PRÍSPEVOK KU VZNIKU KRESŤANSTVA.
1.ÚVOD.
Tento príspevok by mal ozrejmiť niektoré menej známe veci okolo konštituovania sa kresťanskej církve do podoby ako ju poznáme dnes. Najskôr si však špecifikujme v hrubých rysoch stredovek, i keď korene vzniku kresťanstva siahajú do rímskeho cisárstva. Stredovek ako je známe v sebe zahŕňa tú časť dejín, ktorá je ohraničená od konca V. až do polovice XVII. storočia. Vznik feudálneho spôsobu výroby ale spadá do obdobia V. až X. storočia, no a jeho rozkvet prebehol od XI. až do XV. storočia.
RANÝ STREDOVEK. - začína v piatom storočí /V. - XI. stor./ a je charakterizovaný tým, že v ňom vzniká feudálny spôsob výroby; formujú sa základy feudálneho štátu s panstvom feudálov na jednej strane, a na strane druhej s nevolníkmi. V tomto období vznikajú národnosti,ale aj drevené alebo i kamenné opevnenia osád,formujú sa aj hranice feudálnych štátov,v čele ktorých sú poväčšinou kniežatá. Začínajú sa stavať prvé kresťanské chrámy, sídla rehoľníkov atp.
STREDNÉ OBDOBIE FEUDALIZMU,je ohraničené XI. až XV. storočím, a charakteristické je zdokonaľovaním remeselnej výroby, ktorá sa oddeľuje od výroby poľnohospodárskej. Vznikajú osady a mestá, v ktorých sa rozrastá a zdokonaľuje remeselná výroba. Remeslá sa profesne špecifikujú a vznikajú cechy.Z národností sa začínajú postupne formovať národy, najmä tam kde predtým siahala moc rímskeho cisárstva. Upevňuje sa aj kráľovská moc a hranice štátov sa stabilizujú. S tým rastie i moc veľmožov,ktorí si stavajú hrady a zámky.
V POZDNOM STREDOVEKU, ktorý spadá do obdobia XV.- a polovice XVII. storočia, sa dokončuje formovanie národov a štátnych hraníc jednotlivých kráľovstiev, ako aj ich ochrana. Toto posledné obdobie feudalizmu je zároveň charakterizované aj postupným rozkladom, a to v dôsledku vzniku kapitalistického spôsobu výroby /manufaktúr/. Jeho určitými charakteristickými znakmi v Európe sú: -nemecká reformácia, ale aj holandská a anglická revolúcia z polovoci 17. storočia.
2.K HISTORICKÝM PREDPOKLADOM VZNIKU KRESŤANSTVA.
Na prelome letopočtu pred Kristom a po ňom, je kultúrny svet ešte stále reprezentovaný Ríšou rímskou, a v rámci nej sa nachádzali aj palestínski židia, z prostredia ktorého pochádzal aj Ježíš. Ťažké položenie v ktorom sa židia vtedy nachádzali bolo permanentne zmietané rozmanitými nepokojmi, v rámci ktorých vznikali aj radikálne skupiny, ako napríklad esejci, ale boli tam aj prívrženci reformačných hnutí, ktorí očakávali Mesiáša. Z tohto hnutia jedným z najznámejších sa stal aj Ján Krstiteľ. Ten sám, očakávajúc spasiteľa, videl v Ježišovi toho, kto je Bohom vyvolený. Po jeho krste v rieke Jordán, si Ježiš vytvoril skupinu svojich priaznivcov, z ktorých sa vyčlenilo dvanásť, akoby symbol dvanástich pokolení Izraela. Podľa Evanjelia Matúša a Lukáša sa z nich najmä Ježiš vyznačoval takými vlastnosťami, že bol, napríklad schopný vyháňat z duševne chorých ľudí démonov atp. Ježiš začal medzi židmi pôsobiť aj tým, že Mojžišovo Desatoro objasňuje takým spôsobom, ako máme milovať, napríklad aj svojich osobných nepriateľov, a to v tom zmysle, že odhliadnúc od citov, by sme mali vždy konať aj v prospech toho druhého človeka, a to bez rozdielu či je vinný alebo nie. Takýmto spôsobom sa napokon Ježíš rozhodol reformovať i židovskú cirkev. Jeho verejné pôsobenie medzi židmi, keď ťažiskom jeho učenia bola zvesť o kráľovstve Božom, však vyústilo do konfliktu s ortodoxnou židovskou obcou a rímskou vojenskou mocou, čo viedlo k Ježišovmu ukrižovaniu.Tí najvernejší jeho stúpenci, po poprave svojho učiteľa začali prehlasovať, že Ježiš je živý, a že sa s ním dokonca aj stretli. I keď zhodne všetci tvrdili, že žije už iným spôsobom života, než pozemským. Od takéhoto tvrdenia, chýbalo len málo k tomu, že Ježiša vzkriesil Boh, a že pre všetkých sa Veľkou nocou začína zároveň aj nový vek. Táto zvesť o vzkriesení Ježiša Krista sa potom pomenovala evanjeliom - čiže radostnou zvesťou.
