SLOVÁCI A MORAVANIA V KONTEXTE EURÓPSKYCH DEJÍN.
O B S A H.
l. KRÁTKY PREHĽAD OSÍDLENIA KARPATSKEJ KOTLINY;
2. SAMOVA RÍŠA;
3 PRIBINOVE NITRIANSKE KNIEŽATSTVO;
4. VEĽKÁ MORAVA;
a/ Príchod Konštantína /Cyrila/ a Metoda;
b/ Sláva a úpadok veľkomoravských kniežat;
c/ Pád Veľkej Moravy;
d/ Záver k časti V. Morava;
5. PO PÁDE VEĽKEJ MORAVY.
1. KRÁTKY PREHĽAD OSÍDLENIA KARPATSKEJ KOTLINY.
Dejiny Slovákov siahajú až do obdobia 1500 rokov dozadu, t. z. na rozhranie 4. a 5. storočia po Kr. Ba, ruský historik O. N. Trubačov ich prítomnosť v Dunajskej kotline posúva ešte do skoršej doby, a to do 2. - 3. stroročia. Dokonca niektorí archeológovia sú toho názoru, že toto osídlenie prvými kmeňmi nastalo ešte v dobe pobytu Keltov na našom území. Vtedy naši prapredkovia s najväčšou pravdepodobnosťou v niekoľkých vlnách začali prenikať vraj z nehostinných močaristých oblastí okolo Odry a Visly, či z priestorov medzi Dneprom a Dnestrom cez karpatské priesmyky, a tzv. moravskou bránou, sem do karpatskej kotliny a oblastí stredného Dunaja. No a do Európy sa slovanské kmene, podľa ruskej historiografie, dostali z juhu cez Kavkaz. Tu ale treba mať na zreteli, že historiografia nepozná definitívne pravdy, lebo ona je vlastne len iba akousi inštrumentálnou pamäťou národa, prostredníctvom ktorej sa pravda na základe faktou postupne dotvára. Takto o tom píšej v knihe Etnogenéza Slovákov aj Richard Marsina. Je ale zrejmé, že všetky slovanské kmene, ktoré sa neskôr dotvorili v národy, mali spoločnú pravlasť, hovorili rovnakým jazykom a mali aj veľmi podobné povahové vlastnosti, ktoré si zachovali až dodnes. Slovania, ktorí od nepamäti obývali celú strednú a východnú Európu, boli pôvodne zberači, poľovníci, ale postupne sa začali usadzovať a stávali sa chovateľmi dobytka, a to ich pripútalo aj k usadlejšiemu spôsobu života. Postupne dochádza v rodoch a kmeňoch k istej deľbe povinností, keď muži sa stále viac začínajú venovať zaobstarávaniu potravy; či už poľovačkami alebo pasenením dobytka. Ženy sa pritom starali o výchovu detí, udržiavaniu chodu domácnosti a drobnými prácami okolo domu. Z remeslenej výroby sa u nich najviac rozvíjalo hrnčiarstvo, tkáčstvo a kováčstvo, lebo tieto remeslá boli nevyhnutné pre ich usadlý spôsob života. Ten ich prinútil aj k obrábaniu pôdy, a tak sa z nich postupne stávali roľníci. Pri obchodovaní svoj tovar zamieňali za iný, ale časom začínali používať i všeobecne platobný /zmenný/ ekvivalent - plátno. Od toho vzniklo aj slovo „platiť.“ Ľudia slovanských kmeňov boli povahy veselej a často upadali, najmä pri rozličných hrách a oslavách, až do samopašnej ľahkomyselnosti. Pritom ale žili skromne, boli srdeční a pohostinní. Ťažko však znášali disciplínu, preto trpeli nesvornosťou a veľakrát aj nejednotou. Je to celkom pochopiteľné, keďže boli úzko spätí s prírodou ako svojou živiteľkou, ktorá ich zároveň aj ochraňovala, keď bolo treba. Boj nevyhľadávali, ale keď sa mali brániť, bojovali hrdinsky a vedeli byť aj ukrutní. Takto ich v historickom kontexte ponímali a hodnotili i najbližší susedia - Germáni. No a tieto vlastnosti slovanskej povahy sa zachovali u všetkých slovanských národov až do súčasnosti. Z hľadiska religiozity Slovania verili v nesmrteľnosť duše a z bohov najviac uctievali boha hromu Perúna.
Približne v rovnakom čase ako prichádzali do karpatskej kotliny naši prapredkovia, plienili toto územie vtej dobe divoké turko-tatárské kmene ako postrach celej Európy, Avari a Huni. Tí začali okupovať aj južné časti nášho územia, a vtedy zo strachu pred ich pustošením veľké skupiny Slovenov sa utiahli do hôr, a tu pod vládou vlastných kniežat žili v susedstve tohto bezprostredného avarského ohrozenia. Západne a severne od nás, v priestoroch medzi Labe a Vislou sa usadili Česi, Lužickí Srbi a Poliaci. Najvýznamnejší nemecký filozof z l9. stor.G.W.F. Hegel, vo svojom diele Filozofia dejín, v kapitole „Sťahovanie národov,“ to zaznamenal takto: „Okrem toho nachádzame vo východnej Európe veľký slovanský národ, ktorého sídla sa rozprestierajú na západe pozdĺž Labe až po Dunaj.“ Niektoré z kmeňov sa ale pobrali viac na juh, keď zrejme z oboch strán obišli Transylvánske hory Karpát a migrovali smerom na Balkán, kde sa usadili v tesnom susedstve s Byzanciou. Dnešní Bulhari si zabrali územie južne od dolného toku Dunaja, západne od nich sa usadili Srbi a Chorváti, ktorí sa dostali až k pobrežiu Jadranského mora. Jeden z týchto migračných prúdov sa zastavil až pod južným úpätím východoalpského pohoria, kde sa z tohto veľkokmeňa dotvoril štátny útvar, ktorým je dnešné Slovinsko. Z nášho priestoru, ktorý vtedy obývali od Labe až po Dunaj germánske kmene Markomani a Kvádi, svojou rozpínavosťou postupne z tohto územia vytláčali „železných“ Keltov, ktorí boli nútení posunúť sa viac na západ. Takto vyprázdnené územie sa napokon stávalo aj novou domovinou Slovenov /Slovákov/ a Čechov. No keďže naše územie ovládali germánski Kvádi, ktorí v tejto dobe čelili intenzívnej rímskej rozpínavosti, ozbrojené vojenské akcie s Germánmi v tomto priestore neutíchajú. Časté boje pozdĺž stredného toku rieky Dunaj prínutili Rímanov, že na dnešnom našom území si zakladajú opevnené tábory /Devín, Stupava, Bratislava, Iža pri Komárne a ď./ Tak pozdĺž Dunaja vytvorili sústavu opevnení zv. Límes Románus, takže germánski Kvádi pod ich sústavným tlakom boli predsa len nútení uznať nadvládu Ríma. Boje a rôzné šarvátky medzi nimi sa tým ale nekončili. Po krátkej dobe relatívneho pokoja sa vystupňovali najmä po smrti vtedajšieho vodcu Kvádov, Vannia. No keďže Rímania nechceli tu o svoje panstvo prísť, prenikali aj hlbšie na územie dnešného Slovenska, prenasledujúc tak nepriateľa s vidinou koristi a zajatcov, z ktorých sa stávali neodmysliteľní otroci rímskeho impéria. Jedno z takýchto víťazstiev rímskych vojsk za panovania vtedajšieho rímskeho filozofa na tróne, cisára Marca Aurélia a jeho syna Kommoda, nám dnes pripomína aj vyritý nápis na Trenčianskej skale z r. 179: „Na pamiatku víťazstva cisárovho vojska, ktoré sídlilo v Laugaríciu, 855 vojakov II. légie. Dal zhotoviť Konstans, II. pomocnej légie.“
2/ SAMOVA RÍŠA.
