FILOZOFIA V OBDOBÍ ÚPADKU ANTICKÉHO GRÉCKA.
Tento proces spadá do obdobia IV.- II. storoč. pr. Kr. Je to tzv. hellenistická epocha otrokárského Grécka. Začína sa porážkou Grékov u Chaironeie r. 338 pr.Kr., keď Macedónci ovládli nielen Grékov, ale odstránili aj tesné hranice medzi ich mestskými štátmi na jednej strane a tzv. barbarskými štátmi na strane druhej. Grécko sa tak dostáva do styku s ostatnými východnými národmi a štátmi, čím je ich národná obmedzenosť vystriedaná kozmopolitizmom. To má za následok rozšírenie priemyslovej a oobchdnej činnosti, s čím súvisí aj väčšia migrácia obyvateľstva; poznávanie ďalších krajín a väčší rozvoj prírodných vied. Historikovia hodnotia toto obdobie, že vzniklo na pozadí krízy gréckej otrokárskej spoločnosti ešte za života Aristotela, keď prostredníctvom Alexandrových výbojov, ktoré dovtedy ovládala perská ríša, začína sem prenikať kultúra už hellenistického Grécka. Takto sa ešte nedávna moc Peržanov dostáva do područia Alexandra Macedonského, vrátane Egypta; čím sa rozširuje výskumný priestor nielen pre historikov, prírodovedcov, geológov, ale najmä aj cesovateľské vášne pre rozmanité húfy dobrodruhov a obchodníkov, čo vyúsťuje na jednej strane vo zvýšený záujem teoretického poznania v oblasti vied, no ale aj v úpadok gréckeho, najmä filozofického myslenia. Od III. storočia pr. Kr. preto školy, ako napríklad Platónova Akadémia, ktorá odchovala mnoho vynikajúcich filozofov, ale najmä Aristotelova škola Lykeion, začína od r. 338 pr. Kr. pomaly odchádzať zo scény. Táto tzv. škola peripatetická, založená Aristotelom a neskôr vedená Teofrastom z Lesbu a Stratonom, ktorí v prírodovedeckej tradícii pokračovali, sa v r.287-270 pr. Kr.,teda za Stratona, stala dôležitým spojovacím článkom, ktorý obohatil vedu aj v samotnej Alexandrii. No po nich ešte nasledujú dve školy: stoická a epikurejská, tie vznikli koncom IV. storočia pr. Kr. Tá stoická, ktorá snáď najviac prispela k položení základného kameňa rímskej filozofii, existovala až do r. 529 po Kr., a bola zrušená až na podnet cisára Justiniána. No a epikurejskú školu založil v Aténach Epikuros zo Samu, /341-270 pr. Kr./ Prijal teóriu atomizmu od Leukippa a Demokrita, ktorú ďalej v škole rozvíjal. Pritom vytvoril svoju vlastnú koncepciu, ktorú obohatil o niektoré prvky dialektického učenia Herakleita, no i učenie o kvantite od Pytagorovcov, či o nemenný eleátsky základ súcna, ale napokon i o Aristotelov senzualizmus. Epikurove spisy sa síce nedochovali, ale z jeho asi 300 vedeckých prác, boli uchránené spisy: "O atómoch a prázdnu", "O cieli", "O bohoch", "O predurčení" a ď. Jeho hlavný záujem sa však sústreďoval na práce "O prírode", a "O podstate sveta". A to zrejme aj preto, že jeho život spadá do obdobia rozkladu macedónskej ríše, a začína sa boj diadochov o jej delení, čoby dedičstva Alexandrovho sveta. Grécko sa tak stalo dejišťom pustošivých vojen, politických prevratov a celkového úpadku. Toto všetko malo na Epikura veľmi nepriaznivý dopad; preto bol zástancom zásady, že svoj život by mal človek "žiť nenápadne" a starať sa iba o svoj vlastný život, a o svoje individuálne šťastie, pretože o celospolečenských záujmoch rozhodujú iní. Sám prežil otrasné svedectvo, keď mestské štáty Polis, v dobe nastolenia macedonskej nadvlády zmizli ako jarný sneh a vznikol vojensko-byrokratický aparát na čele s kráľom a jeho úradníkmi.Spoločenské