J.Suja-Žiak:filozofia, história a politológia

SLOBODA A KRÍZA V LIBERÁLNYCH DEMOKRACIÁCH SÚČASNÉHO SVETA. 1. SLOBODA A KRÍZA. Už Aristoteles vo svojej Politike napísal, že "správne chápaná sloboda nie je založená na tom, že si každý robí čo sa mu zachce a že si môže žiť ako sa mu páči." Túto pravdu si aj my uvedomujeme, že každému by sa viac pozdávala sloboda bez akýchkoľvek obmedzení, lebo túžbou človeka je žiť si podľa svojich predstáv, čiže podľa toho čo mu srdce káže. No, ale keď to tak nie je možné, potom taký človek prestáva slobodu chápať ako svoju vlastnú a protestuje, že on si predsa nenechá nikým a ničím svoju slobodu obmedzovať. Ale bohužiaľ, ľudstvo doteraz ešte takejto slobody nikdy nedosiahlo, lebo mravne k tomu, takpovediac nedospelo a zrejme ani nikdy nedospeje. A je preto zbytočné o tom viesť akékoľvek polemiky a premýšľať, či niekedy sa do takého stavu vôbec dostaneme, pretože v ľudskom spoločenstve, je to vlastne nemožné. Samozrejme, že to vedel už aj Aristoteles, veď Platón bol jeho učiteľ, a ten už vo svojej Ústave o slobode napísal aj tieto slová: "Kedykoľvek demokratická obec v záchvate smädu a túžbe po slobode si postaví do čela špatných čašníkov a tí cez znesiteľnú mieru sa opiju tuhým vínom, potrestajú tak svojich správcov, ktorí nie sú celkom povolní a neposkytujú im plnej slobody, obviňujúc ich ako ohavy a duše oligarchické... Je potom prirodzené, že tyrania nepochádza z inej ústavy ako z demokracie, teda z najväčšej slobody a z najväčšieho i najsurovejšieho otroctva." /Ústava VIII.,14,15/. Áno, veď tá demokratická sloboda má na svedomí aj smrť Sokrata, ktorého Platón mal nadovšetko rád, takže on tú "slobodu" veľmi dobre poznal. Aj z našej súčasnej liberálnej demokracie pochádza podobná sloboda, ktorá v podnikateľskej, obchodnej a bankovej sfére pri nedodržaní dostatočných kontrólnych mechanizmov, privádza už skoro pravidelne spoločnosť do kolapsu v podobe krízy, ktorú v istom zmysle môžeme pripodobniť ku tej starogréckej tyranii. Preto ani v modernej dobe nemá ľud vo veľkej priazni duše oligarchické, čiže skupiny privilegovaných bankárov a veľkokapitalistov, ktorí sa síce hlásia k tejto slobode kodifikovanej celým radom zákoných opatrení, ale v praxy je tomu celkom naopak. Lebo práve z ich skoro až neobmedzenej slobody v rámci podnikania, nastáva poväčšinou obdobie hospodárskych kríz. I keď je pravda, že v moderných civilizáciách k nim dochádza oveľa viac zložitejšou cestou ako voľakedy v relatívne malom Grécku. Dnes žijeme v liberálno-demokratických štátoch, ktoré sa v Európe, ale aj v severnej Amerike udržujú viac ako dvestopäťdesiat rokov, ak mám spomenúť iba tú čať sveta, kde k veľkým krízam už došlo. Tak napríklad, jedna z prvých kríz v novodobých dejinách Európy vznikla ešte r. 1856 vo Francúzsku. Píše o nej aj K. Marx vo svojom diele, Základy kritiky politickej ekonómie, Rukopisy Grundrisse I. diel. Druhá kríza nastala v 30.rokoch 20. storočia, ktorá vznikla v USA, a tá je oveľa viac známa, lebo jej dopad mal podobný neblahý vplyv na život ľudí v celej Európe ako tej dnešnej. No pokiaľ tú vo Francúzsku pred 155-timi rokmi zavinila veľká suchota a neúroda