K ETIKE PEDAGÓGA A FILOZOFIA KRÁSY.
l. ÚVOD.
Tento príspevok, K ETIKE PEDAGÓGA A FILOZOFIE KRÁSY, som sa rozhodol napísať a predniesť aj preto, že obidve filozofické kategórie „etika“ i „krása“ v sebe obsahujú dôležité etické a estetické otázky, ktoré sú v súčasnom období nášho života s jeho narušenými existenčnými hodnotami natoľko aktuálne, že ich ďalšie zanedbávanie by ohrozilo aj stratu tradičných etických a estetických hodnôt.
Ich deformáciu, ktorú doteraz utrpeli, už nestačia naprávať iba filozofi, ktorí navyše, ako to môžeme pozorovať, sa na vysokých školách a snáď ešte viac na vedeckých ústavoch uzavreli do svojich kabinetov, kde v tichosti prežívajú túto, pre filozofiu tak nežičlivú dobu. Tu je potrebná pomoc všetkých pedagógov pôsobiacich na všetkých stupňoch škôl, bez rozdielu ich profesnej špecializácie. Preto využívam túto možnosť a predkladám tento môj príspevok k podnieteniu nových myšlienkových aktivít v pedagogickej činnosti. Pritom si uvedomujem, že podať vyčerpávajúce riešenie tohoto problému nie je možné a nie je to ani mojim zámerom. Preto som sa upriamil len na niektoré, podľa môjho názoru, na podstatné problémy etiky a krásy.
2. ETIKA PEDAGÓGA.
Ako už názov napovedá, náš problém etiky by sa mal vzťahovať len na oblasť pedagogickú. My ale vieme, že slovo „pedagogický “, znamená vlastne „výchovný“, čo sa vzťahuje rovnako na rodičov, vedúcich pracovníkov, ale aj politikov pôsobiacich na rôznych štátnych a straníckych postoch. Výchovou ako vidíme, sa vlastne zaoberáme všetci vo väčšej či menšej miere.
Etika sa často zúžene poníma ako náuka o mravnosti. Preto by jej vedeckú podstatu mal poznať a dokonale ovládať každý školský pedagóg, a to bez rozdielu či je profesne orientovaný spoločensko vedne alebo prírodovedne. Jej dôležitosť spočíva už v tom, že táto náuka bola rozpracovaná ako jeden z najdôležitejších filozofických problémov už v starom Grécku, kde sa pod slovom „ethos“ chápal mrav, zvyk, správanie. Sám Aristoteles ju považoval za tretiu najdôležitejšiu filozofickú disciplínu, hneď po metafyzike a noetike. Pokiaľ metafyziku považoval za „pravedu“, ktorá pojednáva o príčinách a prinípoch celého súcna, a noetiku ako teóriu, ktorá skúma pôvod a zmysel celého nášho poznania, tak potom zákonite dospejeme k otázke, aký zmysel má pre náš život celé toto snaženie, a aké sú jeho dôsledky? No a práve takéto otázky sú predmetom etického skúmania. To znamená, že zo základných filozofických poznatkov, ktorými sa zaoberá metafyzika a noetika, vyvodzuje etika praktické dôsledky pre ľudské správanie. Preto je etika niekedy nazývaná aj ako filozofia praxe, ktorá sa dotýka nás všetkých bez rozdielu.