Kresťanmi sa začali potom označovať tí, čo ústne odovzdávali posolstvo o Ježíšovi, jeho vzkriesení, zázrakoch atp. Jedným z prvých apoštolov, ktorý sa stretol so vzkrieseným Ježíšom bol aj apoštol Pavel z Tarsu. O živote Ježíša podávaju svedectvo všetky štyri evanjeliá: Matúšovo, Markovo, Lukášovo a Jánovo, ktoré tvoria druhú časť biblie. Jej prvú časť tvoria spisy židovské, a my ich poznáme pod názvom Starý zákon.
Na začiatku si kresťanská cirkev vytvorila štruktúru podľa židovského vzoru, tzv. zbory starších /presbyteriánov/, ktorí stáli v čele kresťanských obcí. Zároveň s tým sa vytvárali skupiny akýsi dozorcov, zv. episkopov. Tieto počiatky boli v stálom ohrození zo strany svetskej moci; boli často označovaní za vinníkov najrôznejších kríz a pohrôm, preto sa aj stávali často terčom rozmanitých foriem prenasledovania. Za cisára Nerona bolo ich prenasledovanie najkrutejšie a vtedy ich zahynulo snáď najviac, v celej histórii rímskeho impéria.
V prvých piatich storočiach sa v Európe odohrávajú zmeny v tom, že kresťanská církev si prostredníctvom rímskych biskupov už od II. a III. storočia po Kr. robí nárok na vplyv a na centrálnu organizáciu celej kresťanskej vierouky v rímskom cisárstve. Ozajstnú moc však získava až za Konštantína Veľkého r. 311 po Kr., keď tento vyhlásil tolerančný edikt. Po dvoch rokoch sa na základe tohto ediktu milánskou konštitúciou zrovnoprávnila kresťanská církev s ostatnými kultovnými obradmi ríše, ktoré boli už predtým oficiálne uznávané. Tým sa v krátkom čase kresťanstvo stáva, keďže malo najväčší vplyv na široké vrstvy občanov, aj štátnou církvou. Jej jednotu potom udržiavali biskupské koncily /synody/, ktoré napokon po prijatí kresťanstva pospolitým obyvateľstvom ho začali podporovať aj poslední rímski cisári.
V kresťanskej církvi sa však od samého začiatku formovali dva prúdy: v západnej Európe latinský a na proťajšej zemepisnej strane Európy, východný, čiže národno-ortodoxný /pravoslávny/. Za tým účelom už od r. 325 sa týmto problémom začali zapodievať aj koncily biskupov, ktoré sa snažili udržať církev jednotnú. Celkom prebehlo sedem koncilov, ale ani na jednom sa do roku 787 nepodarilo vytúženú jednotu dosiahnúť. Veľmi negatívne túto snahu poznačila aj tá udalosť, že už v piatom storočí sa odštiepili církvi s východným obradom v Sýrii, Egypte a v Arménii, a to najmä pre nezhody v cirkevom učení. Toto napätie sa stupňovalo najmä po tom, ako sa v. 4. storočí sídlom posledných rímskych cisárov stal Konštantinopol. Kultúrna a celková duchovná odlišnosť oboch častí ríše; západnej i východnej sa stále viac začala prejavovať aj v praktických a bohoslužobných otázkach. Týmito odlišnosťami sa jedna druhej vzďaľovali, a to až do takej miery, že r. 1054 sa prvý rímsky biskup, či vlastne už pápež, a so sídlom v Konštantinopole patriarcha, vzájomne uvrhli do kliatby. Tým sa dovtedy ešte stále formálne jednotné kresťanstvo, už definitívne rozdelilo na západné a východné. V stredoveku boli až dva pokusy o jej znovuzjednotenie, ale ani v jednom prípade nedošlo ku zhode. A aj vzájomná kliatba bola zrušená až na druhom vatikánskom koncile rímskokatolíckej církvi, ktorý sa konal v rokoch 1962-65.
VÝCHODNÉ KRESŤANSTVO - pravoslavné, si za tie stáročia vytvorilo svoj typický bohoslužobný rituál, ktorý je spätý so starobylosťou a s väčšou spätosťou s národom i úctou k nemu. Preto od samého začiatku všetky ich národné komunity pri bohoslužbách používali jazyk ľudu. Pravoslávna cirkev sa najviac rozšírila na Blízkom východe, na Balkáne, v Rusku, na Ukrajine a u niektorých kaukazkých národov. Východné kresťanstvo sa rozčlenilo na pätnásť národných cirkví, ktoré boli a sú celkom samostatné. Nemá ústrednú cirkevnú organizačnú štruktúru, a aj carihradský patriarcha nie je vybavený zvláštnymi právomocami, preto má iba primát - čestný.