obilia, keď štát bol prinútený nakupovať potraviny veľmi draho výlučne v zahraničí, tak tá druhá, americká kríza z pred 80-tich rokov, tá zas vznikla z nadbytku poľnohospodárskych produktov. Lenže kúpna sila obyvateľstva bola natoľko nízska, že tí nemohli tovar nakupovať za ponúkané ceny, lebo väčšina si to nemohla dovoliť. A vlastníci pôdy, tí zas svoje dopestované produkty predávať pod výrobné ceny tiež nemohli, aby dopyt obyvateľstva uspokojili, pretože ich výrobné náklady boli vyššie. Ak by však svoje produkty predsa len predávali pod výrobnú cenu, tak by jednoducho zbankrotovali. A to nikto z podnikateľov nespraví. Takže svoje dopestované potraviny potom radšej spálili, alebo použili ako hnojivo na polia. Kríze predísť by sa mohlo iba v tom prípade, že štát má dostatok depozitného zlata, alebo že jeho HDP mu dovoľuje v dôsledku navýšenia financií v rámci štátnej rozpočtovej politiky cenový rozdiel medzi kúpnou a predajnou cenou v podobe marži uhradiť. Ak sa tak ale z viacerých príčin nestane, prejaví sa to kolapsom, teda krízou. No a tá dnešná, ktorú práve prežívame, má tiež svoj zvlášny charakter, ktorý si bližšie objasníme v druhej časti tejto úvahy. Zatiaľ si o nej povedzme iba toľko, že táto súčasná kríza sa zrodila rovnako ako tá v 30. rokoch minulého storočia tiež v USA, keď vtedy zasiahla aj našu prvú čs. liberálnu demokraciu ešte za prezidenta T.G. Masaryka. No a vtedy o svoj poľnohospodársky majetok prišli aj moji rodičia, ktorí tiež zbankrotovali. Lebo v liberálnych demokraciách sa to ľahko stane, pretože stačí, aby majetný občan, v rámci empatie so svojimi spoluobčanmi prejavil súcit a svojim ručiteľstvom či iným úpisným záväzkom sa cez banku zaviazal podpisom, že ručí za nemajetného, aby ten dostal od banky pôžičku, a behom krátkej doby banka ručiteľa veľmi rýchlo a rafinovane privedie na mizinu, teda k bankrotu. A v spomenutých 30. rokoch minulého storočia, si ľudia takto až z troch dedín vypožičali peniaze od banky cez otca ako ručiteľa, aby mali financie na zaplatenie poplatku štátu pri opustení republiky a na cestu, lebo boli odkázaní hľadať prácu v zahraničí, podobne ako je tomu dnes. No a tí, keďže väčšina z nich sa už domov nikdy nevrátila, pretože by ich čakalo splácanie, tak banka siahla na majetok ručiteľa. Veď napokon banky počas týchto kríz, ak sa im podarí prežiť, aj najviac vtedy bohatnú. Pritom sú to práve ony, teda banky, ktoré majú na vzniku kríz poväčšinou najväčší podiel. Samozrejme, stáva sa to vtedy, keď sa zo strany štátu zanedbajú a nedodržujú isté mechanizmy kontroly hospodárenia bánk, resp. hlavnej, štátnej banky. A to sa práve stalo aj pri vzniku tejto poslednej krízy, keď Federálna banka USA, hrubo zanedbala túto kontrolnú povinnosť stanovenú štátom. Preto ihneď pri jej prvých príznakoch, vláda síce na ňu uvalila reštriktívne opatrenia, ale tie krízu už nezastavili. Došlo iba k zastaveniu tlačiarenských strojov, ktoré tiskli nekryté doláre, a tým sa zastavila aj ich emisie do obehu, rovnako tak i cenných papierov, ktorými Federálna banka disponovala. Takto nekryté peniaze zlatom či HDP ako podhodnotené uviedli ekonomiku do kolapsu, čo malo za