Sofisti.Ktovie či "sofistami" boli takto nazvaní preto, že boli šíriteľmi múdrostí,za ktoré si nechávali platiť, alebo preto, že slovo "sofisma", znamená logický klam, či chybný úsudok, ktorým by sa mal zmiasť protivník v slovných sporoch. Zdá sa, že sofistom obe tieto charakteristiky patria rovnakým dielom.
Isté je, že v starom Grécku sa v druhej polovici V. storočia pr.Kr., slovom "sofisti" začali nazývať niektorí "mudrci" či znalci právnych zákonov, ktorí sa takpovediac vyžívali, alebo viac orientovali popri filozofie aj na politické,súdne,vedecké či umelecko-kultúrne problémy otrokárskej demokracie. No, to ale už nebolo za účelom šírenia múdrostí v zmysle a význame slova "filozofia" /pestovanie lásky k múdrosti/, ale výhradne za finančnú odmenu.Podmienené to bolo najmä tým, že v podmienkach gréckych mestských štátov zv. polis, si otrokárska demokracia upevňuje svoju moc, s čím úzko súvisela aj otázka politického vzdelania a skúsenosť čo najlepšie obstáť s majstrovským rečníckym umením pri verejných vystúpeniach; na súdoch, a na ďalších politických podujatiach. Lebo ich krédom bolo: naučiť sa myslieť, rečniť a konať tak, aby napr. v súdnych sporoch svoje postoje stoj-čo stoj za každú cenu obhájili,lebo podľa toho si stanovovali výšku svojho honoráru. Teda boli to prví platení obhajcovia, a prípadne i učitelia rečníckeho umenia. Tak sa vlastne zrodila nová profesia, či vlastne už nový druh profesionálneho povolania.Rétorika sa stávala obdivovanou formou, kde slovo začalo byť chápané div že nie ako božstvo, lebo v slovných súbojoch vyhrával vždy ten, kto sa dokázal lepšie presadiť svojim rečníckym talentom, aby tak presvedčil dav ľudí o svojej "pravde". Aristoteles, podobne ako neskôr v Ríme Cicero, to hodnotili tak, že vznik sofistickej rétoriky bol vyvolaný občianskou vojnou, čiže,"zrodil sa zo sváru." Totiž za Periklových čias, t. z. po perských vojnách, sa Atény stali silným štátom polis, a to do takej miery, že v celej Helade sa na Atény pozeralo ako na vzor, a tou cestou by sa mali uberať aj ostatné mestské štáty vtedajšieho starovekého Grécka. V tomto období v Aténach už otrokárska demokracia dosahuje svojej naväčšej slávy a pricíp politickej "rovnosti" v tejto spoločnosti, sa stal základom sociálneho zriadenia Atén.Táto rovnosť bola chápaná ako rovnosť všetkých slobodných občanov Atén pred zákonom. V rámci tejto otrokárskej demokracie široké vrstvy slobodného obyvateľstva, vrátane nemajetných, boli zainteresovaní aj na vládnej moci tým, že napr. na súdoch bolo zavedené platenie náhrady a v ľudových zhromaždeniach čiže - ľudových súdoch, - už rozhodovali i ľudové masy/črepinový súd/. A to bola strašná zbraň v rukách chudobných proti majetným boháčom.Tak dochádza k neúprosnému boju medzi aristokratickou vrstvou a vrstvou demokratickou. Krutý boj týchto dvoch táborov vyvolával na strane bohatých, teda oligarchov, takú odpoveď, že tí sa zaprísahali, že budú "nepriateľom ľudu /dému/, a budú sa snažiť mu zpôsobovať toľko zla, koľko len budú môcť." Tento citát je obsiahnutý v diele Aristotela, v Politike. No a táto vzájomná nenávisť sa zostruje najmä po peloponeskych vojnách z rokov 431-404 pr. Kr. Vtedy tieto vojny, napríklad medzi aristokratickou Spartou a demokratickými Aténami oslabili základmi otrokárskeho systému natoľko, že výsledok