ZÁPADNÉ KRESŤANSTVO sa orientovalo na pokresťančovanie kmeňov, ktoré obývali územia severne od Álp, a to ešte za rímskeho cisára Konštantína. Šírilo sa síce dostatočne rýchlo, ale vo viacerých prípadoch to bolo aj na úkor kvality, resp., že keď sa pokresťančovali panovníci, tak to znamenalo, že kresťanmi sa stávali aj všetci jeho poddaní, čím sa tak do neho dostávali miestné pohanské prvky. Pritom služobnou liturgickou rečou bola latinčina, ktorej ľud nerozumel. Takže na hraniciach medzi vplyvom byzanským a rímskym dochádzalo k rozmanitým treniciam, ktoré vznikali zväčša pre odlišnú liturgicko-obradnú orientáciu a používanie rozdielného jazyka; na východe to bol národný liturgický jazyk a na západe latinský. A takto to bolo aj v strednej Európe na území Veľkej Moravy. A iba vďaka autorite solúňskych vierozvescov Cyrila a Metoda bol pápež Hadrián II. roku 867 ochotný na základe ich žiadosti priznať Veľkej Morave,že Písmo sväté bude preložené i do staroslovienského jazyka, aby tak ľud mohol v zrozumiteľnej reči čítať slovo Božie. Tým sa staroslovienčina stala štvrtým cirkevným jazykom vo svete, a to hneď po hebrejčine, gréčtine a latinčine.
Po zániku rímskej ríše /476/ sa oslobodení otroci postupne stávali ako celkom nemajetní ľudia nevoľníkmi, lebo otrokárska aristokracia sa poväčšinou stala šľachtou na kniežacích či kráľovských dvoroch, a tá potrebovala pracovnú silu. Rovnako si počínali aj feudálni zemepáni. Tí ako predáci /vojvodcovia/ víťazných kmeňov si zaberali pôdu, a tak sa stávali prvými feudálnymi pánmi. A toto boli aj hlavné charakteristické znaky feudalizmu, ako sme to už vyššie uviedli. Franský kráľ Karol Veľký, r. 800 obnovuje svätú ríšu rímsku, keď bol zároveň pápežom korunovaný i na cisára. Takýmto spôsobom si európsky feudalizmus Karola Veľkého svoju moc ešte viac upevnil. Pravdou síce zostáva, že moc vládnucého rodu Karolovcov pozdvihol už jeho predchodca Karol Martel, ktorý dokázal r. 732 poraziť feudalizmus arabský. Porážku vtedy Arabi utrpeli u Poitiers, keď zároveň pod svoj vplyv získali znovudobytím aj Pyrenejský poloostrov z arabskej nadvlády. To malo veľký vplyv aj na upevnenenie neskoršej moci Karola Veľkého. On ako potomok víťaznej dynastie, ktorý pokračoval v upevňovaní moci svojich dvoch predchodcov, Karola Martela a Pipina Krátkeho, nadobudol nesmiernej popularity, najmä po úspešných vojnách na východe ríše proti Sasom, Logobardom a ďalším tamojším germánskym kmeňom. Vtedy si v kultúrnom svete získal veľmi vysoký kredyt, no predovšetkým bol mocným a obávaným panovníkom v Európe. Ale aj napriek jeho moci církev nechcela pripustiť aby svetská moc bola nadradená moci duchovnej, čiže církevnej. Princíp nadradenosti v otázke vymenuvávania biskupov či cisár alebo pápež, sa napokon ukončil až v 11. storočí tzv. bojom o investitúru. Vtedy energický pápež Gregor VII. /1073-1084/ presadil návrh církvi, že právo ustanovovať biskupov, ale ich aj zosadzovať môže iba rímsky pápež. Takže definitívne právo cirkevné zvíťazilo nad právom svetským. Byzanská ríša, tá postupne v tomto období strácala na prestíži, takže napokon v XIII. storočí ju aj stratila. V západnej časti ríše, cirkev s latinským obradom v očiach ešte nedávno "barbarských" národov zostávala jediným nositeľom pokroku. I keď treba priznať, že vnútornými rozpormi Východ-Západ, rímska cirkev tiež zoslabla, ale stále dostatočne sa opierajúca o autoritu rímskeho pápeža, je aj naďalej najviac uznávaná ako duchovná inštitúcia. Tým sa zároveň v období feudalizmu kresťanská viera stáva aj jedinou stredovekou a nadnárodnou ideológiou, ktorá má zjednocujúci charakter. Tu treba mať na pamäti, že vtedajší svetský, no rovnako tak aj teologický stredoveký svet, mal svojho jediného spoločného vonkajšieho nepriateľa, a tým boli arabskomoslimskí Saracéni*. Preto po rozpade franského cisárstva Karola Veľkého, ktoré sa r. 843 Verdunskou zmluvou rozdelilo na tri časti; krajiny západne od Rýna dostal Karol Holý, východne od Rýna Ludvík Nemec a územie pozdĺž Rýna spolu so severnou Itáliou pripadlo Lotharovi.
