VÝVOJ KRESŤANSTVA A SLOVENSKÉHO POVEDOMIA PO ZÁNIKU VEĽKEJ MORAVY.
Po zániku Veľkej Moravy a po začlenení Slovenska do Uhorska, sa na celom území začala postupne presadzovať latinčina, a to nielen v cirkevnom živote, ale aj v štátnej správe a v školstve. Jazyk ľudu, najmä u Slovákov /Slovienov/ však nebol a ani nemohol byť zabudnutý, pretože latinčinu ovládala iba malá časť obyvateľstva. Preto niektoré synody výslovne nariaďujú, aby sa v bohoslužobných a liturgických úkonoch používal jazyk ľudu./1/ Išlo predovšetkým o také obradné záležitosti, pri ktorých mal človek porozumieť textu či hovorovej reči,ako boli napr. svadobné či pohrebné úkony, ale aj krst a i. Okrem toho stále medzi ľuďmi pretrvávali aj veľkomoravské tradície, najmä medzi pôvodným obyvateľstvom, čo sa začalo prejavovať aj u starých Maďarov. Ich historik P. Királyi o tom napísal: "Cyrilometodská tradícia sa pestuje aj v Maďarsku. Dôkazom toho je i skutočnosť, že v r. 1985 v Zalavári /bývalý Blatnohrad - sídlo Pribinu a Koceľa - poz. J.S.-Ž./ postavili pomník s postavami slovanských vierozvescov Konštantína-Cyrila a Metoda." /2/ No nie je to len táto symbolika z čias V. Moravy, ale dôkazom toho je aj množstvo prebratých slov od pôvodného obyvateľstva, tak napríklad J. Kačala ich uvádza až 2000, ale druhí historici - jazykovedci túto hranicu posúvajú až do troch tisíc. Niektoré z nich, ako napr. slovo "kráľ", je dokonca priam univerzálnym pojmom. Tak napríklad keď byzantský cisár Michal VII. r. 1074 daroval kráľovskú korunu uhorskému kráľovi Gejzovi I., tak bol na nej uvedený nápis grecizovanou slovienčinou, ako to uvádza A. Avenárius, "krales Tourkias." Totiž v Byzancii pokladali Maďarov za Turkov. Avenárius na prítomnosť tohto písma poukazuje aj v prípade dekorácie kráľovského plášťa pre prvého uhorského kráľa Štefana I., keď i na ňom je popri latinčine nápis aj v hlaholike, čo dokazuje, že táto reč ľudu sa používala nielen v liturgii, ale aj vo svetskom živote.
Začlenenie Slovienov do Uhorska nepriaznivo poznačilo ich ďalší vývoj, najmä preto, že bola narušená kontinuita
medzi veľkomoravským obdobím a ďalšou vlastnou kristianizáciou, pretože v tejto slovienskej ekuméne nastáva útlm, lebo pokročilejšie pôvodné obyvateľstvo muselo takpovediac čakať na len začínajúcu kristianizáciu starých Maďarov. Takže toto obdobie kristianizačného vyrovnávania u nášho etnika zabrzdilo jeho ďalší kultúrny a vzdelanostný rozvoj, ktorý sa ako-tak na približne rovnakú úroveň dostal až v polovici 11.storočia. Ukončenie kristianizácie Uhorska je úzko späté s církevno-administratívnym usporiadaním krajiny, keď v rámci nej sa až 2/3 Slovákov dostáva pod církevnú správu ostrihomského arcibiskupstva. To začínalo u západných hraníc a končilo na Spiši a v Gemeri. Na rozhraní 11. - 12. storočia sa napokon obnovuje aj nitrianske biskupstvo z čias V. Moravy, ku ktorému patrila Nitra s bezprostredným okolím a Trenčiansky komitát. Východné Slovensko patrilo do jágerského biskupstva./3/ V niektorých historických prameňoch sa uvádza, že celkové a skutočné vyrovnanie /zo širšieho hľadiska/ medzi slovenským a maďarským etnikom sa zavŕšilo až v 12.storočí. Vtedy najvyspelejším kultúrno-duchovným strediskom celého Uhorska bola slovenská Nitra. Tá mala aj vlastnú kapitulnú školu, lebo bola sídlom biskupa a mala i najstarší benediktínsky kláštor Sv. Hypolita pod Zoborom, čo jej význam iba umocňovalo. Aj štátna správa ranofeudálneho Uhorska bola podobná štátnej správe V. Moravy, a to dokonca i s kultúrno-kresťanskou orientáciou na Byzanciu. Svedčí o tom napríklad aj udržiavanie čulých stykov panovníkov arpádovskej dynastie s Konštantínopolom /dnes Istambul/. Tento styk bol spätý napr. u uhorského kráľa Gejzu I. aj ženbou s byzantskou aristokratkou, a to nebol prípad ojedinelý./4/ Táto orientácia maďarských panovníkov na Byzanciu je v oblasti kultúry príznačná aj z čias likvidácie Byzantskej ríše križiakmi /1204/, keď pápež Inocent vyčíta kráľovi Ondrejovi II., "že oveľa viac dbá na stavbu gréckych kláštorov a zanedbáva kláštory latinské."/5/ Z toho je vidieť, že pápežovi veľmi záležalo na jednoznačnej orientácii smerom na Rím než na Konštantínopol, čo napokon rozvrátenie Byzantskej ríše značne napomohlo. Svedectvom toho bolo aj zanedbanie gréckeho kláštora vo Visegráde, ktorý napokon prešiel pod správu latinských mníchov.