Po dobe rímskej /1.- 4. stor./ nasledovalo v našom priestore osídlenie Slovenmi, ktoré nebolo statické, trvalé, či definitívne. I keď sú z tohto obdobia preukazateľné archeologické nálezy, ktoré jednoznačne svedčia o slovanskej prítomnosti. Do 7. storočia tu ešte stále prebiehalo isté migračné prelínanie a vzájomné kultúrne ovplyvňovanie. Tento, povedali by sme, etnogenetický migračný proces, najmä germánsko-slovanský, tu nesporne existoval, či už v podobe asimilácie Kvádov, ale i Vandalov a iných etník, ako napríklad Gótov, Lepidov, Longobardov a t.p. A v tomto období sa stáva postrachom celej Európy i vtedajšieho Ríma, avarské koristnícke plienenie. Tak napríklad, keď Byzantská ríša r. 567 odmietla platiť Avarom ďalšie požadované poplatky za svoju tzv. ochranu, a navyše rok po tom, ako tieto turko-tatárske divoké kmene porazili Gepidov, vojenská hrozba začala byť vážnym nebezpečnstvom aj pre ďalších susedov. A k nim patrili i naši prapredkovia na strednom Dunaji, Sloveni. Z Fredegarovej kroniky zo 7. storočia sa dozvedáme, že "Štyridsiateho roku vlády Chlotara /623/ zhromaždil slobodný človek menom Samo, národnosťou Frank...väčší počet kupcov a vypravil sa s nimi obchodovať k Slovanom, nazývaných vtedy Vinidi. Slovania sa začali búriť proti Avarom, ktorých volali Huni a ich kráľovi - Kaganovi... Samo sa pripojil k vojsku Vinidov a na bojiskách im preukázal takú užitočnosť, že ho zvolili za svojho kráľa a 35 rokov u nich šťastne vládol. Za jeho panovania Vinidi zviedli mnoho bojov proti Avarom a vďaka jeho radám vždy nad nimi zvíťazili.“
V prvej polovici 7. storočia si Sloveni spolu s ostatnými slovanskými kmeňmi, podľa vzoru pôvodného rímsko-provinciálneho obyvateľstva na strednom Dunaji založili aj svoj vlastný kmeňový zväz, ktorý podľa niektorých historikov, iste musel mať všetky znaky štátu, lebo svojou pomerne veľkou rozlohou, by inak nemohol existovať. Do tohto obdobia spadá aj vytvorenie Sámovej ríše, keď si ľud do svojho čela vyvolil franského kupca Sama /623-658/, ktorý sa už skôr vyznamenal v bojoch s nepriateľom. Samova ríša na juhozápade siahala až k Linci. A na severozápade mu patrila aj väčšia časť územia dnešného Česka. Východnou hranicou bola rieka Tisa, a na juhu do nej patrila i Panónia a časť Slovinska s hranicou až na rieke Dráve. A keďže z jeho ríšou, bezprostredne súsedila aj ríša franská, robil si ich kráľ Dagobert I. /628-638/ na niektoré tieto územia starých Slovanov nárok. Vhodná chvíľa na naplnenie jeho zámerov nastala však až vtedy, keď Dagobertov delegát Sicharius obvinil Vinidov z údajnej vraždy franských kupcov a od Sama žiadal za nich náhradu. Navyše, samotného Sama a jeho ľud vyhlásil za poddaných kráľa Dagoberta a označil za psov. Tieto slová do krajnosti urazili Sama, preto jeho reakcia bola okamžitá, i keď uvážlivá, ale tvrdá, pretože kráľovského delegáta Sicharia z krajiny okamžite vypovedal. Táto neslýchaná odvaha Sama do krajnosti urazila Dagoberta, ktorý r. 632, teda pred 1375 rokmi zorganizoval veľkú vojenskú výpravu, aby ho raz navždy pokoril, a tak potrestal i celú jeho ríšu. Vtedy kráľ Dagobert z pomocou Longobardov a Alemancov vyslal svoje vojsko do centra jeho krajiny. Vojenské sily oboch panovníkov boli z najväčšou pravdepodobnosťou vyrovnané, čo svedčí o tom, že bývalý franský kupec so zbraňami, Samo, sa Dagoberta vôbec nezľakol, ale naopak sa mu s odholaním postavil na odpor. A tak sa v bojovej zbroji proti sebe postavili vojská oboch panovníkov, aby si v rozhodujúcej bitke pri hrade Wogastisburg zmerali sily. Vedecké výskumy toto miesto dnes začlenili do pohoria Weinbergerwald s najvyšším končiarom 847 m nad morom, ktoré sa nachádza poblíž Dunaja v oblasti Dol. Rakúska, kde tam voľakedy bola križovatka, resp. odbočka cesty do blízkého Česka. Vládca Slovanov dômyselne nastrojil pascu pre Dagobertovo vojsko, aby mu tak v boji čo najviac obmedzil manévrovanie. A práve v priesmyku, kde dnes začína Dolné Rakúsko, oddeľujúc sa od Horného Rakúska, došlo k bitke. Samo v horskej úžine, dobre poznajúc taktiku Frankov, rozdelil Dagobertovo vojsko na dve polovice a umným taktickým manevrovaním, s veľmi dobrým krytím svojich vojsk, v trojdennej bitke Dagoberta porazil. Vo Fredegartovej kronike zo 7. storočia sa o tejto bitke píše: „Dagobert spupne rozkázal vyslať proti Samovi a Vinidom vojsko z celého Austrazijatského kráľovstva. Vojsko postupovalo proti Vinidom troma šíkmi. S nimi zároveň postupovali aj Longobardi najatí Dagobertom. Zatiaľ čo starí Slováci na druhej strane pripravovali na určitých iných miestách obranu, vojsko Alemancov s vojvodom Chrodobertom dosiahlo víťazstvo na územiach, kde vtiahlo. Taktiež Longobardi vybojovali víťazné bitky a oni tak isto ako Alemanci odviedli so sebou väčší počet zajatcov. Ale Austrazijci, keď obľahli hrad Wogastisburg, kde sa opevnila väčšia časť /vojenských/ síl Vinidov, po tri dni tu bojovali a tam z Dagobertovho vojska boli pobití mečom. Potom sa ostatní dali na útek a zanechali tam všetky stany a veci, ktoré so sebou mali, a navrátili sa do svojich domovov...“ Toľkoto sa dozvedáme o slávnej bitke naších predkov z dobovej Fredegarovej kroniky.
Samova ríša, - ako prvý nadkmeňový politicko-organizačný zväz, ktorého hranice tvorili tri veľké rieky; Labe na západe, Tisa na východe a Dráva na juhu, - bola po porážke Avarov a Frankov rešpektovaným zväzom slovanských kmeňov, ktorých sila sa vyrovnala franskej ríši.Po smrti Sama r. 658, tento veľký kmeňový zväz síce nezanikol etnicky, len nad týmto rozsiahlým územím našich predkov, zejme svoju moc začali uplatňovať cudzí, t. z., východofranskí panovníci ako najbližší susedia. A tým akoby sa na l50 rokov nad celým týmto rozsiahlým územím uzavrel čas.
3/ PRIBINOVO NITRIANSKE KNIEŽATSTVO.
Isté je, že aj pred Pribinovým Nitrianskym kniežatstvom mali Sloveni vždy štátny útvar, v čele ktorého stálo knieža staroslovenského pôvodu. Matúš Kučera vo svojej knihe, Bratislava a starí Slováci, uvádza, že po zrútení sa Západorímskej ríše dedičstvo antickej spoločnosti v oblasti stredného Dunaja, sa tu už vtedy sformovala vplyvná mocenská obchodná aglomerácia, rímska Bratislava, ktorá sa rozkladala po oboch brehoch Dunaja, čo dokazujú aj najnovšie archeologické nálezy na hradnom vrchu. Rozbitie Avarskej ríše Karolom Veľkým /768-814/ otvorilo svet novému rozvoju a upevnenia moci aj slovanským kniežatám. Jednému z nich, ktorý naberá slávu a moc, menom - Braslav, - dalo vtedy meno aj nepomenovanému "burgusu v geostrategickom bode v dnešnej Bratislavskej bráne..." Z tohto obdobia je aj ďalšia, už jasne doložená historická správa z r. 828, a to z Pribinovho kniežatstva; a to vďaka stavbe prvého kresťanského chrámu na našom území, ktorý dal Pribina ako nitrianske knieža v Nitre postaviť a zasvätiť Panne Márie. Vysviacku vykonal salzburský arcibiskup Adalrám, a kostol mal slúžiť nielen ako boží stánok pre veriacich, ale aj ako sídlo arcibiskupa a kristianizačnej misie na našom území, ktorá však bola západnej, teda latinskej proveniencie. Druhá dôležitá správa o Pribinovi je z r. 833, keď si jeho územie pod svoju správu vydobyl vládca susedného moravského knižatstva, Mojmír. Obe tieto knižatstvá vznikli približne v rovnakom čase. No v čele Nitrianského kniežatstva stál, ako by sme to dnes povedali, Slovák Pribina, ktorý je už celkom jasne historicky doloženým i pokrvne staroslovienskym vládcom. Narodil sa po roku 800, pravdepodobne r. 805. No po jeho smrti r. 861 v započatom diele pokračoval jeho syn Koceľ. Pribina aj keď sám ešte nebol kresťanom, urobil všetko preto, že na jeho území sa kresťanstvo roširovalo už od konca 8. a začiatkom 9. storočia, čo trvalo vyše pol storočia pred príchodom solúňskych bratov na Veľkú Moravu. Túto misijnú kristianizačnú činnosť však poväčšinou robili franskí kňazi pochádzajúci zo západnej, susednej franskej ríše.