následok bankrot veľkého množstva ďalších amerických bánk a ich pobočiek. A keďže americký dolár je aj svetovým platidlom, tak nastal akýsi dominoefekt, ktorý oslabil pozíciu dolára aj v ďalších krajinách sveta. Stalo sa tak preto, ako to vo svojej dobe už napísal Platón, že keď sa sloboda zneužije, vždy to vedie k nevyhnutnému zvratu, teda k tyranii. No a v modernej liberádno-demokratickej spoločnosti touto tyraniou je vlastne kríza, ktorá privodí nezamestnanosť, chudobu a ešte väčšiu korupciu a biedu. A tú má na svedomí, ako to napísal aj Platónov žiak Aristoteles, - najbohatšia a úzska skupina oligarchov. Rozdiel je iba v tom, že tá dnešná, novodobá oligarchia, je viac sofistikovaná a s väčším dosahom aj na ďalšie ekonomiky sveta. Ale z hľadiska ľudskej chamtivosti a túžbe po bohatstve je rovnaká s tou, aká bola v starom Grécku. Koncentrácia kapitálu u tej dnešnej oligarchii, podobne ako u tej gréckej z pred dvaapoltisíc rokmi, tiež neberu v úvahu žiadne hranice ani etické zábrany pred "slobodnou" akumuláciou kapitálu a celkovým hromadením majetku. Tak sa už pravidelne počas kríz stáva, že niektoré aktivity takejto bezbrehej slobodnej činnosti v podaktorých svetových a európskych ekonomikách, spoločnosť nejedného štátu privádzajú do hospodárskeho kolapsu, ktorý môže vyústiť aj do celkového bankrotu štátu. A kto na to doplatí? Samozrejme, že najviac sú to široké vrstvy obyvateľstva, a pokiaľ sa to týka štátov, tak sú to tie, ktoré sú ekonomicky najslabšie, a teda stoja na opačnom konci tohto krízového reťazca. A v súčasnosti sem patrí, napríklad Grécko, Írsko alebo Portugalsko, a zrejme to ešte ani zďaleka nie je koniec... Na Islande sa vraj v priebehu dvoch rokov s ňou vysporiadali tým, že prestali splácať dlhy, ktoré spôsobili banky a politická oligarchia. Napokon spravili referendum a zmenili aj ústavu, ktorá už nebola závislá na Dánsku. Aj v Španielsku v prvom štvrťroku 2011 stúpla nezamestnanosť až na 21,3%, čím tak bez práce zostalo až 4,9 milióna občanov. Kto na tom má vinu? Tí, čo vedú štát! Teda štátna oligarchia, čo je vážna výstraha pre ekonomiku v liberálno-demokratických systémoch, ktoré sú založené na tzv. samoregulačných trhových mechanizmoch. Z toho je zrejmé, že liberálne demokracie a ich postavené kritéria slobody podnikateľského prostredia, ako aj obchodných tranzakcií i celkového správania sa podnikateľských subjektov, vždy neprinášajú iba zisk a úspech. Preto z času načas majú na spoločnosť aj takýto negatívny dopad, ktorý práve prežívame, ale za ktorý bežní ľudia nenesú žiadnú vinu. Jednotlivé vlády EÚ sa síce snažia tomuto nepriaznivému javu nejak zabrániť a predísť ďalšej reťazovej reakcii, a ako sa vo vojenskom žargóne hovorí, za pochodu sa rozhodli vytvoriť protikolapsovú ochranu, a to formou eurovalu. Ale ten chcú preniesť na bedrá iných nie seba! Takže už aj Portugalsko, ani nie po roku čo sa tento systém ochrany vytvoril, bolo nútené ako druhé po Írsku oficiálne požiadať Úniu o urgentnú finančnú pomoc, a to vo výške cca 78 miliárd eur z tohto záchranného balíka eurozóny. I keď podľa mňa, ani toto riešenie s definitívnou platnosťou problémy nevyrieši, ale ich