V tomto období ranného kresťanstva nie je v Uhorsku markantnejších rozdielov medzi postavením kresťanov pôvodného nemaďarského obyvateľstva a maďarskými kresťanmi.
Už sme sa zmienili o církevnom členení dnešného územia Slovenska. Preto sa žiada čo len v krátkosti spomenúť začlenenie Slovenska do Uhorska, lebo ani to neprebiehalo naraz, ale iba postupne sa stávalo jeho súčasťou. Začalo v polovici 10. storočia a skončilo sa koncom 11. stroročia. Slováci sa v tomto období v Uhorsku nazývali po latinsky "sclavus" a uhorský kronikár z 12. storočia Anonymus, Slovákov od Čechov odlišoval takto: "Sclavi et Bohemi, Bohemi et omnes Nitrienses sclavi." Čo v preklade znamená: "Slováci a Česi, Česi a všetci nitrianskí Slováci." No kyjevský mních Nestor, zo začiatku 12. stročia nás vo svojich Letopisoch nazýval, podobne ako ostatní Slovania a byzantínci, "Slovienmi."
VPLYV STREDOVEKÉH0 KRESŤANSTVA NA SLOVENSKÉ POVEDOMIE. Ranný feudalizmus sa v Uhorsku skončil vládou Belu III. koncom 12. storočia, a ako sme už vyššie spomenuli, bolo to vtedy, keď došlo k hospodársko-kultúrnemu vyrovnaniu maďarských oblastí so slovenskými.
Stredné obdobie feudalizmu by sme mohli zavŕšiť rokom 1526, t. z. víťaznou bitkou Tureckých vojsk nad Uhorskom pri Moháči, ktoré je charakterizované aj obdobím veľkých spoločenských premien. Išlo predovšetkým o nové vytvorenie administratívno-politickej organizácie Uhorska, v ktorom sa ustavične rozširovalo pozemkové vlastníctvo veľmožov. "Vznikli veľké zemepánske domény a podstatne sa zmenšil kráľovský pozemkový majetok, ktorý dovtedy tvoril hlavnú základňu a oporu kráľovskej moci." /6/ Túto zoslabenú kráľovskú moc upravuje kráľ Ondrej II. zlatou bulou z r. 1222, v ktorej stanovuje vzťah feudálnych pánov a cirkvi k panovníkovi. Zároveň dochádza k upevneniu kresťanstva, ktoré svoje územnoprávne usporiadanie dáva do súladu so župným usporiadaním. Upravuje sa aj sudcovsko-právne členenie tak, aby v každej župe boli aspoň štyria šľachtickí sudcovia, ktorí by stáli na čele žúp s plnou súdnou kompetenciou. Cirkevná organizácia sa na prelome 13. a 14. storočia na slovenskom území vnútorne zavŕšila tým, že sa podelila na diecézy a archidiakonáty, v rámci ktorých bolo sídlo biskupstva v Nitre a prepoštva v Bratislave i na Spiši. V tomto období vzniklo mnoho kláštorov, z ktorých najvýznamnejšie postavenie mali premonštránske prepoštvá v Šahách a v Turci, menovite v Kláštore pod Znievom. Nový benediktínsky kláštor vznikol aj na Skalke pri Trenčíne, ktorý v 15. storočí do základov vypálili husiti. Popritom na Slovensku vzniklo množstvo rádov, napr. dominikánske v B. Štiavnici a v Košiciach; františkánske zas v Trnave, Bratislave, Nitre a v Levoči. Ďalej to boli rády cistercianov, autonitistov, kartuziánov a ženské kláštory v Bratislave a Nitre.