Vznik Nitrianskeho kniežatstva, ako uvádzajú viacerí historici, bol dôsledkom dlhšieho integračného snaženia slovenskych rodov a kmeňov, ktoré trvale obývali územie súčasného juhozápadného Slovenska a oblasť od Malých a Bielych Karpát až po Štiavnické vrchy, Zvolen, Hont, Turiec, a zasahovalo aj do oblasti Spiša, Novohradu, Gemera a ďalších regiónov. S najväčšou pravdepodobnosťou jeho jadro tvorilo územie, kam nesiahala moc Avarov, teda hornatejšie oblasti. Ale akonáhle na prelome 8. a 9. storočia utrpeli Avari od franského kráľa Karola Veľkého porážku, tak sa aj štátno-politická integrácia Slovienov urýchlila a rozšírila.
Slovenský historik Richard Marsina celkom logicky pripomína, že „Pribina iste nebol prvým vládcom Nitrianského kniežatstva; išlo najmenej už o druhú, ak nie až tretiu generáciu.“ S týmto názorom možno celkom jednoznačne súhlasiť, rovnako, ako s pomenovaním Slovenov, keď v tých časoch toto označenie patrilo všetkým Slovanom, ktorí bývali v Pribinovom kniežatstve. Sám Pribina, ako nám historické pramene potvrdzujú, bol schopným vládcom a horlivým kristianizátorom, čo ho v očiach mocného západného suseda a nástupcu Karola Veľkého, Ľudovíta Nemca, povýšilo. A ten neváhal s poskytovaním pomoci pri šírení kresťanstva franskými kňazmi v Pribinovom kniežatsve. Pribina tejto možnosti aj využil, no vzhľadom k tomu, že bol ešte celkom mladý, veď mal iba okolo tridsať rokov, tak svojou nedočkavou a zanietenou povahou pre novoty, sa pri ich zavádzaní, nevynímajúc zrejme ani samotnú kristianizáciu, dopúšťal istých chýb, čím narážal na odpor vyššej domácej spoločenskej vrstvy, čoho obratne proti nemu použil knieža susednej Moravy, Mojmír. Ten ho r. 833 vyhnal z Nitry, a Pribina s jeho družinou najoddanejších ľudí, ktorých bolo asi päťsto členov, hľadal pomoc u Frankov. Uchýlil sa k vojvodovi, markgrófovi Ratbodovi v nádeji, že ten mu pomôže. V meste Treisma /zrejme v dnešnom Sankt Pöltene/, na dvore salzburského arcibiskupa prijal krst, a to buď ešte v r. 833 alebo 834 v kostole sv. Martina. Pritom stále dúfal, že za pomoci Frankov by znova mohol získať späť aj Nitrianské kniežatstvo. Ale Frankovia na tom záujem nemali, a tak po počiatočných nezhodách s Radbodom, napokon pochopil svoju situáciu a zmieril sa s tým, že svoj návrat do Nitry sa už neuskutoční. V r. 838 dostal od franského kráľa Ľudovíta Nemca do správy nové kniežatstvo v zadunajskej Panónii pri Blatenskom jazere, a tu si postavil aj svoje nové sídlo Blatnohrad. Toto územie obývali takisto Sloveni /Slováci/ a na juhu Slovinci, takže v šírení kresťanstva pokračoval úspešne aj tu. Po smrti Pribinu v jeho diele pokračoval syn Koceľ.
Mojmír ako samostatné moravské knieža sa po vyhnaní Pribinu z Nitry stáva vládcom nielen Moravského kniežatstva, ale zároveň aj Nitrianského kniežatstva, čím sa tak vytvoril nový štátny útvar - Veľká Morava.
Okrem Nitrianského kniežatsva, z hľadiska dnešného Slovenska, boli na našom území aj ďalšie údelné staroslovenské kniežatstvá, ktoré sa rozprestierali v Pohroní, na Považí, Honte a inde, no akiste patrili pod nadvládu kniežaťa Pribinu. B. Čanády, keď píše o Regiónoch Slovenska v dejinách I, tak začína Nitrianskym kniežatstvom. Čerpajúc poznatky z arabských správ z 9. storočia, a podľa dobového „Zákona sudnego ljudem,“ uvádza, že Veľká Morava mala dualistický charakter, ktorý tvorili kniežatsvo Moravské a kniežatstvo Nitrianske. Tie si boli, napríklad za Mojmíra I. a Pribinu, rovnocenné, ale po vzniku Veľkej Moravy sa kniežaťom spravidla stával vždy priamy dedič menovaný svojim predchodcom, ako povedzme, syn Svätopluka I. Mojmír II.
Nitrianske kniežatstvo sa ďalej členilo na údelné kniežatstvá, ako napríklad Vážske kniežatstvo, do ktorého patrili regióny rozprestierajúca sa okolo stredného toku rieky Váh: dnešný Liptov, Turiec, Orava a severná polovica neskoršieho Trenčianskeho komitátu. Podobne bolo členené aj Huntovo kniežatstvo, ktorého súčasťou bol Malohont, Novohrad, územie budúceho zvolenského komitátu až po Nízke Tatry. Boršodské provinčné kniežatstvo tvorili územné celky, ako napríklad dnešný maďarský Borsod, severná oblasť Bukových hôr, okolie Tisy a takmer celé východné Slovensko až k V. Tatrám. Aj Poznanovo a Orciho údelné kniežtstvá spadali pod Nitrianske kniežatsvo. Už vtedy, t. z. v 9. storočí, na celej V. Morave najvyššími úradníkmi kniežaťa boli župani..., no a celý tento štátotvorný organizačne-právny systém prebral tradície ešte z „pribinovského a predpribinovského kniežatstva.“
4. VEĽKÁ MORAVA.
Knieža Mojmír, ktorý sa r. 833 zmocnil Pribinovho Nitrianského kniežatstva, vytvára v susedstve Germánov, zjednotený, a teda nový štátny útvar, ako ho pomenoval v polovici 10. storočia byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetus, „megalé“ Morava. To v preklade znamená „vzdialená“ Morava, pretože na Balkáne ako pravobrežný prítok Dunaja bola pre Byzantíncov "blízka" Morava. My však budeme aj naďalej používať zaužívaný termín Veľká Morava. A keďže kultúrnosť národa či štátu sa v tejto dobe posudzovala podľa religióznych kritérií, a u európskych národov a štátov určujúcim kritériom kultúry a vzdelannosti bolo kresťanstvo, lebo v rámci neho sa rozvíjalo aj kláštorné školstvo a vzdelanosť vôbec, snažil sa preto každý panovník o to, aby aj on sám i jeho ľud boli kresťanmi. Takže rovnako ako v Nitrianskom kniežatsve, tak aj u Moravanov došlo ku kristianizácii ešte v dobe, keď boli samostatnými kniežatsvami, čo je aj historicky doložené. V Nitre to bol rok 828, keď sa prvý raz spomína postavený kostol zasvätený panne Márii, a na Morave r. 831, keď v rámci svojej misijnej cesty, Pasovský biskup Reginhar začal krstil Moravanov. Vtedy zrejme aj sám Mojmír sa s najväčšou pravdepodobnosťou dal tiež pokrstiť. Preto ako panovník považoval za svoju prvoradú povinnosť, rozvíjanie kresťanskej vierouky po celom území už oboch zjednotených kniežatsiev, ktoré tvorili Veľkú Moravu. V tomto období túto misijnú kristianizačnú činnosť robil na celom území výlučne nemecký kňažský stav, a to bez prekážok, čo aspoň čiastočne zabezpečovalo, že V. Morava sa mohla ďalej rozvíjať a žiť so svojim západným susedom v istej zhode a pokoji. Žiada sa ale spomenúť, že hranice v tomto období stredovekých štátov neboli pevne stanovené, ale sa určovali podľa toho, kto tam býval, kto bol vlastníkom pôdy a komu sa platili dane atp.
Po trinástich rokoch od zjednotenia oboch kniežatstiev, dochádza na panovníckom dvore mojmírovského panovníckeho rodu ku zmene a na prestolný stolec r. 846 nastupuje Mojmírov synovec Rastislav. Nepochybne v tejto rošáde svoju úlohu zohrali aj Frankovia. No napriek všetkému bol aj Rastislav horlivým kresťanom, lebo hneď ako sa ujal moci, do celej krajiny sa snaží zaviesť kresťanskú vieru. Roku 852 sa schádza kresťanská synoda v Mohuči, kde sa okrem iných cirkevných otázok hovorilo aj o tom, že moravský ľud nerozumie kázňam v cudzej reči, a že tu by sa žiadalo spraviť nápravu. Je len prirodzené, že to znepokojilo franských kňazov a celé latinské duchovenstvo na V. Morave. To nepochybne malo dopad aj na vzťahy oboch panovníckych dvorov, t. z. ako Frankov, tak aj Moravanov. Frankovia dokonca r. 855 sa odhodlali i k vojenskému zásahu a vierolomne napadli V. Moravu. Moravania ale útočníka odrazili a Frankov na hlavu porazili. Rastislav tak po šiestich rokoch čo prevzal moc v krajine, po prvý raz oslavuje svoje veľké víťazstvo nad obávaným susedom, a územie V. Moravy rozširuje o ďalšie nové dobyté územné oblasti až za Dunajom. U Frankov po tomto vojenskom neúspechu, ako to poväčšinov vždy po porážke býva, dochádza k treniciam a k dynastickým sporom. Toho umne využíva Rastislav, keď franskému panovníkovi ponúkol medzi rokmi 858 až 860 isté zmierenie.