skôr iba oddiali. Nám síce zatiaľ ešte nič podobné v takomto rozsahu nehrozí, no po zaplatení tej alikvôtnej čiastky do celkového záchranného balíka v podobe eurovalu 2 pre Portugalsko, a ešte navyše predtým aj pre Írsko, čo nám vyčlenila EÚ, nás môže natoľko finančne vyčerpať, že napokon na podobnú pomoc budeme odkázaní aj my, teda tie najširšie masy. Takže uvaliť na seba takýto úväzok, je veľkým bremenom nielen pre štát, ale najmä pre občanov, lebo napokon by to šlo z ich daní. A to by mohlo markantne narušiť už aj tak krehké a nie najpevnejšie sociálne vzťahy medzi ľuďmi, ako aj medzi politickými stranami. Napokon to má negatívny dopad aj na oblasť duchovnej sféry. Lebo sociálne hodnoty sa ľahko narušia nielen z hľadiska pretrvávajúcich a infláciou stupňujúcich sa ekonomických ťažkostí u väčšiny obyvateľstva, ale aj v dôsledku absencie ľudských a etických pricípov. Tento negatívny dopad je už teraz značne badateľný, pretože spoločnosť sa v tomto období dostáva stále viac do začarovaného kruhu, či akejsi slepej uličky. A z nej automatické riešenie nápravy je iba ťažko možné očakávať. Bez dôslednejších zásahov na odstránenie týchto ekonomicko-sociálnych, a možno povedať aj ďalších kontradikčných problémových vzťahov, sa potom aj naša spoločnosť môže veľmi ľahko dostať tam, kde už dnes je Grécko, Írsko či Portugalsko. Pri celkovom riešení týchto problémov bez aktívneho a koordinovaného pričinenia zodpovedných spoločensko-vedných ústavov a ďalších reprezentatívnych politických síl vrátane vlády, by sa nemalo nič ľahkomyselne sľubovať a prijímať. Lebo v čase neprosperity je to dosť nebezpečná hrozba, pretože sociálne nožnice sa neúprosne roztvárajú, a tým aj spoločenské problémy stále viac narastajú, namiesto toho aby boli na ústupe. Ak si k tomu primyslíme ešte aj tú skutočnosť, že podnikateľské subjekty rovnako vo výrobnej sfére ako aj v bankách, sa starajú iba o svoje zisky, lebo nič viac ich nezaujíma, tak ostaržitosť vlády by mala tieto faktory viac zohľadňovať a robiť účinejšie zásahy aj do ich právomoci a v podobe daní siahnúť najmä na ich zisky! Ale k tomu sa akosi, nie a nie odhodlať! Okrem toho pri odstraňovaní následkov krízy by vláda mala aj zákonným opatrením viac tlačiť na banky, aby voči svojim menej solventným klientom tieto boli ústretovejšie a lacnejšie. Veď iba za minulý rok 2010 na Slovensku banky zarobili až vyše 514 miliónov eur, čím tak zdvojnásobili svoje zisky. Pritom Centrálna európska banka zvažuje ešte aj s ďalším zdražovaním úrokových sadzieb. Potom je každému jasné, že v nevýrobnej sfére akou banky nepochybne sú, takéto hromadenie finančných prostriedkov a peňažného kapitálu vôbec, je možné dosahovať iba rôznými formami peňažných špekulácií a transakcií. A to všetko budú platiť občania jednotlivých štátov Únie, no nie banky, ktoré majú najväčší podiel na kríze. Banky sú síce pre spoločnosť potrebné, len by mali svoje služby poskytovať viacej špecificky, t.z., zohľadňujúc potreby klientov diferencovane, ako napríklad podľa ich bohatstva, keď percentuálne sadzby úrokov či poplatkov pre nízkopríjmových občanov, by mohli byť nižšie. Pretože paušálne a vysoké poplatky