Všetci vieme, že život každého človeka v modernom svete je kodifikovaný rozmanitými normami, predpismi, zákazmi a príkazmi, ktoré viac či menej ovplyvňujú naše správanie a celý náš život sprevádzajú až po hrob. Len si predstavme, čo všetko obsahuje, napr. taký trestný či občianský zákonník alebo rôzné úradné nariadenia, či náboženské prikázania, zvyky, obyčaje a pod. U školských pedagógov sa tieto normy nielen rozširujú, ale sa stávajú natoľko záväzné, že pedagógovia ich musia vo svojej každodennej činnosti aj uplatňovať, aby tak zároveň mohli byť príkladom a vzorom. V tejto súvislosti sa mi žiada spomenúť aj niekoľko múdrych a vtipných výrokov Aristotela, ktorý na otázku, čo si myslí o výchove, povedal: „Výchova má síce trpké korene, ale jej plody sú sladké“. V inej súvislosti uviedol na výchovu aj takúto sentenciu: „ Výchova je v šťastí ozdobou a v nešťastí útočišťom“. Alebo, „výchova je najlepšie cestovné pre starobu“. A na otázku, aká úloha spočíva na rodičoch pri výchove detí, odpovedal: „Rodičia, ktorí dali deťom výchovu a vzdelanie sú vznešenejší ako tí, ktorí ich len splodili. Jedni im totiž umožnili život pekný, druhí iba život“. No a keď sa ho ktosi opýtal, aký osoh má s filozofie, odpovedal: „ Bez rozkazu robím to, čo druhí robia len zo strachu pred zákonom.“
No a kedže nie všetci sme filozofmi, aspoň nie v Aristotelovom ponímaní, keď človek vykonáva dobré skutky nie z obavy trestu ale v dobrom úmysle, lebo najväčšou a najvznešenejšou hodnotou človeka je dobro a nie zlo, mal by každý náš čin smerovať ku konaniu dobra ako k cieľu a zmyslu svojho života. My však vieme, že skutočnosť je celkom iná, a svoje dobro vzťahujeme len na seba, a málokedy nám záleží na tom, akými prostriedkami sa k nemu dopracujeme.
Tu sa mi žiada pripomenúť, že pri predstavách a hodnoteniach dobra v ľudskom živote inak uvažuje človek, ktorý za základ svojho bytia považuje materiálne statky, a inak ten, ktorý je orientovaný duchovne. Tak napr.marxizmus uznával etiku triednu s tým, že táto s odstránením kapitálu a súkromnovlastníckych vzťahov privodí automaticky aj zánik tejto triednej etiky, čím nastane éra beztriednej spoločnosti a konečným cieľom sa stane komunistická etika. Z opačného stanoviska vychádza americký pragmatizmus, ktorý za základ všetkého diania a teda aj etiky, považuje materiálny prospech a hmotný blahobyt jednotlivcov.Podľa tejto filozofie je zlým človekom ten, ktorý v spoločnosti upadá a nie je schopný materiálne sa presadiť. Dobrý je zas taký, ktorý ekonomicky prosperuje a v praktickom živote stále napreduje a je úspešný. Takto to vo svojej pragmatickej filozofii rozvíja John Dewey. Ako sa zdá, a v posledných desaťročiach sa to aj potvrdzuje, že táto pragmatická filozofia užitočnej pravdy, či pravda je moc, alebo moc je pravda,v súčasnosti slávi úspech. Je to vlastne filozofia absurdity, ktorá nám predkladá taký „prospech“ či „pokrok“, ktorý je sám sebe účelom, čo je nezmyselné. Pozorujeme to denne aj v masmediálnej kultúre, ktorá k nám prúdi priam závratným tempom, či už prostredníctvom filmov, televíznych seriálov, videoprogramov a pod., kde páchanie násilia a zločinnosti zanecháva na duchovnej oblasti človeka a etike vôbec, nesmierne škody. Dotváranie pozitívnych hodnôt človeka násilnosťami a zabijaním je kontraproduktívne, aspoň v našom kultúrnom prostredí.
Naša etika a kultúra, ktorá má zveľaďovať človeka, jeho morálne hodnoty, sa po stáročia odvíjala zo starovekej gréckej a neskôr byzantskej kultúry a vzdelanosti. Z nej sme od polovice 9. storočia čerpali všetkú tú silu a nádej, ktorá nám pomáhala prežiť, a ktorú si aj dnes musíme chrániť a uchovávať.