Rastislav toto dvojročné obdobie relatívneho pokoja využíva k tomu, že v roku 860 vysiela do Ríma k pápežovi Mikulášovi I. poslov so žiadosťou, aby na V. Moravu vyslal takých misionárov, ktorí ovládajú slovanskú reč, aby tí potom v nej na Veľkej Morave mohli kázať slovo Božie. Keďže pápež takých kňazov nemal, nemohol veľkomoravskému panovníkovi vyhovieť. Preto sa Rastislav obracia r. 862 s prosbou k cisárovi Byzantskej ríše Michalovi III. so žiadosťou: „Keďže náš ľud sa od pohanstva odvrhol a kresťanského zákona sa drží, učiteľa nemáme takého, ktorý by nám v našom jazyku pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby sa iné strany, to vidiac, pripodobnili nám. Tak nám pošli, vladyka, biskupa a učiteľa takého, lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza.“
V tých časoch franská ríša žila s Veľkou Moravou už v napätom vzťahu, preto si našla nového spojenca v Bulharoch. Tí na rieke Tise hraničili s V. Moravou, a navyše boli aj v istom nepriateľstve s byzantskou ríšou Michala III. Byzantský cisár vedomí si tejto skutočnosti, videl v Rastislavovi budúceho verného spojenca proti spolku fransko-bulharskému, preto s ochotou Rastislavovi vyhovel. Zavolal si k sebe najmladšieho syna solúnského vojvodu, Konštantína zo Solúne, narodeného r. 827, ktorý vyštudoval vysokú školu na cisárskom dvore v Carihrade a istý čas tam vyučoval aj filozofiu. No po určitej dobe sa utiahol do kláštora a rozhodol sa ďalší svoj život zasvätiť iba štúdiu. Bol síce na určitú dobu vyslaný robiť aj veľvyslanca k Arabom do Bagdadu, ale po skončení misie sa znova vrátil do kláštora. Tu sa stretol aj so svojim starším bratom Metodom. Metod sa narodil r. 815 a teda bol o 12 rokov starší od Konštantína. On študoval v Solune, ale aj v Carihrade, no a teraz sa práve pripravoval na vojenskú štátnicku dráhu. Za istý čas bol aj správcom akejsi blízskej slovanskej krajiny, ktorá patrila pod vládu byzantského cisára. Tejto svojej hodnosti sa po istom čase zriekol a radšej vstúpil do kláštora. Keď obaja v r. 860 prišli do Carihradu, /Konštantín sa chcel práve venovať štúdiu v kláštore a Metod si zvolil vojenskú dráhu/ vtedy prišli za cisárom poslovia od kozarského vládcu pri Čiernom mori, a prosili ho aby im poslal kňaza, ktorý by ich učil pravej viere, a tým odvrátil Židov a mohamedánskych Saracénov, ktorí sa snažili Kozarov získať na svoju vieru. Cisár vtedy vybral pre túto úlohu Konštantína, ktorého sprevádzal aj jeho brat Metod. Severne od Čierného mora sa tam vtedy obaja stretli aj s hordou Maďarov, ktorí sa v tých časoch preháňali na koňoch po nedozierných končinách južného Ruska. Napokon zásluhou Konštantína a Metoda Kozari prijali kresťanstvo, a tak sa stali aj spojencami byzantského cisárstva.
Preto, keď cisár dostal od Rastislava posolstvo, okamžite si k sebe zavolal Konštantína, ktorý mal vtedy rovných 35 rokov, vediac, že ovláda slovanský jazyk, lebo v tých časoch žilo okolo Solúne veľa Slovanov, a pravdepodobne aj jeho matka bola slovanského pôvodu, tak mu vraví: „Viem, že si ustatý, filozof, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať ako ty.“ Konštantín poslúchol cisárov príkaz a začal sa chystať na cestu. Toto bol prvý a veľmi dôležitý krok k tomu, že územie Veľkej Moravy, ktoré dovtedy podliehalo vplyvu západnej kresťanskej kultúre a vzdelanosti, sa zásluhou solúňskych bratov dostalo aj do styku s kresťanskou kultúrou Byzancie.
a/ Príchod Konštantína /Cyrila/ a Metoda.
Cyril a Metod sa narodili v severnom Grécku, v meste Solúne, Metod okolo roku 815 a Cyril v roku 827. Metod študoval právo a stal sa správcom veľkej byzantskej župy, ktorej obyvateľstvo bolo slovanské. Cyril študoval na cisárskej škole v Carihrade spolu s budúcim cisárom Michalom III. Po skončení štúdia zastával vysoké funkcie. Bol bibliotekárom carihradského patriarchu a prednášal aj na cisárskej škole. Pre jeho rozhľad a vzdelanie ho označovali ako "filozofa". V roku 855 odišli obaja bratia do kláštora na horu Olymp v Malej Ázii. Tam nepobudli dlho, nakoľko ich Cisár Michal III. čoskoro poslal ako poslov k Chazarom, ktorí mali svoje sídla medzi Čiernym a Kaspickým morom. Cestou sa zastavili na Kryme. Tu boli nájdené pozostatky sv. Klementa, štvrtého pápeža, ktorý zahynul mučeníckou smrťou. Pozostatky preniesli neskôr do Ríma.
V roku 863 cisár poslal bratov ako vierozvestcov na Veľkú Moravu. Za účelom naplnenia svojho poslania zostavili slovanské písmo (hlaholiku) a preložili do staroslovienčiny liturgické a biblické texty. Okrem toho, že hlásali evanjelium, pripravovali mladých mužov na kňazstvo. V roku 867 odišli do Ríma. Tu pápež Hadrián II. schválil ich činnosť a uznal staroslovienčinu ako liturgický jazyk. Cyril pre chorobu vstúpil v Ríme do kláštora, kde 14. februára 869 aj zomrel. Pochovaný bol v Bazilike sv. Klementa v Ríme. Pápež Hadrián II. vymenoval Metoda za apoštolského legáta a tiež za arcibiskupa pre územie Veľkej Moravy. Cestou z Ríma ho však zajali bavorskí biskupi a väznili ho vo Švábsku. Metod zomrel 6. apríla 885 . Bol pochovaný v hlavnom moravskom chráme z ľavej strany oltára presvätej Bohorodičky Márie. Dodnes však nie je jasné, kde sa vlastne toto miesto nachádza.
Na Slovensku sa sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda slávi 5. júla, v neslovanských krajinách je to 14. februára. Svätý Cyril a svätý Metod boli vyhlásení za spolupatrónov Európy.
Obaja bratia dokonale ovládali staroslovenský jazyk, a keďže si uvedomovali dôležitosť svojho poslania, lebo vedeli, že ich práca bude mať len vtedy úspech, ak slovo Božie budú hlásať v jazyku, ktorému pospolitý ľud rozumie. Navyše, Konštantín mal veľké rečové nadanie a sám rozprával niekoľkými jazykmi. Do práce sa pustil ihneď ešte vo svojej vlasti, a sám upravil aj staroslovienské písmo do podoby, ktorú poznáme ako písmo hlaholské. V ňom bolo napísané aj Evanjelium remešské, na ktoré neskoršie prísahali francúzski králi pri korunováciach. Pri preklade evanjelia sv. Jána čítame: „Na počiatku bolo slovo, a slovo bolo u Boha a Boh bol slovo.“ To sú prvé slová napísané v staroslovenskom jazyku /v hlaholike/ vôbec. Potom Konštantín poprekladal aj niektoré ďalšie bohoslužobné knihy, ktoré tvoria základ náboženskej literatúry i u ostatných slovanských národov. Hlaholské písmo a preklady posvätných kníh sú tak dokonalé, že aj dnešní učenci obdivujú múdrosť slovanských apoštolov.
Cisár Michal okrem bohatých darov poslal Rastislavovi aj list, v ktorom píše, že slovienské písmo zjavil Konštantínovi sám Boh, aby sa Slovania priradili k veľkým národom, ktoré oslovujú Boha svojim jazykom. Obaja bratia, Konštantín i Metod vzali posvätné knihy, i dary a list pre Rastislava, no aj pozostatky pápeža Sv. Klimenta, ktorý roku 101 umrel mučeníckou smrťou na severnom pobreží Čierneho mora a Konštantín ich našiel r. 860, keď cestoval do krajiny Kozarov. Preto ich vzal r.863 so sebou aj na ďalekú cestu do Veľkej Moravy, kde začal šíriť Kristovo učenie.