Táto cirkevná organizácia na území Slovenska mala veľký význam najmä preto, že v slovenskom prostredí udržiavala pri živote slovenské povedomie a veľa ich členov sa v tomto prostredí dorozumievalo po slovensky. Zároveň tieto církevné inštitúcie na našom území tvorili v 13. storočí dobré podmienky pre vznik najstarších cirkevných škôl vôbec. Veď napokon práve tak vznikli na Slovensku prvé školy; pri bratislavskej kapitule, ale aj pri nitrianskej, no i v Spiškom Podhradí. Pri kláštoroch vznikli školy v Hronskom Beňadiku, v Zobore, v Jasove a po ich vzore sa začali zakladať aj na svetskej pôde, najmä v dôležitých mestách, akými boli B. Štiavnica, Trnava, Košice, Bratislava a i. Základom vyučovania bolo okrem kresťanskej náuky, čítanie, písanie, počty a spev. I keď v prevážnej miere tieto školy slúžili na výchovu kňažského dorastu, postupne niektorí absolventi začali vykonávať aj verejno-notárske funkcie, najmä v dôležitejších mestách ako boli povedzme Nitra, Bratislava, Spišská kapitula, Turiec, Jasov a Šahy. Boli to práve tie školy, z ktorých neskoršie vyrástli slovenskí vzdelanci a obrodenci. V 14. storočí už takmer vo všetkých slovenských mestách jestvovali tzv. kapitulsko-mestské alebo farsko-mestské školy, ktorých udržiavateľom boli v prevážnej miere samotné mestá. Výučbu zabezpečovali buď priamo kapituly alebo fary. V tomto období sa k základným predmetom, ktoré už boli vyššie spomenuté, pričlenili aj ďalšie predmety, ako napríklad sedmero slobodných umení, kam patrili: gramatika, dialektika-logiky, rétorika, aritmetika, geomnetria, hudba a astronómia. Gramatika sa vyučovala latinská, lebo iné gramatiky ešte neboli kodifikované a uzákonené. Tento rozsah vyučovania museli bezpodmienečne absolvovať adepti kňažského stavu. Popri farsko-mestských školách, ojedinele začínajú vznikať aj školy na dedinách ako napr. v Diviakoch nad Nitricou /1342/, v Tekovskom Hrádku /1378/ a inde. /7/
Obdobie 14. storočia je pre Slovákov dôležité aj preto, že na celé štvrťstoročie nad väčšinou Slovenska sa moci uchopil feudálny veľmož Matúč Čák zv. Trenčiansky, za ktorého sa v prvej polovici 14. storočia vytvorili celkom priaznivé podmienky a predpoklady pre ontogenézu Slovákov ako osobitného národa v rámci Uhorska. V tomto období podstatne vzrástlo sebavedomie, najmä slovenskej strednej a nižšej šľachty, ale i meštianstva, keď sa mnoho z nich národne obrodilo. Na západe územia sa v tomto období zintenzívnili kontakty s etnicky blízkym moravským prostredím, čo predtým nebolo, a tak spomienka na "Matúšovu zem" pretrvávala v mysliach slovenského ľudu ešte veľmi dlho, a to až do 15. storočia. /8/
Z hľadiska etnického zloženia obyvateľstva, v tomto období na území dnešného Slovenska nedošlo k úbytku Slovákov. Aj slovensko-maďarská etnická hranica na juhu bola v podstate stabilná a Maďarmi súvislé osídlenie nikdy nesiahalo severnejšie nad líniu Bratislava - Nitra - Levice - Moldava./9/ Slovenský ráz súčasného Slovenska nenarušila nijak výraznejšie ani dosť početná nemecká kolonizácia, ktorá prebiehala od 12. storočia. Bolo to aj tým, že Nemci žili na Slovensku dosť rozptýlení a poväčšinou sa sústreďovali do miest, ktoré mali širšie okolie slovenské, čím tak dochádzalo k ich postupnej asimilácii a k poslovenčeniu. Tento proces na rôznych miestach však prebiehal rozmanitými cestami...
