Martin SENTIVÁNI- najvýznamnejší pedagóg a mysliteľ, encyklopedista v 2. polovici 17. storočia.
Martin Sentiváni (Svätojánsky, Szentivánius, Szentiványi) - rodák z Lipt. Jána, nar. 20.10. 1633. Umrel pred 300 rokmi, a to dňa 29. 3. 1705. Myslím, že stojí zato, aby sme si ho v týchto dňoch krátkym prehľadom jeho života, no predovšetkým jeho vedeckého diela, pripomenuli.
Bol to encyklopedicky vzdelaný mysliteľ, pedagóg ale aj redaktor a vydavateľ. Známy je najmä svojou mnohostranou pedagogickou činnosťou, keď sa stal v dobe svojho života aj najznámejším univerzitným profesorom na Trnavskej univerzite.
Po dokončení univerzitného štúdia filozofie vo Viedni r. 1658 vyštudoval aj teológiu v Trnave v r. 1661-64, kde ju r. 1665 ukončil a následne bol vysvätený za kňaza. Potom vyučoval v Košiciach a v Rakúsku. Od r. 1668 popri filozofii a logike prednášal aj hebrejčinu a matematiku na univerzite v Trnave. Súčasne prednášal aj v rakúskom Grazi, no i na univerzite v Mnichove. V rokoch 1685-86 pôsobil aj ako misionár na ostrihomskom arcibiskupstve.
Pochádzal zo starého a známeho šľachtického svätojánskeho rodu a po celý život sa hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Patril nielen k vynikajúcim pedagógom, ale bol aj dobrým organizátorom, a na tú dobu i vedcom s encyklopedickými vedomosťami, ktoré sa nám zachovali vo viacerých vedeckých prácach, ako napr. v jeho najrozsiahlejšom trojzväzkovom diele, Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea /Zmes zvláštnych a vybratých náuk z rozličných vied/. Myšlienky obsiahnuté v tomto jeho hlavnom diele rozčlenil do troch častí, ktoré boli publikované v Trnave od r. 1689 - 1702, kde formou otázok a odpovedí oboznamuje čitateľa s poznatkami, najmä z oblasti prírodných vied a zároveň predstavuje úroveň vzdelávania na univerzite v Trnave. Toto dielo ho preslávilo nielen v monarchii, ale ďaleko i za hranicami habsburskej ríše.
Ešte predtým, od r. 1687 sa ako rehoľník zúčastnil aj na zasadaní bratislavského snemu. A keďže ho trápila otázka šírenia vzdelanosti medzi Slovákmi, rozhodol sa, že ako prefekt tlačiarní sa počas nasledujúcich 20. rokov bude podieľať aj na rozvoji tlače a papierníctva na Slovensku. Preto vo viacerých slovenských regiónoch, napr. v Turci v Kláštore pod Znievom, no aj inde, pri vykonávaní funkcie cisarského cenzora kníh, v r. 1688 vypracoval nový vydavateľský program, podľa ktorého sa mali knihy tlačiť tak, aby boli prístupné všetkým spoločenským vrstvám a národnostným skupinám žijúcim v Uhorsku. Pritom zohľadňoval najmä ich hľadisko typológie písma, povedzme u Rusínov a Srbov, ale zároveň sa staral aj o vybavenie tlačiarní novou tlačiarenskou technikou, a o zabezpečovanie dostatočného množstva papiera z liptovských papierní atp. Popri tejto činnosti mu na srdci ležala aj starosť o to, aby občania mali svoje sakrálne chrámy, kam by si veriaci chodili očistiť svoju dušu a načerpať nových síl. Za týmto účelom, napríklad nechal postaviť Boží stánok /kostol/ v dedinke Biely Kostol pri Trnave. Popritom sa venoval aj svojej trnavskej alma mater, na ktorej dobudoval najlepšie vybavenú knižnicu v celom vtedajšom Uhorsku. Táto činnosť úzko súvisela i s jeho redakčnými a vydavateľskými aktivitami, lebo spolu so svojím kolektívom spolupracovníkov za obdobie rokov 1675 -1703 pripravil, zredigoval a vydal množstvo kalendárov, vedeckých ročeniek, právnických príručiek, ale aj katechizmy a slovníky pre srbské a rusínske menšiny. Popri tejto a vyššie spomenutej činnosti napísal a vydal okolo 56 vlastných diel, nehovoriac o tom, že okrem toho mu vychádzalo aj veľa teologických prác. Jeho hlavná činnosť ako univerzitného profesora popri prednaškach, však bola vedeckopublikačná práca, ktorá sa členila na: prírodovedecké, prírodofilozofické, logické a metafyzické diela. V nich sú zahrnuté aj štúdie z oblasti psychológie, matematiky, etiky, politiky, ekonomiky, no venoval sa aj spisbe charakteru poetického, ako napr. z dejín umenia a t.p.