Po príchode oboch bratov na Veľkú Moravu a odovzdaní pozdravného listu od cisára Byzancie Rastislavovi, veľkomoravský vladár vybral najschopnejších mladíkov svojej krajiny, a dal ich múdrym soluňským bratom vyučiť za kňazov. Niektoré mená sa nám aj zachovali, ako napríklad: Gorazd, Ochridský, Naum, Angelár, Sáva a i. Títo sa potom stali ich prvými žiakmi a o krátky čas aj pomocníkmi a pokračovateľmi v šírení kreťanstkej kultúry a božieho slova. Po dvapolročnej neúnavnej práci sa v r. 867 obaja bratia vydali do Ríma, aby podali pápežovi správu o svojej misijnej činnosti. Zároveň chceli od pápeža dosiahnúť schválenie na používanie staroslovenského jazyka pri službách božích v kostoloch a chrámoch, ako aj, aby im dovolil vysvätiť ich učeníkov za kňazov. Cesta z Veľkej Moravy do Ríma viedla cez Panóniu, kde v tých časoch panoval už Pribinov syn knieža Koceľ /861-874/. Preto v r. 867 sa obaja bratia zastavili na jeho kniežacom dvore v Blatnohrade. Knieža ich prijal s veľkou radosťou a poprosil ich, aby sa zdržali v jeho krajine dlhšie, a aby aj tu, v jeho kniežatstve hlásali slovo Božie v jazyku slovenskom, ktorým jeho ľud tiež rozprával a dobre mu rozumel. Zároveň ich Koceľ požiadal, aby aj pre jeho krajinu z 50 mladých mužov vyučili kňazov.
Keď Konštantín a Metod prišli do Ríma, privítal ich pápež Hadrián II. so sprievodom pred hradbami večného mesta. Solúňski bratia zas pápežovi priniesli pozostatky Sv. Klimenta. Keď sa pápež presvedčil o apoštolskej misii oboch bratov, a tí ho oboznámili ešte aj o význame a potrebe používania slovenského jazyka pri službách božích, tak už r. 868 schválil ich preklady svätého písma do tohto jazyka a staroslovienčinu prehlásil za jazyk cirkevný. Tak sa tento jazyk stal štvrtým svetovým cirkevným jazykom, a to hneď po hebrejčine, gréčtine a latinčine. Potom pápež vysvätil Metoda za kňaza ako aj ďalších žiakov, ktorí ich sprevádzali a v rímskych kostoloch konali aj služby božie v slovenskom jazyku. Konštantín vyčerpaný prácou v Ríme ochorel a už sa ani nemohol vrátiť späť na Veľkú Moravu. Vstúpil tu do kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a l4. februára 869 umrel. Jeho telesné pozostatky pochovali v kostole Sv. Klimenta v Ríme. V dobe, keď boli solúňski bratia v Ríme, tak na Veľkej Morave došlo po štyroch rokoch k druhej Moravsko-bavorskej vojne, no tentokrát na strane Bavorov bojovali proti Moravanom aj Bulhari a pre V. Moravu to neveštilo nič dobrého.
Konštantín /Cyril/ a Metod do našich dejín zasiahli veľmi hlboko, a to nielen uskutočnenou kristianizáciou ako najvyššou kultúrno-vzdelanostnou hodnotou tej doby, ale podstatne zasiahli aj do literárnej a jazykovej kultúry. Veď taká báseň ako je Proglas, čiže predspev k sv. evanjeliu, tá v dobe svojho vzniku /867/ vniesla do kultúrneho dedičstva, /a to nielen do písomníctva/ ale aj do kresťanského učenia vôbec, vysoko mravné posolstvo, ktoré je treba uchovávať a chrániť aj pre ďalšie pokolenia.
b/ Sláva a úpadok veľkomoravských kniežat.
Po smrti sv. Cyrila všetká misijná činnosť teraz doľahla na plecia jeho staršieho brata Metoda, ktorý sa z Ríma vracia ako arcibiskup a papežský legát, oprávnený na území Slovanov organizovať cirkev. Stal sa tak vlastne hlavou slovanského kresťanstva a najväčšou oporou kniežaťa v otázkach církve. Od pápeža dostal pre Rastislava ako veľkomoravského panovníka list, ale zároveň aj s ďalšími dvoma listami, ktoré boli adresované nitrianskemu vojvodovi Svätoplukovi a panónskemu kniežaťu Koceľovi. Pápež všetkým trom povoľuje vykonávať vo všetkých kostoloch na územiach, ktoré sú pod ich správou bohoslužby v staroslovenskej reči s výhradou, že epištola a evanjelium sa musia čítať najprv po latinsky, a až potom v jazyku staroslovenskom. Metodovo arcibiskupstvo sa dotýkalo ako zadunajskej Panónie, tak aj Veľkej Moravy. Ale práve v tých časoch keď sa Metod vrátil z Ríma, na území Veľkej Moravy dochádza na tróne k zmene. Vládu Rastislava /846-870/ vystriedal nitriansky vojvoda a jeho synovec Svätopluk, ktorý iba ťažko znášal podriadenosť Rastislavovi. Preto keď sa r. 870 rozpútala vojna medzi Rastislavom a susednou franskou ríšou, po boku ktorej bojovali aj bulharský spojenci, Svätopluk odovzdal svoje nitrianske vojvodstvo synovi kráľa Ľudovíta Nemca, Karlomanovi. Rastislav sa za tento čin na synovca veľmi nahneval a rozhodol sa ho potrestať. Svätopluk sa ale o jeho úmysle, skôr než ho stačil vykonať, dozvedel, a sám zajal Rastislava a vydal ho Frankom. Do zajatia sa dostal aj Metod, lebo intrigy franských kňazov proti jeho osobe, že u pápeža si vymohol vykonávať bohoslužby v staroslovenskom jazyku, sú rúhačstvom, takže po Rastislavovom zajatí si frankovia trúfli uväzniť aj jeho. V decembri 870 alebo začiatkom roka 871 uväznili aj Svätopluka, pretože sa pre Frankov stal nebezpečný. Staroslovenské kmene vo vedomí, že Svätopluk je mŕtvy, si za panovníka zvolili Slavomíra. Svätopluk sa ale medzitým v druhej polovici leta toho samého roku Frankom ponúkol, že v čele franských vojsk raz navždy odbojných Slovenov na čele so Slavomírom porazí.Frankovia Svätoplukovi uverili a s veľkým vojskom pritiahli pod hradby Devína. No a kým franské vojsko spokojne odpočívalo v táborisku pod hradom, Svätopluk sa s malým sprievodom vybral na Devín vyjednávať so Slavomírom, aby ho donútil kapitulovať. Franské vojsko nemalo ani najmenšej potuchy o tom, akú pohromu im Svätopluk pripravuje. Na hrade sa so Slavomírom dohodol, že nič netušiacich Frankov pod hradbami spolu prepadnú. Porážka franských vojsk bola vtedy definitívna, a zakrátko sa Svätopluk stáva aj pánom celej Veľkej Moravy. Na žiadosť pápeža Jána VIII. je r. 873 z franského zajatia oslobodený aj arcibiskup Metod. Svätopluk r. 874 ku svojej ríši pripojuje Vislansko, a tento rok sa zároveň stáva aj začiatkom jeho rozpínavosti. Franskí kňazi medzitým v nevraživostiach a intrigách voči Metodovi nepoľavujú, a začali ho obviňovať z hlásania aj „bludárskych“ náuk atp. Z takéhoto vážneho obvinenia sa arcibiskup Metod musel očistiť až u pápeža v Ríme. Preto r. 880 sa odobral spolu so Svätoplukovým poslom do večného mesta, a tu pred pápežom úspešne obhajuje svoje učenie.
Svätopluk sa zároveň rozhodol o urovnanie sporov s Frankami, keď uznal ich nadváldu a podpisuje s nimi mierovú zmluvu, v ktorej je aj prehlásenie o vytváraní dobrých susedských vzťahoch. Svätopluk ale toto mierové obdobie využíva k tomu, že r 881 pripojuje k V. Morave aj zadunajskú Panóniu, a hneď rok nato sa zmocňuje aj územia na východe okolo rieky Tisy. Potom ešte pripojuje k svojej ríši Česko i Lužické Srbsko, Sliezsko a Malopoľsko. V r. 885 sa rozhodol odovzdať svoju krajinu pod ochranu pápežskej stolice, čím mu tak prislúchal i titul kráľa. V pápežskom liste sa doslova píše, že Veľká Morava sa prijíma pod ochranu Svätej stolice a táto skutočnosť sa dáva na vedomie aj veľkomoravskému panovníkovi:"...Svätoplukovi,kráľovi Slovenov..."