Slováci boli zastúpení aj v štátnej správe, a tak napr. spišského župana kráľ oslovoval v listinách menom "Sclavus" a podobne to bolo aj o sto rokov neskôr, to znamená, že keď si Slováci v r. 1381 v Žiline vybojovali rovnoprávne zastúpenie s Nemcami v mestskom zastupiteľstve, tak keď im kráľ Ľudevít I. uznal privilégium v správe mesta, tituloval ich: "Privilegium pro Sclavis."
V 2. polovici 14. storočia sa Slovensko stalo najurbanizovanejšou časťou Uhorska a popri hustej sieti vidieckych sídiel šľachty, tu vyrástlo množstvo významných miest, ktorých dôležitosť s dobývaním zlata a striebra ešte viac narástla, čo nástojčivo vyvolávalo aj potrebu ďalšieho vzdelávania. Preto i duchovná kultúra, ktorá do tejto doby bola orientovaná viacmenej na kňažské duchovenstvo, postupne sa stále viac rozširuje aj na meštianstvo a strednú šľachtu, ktorá si stále viac začínala uvedomovať význam a potrebu vzdelancov. A keďže Uhorsko v tomto období ešte vlastnú univerzitu nemalo, odchádza mnoho slovenských študentov na štúdia do zahraničia. Najskôr do Talianska /Padova a Bologna/, ale od 2. polovice 14. storočia aj do Prahy, Krakova a blízkej Viedne. Rozšírená znalosť písania medzi širšími vrstvami obyvateľstva, umožňovala Slovákom lepší prístup k remeselníctvu a obchodu, čo podstatne dvíhalo ich vzdelanostnú úroveň. Táto znalosť čítania a písania bola podmienená aj väčšou produkciou bohoslužobných kníh a rozširovanou potrebou písombnej úradnej agendy. Popri univerzálnej reči vzdelancov - latinčine, sa stále častejšie začína uplatňovať aj nemčina a slovakizovaná čeština. Popri tom je pri živote udržiavaná najmä u pospolitého ľudu i bežná hovorová reč - nárečová slovenčina. Svedectvom toho sú aj uchované nárečia, ale i miestné názvy riek, vrchov, ale i osobných mien. Niektorí maďarskí historici /B. Bottló, E. Fugedy, B. Királyi/ ktorí preskúmali množstvo listín, čo boli v Uhorsku napísané za obdobie rokov 1432-1525, sa na základe ich rozborov domnievajú, že v slovenskom prostredí sa už v tom čase vraj písalo česky, lebo čeština bola na Slovensko importovaná. Toto konštatovanie nás ale privádza na myšlienku, že tak, ako sa v písomnej podobe začína používať nemčina, rovnako tak začínajú písať popri úradnej latičine, vo svojom vlastnom národnom jazyku v slovenskom prostredí aj Česi, navyše, keď im pospolitý ľud dobre rozumel.