aké na Slovensku za poskytovanie služieb máme, majú neblahý dopad nielen na finančné možnosti chudobnejšej vrstvy občanov, ale veľmi zle to vplýva aj na ich duchovnú sféru. Ak si k tomu primyslíme aj vysokú nezamestnanosť, ktorá presahuje v niektorých regiónoch až 14% a viac práceschopných občanov, tak spolu s tou nadpolovičnou väčšinou zamestnancov, čo poberá v prevážnej väčšine len tie najnižšie platy, ktoré nepresahujú ani hranicu 400 euro v hrubom mesačne, tak to je už na hranici ani nie prežívania, ale skôr iba živorenia!A takýto život si z nás v 21. storočí nikto nepredstavoval! 2.SÚČASNÁ KRÍZA V USA A NEVYHNUTÉ OPATRENIA K ZABRÁNENIU BANKROTU. Pravdou zostáva, že moderné ekonomiky sú v dnešnom svete vzájomne natoľko prepojené, že akýkoľvek defekt, či dokonca default, - v tomto prípade svetovej meny dolára, ktorý je aj platidlom USA, má vlastne na svedomí i túto súčasnú krízu. A ako k nej vlastne došlo, to si hlbšie objasníme na tomto príklade: Isté náznaky, že tento kolaps nastane, sa ukázali ešte v roku 1971, a síce markantným úbytkom zlata v trezoroch USA. Vtedy nikto ani len nechcel pripustiť či pomyslieť na to, že nastane raz obdobie s takýmito rozmermi krízy, a že v jej pozadí bude práve najsilnejšia ekonomika a jej mena, ktorá zároveň bola aj svetovým platidlom. V 80. rokoch sa tento systém za prezidenta R. Reagana podarilo v celku aj úspešne stymulovať, i keď to bolo najmä vďaka programu tzv. Hviezdnych vojen, teda ako súčasti vtedajšej studenej vojny, ktorá napokon skončila v prospech Američanov. No, neskôr sa situácia každým rokom zhoršovala, a to predovšetkým nerozvážnym prideľovaním hypotekárnych úverov a pomocou finančných emisií, ktoré sa celé štvrťstoročie do amerických domácností bezhlavo nalievali, aby sa tak udržiaval celkový blahobyt občanov, ktorý nebol už krytý ani vlastným HDP, a už vôbec nie zlatom. Ale tento očakávaný úpadok nenastal ani v neskoršom období, a to zrejme iba vďaka, zas rozpadu východného bloku. A ako napísal profesor M. L. Chazin, ktorý v tejto dobe dlhší čas študoval ekonomické problémy tesne pred krízou v USA, tak už vtedy sa vyjadril, že keď sa zdroje, vďaka ktorým je v Amerike ešte stále blahobyt, raz pominú a občania budú nútení sa uskromňovať, čo bude pre nich veľmi ťažké a bolestivé, potom nastanú ich krušné časy. No a jeho predpoveď sa do bodky vyplnila, lebo dlhú dobu si Američania žili v celkovom blahobyte i vďaka lacným a ľahkomyseľne prideľovým úverom zo strany amerických bánk. No aj poskytovanie týchto úverov sa raz muselo skončiť, a to sa práve stalo tesne pred krízou. Následkom toho začali v krajine ale narastať neúmerne dlhy, ktoré v domácnostiach už prevýšili hranicu 14 biliónov dolárov! A aj deficit štátu, napríklad s Čínou sa zvýšil až o 30%. A aby toho nebolo málo, tak dlh USA v roku 2009 bol už taký veľký, ako skoro všetky dlhy ostatných štátov sveta dohoromady. Nastal teda čas sa s tým nejak vyrovnať, a to ako na strane štátu, tak aj u samotných občanov..., a keďže solventnosť občanov a rovnako i štátu, po nevyhnutnom predchádzajúcom zásahu proti inflačnej špirále začala zo dňa na deň rapídne klesať, bolo treba tento