l.l - Starí Gréci zmysel ľudského života videli najmä v duchovnej oblasti: v šťastí a v blaženosti, tzv.eudaimonizmus. Sokrates v tomto duchu žil po celý svoj život. Raz pri pohľade na hromadu vecí predávaných na trhu, si sám sebe povedal: „ Koľko je tu vecí, ktoré já nepotrebujem“. Alebo si rád, tak celkom sám pre seba zarecitoval aj takéto verše: „Strieborné náramky a purpurový háv, sú užitočné hercom, no nie pre život múdrych hláv.“
On rovnako, ako jeho žiaci /Platón/, hovorieval, že človek preto robí zlo, lebo nepozná správne cesty, ktorými by šťastie dosiahol. Preto k tomuto problému dával rady a odporúčania, že ľudí treba odmala učiť cnostiam a byť im príkladom. Je pravda, že ani všetci Gréci si pod pojmom „šťastie“, či „blaženosť“ nepredstavovali iba ušľachtilosť ducha. Niektorí pod týmito pojmami rozumeli i telesné rozkoše, ako napr. hedonici /Aristippos/. Ušľachtilejšia a jemnejšia predstava šťastia ako u hedonistov bola u epikurejcov. Tí šťastie nehľadali v zmyslových pôžitkoch, ale v ozajstnom priateľstve, v obetavosti, v skutočnej a nezištnej láske, či pri precítenom vnímaní umeleckých diel atp. No vyskytli sa aj extrémnejšie náhľady na život. Tak napr. predstavitelia kynického smeru, kam patril aj Diogénes zo Sinope /čo spával v sude/. Tí zas šťastie videli v prirodzenosti a v najmenšej závislosti na rôznych materiálnych a civilizačných potrebách. Ich krédom bolo: Čím jednoduchším životom budem žiť, tým budem šťastnejším.
l.2 - Vyšším a dokonalejším typom etiky, ako bol eudaimonizmus, sa stal perfekcionizmus. Je to etika, ktorá ľudskému životu prisudzuje také poslanie, ktoré by bolo samé od seba účelom. Za hlavného predstaviteľa môžeme pokladať Aristotela, ktorý tejto filozofickej disciplíne venoval aj najviac teoretického úsilia. Pritom vychádzal zo Sokratovho a Platónovho eudaimonizmu, no on viac kládol dôraz pri dotváraní mravných hodnôt aj rozumovým predpokladom, ako sú napr. určité vrodené cnosti, vlohy, a ďalšie kladné vlastnosti. Zastával názor, že k cnostiam alebo necnostiam sa máme rozhodovať slobodne. Aristoteles bol vlastne prvým mysliteľom, ktorý začal používať pojmu etickej slobody, ku ktorej by nás mal viesť náš rozum. Vo svojom diele „Etika Nikomachova“, píše: „ Múdry človek miluje boha a preto je aj najblaženejší“. Rozumové schopnosti odporúčal rozvíjať usilovným štúdiom, pritom zdôrazňoval, že bez pomoci vychovávateľov /pedagógov/, by to človek dosahoval len s veľkými obtiažami. Preto odporúčal, aby rodičia už v skorom veku dávali deti do výchovy, kde by sa rozvíjali ich vlohy, ktoré sú im dané, a zároveň by nadobudli aj patričné vdelanie.
V tomto duchu, koncom l7. storočia, pokračoval v rozvíjaní perfekcionistickej etiky aj nemecký filozof G.W. Leibniz, ktorý v nej videl najlepšiu možnosť rozumového zdokonaľovania, a to prostredníctvom svojich monad. On tvrdil, že ich spoznávanie nás privedie k pochopeniu aj tých najzložitejších vecí, a to preto, že každá monada je mikrosvetom aj makrosvetom zároveň, čo znamená, že každý z nás si môže vo svojej duši predstaviť celý svet. V monade je podľa neho obsiahnutá aj budúca zmena môjho „ ja“ i celej spoločnosti. Jeho monady nás mravne zdokonaľujú, lebo nás vedú od ich spoznávania z najnižšieho stupňa vývinu až k tomu najvyššiemu, t. z. k Bohu.
l.3 - Celkom odlišne od eudaimonizmu a perfekcionizmu, ponímal mravnosť význačný nemecký filozof l8.storočia Immanuel Kant. On chápal mravnosť človeka nezávisle na vonjašom prostredí, či šťastí, dokonca i na prospechu /pragmatizmus/. On ho chápal ako vnútornú vlastnosť človeka, v zmysle autonómneho zákona. Podľa Kanta musí mravnosť vychádzať zo samej ľudskej podstaty, zo samotného človeka, bez akýchkoľvek vonkajších príčin. Preto sa ani nehlásil k vyššie spomenutým etickým zásadam a princípom, lebo ich považoval za heteronómne, t. z., že sa vždy opierali o cudzí vonkajší popud, ktorý podľa neho nie je mravnosťou, lebo nie je imanentnou a celkom autonómnou vlastnosťou mojho „ja“. Kant to zdôvodňuje takto: „Pravdu mám hovoriť nie preto, že chcem prísť do neba, ale prosto preto, že klamať sa nemá!“ No a takto jednoznačne a jasne zaujíma svoj postoj k etickým problémom aj vo svojom diele, Kritika súdnosti. Toto jeho etické stanovisko vošlo do dejín ako „katgorický imperatív.“ Táto jeho autonómna etika ho vyzdvihla v chápaní etických problémov na najvyšší piedestál, ako najuznávanejšieho mysliteľa nového veku.
