BERKELEY, George /1685-1753/. Tento pobožný Ír študoval v Dubline a po skončení štúdií žil v Londýne, ale po misijnej činnosti na Bermudách bol v r. 1734-1752 biskupom v Cloyne /Írsku/, keď r. 1753 zomrel a je pochovaný v Oxforde.
Počas svojho života pobudol aj vo Francúzsku, ale i v Taliansku. No bolo to predovšetkým Francúzsko, kde sa venoval učeniu Descarta, ktorý rozdvojil telo a ducha, a to takým spôsobom, že sa stali len ťažko pochopiteľnými, a preto sa neskôr dali interpretovať aj celkom svojsky, čoho práve využil i sám Bekeley. On ako duchovný začal celkom jednoznačne "idey" ponímať ako pasívne, ale ducha chápal ako substanciu aktívnu, ktorá je schopná prijímať idey. Vždy hovoril, že duša je závislá iba od Boha, a od tohto jednoznačného poňatia už bol iba malý krôčik k tomu, že celý vonkajší svet sa mu začal javiť ako "esse est percipi." Čiže, celé bytie je iba percepcia, teda vnímanie sveta cez pocity, v ktorom vládne duch. Ak teda sú idey pasívne, ktoré vníma nehmotná substancia, čiže duša, tak aktívna duša, čiže rozum, vyvoláva prostredníctvom vôle zas všetky deje a predmety vonkajšieho sveta. Potom podľa Berkeleyho, idey, predstavy a pocity sú tvorcami reality, a zdôvodňuje to aj takýmto príkladom: "Vidím túto čerešňu, ohmatám ju,...a ona skutočne existuje. Odstráň ale pocit mäkkosti, vlhkosti, červenosti, trpkosti a odstrániš čerešňu..." Z toho potom vyvodil záver, že vec je iba súhrnom predstáv spojených jedným menom, napr. čerešňa. A ak odstránime spomenuté pocity či predstavy, odstránime tým aj danú vec, teda ako v našom prípade, čerešňu. Tu už netreba ani pripomínť, že Berkeley neuznával objektívnu existenciu abstraktných pojmov. Sú to vraj iba naše predstavy, teda môjho Ja, ktoré si vytváram prostredníctvom svetového božského ducha, ktorý je aj tvorcom prírodných zákonov, tvrdil Berkeley. Podľa neho potom existencia, čiže "byť, znamená byť vnímaný." Inak povedané: "bez subjektu niet objektu." K takémuto rezultátu dochádza aj vo svojom diele, ktoré napísal roku 1710, s názvom: "Pojednanie o základoch ľudského poznania." V ňom uznáva mnohosť duchovných substancií, ako aj existenciu "nekonečného ducha," čiže Boha. Berkeley neuzáva Lockovu teóriu o prvotných a druhotných kvalitách, lebo podľa neho všetky kvality sú iba subjektívne. A z tohoto stanoviska zavrhuje aj Newtonovu teóriu o príťažlivosti telies, rovnako ako neuznával ani infinitezimálny počet objavený Leibnizom a Newtonom, pretože nekonečná deliteľnosť reálneho priestoru protirečila jeho subjektívnému filozofickému ponímaniu sveta. Veci sú podľa neho ideje, ktoré vznikajú v našej mysli, a prírodné zákony sú zákony, pomocou ktorých Boh riadí všetky udalosti ducha.
Berkeley píše, že existuje len jednotlivé a jedinečné, no a všetko obecné, ako sú napr. hmotné substancie, je len abstrakcia. Hmota neznamená nič viac, než nič. Hmotnú substanciu neuznával snáď aj preto, že z nej pochádza všetko zlo, a ako biskup, za najväčšie zlo považoval ateizmus. Vravel, "keď toto slovo zmizne, zrúti sa aj ich učenie." Myslel tým na učenie Vaniniho, Hobbesa a Spinozu", ale aj ostatných "bezbožníkov" tej doby. Vo svojich
"Troch rozhovoroch" píše aj toto: "...novoty vo vláde, lebo v náboženstve sú nebezpečné a treba im klásť odpor." A je to práve toto jeho dielko, kde sa stavia aj proti učeniu I. Newtona a proti diferenciálnemu počtu, ktorý nazval "neužitočnou špekuláciou."Jeho krédom bolo: Na zemi sa netreba zaoberať bojom za pretvorenie spoločnosti, ale duchovným sebazdokonaľovaním.
Berkeley ešte ako mladý muž vo veku iba 24 rokov napísal dielo, "Rozprava o novej teórii videnia" /An Essay towards a new theory of vision/; ďalej je to sociologická práca, "Zásady morálnej príťažlivosti" /The principles of moral attraction/, kde podáva akýsi mechanický výklad o spoločnosti. Tu spoločnosť rozoberá na príklade mechanických sil: odstredivej a dostredivej
keď odstredivú silu prirovnáva k ľudskému egoizmu a dostredivú silu prirovnáva k ľudskej príťažlivosti a k súzvučnosti, či dokonca k harmónii. A keď je táto dostredivá sila väčšia než odstredivá, tak ľudská spoločnosť je v poriadku, lebo v nej prevláda harónia nad disharmóniou a to zaručuje jej pokoj. Toľkoto v stručnosti o írskom filozofovi a biskupovi Berkeleym.
Július Suja-Žiak