Vtedy zároveň český vladár Bořivoj pricestoval na V. Moravu, aby na dvore kráľa Svätopluka prijal z rúk arcibiskupa Metoda kresťanský krst. V životopise Svätých bratov Cyrila a Metoda môžeme čítať: „Metod pristúpil medzi českých hosťov, poukázal na prednosti viery Kristovej; oproti ničomnosti pohanstva, a na druhý deň knieža Bořivoj sa z celou svojou družinou dal pokrstiť.“
Svätopluk bol ozajstným a niekedy až drsným vojakom, pretože nemal správanie, ani príkladné vystupovanie, a už vôbec nevyberal prostriedky k upevňovaniu svojej moci. Aj v súkromnom živote často porušoval kresťanské zásady, preto arcibiskup Metod mu neraz tento spôsob správania vyčítal. A zrejme aj preto Svätopluk nemal Metoda veľmi v obľube a viac počúval franského kňaza a nitrianského biskupa Wichinga. Metod trpko znášal tieto príkoria Svätopluka a v celkovom jeho správani videl aj ohrozenie budúcnosti Veľkej Moravy. Keď arcibiskup Metod cítil, že prichádza jeho posledná hodina, povolal si kňazov, veľmožov a najbližších veriacich, aby prstom ukázal na jeho pokračovateľa a kňaza Gorazda so slovami: „Tento je vašej krajiny slobodný muž, dobre učený v latinských knihách, pravoverný. To buď božia vôľa a vaša láska ako i moja.“ Týmito slovami ustanovil Gorazdu za svojho nástupcu a potom 6. júna r. 885 aj umrel.
Kráľ Svätopluk po smrti Metodovej sa síce priklonil na stranu franských rehoľníkov, ale zrejme iba preto, že slovenskí kňazi poväčšinou odišli na Balkán a do Bulharska, no svoj svetský vzťah k Frankom nezlepšil, a ešte aj v roku 890 mu kráľ Arnulf musel odstúpiť vojvodstvo Čiech. A práve v tomto samom roku, keď sa už cez karpatské priesmyky k nám do karpatskej kotliny hrnuli prvé kočovné, vojensky organizované vozové šíky výbojných staromaďarských kmeňov, ktoré sa z juhoruských stepí /zrejme aj pod tlakom Pečenehov/ na vozoch presúvali hlbšie do Európy, aby si rozložili svoje nové tábory v oblastiach niekde pred Tisou či v Sedmohradsku, vládca Veľkej Moravy Svätopluk r. 890 umiera.
c/ Pád Veľkej Moravy.
Veľká Morava bola skutočne veľkým a mocným štátnym celkom, ktorý za panovania Svätopluka sa rozprestieral od dečínskeho ohybu Labe, Lužice, ponad Sliezko, Malopoľsko až smerom k strednému toku Visly, a ďalej k Tise na východe, až dole na juh po sútok Dunaja a Drávy.
Nástupcom Svätopluka sa stal jeho najstarší syn Mojmír II. Mladší syn Svätopluk II. dostal údelné kniežatstvo, ktoré podliehalo bratovi Mojmírovi. O treťom synovi Svätopluka sa vie toho veľmi málo, volal sa Preslav, a niektorí historici sa nazdávajú, že po ňom vznikol aj názov Bratislavy, čiže Preslavspurch, teda Prešpork.
Mojmír II. bol schopmý panovník, ktorý sa vo vojenskom umení vyrovnal svojmu otcovi. A rovnako ako jeho otec aj on chcel zabezpečiť svoju krajinu proti všetkým nepriateľom. Predovšetkým sa usiloval o obnovu cirkevnej organizácie, a preto požiadal pápeža Jána IX. /898 - 900/ aby na Moravu poslal troch legátov - jedného arcibiskupa a dvoch biskupov. Arcibiskupom s veľkou pravdepodobnosťou mohol byť sv. Gorazd, no o ďalších dvoch sa toho veľa nevie. Podstatné však je, že Mojmír II. chcel aj takýmto spôsobom posilniť svoju moc a pokračovať prostredníctvom slovenskych kňazov v misijnej činnosti strýka, kniežaťa Rastislava. Ale pomery, v ktorých Mojmír II. sa ujal vlády, boli veľmi ťažké, lebo slovanské kmene, ktoré Svätopluk násilím podmanil, čakali iba na chvíľu, kedy a ako sa z pod veľkomoravskej nadvlády vymaniť. Preto hneď ako Mojmír II. nastúpil na trón, odpadla Panónia, potom s pomocou Frankov sa odtrhli české kniežatá na čele so Spitihněvom a Vitislavom. Onedlho odpadli aj Lužickí Srbi, Slezania a Vislania. Takže V. Morava sa znova dostala do hraníc z čias panovania Rastislava. Bol to teraz už štát, ktorý tvorili výlučne Slovieni, a tí vždy tvorili jadro V. Moravy. Keď sa vezme v úvahu neznášanlivosť mladšieho brata Mojmíra II. a Svätopluka II., pritom stále nájazdy starých kočovných Maďarov, ktorí pod tlakom Bulharov a Pečenehov pri dobýjaní nových území v Karpatskej kotline používali taktiku Húnov, nie je ťažko si domyslieť, aký to bude mať koniec.
V r. 904-907 sa starí Maďari stali už postrachom nielen Slovanom, ale neskôr aj Nemcom a ďalším európskym národom. G. W. F. Hegel to vo svojom diele „Filozofia dejín“ v kapitole Sťahovanie národov to opisuje takto: „Na východe vpadli do krajiny Maďari. Na vozoch, so ženami a deťmi tiahli tieto barbarské národy /Tu má Hegel na mysli aj národ Saracénov, ktorí plienili Taliansko. - poz. J.S.Ž./ a pustošili celé južné Nemecko. Bavorskom, Švábskom a Švajčiarskom sa dostali do vnútorného Francúzska a do Itálie.“ Z toho, čo je v historických zaznamoch dochované, vidíme, že Maďari vo svojich výbojoch ďalej na západ pokračovali. Tieto výpady trvali až päťdesiat rokov, i keď iba sporadicky. Jedna z prvých bitiek, ktorá sa pri dobýjaní územia V. Moravy odohrala, bola r. 902, no tentokrát starí Maďari boli úspešne odrazení. Rozhodujúci bol ale rok 907. V tomto roku sa ich vojsko stretlo s vojskom V. Moravy na bojovom poli dva razy: Prvá bitka bola 4. júla pri Bratislave a Maďari vtedy v trojdennej bitke porazili zjednotené vojsko Moravanov a Frankov, /či vlastne už Bavorov/. Druhá bitva bola pri Komárne 2. augusta toho samého roku, a tá bola rozhodujúca, lebo európsky spôsob vedenia boja nestačil čeliť rýchlo cválajúcim lukostrelcom na stepných koníkoch. Starí Maďari sa ale víťazstvom nad Mojmírom II. a jeho bratom Svätoplukom II. na začiatku 10. storočia ešte celkom s dobytým územím medzi Tisou a Dunajom neuspokojili. Chceli sa prehnať celou Európou podľa vzoru svojich predchodcov Hunov, drancujúc a páliac všetko čo im prišlo pod ruky. Preto v rokoch 907-908 spravili niekoľko ozbrojených výpadov do Saska, Čiech a Talianska, ale tie pre nich neboli úspešné. Preto niekoľko rokov počkali až dorastú noví bojovníci a r. 926 prepadli kláštor Sant Gallen pri Bodanskom jazere. A o sedem rokov neskôr, t. z. 933-955 začínajú viesť 2. fázu pustošivých bojových prepadov. Tak napríklad v r. 942 sa prehnali celou Európou a dostali sa až do Španielska, kde obľahli mesto Loridu. Okrem nalúpenej koristi cestou ta a naspäť, im ale väčší vojenský význam táto výprava nepriniesla. No ich vojaci, ktorých Španieli pri obliehaní mesta zajali a vypočúvali, tak na otázky vyšetrujúcich, odkiaľ vlastne prišli a kde majú svoju vlasť odpovedali, že ich krajina sa nachádza južne od Moravy. To potvrdzuje, že naddunajská časť Moravy sa ešte stále v ich područí neocitla. Nepokojná pohanská povaha týchto stepných územčitých bojovníkov na koňoch ich ale stále nabádala do ďalších dobrodružstiev. Tak sa v r. 955 vybrali po severnom úpätí Álp cez dnešné Rakúsko do Bavorska, a zrejme mienili pokračovať ešte ďalej na západ do stredného Francúzska. No nemecký cisár Otto I. im v Hornom Švábsku pripravil pascu, a pri rieke Lech starých Maďarov na hlavu porazil. Bola to priam totálna vojenská pohroma, akú divokí starí Maďari ešte na svojich pustošivých, ozbrojených výpadoch po Európe nikdy nezažili. Zachránilo sa len sedem bojovníkov, ktorí vraj zostali na žive z milosti cisára iba preto, aby podali svedectvo o tejto strašnej porážke starých Maďarov.
d/ Záver k časti V. Morava.