krízový samospád okamžite zastaviť, inak by nastal totálny krach, teda default. A ekonóm, prof. Chazin, videl vtedy iba dve cesty ako sa USA z krízy dostanú von: za 1.Wal Street musí prestať s emisiou peňazí, t. z. zastaviť tlačiarenské stroje, aby nekryté doláre viac už nezaťažovali americkú ekonomiku a štát. Tým by ale bilióny a bilióny dolárov okamžite stratili svoju hodnotu a finačný systém USA by sa okamžite zrútil, čo si Amerika nemohla dovoliť, lebo dolár bol a ešte stále je aj hlavnou svetovou menou, teda valutou, takže táto cesta sa vylúčila. 2./ Druhým variantom riešenia krízy sa uvažovalo pomocou hyperinflácie, čiže dlhy by sa mali nechať, takpovediac zhorieť. A prof. M. L. Chazin to vysvetľuje takto: "Je to vinikajúci nápad. Lebo ak niekomu dlhujete 100 dolárov a inflácia je 100%, o rok sa váš dlh premení na 50 dolárov za podmienok, že ceny budú fixné, no a o dva roky sa dlh premení na 25 dolárov. Takže za niekoľko rokov môžete na tento dlh celkom zabudnúť." Problém USA spočíval ale v tom, pokračuje profesor, že "od r. 1981 vďaka umele vyvolanému nárastu dopytu, boli vybudované výrobné kapacity produkujúce tovar, ako aj služby". No a pre nedostatok peňazí, lebo nekryté doláre sa nesmeli už tlačiť, "dopyt začal rapídne klesať. Nastal problém, čo teraz? A východisko bolo v tomto prípade iba jedno, a to, že časť americkej ekonomiky čo sa predtým vybudovala, musí zmiznúť, čiže nastane ich postupný bankrot. Takže najprv zbankrotuje 1/4 podnikov, v ďalšom období 1/3, potom 1/2, no a čo bude zajtra, to dopredu nevie nikto!" Aj napriek tejto vízii sa tento projekt schválil a prijal, lebo iného východiska vlastne ani nebolo. A zatiaľ sa to prejavilo tým, že USA majú síce v r. 2011 najvyšší rozpočtový deficit za obdobie čo získali svoju nezávislosť na Anglicku, no tento stav je výsledkom najmä zbankrotovaných podnikov a nárastom enormnej nezamestnanosti. A to vplýva aj na zvyšovanie sociálného napätia, no predovšetkým enormného nárastu nezamestnanosti, čo zas vyvoláva nepokoje, prípadne aj lokálne vojny vo svete atp. Tento proces, ktorý sme práve popísali podstatne zmenil aj sociálnu štruktúru spoločnosti. Prispel k tomu aj krach rekorného množstva bánk, keď nastalo isté oslabenie väzieb a prepojenia bankových správcovských spoločností na svojich politických nominantov, - teda na vrcholových, štátnych politikov, ktoré sa vytvorili pred krízou, aby po dosadení do správnych a dozorných rád, došlo aj k vzájomnému prepojeniu politicko-ekonomických a bankovo-kapitálových väzieb, s jediným cieľom, a to vzájomného obohacovania sa. Táto prepojenosť je síce počas krízy oslabená, stále v istých podobách pretrváva, čo potom vyvolávala aj veľmi kurózne udalosti, aká sa napríklad vyskytla i v anglickej banke Lloyd. Túto banku tesne pred bankrotom záchranil miliardovými injekciami štát, no riaditeľ tejto banky E. Daniels dostal za rok 2010, teda hneď po jej štátnom ozdravení, odmenu až dva milióny libier! Aspoň tak to oznámila 12. januára roku 2011, britská rozhlasová a televízna stanica BBC. Ale sledujme tento priebeh krízy ďalej tam, kde ona vznikla... V USA v roku 2009 zbankrotovalo až 1,4 milióna