok ku druhému vydaniu tejto knihy (autor vychádza v mnohých prípadoch z Heideggera, pričom kritizuje Husserlovu absolutnú reflexiu pre jej mimosvetskosť). A práve v tejto druhej časti je objasnený aj problém troch existencionálnych pohybov ľudského života a existencie vôbec (která je de facto rozpracovaním filozofie M. Heideggera, obsiahnutej v jeho Bytí a čase).
V práci, Negatívny platonizmus, čo je útla knížôčka napísaná začiatkom 50. rokov, vyšla (mimo samizdat) až v r.1990, sa Patočka snaží nabúrať tradičnú predstavu chápania metafyziky ako predstavu o strnulých, nadčasových a večne existujúcich entitách či ídeách. Namiesto toho sa snaží predkladať akúsi "negativnú metafyziku", která tvrdí, že ídeje sú skrz-naskrz transcendentné, neuchopiteľné a predovšetkým nepredmetné, čiže nemajú v sebe kladný obsah, lebo sú skôr večným "záporným plusom", ktorý prekračuje každý daný obsah. Na základe týchto myšlienok kritizuje Patočka každý pozitivny nárok na pravdu, ktorou chceme uchopiť ideu vlastného ja a následne ovládať svet, prisvojiť si pravdy a vytvoriť tak z nich svoje ideológie. Tvrdí totiž, že človek je bytosť slobodná, dôstojná, ovládajúca (v zmysle vedy a v zmysle chápania predmetov, ich popisovania a znova ovládania), tiež pokornou a slúžiacou akému si vyššiemu principu, ktorý sa nikdy neukáže vo svojej celkovosti. Vykresľuje tak človeka ako bytosť neustále hľadajúcu, ako bytosť stálych otázok a filozofie. Z hľadiska troch pohybov ľudskej existencie sa na úsvit dejin potom dívá ako na prežívanie mystické, ktoré napokon neskôr ovládol logos, rozum, racionalita. Ta pôvodne znamenala snahu pochopit človeka a svet, no od 16. storočia ale na pochopenie a vnútorné formovanie človeka rezignuje a sústredí sa na vonkajší svet, který sa navyše snaží skôr všetko ovláduť než pochopiť. Tento vývoj viedol k jednostrannému rozvoju techniky až nakoniec vyústil v storočie vojen a veľkých otrasov. Človek by mal preto sám seba a svoj život najskôr pochopiť ako život v celistvosti, ako bytie v celku, a v tejto celkovej súvislosti svojou bytostnou vzťaženosťou by mal smerovať ku smrti. Len tak budeme vraj môcť bojovať proti pravdám, které sa nám vnucujú zvonka, a len tak dosiahneme života v spravodlivej polis a budeme vedieť žiť „život v pravde“.
Svojími poslednými textami, už v CHarte ´77, sa predstavil verejnosti aj ako človek s výrazným, občianským a mravným charakterom (v duchu svojej vlastnej filozofie). Po stretnutí s holandským ministrem zahraničí Van der Stoelem bol opakovane vypočúvaný ŠtB a po jednom takomto náročnom výsluchu bol hospitalizovaný, takže napokon aj zomrel na mozgovu mŕtvicu, a to dńa 13. marca 1977.
Jeho pohreb sa stal významnou udalosťou v protikomunistickom odpore.
Preložil Heglovu Fenomenologiu ducha a Estetiku. A z jeho tvorby treba ešte spomenúť: Přirozený svět jako filosofický problém (1936, 3. vyd. 1993), Aristotelés, jeho předchůdci a dědicové (1964), O smysl dneška (1969), Kacířské eseje o filosofii dějin (Mnichov 1980, Praha 1990), Ausgewählte Schriften I-V (Vybrané spisy, Stuttgart 1987-1992), Negativní platonismus (1990), Platón. Přednášky z antické filosofie (1991), Tři studie o Masarykovi (1991), Evropa a doba poevropská (1992), Úvod do fenomenologické filosofie (1993), Tělo, společenství, jazyk, svět. Přednášky ve školním roce 1968-1969 (1995). V roce 1996 začaly vycházet Sebrané spisy Jana Patočky v pražském nakladatelství OIKOYMENH, kde jsou i jeho další díla.