V období panovania humanisticky orientovaného uhorského kráľa Mateja Korvína /1458-1492/, sa centralisticky neposilňuje iba jeho kráľovská moc v štáte, ale predovšetkým rastie kultúrna a vzdelanostná úroveň Uhorska. Vďaka rodinným zväzkom s kultúrne vtedy s najvyspelejším štátom v Európe, Talianskom, udržiaval M. Korvín po celú dobu svojej vlády čulé styky s touto krajinou.Talianski učenci boli stálymi hosťami na kráľovskom uhorskom dvore, čo napokon dalo podnet aj k založeniu veľkej knižnice v Budíne r. 1465. V budínskej knižnici písali svoje diela aj takí významní svetoví učenci, akými bol i astronóm Regiomontanus. No schádzali sa tam aj poprední domáci, ale i zahraniční učenci, ako boli Ján Vitéz, Ján Panónius, Konrád Celtes, Ján Šlechta, António Bonfini a ď. A práve z iniciatívy J. Vitéza a J. Panónia sa M. Korvín rozhodol založiť v Uhorsku prvú univerzitu zameranú na "studium generale", keď požiadal pápeža Pavla II. o privilégium. A tak v júni 1465 vydáva pápež súhlasný dekrét a po prípravných prácach sa ukázalo, že jej najvhodnejším sídlom bude Bratislava, ktorá sa ukázala pri posúdeniach vhodnejším mestom pre univerzitu ako Ostrihom. A táto prvá univerzita v Uhorsku dostala aj príznačné meno "Akademia Istropolitana". Jej prvým kancelárom, čiže ako by sme dnes povedali, rektorom sa stal ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz. Jeho zástupcom bol bratislavský prepošt Juraj Schomberg. Univerzita mala štyri fakulty: artistickú, právnickú, lekársku a teologickú. Na univerzite pôsobili významní profesori ako napríklad už tu spomenutý astronóm a matematik Regiomontanus, vlastným menom Ján Muller. Na škole ďalej pôsobil aj jeho bývalý žiak Martin Bylica, ďalej právnik Ján Gattus, teológovia Mikuláš Schricker, Matej Gruber, Vavrinec Koch z Krompách a ď. V tomto období stále viac do cirkevnej literatúry začínajú prenikať aj svetské prvky, a to v podobe pisárskych veršíkov, i dvojjazyčných /latinsko-slovenských/. Z tých čias sa nám zachovali aj najstaršie doklady na slovenskú cirkevnú literatúru, ako povedzme veršovaná modlitba "Ó verný kresťane," a či hymnické piesne "Vitaj milý Spasiteľu," ktoré pochádzajú z juhozápadného Slovenska. /11/
Po objavení knihtlače Jánom Gutenbergom r. 1450 sa tlačené písmo rýchlo rozširuje po celej Európe a knihy tak prestávajú byť prepychovým duchovným tovarom. V dôsledu reprodukčnej výrobe sa stále viac a viac stávajú majetkom širších vrstiev obyvateľstva. To má pozitívny vplyv nielen na prostredie cirkevných inštitúcií, al aj na širšiu oblasť laických vzdelancov, ktorých neustále pribúda. Na Slovensku sa zakladajú nové tlačiarne, ako napr. v Rajci, v Prešove, v Bardejove a i. Slovenčina sa dostáva aj do administratívnej praxe, a to hneď po latinčine a nemčine. Výrečným svedectvom toho je aj Žilinská kniha s prekladom magdeburského práva do slovakizovanej češtiny z r. 1473. A akýmsi zavŕšením vývinu slovenčiny v tomto období sú Spišské modlitbičky z r. 1480. Ako vidíme, kultúrnosť slovenského jazyka sa vyvíjala postupne a to vždy skoro výlučne pri vykonávaní náboženských a verejnoprávnych úkonov, ktorým by ľud rozumel. Tak sa slovenčina postupne stávala kultivovaným nástrojom dorozumievania, a to aj v písomnej podobe, čo malo významný vplyv na vzostup slovenského národného povedomia. V priebehu storočia sa vlastne zakončil do značnej miery hláskový vývin slovenčiny, /12/ čím sa tak zároveň 15. stročie stalo pre Slovákov dôležitým medzníkom.
Nastávajúce obdobie 16. a 17. storočia je v Uhorsku poznamenané dlhou etapou vojenského súperenia ako vo vnútri štátu, tak aj voči vonkajšiemu nepriateľovi. Obsadením Budína tureckým vojskom r.1540 a vytvorením osmanskej správy nad skoro celým dnešným Maďarskom, si Osmanská ríša vytvorila mierovou zmluvou z r. 1568 skoro na stopäťdesiat rokov provinciu, z ktorej Turci podnikali pustošivé vpády hloboko na slovenské územie. Uhorsko sa rozdelilo na tri časti: stredná časť ostala v rukách Turkov, Sedmohradsko spravoval vojvoda Ján Zápoľský ale pod protektorátom Turecka, a kráľovi Ferdinandovi Habsburskému zostala severná časť Uhorska, čiže Slovensko, ktoré spolu s niekoľkými stolicami západnej časti Zadunajska prevzalo na seba úlohu uhorského štátu. V takomto územnom členení, s neustálymi nepokojmi na juhu Slovenska, sa etnická hranica Slovákov narušila prisťahovanými Maďarmi z obasadených oblastí Turkami, viac do vnútorného Slovenska. Tým boli Slováci nútení začať s osídľovaním severnejších a hornatejších regiónov.