Takto rozdrobená silná ríša, ktorá navyše medzi sebou ešte aj potom súperila, už nebola schopná v nastávajúcom období čeliť žiadnej významnejšej hrozbe, či dokonca stáť v čele kultúrneho vývoja Európy. Aj preto zjednotiteľom v boji proti akejkoľvek vonkajšej či vnútornej hrozbe mohla byť iba kresťanská církev. Tá vtedy pomáhala zjednocovať všetky štáty v Európe, aby i naďalej spoločne ochraňovali kresťanstvo; pre túto ochranársku činnosť bola na svoju dobu aj dostatočne vzdelaná, a pritom nábožensky a organizačne dokonale spätá - ako nandnárodná duchovná sila. Iba ona bola schopná čeliť akejkoľvek vtedajšej hrozbe či zneucťovaniu kresťanských symbolov i božieho hrobu vo svätej zemi. No a vďaka svojej súdržnosti a organizačnej jednote pri uplatňovaní rovnakej viery vo všetkých krajinách, si nielenže upevnila svoju moc a autoritu, ale tým si aj zachovala potrebnú duchovnú nadvládu a nezávislosť nad mocou svetskou. Zároveň sa tak vytvorili i predpoklady pre definitívne dovŕšenie vzniku národných štátov, ktoré by sa v opačnom prípade boli stali súčasťou veľmocenských záujmov silných panovníkov svetskej moci.
Takto napríklad vzniklo aj na našom území v 2. polovici 9. storočia kráľovstvo Svätopluka, lebo tento panovník si veľmi dobre uvedomoval církevnú autoritu i jej moc. A preto aj svoju ríšu odovzdal pod ochranu papežskej Stolice, čím mu tak potom prislúchal i titul kráľa Veľkej Moravy.
Význačnú rolu pri pokresťančovaní Európy zohralo mníšske hnutie. V západnej časti Európy to bola reakcia na istú povrchnosť pri pokresťančovaní, kedy si skupina západných kresťanov uvedomila, že musí sama na seba vziať isté prísnejšie kritéria a záväzky pri zavádzaní disciplíny do života veriacich. No a pokiaľ v pravoslávnej církvi sa rozmáhalo v tej dobe už pustovníctvo, tak na Západe dochádza k organizovaniu sa v rádoch a reholiach. V prvej polovici 6. storočia italský mních Benedikt z Nursie sa tak stal prvým priekopníkom tohto hnutia, a to tým, že ako prvý v Monte Cassino založil reholný kláštor.Po ňom sa rehole a celé hnutie nazýva benediktínske. Mnísi, misionári a ich rehole neprinášali európskemu severu iba vieru v Krista, ale aj príklady v striedmosti, vo vzdelanosti, v remeselách a v poľnohospodárskej dovednosti. Kresťanská cirkev pomocou vzdelania si získavala aj politický vplyv, pretože za pomoci vzdelaných kňazov, panovníkových radcov atp., sa jej darilo zriaďovaj ďalšie kláštorné školstvo. V nich sa deti učili; čítať, písať a postupne i gramatike, rétorike, dialektike, geometrie, astronómie a p. Pri kláštorných školách sa poskytovalo aj vyššie vzdelanie, kde sa vyučovala nová filozofia - scholastika, ktorá obohatila našu vzdelanosť i tým, že sa v týchto školách začali aj prvé preklady antických filozofov, najmä z gréčtiny, ale aj z arabského jazyka. Takýmto spôsobom bola kultúra, remeslá a vzdelanosť šírená a uplatňovaná i medzi ľud jednotlivých národov, ktoré ešte za rímskeho cisárstva boli označované ako "barbarské" kmene. Začali sa postupne budovať aj církevné organizácie, keď ich organizačným základom boli biskupstvá. Pri nich sa tvorili farností, budovali ďalšie kláštory a vznikali aj nové školy. Biskup rímsky sa od 5. storočia začal nazývať pápež, a na prvom pápežskom stolci si r. 440 zasadol jeden z čelných rímskych biskupov, Lev I. /440-461/.
Toľkoto na ozrejmenie a ujasnenie o vývine kresťanskej církvi.
Július Suja-Žiak
* Saracéni - Krutý arabský bojový veľkokmeň, vyzbrojený krivou šabľou, ktorý znesväcoval všetko čo bolo kresťanské.