Pri historickom pohľade na všetky tie udalosti môžeme s istotou dnes povedať, že od tejto porážky na rieke Lech sa trvale usadili za Dunajom v južných oblastiach V. Moravy staré, maďarské kmene. Tu potom od Slovákov /Slovenov/ postupne začínajú preberať všetko to, čo patrí k usadlému spôsobu života: postupne obrábajú pôdu, učia sa pestovať obilniny, chovať dobytok atp. V tomto priestore sa stretli nielen s vyspelou civilizáciou, ktorá mala rozvinuté poľnohospodárstvo, remeslá, ale aj so zabehnutou a dobre fungujúcou legislatívou, s rozvinutou kresťanskou kultúrou, ktorá mala vlastné biskupstvo v Nitre, vlastnú liturgiu a rozvinutú jazykovú kultúru; veď staroslovenčina bola vtedy štvrtým svetovým jazykom, v ktorom sa kázalo aj v kostoloch, čím sa tak zrovnoprávnila defacto s gréčtinou a latičinou. A snáď aj preto Maďari prebrali od Slovenov toľko rozmanitých slov, najmä z okruhu náboženskej a cirkevnej terminológie, či poľnohospodárstva, že ich dnes jazykovedci rátajú až na tisícky.
Na území bývalej mocnej Svätoplukovej ríše sa tak v 10. storočí vytvárajú dva štáne útvary. Na západe štát Čechov, ktorého súčasťou sa po niekoľkých bitkách stal aj zvyšok V. Moravy, t. z. dnešná Morava a Sliezko. No a na východe sa konštituoval štát uhorský, v ktorom si nastolili svoju moc starí Maďari. Oni rovnako ako Húni v dobe panovania Attilu či Kagana, boli zmesou rôznych kmeňov, lebo túžba po lúpeživých dobrodružstvách a kočovný spôsob života ich k tomu predurčoval. Kmene, ktoré tvorili tzv. staromaďarský národ, neboli homogennou sociálnou spoločnosťou s rovnakou identitou. Boli tam kmeňové society ako napríklad Meďer, Nyék, Kurtďarmat, Tarján, Jenö, Kér, Keszi, ku ktorým sa pridali Kabari, Sikuli, a ktovie kto ešte, ako to uvádza aj historička E. Fordinálová /SNN č. l9/2007/.
Keď sme tu už spomenuli ich vpád do Karpatskej kotliny, žiada sa o nich povedať aj viac z tohto ich dobyvačného obdobia. Tak napríklad nemecký dobový kronikár, /ako o tom píše aj publicista J. Šteininger,/ Otto z Fresingu, ktorý s križiakmi v r.1147 prechádzal touto oblasťou, podal o maďarských predkoch toto svedectvo: "...spomínaní Uhri majú totiž mrzké, vpadnuté oči, sú nízkej postavy. Ich jazyk a mravy sú barbarské a divé, takže právom možno viniť osud, či skôr obdivovať božiu trpezlivosť, ktorá - ani by som nepovedal ľuďom, ale akýmsi ľudským obludám, dalo takú krásnu krajinu..."
Nuž a keď sa v tejto krásnej krajine na našom území usadili, tak od Slovákov nielenže prebrali väčšinu rozmanitých slovných výrazov, /literár. historik J. Kačala uvádza, že ich bolo na dve tisícky, niektorí iní ešte viac, až do troch tisíc/, ale sa od nich učili aj rozmanitým remeslám, najmä tým, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou roľníckeho spôsobu života. Zo svojich starých zvyklostí si zachovávali iba niektoré, ako napríklad chov koní a rôzné jazdecké cviky, drezúry, ktoré teraz ich „čikoši“ predvádzajú turistom na stepných pastviskách tzv. pustách, ako svoje národné atrakcie a t.p.
Slovenský ľud sa tak príchodom starých kočovných Maďarov do ich vlasti stal na plných 1000 rokov, ale ak máme byť úplne presný tak iba na 900 rokov, podmaneným národom, i keď tvorilo s ostatnými slovanskými kmeňmi v uhorskom štáte väčšinu. A k takýmto, či podobným dramatickým zvratom došlo aj u iných vyspelých národov, a v iných častiach sveta, ako napríklad, keď Rimania si podmanili kultúrne a civilizačne vyspelejší Egypt, Mongoli Čínu a t.p. To len potvrdzuje, že dobyvateľ z nižšou kultúrou, ale s hrubou silou, sa väčšinou stáva pánom na cudzom území. U Slovákov ale ku cti slúži najmä tá skutočnosť, že aj napriek veľkej asimilačnej snahe Maďarov, sa im za to dlhé obdobie nepodarilo slovenský národ vymazať z dejín, i keď sa o to všetkými prostriedkami úporne snažili, najmä v poslednom období, tzv. Rakúsko-maďarského, dualistického obdobia.
Tento útek pred realitou a všakovakých klamstiev je v maďarskom národe zakorenený ako komplex, ktorého sa nevedia zbaviť. Jeho prejavy možno nájsť už v dávnej, ale i novodobej histórii. A ako o tom píše už tu spomenutý J.Šteininger: "Len s údivom môžeme sledovať, ako napr. bez zaváhania sfalšovali pápežskú bullu Silvestra II. z roku 1001 a prikrášlili legendu o Štefanovi I. Sami sa vyhlásili za pilier obrany európskej civilizácie i kresťanstva. Pritom neváhali odvrhnúť nemaďarské národy Uhorska, svojich učiteľov kultúry a civilizácie, a vygumovať ich z uhorských dejín. Neváhali vyhlásiť mnohonárodné Uhorsko, v ktorom maďarstvo dlhodobo hralo iba druhé husle, za výhradne maďarský štát. Ako civilizačne najslabšie etnikum odkázané na pomoc zvonku sa bez zaváhania vyhlásili za najvyspelejší a najkultúrnejší národ, predurčený na výnimočné historické poslanie v celom karpatskom priestore. Bez studu zatajujú deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojili celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu – Nemcov, Chorvátov, Slovákov, Rumunov, Židov." Keď ďalej pokračuje: "A akých mal vodcov tento neurotický národ? Dejinami boli vedení väčšinou cudzími vodcami.
Ani len Arpádovci neboli etnickí staromaďari – boli to chazarskí Turci skrížení so Slovanmi.... Staromaďarská enkláva v srdci Európy priťahovala i ďalšie divoké kočovné kmene a tak v 13. storočí splynuli a krížili sa s divými Kumánmi, čo im umožnilo pravdepodobne prežiť... A takto dotvorený mnohonárodný štát Uhrov, keď medzi uhorskými kráľmi sa nenachádzajú Maďari – Karol Róbert bol Talian, Samuel Aba Kabar – Chazar, Matej Korvín – Rumun, Jagelovci – Poliaci, Habsburgovci – Nemci ... A oveľa lepšie to nebolo ani v závere uhorských dejín. Do revolúcie v rokoch 1848-1849 viedli Maďarov pomaďarčení Slováci – Lajos Kossuth (Ľudovít Košút) a Sándor Petöfi (Alexander Petrovič) ako najväčší maďarský básnik. Obaja sa naučili po maďarsky až v škole, podobne ako „najväčší Maďar“ István Széchenyi (pôvodne Sečanský). „Veľký zveľaďovateľ maďarskej vlasti“, fašista Miklós Horthy bol tiež len poltuctovým Maďarom a poriadne sa po maďarsky ani nenaučil."
Celkom na záver k tejto stati sa žiada povedať iba toľko, a uvádza to aj R. Krajčovič vo svojej „Etnogenéze Slovákov“, že v „karpatsko-stredodunajskom priestore sa už od 4. - 5. storočia začal formovať veľkokmeň Praslovanov, ktorý si zachoval pôvodný názov Slov/i/eni.“ Kronikár Anonymus z 2. polovice l2. storočia nás tiež pomenoval „Slov/i/enmi.“ Takto je to zaznamenané aj v legendách z 9. a 10. storočia, najmä legendy o slov/i/enských apoštoloch, keď našich prapredkov nazývali „Slovenmi.“ Aj známy mních kyjevského kláštora Nestor, vo svojom Letopise zo začiatku l2. storočia nás tiež opisuje ako „Sloveni.“ No v latinských prameňoch sme označovaní ako Moravania, či moravskí Slovania. A takto nás do svojich kroník zaznamenali aj Nemci. Meno „Slovák“nemá slovanský pôvod a je to vlastne cudzojazyčná transkripcia slova Sclavus, a prvý raz sa v podobe „Slovák“ objavuje v českom slovníku z r. l458.