l.4 - Okrem vyššie spomenutých etických princípov, poznáme aj etické hodnoty, ktoré sú založené na princípe viery. Sú to hodnoty náboženské, ktoré sú dobre známe ľuďom nábožensky založeným, lebo ich obsahuje Biblia a Božie prikázania. Tu sa žiada podotkúť, že vo filozofickej rovine sú najmenej rozpracované. Je tomu tak aj preto, že etické hodnoty, ktoré doteraz filozofia skúmala, mali svetský charakter, pretože vyjadrovali reálne priesečníky vťahov medzi ľuďmi, alebo ľuďmi a vecami, a to bez docenenia náboženskej viery. Je to zjavný nedostatok niektorých filozofických smerov, čo si žiada nápravu. Veď také etické zásady ako povedzme; „cti otca svojho i matku svoju, nezabi, nezosmilni, nepokradni, nesvedč krivo proti blížnemu svojmu, nežiadaj manželky blížneho svojho, ani netúž po majetku blížneho svojho, ani po ničom čo jeho je“, to sú predsa zásady aj výsostne svetské, ktorých dodržiavanie by malo byť, ak to máme podľa Kanta pomenovať, Božím kategorickým imperatívom! A preto je len ku prospechu veci, že táto oblasť kategorických zásad je takpovediac posvätená aj kresťanskou vierou.
Záverom by sme k tejto prvej stati; K etike pedagóga, mohli povedať, že sme si celkom ukázali 4 možnosti dotvárania etických hodnôt človeka: Eudaimonizmus, perfekcionizmus, autonomizmus a kresťanský etický princíp viery.Všetky tieto formy alebo etické zásady, by mal každý pedagóg mať na zreteli a uplatňovať ich pri rozvíjaní kladných etických vlastností a prejavov u svojich študentov. Pre ostatných vychovávateľov by mali byť rovnako návodom v pestovaní kladných etických vlastností najmä u dospivajúcej mládeže. Núti nás k tomu aj stále viac sa rozmáhajúce zlo a spoločenský marazmus, ktorý naberá priam hrozivých rozmerov.
3. FILOZOFIA KRÁSY.
Vieme, že filozofiou krásy v živote alebo v umení sa zaoberá estetika. Menej však vieme o tom, že jej zdrojom poznania sú zmysly. Lebo pokiaľ rozumové poznanie dominuje prírodným vedám, ako napr. matematike, fyzike, chémii a ďalším, ktoré skúmajú pravdu objektívnej reality, tak zmyslové poznanie je vlastné hudbe, ale aj architektúre a všetkým umeleckým disciplínam a žánrom. Tu racionálne poznanaie vystupuje do popredia len ako abstrakcia, aby sme pomocou nej hlbšie prenikli k umeleckej tvorbe a kráse.