Okrem spomenutých skutočností, navyše začína v tomto období do západoslovenských miest z Čiech a Moravy prenikať reformácia, posilnená aj reformačným hnutím z Nemecka. Reformačné názory sa po Slovensku šírili i pod tlakom zemepánskej vrchnosti, ktorá v tomto hnutí videla svoje obohacovanie sa, na úkor katolíckej šľachty a kléru. Tento vplyv reformácie, ktorý sa k nám šíril zo západu, nachádzal svojich vyznávačov aj na Slovensku, najmä v mestách, kde bol ešte stále v prevahe cudzí živel. Katolícka cirkev tomuto hnutiu čelila protireformáciou. A aby si udržala svoj vplyv, začala intenzívnejšie rozvíjať svoju činnosť predovšetkým na poli vzdelania. Veľkým priekopníkom tohto hnutia sa stal arcibiskup Peter Pázmaň, ktorý napokon presadil zásadu: komu patrí majetok, ten má právo rozhodovať aj o náboženstve svojho poddaného ľudu. Tým si získal na svoju stranu i väčšinu uhorskej šľachty, ktorá sa znovu rekatolizovala.Hlavnou úlohou Petra Pázmaňa však bola kresťanská výchova mládeže, a za tým účelom zakladá pre slovenskú mládež jezuistický seminár v Trnave. Vo Viedni roku 1623 zriaďuje aj osobitné kolégium pri tamojšej univerzite pre mladých Slovákov-bohoslovcov. Po roku otvára aj jezuitské gymnázium v Bratislave, kde pôsobili slovenskí jezuitskí profesori. Napokon v r. 1635 v Trnave zakladá aj univerzitu, ktorá mala pre Slovákov veľký význam, lebo práve na tejto škole sa začínajú oživovať tradície Veľkej Moravy a pôsobenie Cyrila i Metoda v tejto oblasti. Na univerzite pôsobili vynikajúci profesori, a to aj slovenského pôvodu, ako napríklad Martin Sentiváni, rodák z Liptovského Jána.A bol to on, ktorý začal oživovať spomienky na zašlú slávu cyrilometodského obdobia, keď Slovákov pokladal za jeden z najstarších národov Európy, lebo dávno pred príchodom starých Maďarov obývali oblasť stredného Dunaja, teda karpatskú kotlinu. Pri kriesení slovenského povedomenia pomáhali slovenským buditeľom aj niektorí českí exulanti. Tak napríklad Jakub Jakobeus napísal Dejiny Slovákov. V tejto historickej knihe upisuje ich bohatú minulosť a autochtónosť slovenského etnika na území, ktoré obývajú. Podobne aj Jiří Tranovský, ktorý vydal evanjelické duchovné piesne, známu to Cithara sanctorum, keď už v úvode tohoto spevníka sa spomína kráľ Svätopluk, a je tam aj slávny odkaz na Veľkomoravskú ríšu. Ďalej to bol Ján Sambucus, rodák z Trnavy /1536/, vlastným menom Boza, ktorý oživoval pôvodnú reč Slovákov a písaj aj dejiny. Rovnako i slovenský šľachtic Zachariáš Mošovský, rodným menom Rohožník, nemalou mierou prispel k upevneniu slovenského povedomia, keď v druhej polovici 16. storočia začal vydávať zbierky uhorských zákonov a zanechal po sebe aj bohatú zbierku kníh. Podobne k upevneniu slovenského povedomia ešte pred vyššie spomenutými slovenskými vzdelancami, prispel aj Ján Jesénius /1566-1621/ z Turca /Hor.Jasena/, lekár a rektor Univerzity Karlovej v Prahe, ktorý sa preslávil v anatómii, keď vykonal ako prvý pitvu ľudského tela. O niečo neskôr, na začiatku obrodenckého hnutia, to bol ďalší Slovák, Štefan Pilárik, ktorý sa významne podieľal na upevnení slovenského povedomia, keď vo svojich literárnych prácach dával návod na pestovanie lásky k národu. Vo veršoch napísanej