5. PO PÁDE VEĽKEJ MORAVY.
V archívoch je Veľkomoravské obdobie popísané aj tak, že od r. 796 prebieha tzv. kristianizácia avarského územia. Celé toto obdobie je začlenené už do vyššie uvedeného textu, preto nás bude zaujímať aj obdobie po páde V. Moravy, ktoré si aspoň v tých najdôležitých mílnikoch pripomenme.
O tom, čo sa po páde V. Moravy odohrávalo, sa v archívnych materiáloch môžeme dočítať aj o tom, že roky 907 až 908 sú poznačené vojnami Maďarov s Duryňanmi, Sasmi, ale aj s Čechmi. Ba, Maďari robia výpady i do Itálie a stávajú sa spojencami Glomačov. Západná historiografia ich ale všetkých označuje ako Maďarov, čo je omyl. Pretože prevážna časť mien je moravského pôvodu, ako napr. Bogat, Duržak a i. Morava je v tomto období územne síce rozdelená, ale stále je ešte samostatná.
To viedlo k tomu, že roku 914 sa po prvýkrát Česi pokúsili Moravu ovládnuť, no neúspešne. V r. 924 Maďari a s nimi i Moravania uzatvárajú mier s cisárom, ktorý takýmto spôsobom pre seba získava priestor i čas na potlačenie okolitých Slovanov, Česka nevynímajúc. V tomto období je s vládou sv. Václava /v Česku/ spomínaný aj panovník Moravy Svatomír. Od vraždy sv. Václava historické pramene však neuvádzajú, či bol alebo nebol posledným Mojmírovcom.
V rokoch 933-954 prebieha druhá fáza maďarských vojenských ťažení. Dokonca sa v r. 942 dostávajú až do Španielska. No, 954 roku sú porazení spojeným česko-nemeckým vojskom a vodcovia sú popravení. To Česku dáva odvahu znova sa pokúsiť získať si Moravu. Zrejme sa im to aj podarilo, lebo k tomuto roku /954/ je "zmínka o české hranici s Rusi na řece Bugu a Styru."
Roku 955 sa rody Slavníkovcov a Přemyslovcov zmocňujú i Slovenska. V tomto období Maďari už menia svoj životný spôsob tým, že sa trvale usadzujú, a tak končia ich lúpeživé ťaženia Európou. Česi ale nie sú schopní si Moravu trvalejšie udržať, pretože ich štát nebol dostatočne konsolidovaný a upevnený.Najmä keď Boleslav II. neustále bojuje s cisárom Otom II., čoho využíva Vladimír Kyjevský, keď pre svoj štát získava r. 981 od Česka Cervešsko /územie dnešného Poľska/. Zároveň Česi takto stratili aj tú časť Moravy, ktorú dobyli r. 954 na Rusi. Nato stratili i Sliezko, ktoré pripadlo v prospech poľského Mieška I.
R. 995 je už dokončené zjednotenie přemyslovského Česka, ale bez Moravy a Sliezka.R.999 sa Morava stáva súčasťou Poľska. K jej ovládnutiu však dochádzalo postupne; najskôr bolo získané územie starej východnej Moravy, t.z. Slovenska. Potom postupovali na juh až k územiu dnešného Maďarska. A ako anály pripomínajú, že "vlastné územie Moravy sa s veľkou pravdepodobnosťou k Poľsku Boleslava Chrabrého pridalo dobrovoľne." Boleslav Chrabrý sa odhodlal vybudovať pod svojou vládou mocnú slovanskú veľkoríšu, keď k Poľsku r. 1003 pripojil i Česko, ako kedysi Svätopluk I., čo sa moravským veľmožom veľmi pozdávalo, lebo v tom videli aj svoju ochranu pred českým panovníkom Boleslavom III. Moravania vystupovali po boku Boleslava Chrabrého vo všetkých jeho ťaženiach ako spojenci, a to vylučuje akékoľvek dohady o tom, že by bola Morava k Poľsku pripojena nasilu. Naopak, Moravania proti Česku vyvíjali skôr nepriateľské akcie.
Roky 1015 - 1017 sa odohrávajú v znamení ozbrojených konfliktov medzi Českom a Moravou aj na českomoravskom pomedzí. Dokonca r. 1017 vpadli Moravania do Česka, kde dobyli bližšie neurčené hradište a získali značnú korisť. Česi, aby sa mohli Moravanom úspešne postaviť na odpor, sa dokonca spájajú s panovníkom východnej marky Henrichom /markrabě Jindřich/, čo vylučuje, aby sa takto k sebe správali príslušníci dvoch častí jedného štátu.
Roku 1018 Boleslav Chrabrý dáva Slovensko ako údel Štefanovi I., čím sa tak Slovensko definitívne stáva súčasťou Arpádovského kráľovstva a natrvalo sa začleňuje do Uhorska. To trvalo až do r. 1918, keď je znova po 900 rokoch včlenené do ČSR.
V r. 1030 je po smrti Boleslava Chrabrého /1025/ dnešná Morava dobyta Českom a pripojená k přemyslovskému štátu. Dobové pramene o tejto udalosti píšu ako o spojení dvoch samostatných štátnych celkov.
Roku 1055 syn Břetislavov Spytihněv, dal povraždiť predstaviteľov starej moravskej vládnucej šľachty a vo všetkých štátnych úradoch ich nahradil Čechmi. Moravu rozdelil na tri údely: olomoucký, brnenský a znojemský. Dobové pramene uvádzajú, že táto udalosť je zrovnateľná iba ak tak s dobytím Anglie Normanmi r. 1066.
Přemysl Otakar II. /1198-1230/ údely moravské zrušil, lebo vraj boli príčinou politických nezhôd, vojen a t.p., a nahradil ich markrabstvím moravským, ktoré bolo v lénnom zväzku s českým štátom. Tým si zachovalo vlastné inštitúcie právne i politické. Bol to vlastne začiatok neskoršieho zemského usporiadania Moravy, ktoré trvalo až do r. 1927.
Po smrti Přemysla Otakara II. zaniká aj dynastia Přemyslovcov a r. 1278 nastáva habsburská okupácia Moravy. Skutočným vládcom Moravy sa ale stáva olomoucký biskup Bruno, no aj to iba do obdobia nástupu Václava II. na český trón. Dňa 18. júna 1311 listinou Jána Luxemburského sa Čechom a Moravanom potvrdzujú práva /obyčaje a zvyky/, ale i povinnosti ako napríklad, že budú povinní platiť berné a t.p. Ján Luxemburský sa zas zaviazal Moravanom, že úrad župana bude vždy vykonávať iba Moravan. Dňa 12. mája 1372 aj Karel IV. túto listinu potvrdzuje, a to v celom rozsahu. Nasledujúci vládcovia tiež potvrdzujú Moravanom ich privilégia a práva, až Juraj Podebradský r. 1464 spojuje markrabstvo moravské a kráľovstvo české v jeden štátny celok. Ale aj napriek tomu Moravania uzatvárajú s Rakušanmi 15. decembra 1480 mier a to smostatne bez Česka. Dokonca i Matyáš si 9. apríla 1484 v Budíne, ako zároveň aj moravský vládca, získava priazeň Moravanov tým, že im sľubuje za udatnosť a pomoc v boji proti Čechom a proti nemeckému cisárovi Fridrichovi III., že zachová všetky ich starobylé práva. Ďalší panovník Ľudevít II., ako kráľ uhorský, potvrdzuje Moravanom všetky privilégia, udelené im od r. 1311. I Ferdinand I. ako kráľ český potvrdzuje Moravanom r. 1527 všetky práva obsiahnuté v listine kráľa Ľudevíta II. udelené v Olomouci. Rovnako tak robí aj Rudolf II. r. 1577 a ďalší, ako napr. Ferdinanad II. i Ferdinand III., či Leopold I. r. 1689 i Karol VI. otec M. Terézie. Ten tiež r. 1712 potvrdzuje predchádzajúce privilégia Moravanom.
Až od r. 1927 do povojnového obdobia r. 1946 sa pomenovanie dualitného štátneho útvaru Čiech a Moravy vynecháva a postupne dochádza k jednoznačnému pomenovaniu "české země." Napokon dňa 15. januára 1946 minister školstva Stránský ruší zemskú školskú radu v Ostrave, a zemské úrady sa postupne aj inde začali nahrádzať krajskými výbormi. Dňa 1. januára 1949 krajské usporiadanie je dokonca uzákonené aj v parlamente, keď sa namiesto nich vytvorilo 16 krajov.
Martin 28. novembra 2007 (Nepublikované)
PhDr. Július Suja-Žiak