Ak je ťažké určiť, čo je pravda, tak je skoro nemožné definovať a jednoznačne povedať, čo je krása. V matematike môžeme jednoduchov rovnicou určiť pravdu aj takto: 2 + 2 = 4. Túto skutočnosť môžeme iným ľuďom nadiktovať, zatelefónovať alebo oznámiť telegramom. A môžeme im to povedať aj sprostredkovane cez tretiu osobu ap. Všetci rovnako a jednoznačne pochopia ten fakt, že 2 a 2 sú 4. No s krásou to tak jednoduché nie je. Estetický zážitok krásna sa sprostredkovane odovzdať nedá; môžete mi akokoľvek dlho hovoriť o krásnych očiach či vlasoch svojho dievčaťa alebo milovanej ženy, ba môžete mi opísať aj jej štíhle telo, nevyvoláte vo mne ten estetický zážitok či pocit krásy, aký ho máte vy, bezprostredný jej pozorovateľ. Ja nedosiahnem stav, keď by som sa vedno s vami delil o rovnaký pocit krásna. Dokonca ho nedosiahnem ani vtedy, ak by ste tento svoj pocit krásna opísali aj v básnických metafórach. Vždy budem prežívať len krásu vaších slov, no nie ozajstú krásu, ktorú mi vy v básni opisujete. Je to jednoducho preto, že prežívanie krásy musí byť bezprostredné, a nie sprostredkované ako v racionálnom poznaní. Zoberme si napríklad taký film: ak by ste v ňom videli, že vám prírodu nahrádzajú kulisami, vyvolá to u vás zmiešané pocity a nedôverčivý úsmev s pomyslením, že taký film predsa pozerať nebudete a z kina odídete. No v divadle, kde vedome a bezprostredne vnímate kulisy napr.hôr, stromov či vodopádov ap., sa vaše vnímanie nijako neoslabí a dej sledujete až do konca. Je to preto, že pokiaľ vám vo filme estetické cítenie narúšali sprostredkované formi kulís, tak v divadle, ktoré sledujete bezprostredne, vám to neprekáža. Estetické cítenie neznáša sprostredkovanie, a preto ľudia s vycibreným vkusom nemajú radi napodobeniny. Je to aj preto, že krása nie je vlastnosť, ktorá by veciam objektívne patrila t.j.nezávisle od vnímajúceho subjektu. Krása je predovšetkým vec citu, a kedže cit je u každého človeka iný, vidí aj krásu každý z nás inak. t. z. špecificky, i keď je pravda, že sú isté objektívne kritéria vnímanej skutočnosti, a teda aj krásy. Tak napr. Hviezdoslavov epos Hájnikova žena je krásny tým, že verne odráža a zachytáva cnostný a duchaplnou prácou naplnený život prostého človeka - hájnika. Tu jeho život básnik zobrazil tak verne, ako by mohol aj v skutočnosti vyzerať. Preto nám je tento epos blízky aj vo filmovej podobe.
Existuje aj také ponímanie krásy, ktoré nie je verným opisom skutočnosti, a predsa ho prijímame s pocitom estetického zážitku. Sú to povedzme také filmy, ktoré sa krásnymi stávajú preto, že majú romantický príbeh, i keď je dej vymyslený. Pre nás to ale znamená odreagovanie sa od všedného života. A tú istú funkciu krásneho príbehu môže pre nás spĺňať aj román, len s tým rozdielom, že zrakový vnem vo filme, nahrádza v románe predstavivosť. Každý esteticky vnímajúci subjekt má pravdu, keď povie, že jemu sa tá alebo oná krása javí inak ako tomu druhému. Je to preto, že každý z nás je v cítení iný a nik za svoje city predsa nemôže, lebo tie sú nám vrodené. No napriek tejto špecifičnosti vnímajúcich subjektov, krása má aj objektívne kvalitatívne znaky, ktoré a priori určujú úsudok vkusu či pôžitku z estetična krásy. Je to preto, že esteticky prežívaný objekt má schopnosť vyvolať ilúziu estetického pržívania krásy. Sú to kritéria napr. prírodného krásna, ako povedzme krásne dievča, cnostná žena Hviezdoslavovho hájnika, obrazy M. Benku a iné umelecké prejavy realistického charakteru, ktoré vychádzajú zo skutočnosti alebo sú skutočnosťou. Veď kto by neznával krásu prírody ako matky všetkého existujúceho.
Samozrejme, že umelec je predovšetkým tvorivým realizátorom umeleckého diela, či už je ralista alebo impresionista, či dokonca expresionista. Každý z týchto smerov priniesol ľudstvu veľké diela i napriek tomu, že patrili k rozdielnym školám. Podstatné hľadisko umeleckej tvorby, to znamená, stvárňovanie krásy nie je kopírovanie prírody, ale tvorba, t. j. kompaktné zvýrazňovanie vzťahov v prírode, ktoré vyjadrujú harmóniu, ale i disharóniu, súmernosť ale aj nesúmernosť, symetriu a nesymetriu, súvzťažnosť, no i odťažitosť, teda všetku objektívnu bipolaritu tak, ako sa ona sama prejavuje v našom svete. Je pravda, že takéto ponímanie krásy musí vnímajúci subjekt abstrahovať od jeho hmotnej reality a vnímať ideu. Napr. ak sa dívam na strom, ktorý chcem esteticky vnímať, musím abstrahovať od jeho hmotnej existencie ako dreva, kôry, lístia určeného povedzme na kúrenie a vnímam iba tú hmotnú realitu, ktorá predstavuje jeho ideu; vôňu, šum, ticho prerušované spevom lesného vtáctva ap., čo upokojuje moje zmysly a vyvoláva pocit príjemného fyziologického uspokojenia. Nemecký filozof z konca l9. stročia Eduard von Hartmann vo svojej knížke Filozofia krásna, odporúča prekonávať zvykovo ustálené vedomie reality tak, že by sme sa mali občas na známu krajinu pozrieť aj hore nohami, lebo nezvyklosť takéhoto pohľadu nám vraj pomôže prekonávať zvykovo ustálené vedomie. V tejto myšlienke je obsiahnutá nevyhnutnosť abstrakcie od hmotnej reality takej, ako ju bežne vnímame. Potom by naše umelecké poňatie malo zo zmyslovo predmetného sveta vytvárať nadzmyslové idey a teda aj krásu.