knížke opísuje svoje osudy v tureckom zajatí, ktoré sa stali veľkou vzpruhou vzdoru, proti svojvôli cudzích uzurpátorov. A podobne si počínali aj ďalší slovenskí buditelia. Tak napríklad lásku k materinskému jazyku a návod na jej pestovanie nám zas podáva Daniel Sinopsius Horčička vo svojom prísloví, Nový trh latinsko-slovenský. Potom sú to aj rukopisné zbierky svetských veršov od Petra Benického. No aj vydanie Nového zákona Danielom Krmanom. Ale najviac ducha Slovákov pozdvihol veľký učenec a kňaz, nositeľ viacerých titulov európskych univerzít, Matej Bel, vlastným menom Funtík /1687 - 1749/ rodák z Očovej pri Zvolene. Tento veľký vlastenec a Slovák o svojom materinskom jazyku napísal,že: "v ničom nezaostáva ani za vážnosťou a velebnosťou španielčiny, ani za pôvabom a hladkosťou francúštiny, no ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ba ani za bohatstvom zmyslu a dôrazu nemčiny, či za mäkkosťou a ľúbozvučnosťou taliančiny, a napokon ani za veliteľskou prísnosťou maďarčiny."/13/ V podobnom duchu vlastenecké myšlienky u Slovákov rozvíjal aj o dvanásť rokov mladší od M.Belu, Samuel Timon z Trenčianskej Turnej.Vo svojich dejinách Uhorska napísal, že Slováci dávno pred príchodom Maďarov obývali územie Uhorska.A podobne hrdosť k národu Slovákov vyzvihol aj ďalší vlastenec, kardinál A. Rudnay, rodák z Považian pri Trnave /1760-1831/ ktorý sa stal známy výrokom: "Slovák som a keby som i na Petrovom stolci sedel, Slovákom zostanem." Všetky tieto prehlásenia a odvolávania sa na slávnu minulosť Slovákov, bolo dôkazom toho, že ľud tejto krajiny má byť načo hrdý, a že jeho národné povedomenie má na čom stavať, lebo má pevnú pôdu pod nohami v starobilej kresťansko-slovenskej histórii. A v tomto duchu v 20. rokoch 18. storočia, vystúpil aj katolícky kńaz Ján Baltazár Magin z Dubnice nad Váhom, rodák z Vrbového.Ten vo svojom diele Apológia /1728/, napísal skutočnú obranu Slovákov, keď dokázal, že tento slovenský ľud je celkom iste "samobytným a na svojom území od nepamäti žijúcim národom", a to od čias Svätopluka, a že svojou osobitosťou a pôvodnosťou má všetky "historické a občianske podmienky na to, aby žil po svojsky, a to v úplnej rovnoprávnosti s maďarským aj s inonárodným obyvateľstvom v spoločnom uhorskom štáte." /14/ Táto etapa dotvárania slovenského povedomenia a vlastenectva je zavŕšená dielom Juraja Papánka, v diele: História slovenského kmeňa.Tento osvietenský mysliteľ, historik a vlastenec z druhej polovici 18. storočia opísal dejiny Slovákov od biblických čias až do súčasnosti s takou presvedčivosťou, že tá markantne oživila ducha ďalších Slovákov; ako napríklad Juraja Sklenára ktorý napísal a r. 1784 aj vydal knížku, O najstaršej polohe Moravy, kde zastáva názor, že hranice Veľkomoravskej ríše siahali až do Srbska a Dácie. No a keďže do tejto doby bola oficiálnou rečou latinčina, rozhodol sa Jozef Ignác Bajza, rodák z Predmieru pri Žiline, že začne písať v jazyku pospolitého ľudu. Tak aj v slovenskom nárečí napísal román: René mládenca príhody a skúsenosti, kde ako prvý použil v umeleckej tvorbe hovorovú slovenčinu. Sebavedomie a odvaha slovenských literárnych vzdelancov napokon dospela až k samotnému prahu národného obrodenia.
