PRAGMATIZMUS /konanie, činnosť, prax/ - filozofický smer, ktorý vznikol v USA druhej pol. 19. stor., a jeho určujúcim kritériom je pravda, ktorá je využívaná ale i potvrdzovaná pri praktickej užitočnosti človeka.Podľa toho užitočnosť je v pragmatickej filozofii zároveň aj merítkom praktického jednania a teda i pravdy. Prvým človekom, ktorý sa začal tymito otázkami zaoberať, bol americký lekár Charles Sander Pierce /1839-1914/. Ten pri štúdiu Kantovej filozofie, najmä jeho antinómií si povšimol, že človek vo svojich úvahách o konečnosti či nekonečnosti priestoru, ale aj ďalších antinomických pojmoch a kategóriach, sa dostáva do takých meditatívnych rozporov, ktoré pre človeka nemajú podstatný význam, a preto sú mu ľahostajné. Takéto špekulácie, keďže človeku neprinášajú žiaden prospech či nejaké praktické uspokojenie, teda úžitok, sú pre filozofiu pragmatizmu zbytočné a netreba sa nimi zaoberať. Jedným dychom pripomína, že metafyzické úvahy nie sú pre človeka určujúce a smerodatné, lebo každé myslenie bez praktického efektu čo nemá pozitívny dopad pre jeho život, je vlastne bezobsažné, jalové rojčenie. Tieto svoje úvahy sa rozhodol, že ich aj opublikuje v jednom populárno-vedeckom časopise pod názvom: Ako si ujasníme svoje myšlienky. Článok si po istom čase prečítal aj psychológ a filozof William James /1842-1910/, ktorý na rozhraní 19. a 20. storočia pôsobil ako profesor na Harvardskej univerzite, a hneď ho napadlo, že Piercovým myšlienkam dá obecnejší filozofický základ. A ako psychológ, ale zároveň aj filozof si okamžite uvedomil, že pri analýze ľudskej psychiky má pre človeka naozaj oveľa väčší význam svet nie metafyzický ako nejaká predstava konečnosti a nekonečnosti, či akejsi kozmickej ideality, ale iba ako skutočný, reálny svet, v ktorom človek žije so svojími životnými predstavami a starosťami každodenného života. On psychiku človeka chápal ako "prúd vedomia", čiže istých vôľových a emocionálnych stavov vedomia, ktoré sú nasmerované do oblasti užitočného konania a záujmov, lebo tie uspokojujú jeho každodenné praktické potreby. James ale tým, že bol aj veriacim, religiózne metafyzické ídey pritom pre ľudí vyznávajúcich náboženstvo odporúčal. Lebo to považoval za liečbu ľudských ubolených duší, ktoré náboženská viera dokáže liečiť účinejšie ako veda. Pritom ale vede neupieral jej zaslúžené postavenie a úlohu v spoločnosti. Vravel, že "veda nám dáva k dispozícii telegraf, elektrické svetlo a diagnózu nemocí, aby im tak úspešne predchádzala." No vzápätí dodáva, že náboženstvo je pre spoločnosť rovnako dôležité ako veda, keď tento svoj názor dokonca aj publikoval.Pozornosť čitateľov pritom upriamil práve na spomenutý problém viery, keď v tejto svojej prvej knihe, Druhy náboženskej skúsenosti, píše, aj o tom že: "veda nám dáva k dispozícii telegraf, elektrické svetlo a diagnózu nemocí, aby im tak úspešne predchádzala." No náboženská skúsenosť, - je obrátenie sa k svätosti a k mystickému poznaniu pravdy, ako je rozjímanie,nadšenie, eufória, či alegorické vyjadrovanie myšlienok atp., čo sú stavy úplne rovnocenné so skúsenosťami fyzickými či psychickými, ktoré vyvolávajú a navodzujú vedecké bádanie; matematikov, astronómov či fyzikov. Na protiargumenty oponentov, že náboženstvo nám neprináša skutočné verifikovateľné pravdy, James odpovedá, že aj vedné disciplíny nám neprinášajú nič iné než neúplné pravdy. A tak sa pojem "PRAVDA" stal aj východiskovým bodom jeho pragmatickej filozofie. W. James hovorí: Čo je to pravda? Veď všetci vieme, že cieľom praktického konania každého človeka je také merítko pravdy, ktoré mu prináša prospech. Vo svojom hlavnom diele Pragmatizmus, píše: Pravdivé je to, čo nám prináša osoh a čo sa v našom živote osvedčuje ako dobro. Kto si neželá šťastie, tak určite šťastným nebude. No pravdu si nemožno iba priať, tá sa uskutočňuje a pre ňu sa musí urobiť všetko čo sa dá, čo je v našich silách. Svet je ale krutý a tvrdý, a pritom je plný možností pre schopných, podnikavých, ktorí si veria. Tento svet nie je pre "nežné duše", zato človek drsný, ktorý sa nebojí nebezpečenstiev, ktoré naňho v tomto svete náhod striehnu, veľakrát sa mu podarí urobiť aj kariéru. Jednoducho povedané, "je to svet činov a náhod, vývoja a nečakaných zmien." V tomto svete je aj preto nevyhnuté náboženstvo, ktoré sa dá vyjadriť aj formuláciou: urob svoju vec čo najlepšie. Ďalším významným predstaviteľom amerického pragmatizmu je John Dewey /1859 -1952/. Tento zakladateľ chicagskej pragmatickej školy sa od heglovskej filozofie dostal cez evolucionistický pozitivizmus až k pragmatizmu, ktorý nazval inštrumentalizmom alebo "humanistickým naturalizmom." Bol presvedčený, že pravá filozofia sa začala anglickým filozofom F. Baconom, lebo do tej doby vládla scholastika, ktorá brzdila vraj pokrok neplodným hľadaním "poslednej reality." Preto učenie anglických empirikov mu bolo vzorom. Skúsenosti sú činy, ktoré vychádzajú z potrieb človeka a v praktickom uplatnení sa preverujú, aby sa preukázali či sú pre človeka úspešné alebo nie. Rozum v zmysle ako ho chápali starí Gréci či I. Kant, je pre nás nepotrebný. Pravdivé je iba to, čo je schopné nám pomôcť z rozmanitých trampôt, rozpakov a neúspechov, teda to, čo nás vedie po správnej ceste k dosiahnutiu nášho cieľa. Etickým cieľom je rozvoj blahobytu, no nie nejaká abstraktná dokonalosť. Iné je životné zdokonaľovanie, ktoré nás vedie k šľachetnosti, lebo to je už účelom nášho života, pretože nám zabezpečuje stály rast, ako aj napĺňanie ďalších životných ambícií. Pre rozvoj ľudskej spoločnosti Dewey neuznáva, že nimi sú trvalé hodnoty, ale iba ich trvalý rast; sila, odvaha k podnikaniu, zmena, lebo človek je "bytosť ktorá smeruje k vyššej sociálnej spravodlivosti." Inak povedané: bol zástancom liberálnej slobody a "rovnakých možností" všetkých indivíduí. Určitú dobu bol aj predsedom "Ligy nezávislej politickej činnosti." Napísal tieto diela: Škola a spoločnosť/1899/, Rekonštrukcia vo filozofii /1920/, Logika, teória skúmania /1938/, Ľudské problémy /1946/ a i.
Július Suja-Žiak