Estetický objekt, či už ho vnímame v prírode alebo vo forme umeleckého stvárnenia, je samostatné a sebestačné /autonómne/ vyjadrenie zmyslového z nadzmyslového, čo predstavuje nadčasovú ideu, ktorú môžeme definovať aj ako prejav nekonečného v konečnom. Takýto prejav estetického stvárnenia bol známy už v starovekom Grécku. Zachoval sa aj pre nás vďaka Platónovi, keď v druhej reči Sokrata, O duši, nám tento vynikajúci starogrécky filozof alegoricky opisuje púť duše zo zmyslovej reality do nadzmyslového sveta, v ktorom hľadá lásku a krásu takto:
Každá duša je nesmrťeľná, lebo je sama sebe príčinou pohybu. No a čo sa samo od seba pohybuje, nemôže vzniknúť,lebo musí byť nesmrteľné.Podstatu ľudskej duše môžeme prirovnať k okrídlenému dvojzáprahu, do ktorého je zapriahnutý jeden kôň dobrý a jeden zlý /to predstavuje dobrú a zlú žiadostivosť/.
Záprah riadi vozotaj /rozum/. Duše boli pôvodne v nebi. Keď Zeus s týmto záprahom vychádza, aby všetko obhliadol, nasledujú ho bohovia a ľudské duše. Každá duša sa pridruží podľa svojej náklonnosti k niektorénu z bohov. Bohovia sa povznesú do nadnebeských výšin, kde uvidia pravé súcno, a to ich poteší. Horšie je však dušiam ľudským, lebo zlý kôň ich stále ťahá dolu, k zemi. I keď všetci túžia dosiahnúť pravé súcno, podarí sa to len niektorým. Ostatní sa musia uspokojiť s tým, že uvidia aspoň niečo. Mnohí z nich si však pri tejto tlačenici polámu krídla. No a potom tá duša, ktorá uvidela najviac pravdy, sa pri narodení vtelí do tela filozofa, ale dušiam ostatným pripadne také miesto, koľko každá videla. Druhá duša sa stane kráľom, tretia štátnikom, hsopdárom alebo obchodníkom, štvrtá lekárom alebo učiteľom telocviku, piata vešcom, šiesta básnikom, siedma remesleníkom alebo rolníkom, ôsma sofistom alebo rečníkom a desiata tyranom. Po skončení pozemského života sú duše súdené, a ktorá žila usporiadane, tá sa dostane do neba, ktorá zle, je potrestaná v podzemných priestoroch. V tisícom roku sa dušiam stanovuje nový život, ktorý si sami zvolia. V živote pozemskom sa duša rozpomína na to pravé súcno, ktoré kedysi v sprievode bohov videla. A práve na tom sa zakladá láska.
