HUME, David /1711- 1776/ Syn škotského statkára, vyštudoval univerzitu v Edinburghu, kde sa chcel venovať právnickej kariére. Ale po návšteve Francúzska mení svoje rozhodnutie stať sa právnikom a začal sa venovať literárnej a filozofickej činnosti. Už v prvom svojom útlom diele "Pojednanie o ľudskej prirodzenosti," ktoré napísal r. 1740, teda ako 29 ročný, sa rozhodol, že sa pokúsi popísať ľudské prirodzené vlastnosti, ktoré sa v procese poznania menia tým, že poznávací proces, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom zmyslov a spracovávaný je rozumom, sa dosť odlišuje od svojej prirodzenej podstaty. Je zaujímavé, že táto myšlienka zaujala aj samotného I. Kanta, ktorá ho podnietila k napísaniu jeho kritických prác /Bližšie pozri na web. stránke I. Kant./ No neskôr Hume svoj obsah v Pojednaní, tak ako ho spracoval v pôvodnej verzii zavrhol, respektívne ho neskôr prepracoval, keď po 8. rokoch niektoré myšlienky z Pojednania opublikoval v novej práci,"Skúmanie o ľudskom rozume." V práci prirovnáva prirodzenosť vecí k tomu, čo sa, takpovediac zrodí v hlave človeka, teda v jeho rozume, keď vraví; že prežívanie je vždy živšie a teda aj prirodzenejšie ako keď tie udalosti opíšeme, lebo ich akoby cez náš rozum prefiltrujeme, a tým strácajú na pravosti. Potom sú to už iba dojmy alebo spomienky. Áno, takéto poznanie je podľa neho iba prúdom dojmov, ktoré sa skladá z príčin, a tie sú nám neznáme, teda aj nepostihnuteľné. Z toho vyplýva, že predchádzajúci jav, ktorý vyvolá ďalší jav, nám neumožňuje vyvodiť záver, že je jeho príčinou alebo účinkom. Tvrdil, že ani tá najčerstvejšia myšlienka sa nikdy nevyrovná ani tomu najtupšiemu pocitu. A snáď aj preto objektívny svet považoval za neriešiteľný, lebo jeho príčiny sú nám neznáme; pretože predchádzajúca príčina, ktorá sa nám pri rozumovom spracovaní zdá byť príčinou, ňou ešte byť nemusí. Takže preto celé poznanie zredukoval iba na stav vlastného vnútra. Pritom kládol dôraz na myšlienku, že prameňom praktického presvedčenia nie je teoretické poznanie, ale predovšetkým viera. V tom samom roku /1751/ napísal aj "Eseje mravné a politické." V nich populárnou formou objasňuje niektoré svoje filozofické názory na otázky mravnosti, teda etiky a myslenia. Potom ešte napísal aj ďalšie dve diela, a to "Politické rozhovory" a "Zkúmanie o princípoch mravnosti." Tu, v tejto práci o mravnosti, Hume rozvíja teóriu utilitarizmu v tom zmysle, že len užitočnosť považuje za kritérium mravnosti. Píše o tom takto:"Vo všetkých mravných rozhodnutiach vyniká... okolnosť obecného prospechu; ale ak kedykoľvek vznikne spor... o hraniciach povinnosti,..., tak vtedy pravý záujem ľudstva je prospechárstvo a utilitarizmus." A ďalej pokračuje: "Aj taká prospešnosť, ktorá sa nás nedotýka - sa nám páči, lebo v nás prebúdza cit radosti, spokojnosti a pôžitku," že o nejakej etickej norme, povedzme "dobra, láske či spravodlivosti" alebo "pravde" atp., sa dostalo zadosťučenenia. Takto a podobne i v ďalších odstvacoch zdôvodňuje svoje mravné kritéria, ktoré "vyrastajú z citovosti, z rozhorčenia proti bezpráviu, pretože rozum je chladný a ľahostajný k ctižiadostivým pudom pri dosahovaní blaha." Úlohou poznania by mal byť praktický život a nie skúmanie skutočnosti prostredníctvom dojmov či príčin, lebo sú to práve príčiny, ktoré nikdy nebudeme schopní poznať. Objektívny charakter príčinných súvislosti sa nám nikdy nepodarí spoznať, tvrdí Hume. V etike rozvinul teóriu utilitarizmu, kde užitočnosť považoval za kritérium mravnosti. Jedným z kritérií, či princípov mravnosti je aj idea Boha, ktorú označuje za bytosť neskonale rozumnú, múdru a dobrotivú. V spomenutej práci, "Politické rozhovory" je badateľný jeho skepticizmus, ktorý zdôvodňuje utilitárnym a racionálnym ponímaním sveta. O šesť rokov neskôr vydáva aj "Prirodzené dejiny náboženstva," ktoré vyvodzuje tiež z citovosti človeka, najmä z jeho strachu a z nádeje. Hovorí, že základom náboženstva bol polyteizmus, ale vplyvom citov sa vraj vyvinul v monoteizmus, teda vo vieru v nekonečnú bytosť, ktorá je povznesená nad všetko ľudské. V r. 1762 začal prácu na "Dejinách Anglicka", kde sa sústredil na kritiku zákonodárcov, ktorí vedú Anglicko zlou voľbou pri tvorbe zákonov,lebo to vedie k otraseniu základov štátu.
Hume je podobne ako Berkeley empirik a senzualista, pretože všetko poznanie vychádza zo skúsenosti a so zmyslových dojmov /impresií/, z ktorých vznikajú ídey. Hume tvrdí, že svet mimo nás je neriešiteľný a neskúmateľný. Pre oboch, Humea i Berkeleyho veci vznikajú kombináciou ľudských pocitov v ľudskom vedomí. Vedomie preto tvorí základ všetkých asociácií, a potom aj príčinnosť je viacej aktom našej psychiky ako objektívnych zákonitostí. Lebo spojenie zákonitostí a vyvolávanie dejov, je iba dielom poznávajúcich subjektov. A rovnako je to aj s matematickými poučkami, ktoré vychádzajú viacej z čistého rozumu a nie z objektívnych zákonitostí. Toľkoto u oboch mysliteľoch v otázkach poznania.
V r. 1766 sa Hume stal aj tajomníkom anglického veľvyslanectva vo Francúzsku, kde sa zblížil s vynikajúcimi francúzskymi filozofmi a spisovateľmi, ako napríklad Diderotom, D´Aalambertom a Helvétiom. Od r. 1767 do 1769 bol zamestnaný na ministerstve zahraničných vecí a potom odchádza do výslužby, keď zbytok života trávi už iba v Edinburghu.
Július Suja-Žiak