bojov bol vo veľkej väčšine určovaný práve učasťou otrokov na bojiskách, ktorí čím ďalej tým viac, najmä po víťazných bitkách, dostali možnosť ovplyvňovať aj vnútornú politiku Atén. No a do ich čela sa často zväčša pasovali práve sofisti, ktorí, ako píše Aristoteles, si radi hrali na ochráncov ľudu, "pritom ale klamú, lebo tým sledujú iba svoje vlastné, zištné ciele." A preto sofistiku nazýval len "zdanlivou múdrosťou." No a Aristotelov učiteľ Platón, ten hodnotil sofistov výlučne iba zle a neprisudzoval im žiadne zásluhy, i keď tí starší sofisti si podľa Aristotela predsa len isté uznanie zasluhúžili; veď taký Hippias prednášal aritmetiku, geometriu, hudbu, astronómiu, mnemotechniku, archeológiu a bol dobrým znalcom Homéra. A napokon to bol práve Hippias, ktorý objavil aj geometrické určenie krivky, t. z. kvadratrix. I ďalší zo starších sofistov; Antifon sa tiež zaoberal fyzikou, problémom kvadratúry kruhu, a podobne aj Prodikos, ktorý sa venoval fyzike a etike. Jeho učenie o prírode bolo veľmi blízke, napríklad učeniu Empedokla, píše Aristoteles, ktorý mal široké vedomosti, práve z oblasti prírodných vied. Aj na obranu Gorgiasa uvádza, že k sofistom prešiel iba preto, lebo sa sklamal vo filozofii. Aristoteles starším sofistom celkom po zásluhe pripisuje tieto klady, keď ďalej píše, že taký Protagoras sa preslávil, napríklad aj "správnym užívaním slov." Ale svojim bohatstvom nerobil česť filozofom, lebo v Aténach si zarábal viac peňazí ako jeho súčasník a v tej dobe aj najslávnejší sochár Feidias. Aj Prodikos z Keu má, i čoby sofista, zásluhy na špecifikácii synonymných slov; ako povedzme "robiť" a "pracovať", či "žiadať a chcieť" atp. A preto je správne odlišovať od seba starších sofistov aj s ich zásluhami od mladších, lebo tí mladší naozaj okrem rečníckej ekvilibristiky a slovných súbojov toho na svojom konte, okrem zarobených peňazí, viac nemali.
Ku skupine starších sofistov patria: Protagoras /481-411 pr.Kr./,Gorgias /483-375 pr. Kr./ Hippias, Prodikos, Antifon. No a k mladším sa radia žiaci Gorgiovi, ako Alkidamas, Lykofron, Polos a známy Trasymachos Chalkedonský, ale aj Kritias, jeden z 30. tyranov.A ak Platón zaujíma k sofistom jednoznačne odmietavé stanovisko, sú to predovšetkým títo mladší sofisti, ktorí ako vodcovia "davu" si nechávali za svoje služby platiť, ale pritom im nešlo o obhajobu pravdy, iba o svoje vlastné zištné ciele, pričom klamali a podvázali ako sa dalo. Ďalej Aristoteles k tomu poznamenáva, že sofisti svojou "zdanlivou múdrosťou" neprinášali ľuďom žiadne konkrétne vedomosti, ale skôr ich učili ako "ovládať slovný šerm." Boli to v istom zmysle, akoby sme dnes povedali, chytrácki demagógovia, lebo ich slovné majstrovstvo spočívalo v úskokoch a v logických klamoch, pomocou ktorých si vytvárali zavádzajúce teórie na balamutenie ľudí a svojich politických protivníkov./Nevdojak mi tieto myšlienky evokujú a vyvolávajú asociácie, akoby sa to vzťahovalo aj na naších dnešných politikov a manažérov, ktorí tak radi používajú výraz "sofistikovaný".../
Záverom sa žiada povedať, že nie najlepšiu slávu si sofisti v starom Grécku na seba uvalili tým,že začali učiť za peniaze a pre vlastný osoh či zisk, pričom aj klamali a podvádzali, čo sa nezlučovalo so vtedajšou etikou filozofa. Toľko v krátkosti o sofistoch.
Július Suja-Žiak