Duša, ktorá videla pozemskú krásu, sa rozpomína na onú večnú krásu, čím nadobúda opäť krídla a snaží sa vzlietnuť. Krása ako jediná ma totiž ten údel, že je najzreteľnejšia, lebo sa vníma najdokonalejším zmyslom - zrakom. Keď výrony krásy vniknú okom do duše, tak ju zohrievajú natoľko,že roztavujú všetko, čo zabraňuje rastu krídiel. Preto sa každý snaží byť čo najbližšie k svojmu milovanému, lebo keď je neprítomný, zastavuje sa rast krídiel, a to spôsobuje duši bolesť. Keď sa milujúci približuje k svojmu milovanému, zlý kôň začne prehovárať dobrého koňa i vozotaja k telesnému obcovaniu. Vozotaj už-už zvoľuje, no pohľad na krásu mu privodí na myseľ onú večnú krásu a vymaní ho z nízkych pudov. Trvá to ale dlho kým je zlý kôň celkom premožený. Milujúci vidí vo svojom milovanom toho boha, v družine ktorého uvidel kedysi večnú krásu, a preto sa snaží, aby ho urobil tomuto bohu čo najviac podobným. A milovanému sa darí podobne. Výron krásy,ktorý vyvolal lásku v milujúcom, sa vracia späť a spôsobuje, že v jeho duši narastajú krídla. Tí, ktorých láska priviedla k usporiadanému životu a k filozofii, žijú na svete život šťastný a po smrti nadobúdajú ich duše krídla, no k bohom sa môžu povzniesť len vtedy, keď ešte dvakrát prežijú taký čistý, filozofii a pravej láske oddaný život. Ale aj tí,ktorí v láske niekedy podľahli telesnosti, no inak prežili život čestný, majú z lásky prospech. Ich duše síce nenadobudnú krídla, ale nedostanú sa ani do tmy podzemskej. No styk s ľuďmi nemilujúcimi, má aj taký následok, že ich duše sú odkázané deväťtisíc rokov k blúdeniu na zemi a pod zemou.
V druhej časti Platónovej alegórie O duši, sme si mohli všimnúť, že „výrony krásy vniknú okom do duše“, ktorú menia, ako hovorí filozof tým, že ju „zahrievajú natoľko, že roztavujú všetko, čo zabraňuje rastu krídiel“. Teda krása mení ducha i myšlienky a víťazí nad chaosom a všetkým zlom. V 3. stročí novoplatonik Egypťan Plotinos o kráse napísal aj toto: „Krásu posudzuje a uznáva zvláštna mohutnosť, nad ktorou už nič nie je mocnejšie v rozhodovaní, a duša jej pritom pomáha.“
V dnešnej modernej dobe sme v chápaní krásna ďaleko nepokročili, tzv. štrukturalistická škola síce charakterizuje krásno ako špecifický súhrn všetkých zložiek subjek-objektového vzťahu formy a obsahu, ktorá podlieha zmenám, no našťastie bez toho, že by rušila organickú celistvosť estetična, čo zachováva jej mohutnosť a krásu v celistvosti. V tomto zohral štrukturalizmus pozitívnu rolu, lebo dokázal odolať tlaku proti tzv. mechanickému rozlišovaniu obsahu a formy, a tak zachoval jej organickú celistvosť, ktorá sa vyznačuje tým, že netriešti vzájomný súhrn umeleckých zložiek.
Július Suja-Žiak
Literatúra:
/ l / Aristoteles: Etika Nikomachova, Praha l937.
/ 2 / Dewey,J.: The School and Society, l899 / Škola a
společnost, prekl.J.Mrazík,Praha l904/.
/ 3 / Diogenes Laertios: Životopisy slávnych filozofov - l ,
Bratislava l954.
/ 4 / Epikuros : Myšlenky o štěstí a mravnosti, Praha l929.
/ 5 / Hartmann,E.: Philosophie des Schoenen, Berlín l924.
/ 6 / Kant, I.: Kritika súdnosti, l790 / ruský preklad
N.M.Sokolova l808 /.
/ 7 / Leibniz,G.W.: Monadologie, čes.preklad E.Čapek, Praha l925.
/ 8 / Neff, V.: Filosofický slovník pro samouky, Praha l946.
/ 9 / Platón: Timaios a Kritias, Praha l9l9.
Poznámka:
Príspevok K etike pedagóga a filozofie krásy , bol prednesený na 6. Medzinárodnom seminári dejín
fyziky / 6. MESDEF ´99 /, ktorý sa konal v dňoch 23. - 26. 9. l999 v Richňave pri B. Štiavnici, a opublikovaný
bol v XVII. Zborníku Dejín fyziky, vyd.:OS DMF SFS a Slov. spolč. pre dej.vied a tech. pri SAV, Bratislava 2000.
Druhá časť príspevku, pod názvom O filozofii krásy , bola opublikovaná aj v Slovenských národných
novinách č. 6-7/ 99 zo dňa 9.2. l999, s.3.