Američanov, čím došlo k tomu, že majetok najbohatšej vrstvy sa krízou natoľko zvýšil, že dosiahol takého pomeru, že 400 najbohatších ľudí má v súčastnosti rovnako veľký majetok, ako polovica všetkých chudobnejších amerických domácnstí. A podobne je to aj v bankovom sektore USA. Tu totiž, úzska skupina najvyššie postavenej spoločenskej hierarchie dostáva príjmy až stonásobne prevyšujúce priemerné príjmy rozhodujúcej to väčšiny občanov štátu. Celkom plasticky o tom píše na podmienky americkej spoločnosti profesor politológie a filozofie na chicagskej univerzite David Schweickart. Keď uvádza až otrasné fakty, lebo stomiliónoví riaditelia bánk, IBM, Colgate-Palmolive, General Electric, len za hodinu zarábajú 50 000 USD a Mel Kormazin z CBS berie za hodinu stotisíc, ale Charles Wang z Computer Ass až trikrát toľko. A v podobnom duchu o kríze v USA píše aj Paul Krugman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu z r. 2008, ktorý predpovedá, že tento stav ekonomicko-sociálného marazmu sprevádzaný depresiou, bude trvať ešte veľmi dlho, pretože pre jej odstránenie sa toho robí iba veľmi málo. Takže polarizácia bohatstva a biedy v tzv. slobodnej liberálnej spoločnosti nebola podľa dostupných prameňov, nikdy v histórii ľudstva tak priepastná ako v súčasnosti.Podľa niektorých analýz zo začiatku tohto nového storočia to začalo v dnešnom svete v rozdielnosti príjmov vo finančnom vyjadrení na hlavu, napríklad medzi ekonomikou USA a najchudobnejšími regiónomi v Afrike sa prehlbovať v pomere 20:1. Ekonómovia prepočítali, že 10 nejbohatších ľudí na svete malo vtedy už majetok za 340 mld. dolárov a pritom za menej ako 2 dolary žilo na svete až 2,7 mld. ľudstva. Táto priepasť sa rovnako začala asi pred dvaciatimi rokmi prehlbovať aj medzi platom robotníka a platom generálneho riaditeľa. Tak napríklad v USA to bolo 1:40, no v súčasnosti je to už okolo 1:400. Dokonce aj vo Švédsku sa pomer medzi platom priemerného robotníka a generálnym riaditeľom v posledných dvaciatich rokoch zmenil z 1:9 na 1:46. A posledné údaje hovoria, že plat u vedúcich pracovníkov v americkom priemysle sa zvýšil o 6 násobok, pokiaľ plat priemerného robotníka v priemyslovom odvetví stúpol iba o 40 %. Ako vidíme, sloboda v liberálno-demokratických spoločenských systémoch, kde kríza sa rozšírila so zákonitou nevyhnutnosťou, vlastne najviac zasiahla široké masy obyvateľstva, pokiaľ bohatých sa až tak nedotkla, len preriedila ich stav a tak vlastne ešte viac skoncentrovala moc do užšej skupny tých najbohatších oligarchov! 2./FINAČNÝ SYSTÉM RUSKA SA UPEVŇUJE. 26.7.2012. Vyhlásil počas brífingu vo Washingtone oficiálny predstaviteľ Medzinárodného menového fondu David Hawley. Podľa neho rovnaký záver urobili aj špecialisti fondu. V ich výročnej správe sa zdôrazňovalo, že ruská vláda podporovala národný bankový sektor počas poslednej krízy a "ochránila ho tak pred vplyvom medzinárodných finančných otrasov". Interview šéfa Centrálnej banky RF Sergeja Ignaťjeva, ktoré vo štvrtok zverejnili londýnske noviny Financial Times, tiež srší optimizmom. Podľa neho, stav ruského bankového systému je v súčasnosti oveľa lepší než v auguste roku 2008