ZÁVER:Načrtli sme obdobie od V. Moravy až po dobu osvietenstva a národného obrodenia, kedy na scénu za obrodu Slovákov a jeho literárneho jazyka sa pričinili takí myslitelia slovenského národa a obrodenci, akým nepochybne bol Anton Bernolák, rodák z Oravy,ktorý sa pričinil o gramatickú úpravu slovenčiny ako spisovného jazyka. Za tým účelom v r. 1787 vydal svoju Filozoficko-kritickú rozpravu o slovenských písmenách, vrátane ďalších jazykových prác, z pomedzi ktorých je známy najmä päťjazyčný slovík, napísaný na báze západoslovenského nárečia. V ňom poukazuje na plnohodnotné ekvivalentné slovenské jazykové výrazy k latinčine, nemčine, maďarčine a češtine. A. Bernolák sa tak spolu s J. Fándlim a ďalšími obrododeneckými stúpencami pokúsil ako prvý o odbornú gramatickú formuláciu spisovnej slovenčiny. V jeho započatom diele pokračoval básnik J. Hollý, rodák z Borského Mikuláša, ktorý vo svojich eposoch Svätopluk, Sláv a Cyrilo-Metodiáda, poeticky oživuje historické udalosti, postavy a scény z obdobia Veľkej Moravy. Takýmto spôsobom chcel upozorniť, či vlastne zvýrazniť protest Slovákov proti cudziemu útlaku, aby tak uchránil jeho svojbytnosť ako národa, i jeho jazyk proti cudziemu panstvu. Pokračovateľom bernolákovčiny sa stal aj M.Hamuljak, ktorý vydával a rozširoval diela svojich súčasníkov; Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika, Bohuslava Tablica i J. Hollého, ale i ď. No najväčším prínosom do obrodeneckých snáh prispeli šturovci na čele s Ľudovítom Štúrom.
V tejto prierezovej práci je položený dôraz predovšetkým na predobrodenecké obdobie preto, že táto etapa bola v minulosti dosť zanedbávaná a história Slovákov sa zväčša začínala rozoberať až od čias obrodenia. Možno ale s istotou povedať, že celkový podiel na dotváraní kresťanskej kultúry a vzdelanosti v stredovekom Uhorsku bol rovnako významný pre Slovákov, ako aj pre ostatné nemaďarské národy v ňom žijúce. Najmä pre ich vzájomnú inšpiráciu a neraz i významnú podporu a spoluprácu.Bolo to prirodzené, lebo slovanské národy tvorili v Uhorsku väčšinu, ktorá pretrvala až do r. 1918. No a počet Slovákov bol v tomto období, napríklad v 40. rokoch 19. storočia, až do dvoch miliónov a po stránke ekonomickej bolo severné Uhorsko najvyspelejšou časťou. Napokon, slovanské národy, keďže tvorili väčšiu populačnú časť Uhorska nad národom maďarským, sa aj preto zákonite najviac podieľali na tvorbe celkového bohatstva štátu. Až pri uvedomení si týchto skutočností pochopíme oprávnený zápas všetkých nemaďarských národov žijúcich v Uhorsku na svoju štátnu a svojbytnú samostanosť, ktorá im prirodzeným právom patrila. Pretože iba tak sa mohli slobodne rozvíjať vo vlastnom štátnom útvare a nehatane zvelebovať materinský jazyk a svoju kultúru.
Július Suja-Žiak.
Literatúra:
l/.Synodálne uznesenie z r. 1104 a 1105 z Ostrihomu, ale aj z r. 1382, 1450 a 1515
2./ P. Királyi: Príspevok k dejinám slovenského spisovného jazyka. In: Slavica Slovaca, roč. 29/1994 č. 2, s. 137-+39;
3./ Slovenská encyklopédia zv. V., Bratislava 1981, s. 352;
4./ Bližšie pozri:A. Avenarius, Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI. - XII. storočí, vyd. VEDA SAV, Bratislava 1992 s. 128-131;
5./ Tamtiež, s. 131;
6./ B. Klein, A. Rutkay, R. Marsina: Vojenské dejiny Slovenska, I. diel, vyd. MOSR 1993, s. 122;
7./R, Marsina, V. Čičaj, D. Kováč, Ľ. Lipták: Slovenské dejiny, vyd. MS Martin 1991, s. 67;
8./ Slovensko v období stredoveku, In: Armáda Slovenskej republiky, č. 1/1994 s. 11;
9./ Tamtiež;
10./ P. Királyi: Ako 2/;
11./ Prehľad dejín slovenskej filozofie, vyd. SAV Bratislava, 1965 s. 69;
12./ Ako 11./ s. 70;
13./ F. Hrušovský: Slovenské dejiny, vyd.MS v T.S.Martine 1942, s. 113;
/14/ Tamtiež ako 2/, s.114.