V prírodovedeckej a prírodofilozofickej oblasti vychádzal z Aristotela, F. Bacona, R. Descarta a N. Melanbrancha. Tak napr. v otázke konečnosti či nekonečnosti sveta zaujíma M. Sentiváni svoj postoj nielen ako filozof, ale aj ako teológ, to znamená, že svet ponímal ako konečný a ohraničený, lebo ho považoval za dielo Božie. Veril, že planéty slnečnej sústavy /ktoré boli vtedy známe/ sa svojou atmosférou podobajú našej Zeme. Zastával ale názor, že obývaná je iba naša planéta Zem, ktorá je guľatá, no neotáča sa, ale stojí nehybne v strede vesmírneho sveta a okolo nej obiehajú Mesiac i Slnko spolu s Merkúrom, Venušou, Marsom a Jupiterom i jeho štyrmi mesiacmi, a napokon i Saturnom s jeho dvoma mesiacmi. V astronómii bol teda geocentristom, a to aj napriek tomu, že Koperníkovo učenie už poznal, no stále ho ešte odmietal.
Pozoruhodné sú však jeho názory na základné hmotné elementy sveta. Vychádzal zo štyroch klasických živlov: vzduch, oheň, zem a voda. Im zodpovedajú štyri kvality: vlhko /vzduch/, teplo /oheň/, sucho /zem/, a chlad /voda/. Z nich všetko vzniká a jeden do druhého sa pretvára, no v konečnej fáze sa i na prach rozkladá, aby sa tak umožnilo vzniku nových foriem. Sentiváni hmotu považoval za nezničiteľnú a javy v prírode považoval
v gnozeologickom ponímaní za základ poznania a odmietal, vtedy dosť rozšírený okultizmus. Boha ale považoval za "prvú a všeobecnú príčinu" všetkého existujúceho, teda celého univerza, čiže súcna. Zaujímal sa aj o problémy z biológie, botaniky, poľnohospodárstva, ale popritom sa venoval aj anatómii a fyziológii človeka. V oblasti hydrológie je v dejinách prírodných vied priekopníkom, keď sa zaoberal aj balneológiou a podivohodnými vlastnosťami liečivých minerálnych vôd a ich využívaním nielen na Slovensku, ale i v celom Uhorsku.
V spoločenskovednej oblasti sa zaoberal najmä historiografiou Uhorska od najstarších čias až po svoju dobu. V nej vylučoval akékoľvek hegemonistické stanovisko jedného národa nad ostatnými, a menovite u Slovákov obhajoval ich autochtónnosť na území medzi Tisou a Karpatmi. Slovenčinu považoval za reč bohatú, a cyrilo-metodskú misiu hodnotil ako veľmi prospešnú a záslužnú činnosť v celej dovtedajšej našej histórii. V církevných otázkach zastával názor o európskej náboženskej jednote, ktorá by bola zároveń aj najlepšou zárukou mierového spolunažívania všetkých národov, lebo 30. ročná vojna bola ešte stále v živej pamäti. V diele Consultation saluberrima, de reducenda stabili acconstanti tranquillitate et pace in Hungaria.../1704/ proklamuje náboženskú jednotu v celej Európe i v Uhorsku, lebo v nej vidí účinný prostriedok k zamedzeniu vojenských konfliktov a politických svárov.Napísal aj niekoľko rekatolizačných spisov, ktoré vychádzali v zrozumiteľnej reči jednotlivých národov a národností vtedajšieho mnohonárodnostného Uhorska. Inak všetky svoje práce, až na pár výnimiek, písal v latinčine a všetky mu vyšli v Trnave.
Celé Sentivániho vedecké dielo sa vo všeobecnosti považuje za prvý cieľavedomý koncept akademickej činnosti, ktorý sa práve vtedy jeho zásluhou začal na trnavskej univerzite.
V rokoch 1679 a 1690 bol dekanom filozofickej fakulty. Okrem toho r. 1682 sa stal aj dekanom teologickej fakulty.Napokon svoju veľmi aktívnu a činorodú prácu, bohatú predovšetkým na vedecko-organizátorskú činnosť na univerzite ukončil vo funkcii rektora Trnavskej univerzity, a to v rokoch 1690-93. No hneď dva roky na to, vo veku nedožitých 72 rokov v Trnave aj umrel.
Dielo:
Okrem vyššie spomenutých prác /Curiosiora et selectiora... a Consultation saluberrima...,/ spomeňme si aspoň niekoľko jeho ďalších prác, ako napríklad: Rectus modus interpretandi scripturam sacram; Summarium chronologiae Hungaricae; Ratio status futurae; Dissertatio paralipomenica rerummemorabilium Hungariae;Lutheranicum nunquam etnusquam; Forum scrutarium antiquarum haeresium; Privata et amica disceptatio unius zelozi catholici...; Forum scrutarium antiquarum haeresium; Disertatio theologico-polemica, qua acatholicorum nova dogmata cum ortodoxa primitivae ecclesiae doctrina comparantur...a ď.
Július Suja-Žiak