pomery v Grécku sa natoľko zmenili, že to bola vlastne klasická kríza celej otrokárskej spoločnosti, v ktorej "radosť mohla byť živená iba tak myšlienkami na minulosť". A aj preto svoju pozornosť upriamuje na prírodu a jej zákony, aby odvrátil pozornosť v nadprirodzené sily, aby tak oslabil akúkoľvek skepsu a mystiku, ktorá sa prediera na povrch tohto rozvráteného spoločenského poriadku. V učení o atómoch píše, že tieto sa jeden od druhého neodlišujú iba veľkosťou a formou, ale aj váhou atómu. Pritom sa jeho atómy pohybujú večne a nemajú ani počiatok ani koniec, no a priestor v ktorom sa pohybujú je nekonečný a nehmatateľný. Tento pohyb atómov chápal ako slobodný pohyb a všetky telesá vo vesmíre vznikli z nich spôsobom vírivého pohybu. Možnosť zrážky atómov v prázdnom priestore, ktoré sa pohybujú rovnakou rýchlosťou, prípušťal, čo potom spôsobuje ich odchýlenie sa od pôvodnej priamky,a v tom spočívajú aj náhody, čo je oproti Leukippovi a Demokritovi v chápaní determinismu, veľkým posunom vpred. Omyly zo zmyslového poznania vznikajú podľa Epikura z rýchleho a nesprávneho rozhodovania a posúdenia, preto radí do pamäti ukladať poznatky s rozvahou. Epikurova forma poznania je uvážlivá, a za svoj cieľ si berie - oslobodiť človeka od nevedomosti, povier a strachu. V etike je Epikuros zástancom rozumnej rozkoše, ktorá je založená na individualistickom ideáli -vyhýbať sa trápeniam a dosiahnúť pokojný a radostný duševný stav. Pritom radí, že najrozumnejší stav človeka by nemala byť jeho činnosť, ale stav pokoja, čiže ataraxia. Jeho individualistické poňatie etiky vychádza z toho, že život človeka je vybudovaný na naturalistickej a individuálnej platforme, ktorý vnímame cez svoje pocity a hodnotíme ho na základe svojho uspokojenia. "Preto slasť je základom a cieľom šťastného života." Pritom pripomína, že nie každé dobro sa stáva slasťou. "Lebo za určitých podmienok sa dobro môže stať pre nás zlom, a zlo dobrom." Upozorňuje Epikuros, keď podotýka: "Ak hovoríme, že slasť je cieľom, nemáme tým na mysli slať prostopašníkov a pôžitkárov...Naším cieľom je, aby nestrádalo telo a neznepokojovala sa duša. Nie neustále hostiny a tancovačky, nie slasti s junochmi či so ženami, alebo z rýb a z prepychových stolov,- z toho sa nerodí príjemný život. Ten sa rodí z múdrosti..." Takto to píše vo svojom liste Menoikeovi. Epikuros každé prianie nepovažuje za správne, ale iba tie, ktoré vyvierajú z prirodzených daností človeka. Zbytočných prianí sa treba zbaviť a vyvarovať, lebo vyvolávajú zmätok a nepokoj v duši. Múdrosť a šťastie spočíva v tom, že človek sa zbavuje všetkého čo mu prináša nepokoj. Len dlhým štúdiom sa môže človek stať múdrym, a tak si vytvoriť šťastný, no i cnostný život. Spravodlivosť medzi ľuďmi nie je od prírody, ale tá sa ustanovuje ľuďmi. Je to spoločenská kategória, a tak ju treba aj chápať. Z Epikurových žiakov sú známi: Metrodoros z Lampsaku, Hermarchos z Mytilény, ktorý po smrti Epikura r. 271 pr. Kr. viedol školu. Po ňom ju prevzal Polystratos a po ňom vedenie školy prešlo asi r. 200 pr. Kr. na Dionysia, až napokon v druhej polovici 2. stor. pr. Kr. je v rukách Apollodora, kedy dosiahla veľkého rozmachu. Cez Zenona zo Sidonu a Filodemosa sa Epikurovo učenie dostalo do Ríma, kde sa rýchlo rozšírilo. Je to popri stoicizme druhé filozofické učenie, ktoré určilo smer vývoja filozofie rímskej.
Július Suja-Žiak
