KRISTIANIZÁCIA NAŠÍCH PREDEKOV.ÚVOD. Hneď na úvod treba poznamenať, že na úsvite kresťanskej éry boli len tie národy považované za nebarbarské a kultúrne, v ktorých panovník a jeho ľud kresťanskú vieru vyznával. Preto aj u slovanských národov na strednom toku Dunaja, teda u naších predkov, prvá kristianizácia započala ešte prostredníctvom Salzburskej misijnej činnosti. Z tohoto obdobia je známe aj postavenie prvého, historicky doloženého kresťanského chrámu v Nitre, z doby panovania kniežaťa Pribinu. Ten roku 828, aj keď ešte nebol sám pokrstený, dal vysvätiť Panne Márii spomenutý kostol franskému arcibiskupovi Adalrámovi. No keď Mojmír I.vyhnal Pribinu z Nitry,tak tento odišiel k Frankom a tam z príkazu kráľa Ľudevíta Nemca, najskôr sa sám dal pokrstiť, a potom ponavštevoval niektoré oblasti na Balkáne ako Bulharsko, ale aj Slavónsko, a asi po piatich či šiestich rokoch dostal od Ľudevíta Nemca do správy územie v Panónii pri rieke Sála /Zala/ u Blatenského jazera. Bolo to územie obývané Slovanmi, kde sa rozprávalo staroslovenským jazykom. Tvorilo ho Zadunajsko a rakúsky Bunderland, ktoré siahalo až do dnešného juž.Štajerska a severovýchodn.Slovinska; na jeho území boli aj dnešné mestá Veszprém, Szombathely, no i slovinský Ptuj, Maribor a štajerský Leibnitz. Tu v Panónii si Pribina vystaval aj svoje hradné sídlo Blatnohrad, a to neďaleko dnešného Zalaváru, ktoré bolo vzhľadom na okolité bažiny ťažko prístupné. Ale ležalo v blízkosti dôležitej križovatky obchodných ciest, takže spĺňalo jedno z hlavných kritérií pre kniežacie sídlo. Po smrti Pribinu r. 861 prevzal spravovanie krajiny jeho syn Koceľ, ktorý už niekoľko rokov bol aj spoluvládcom po boku otca.
KRISTIANIZÁCIA. Po roku 830 dochádza ku zmene diecéznych hraníc a nitrianska církevná organizácia na čele s arcipresbiterom je podriadená passovskému biskupstvu. Franskí biskupi túto misijnú činnosť započali na našom území vykonávať ešte r. 796, a to hneď po porážke Avarov, ktorí sa zväčša potom zmiešali so slovanským obyvateľstvom. Až r. 863, príchodom solúňských bratov Konštantína a o 15 rokov staršieho brata Metoda, ktorých na žiadosť nástupcu Mojmíra, teda kniežaťa Rastislava, k nám vysiela byzanský cisár Michal III. Tým u nás na Veľkej Morave, ale aj v Panónii začína svoju činnosť cyrilometodská misia. Najdôležitejším prínosom ich pôsobenia bolo vytvorenie vlastnej duchovnej a písomnej kultúry v zrozumiteľnej reči - hlaholike. Stalo sa tak na základe schválenia pápežskou bulou, v ktorej sa povoľuje misijná činnosť oboch solúňskych bratov, lebo ovládali staroslovenský jazyk. Pápežská stolica súhlasí s používaním staroslovenčiny aj pri bohoslužobných a liturgických úkonoch, a následne schvaľuje i jeho používanie, ako Svätého písma. Staroslovenčina sa tak stala štvrtým svetovým jazykom, a to hneď po hebrejčine, gréčtine a latinčine, ktorý sa mohol používať ako církevný jazyk v kostoloch. V tomto jazyku boli vyhotovené i prvé biblie. Takto začala misijná činnosť Cyrila a Metoda v šírení Kristovho učenia v staroslovenskom jazyku na našom území a v Panónii, aj keď pravdaže, nie vždy bez prekážok, lebo franskí kňazi boli zástancami používania iba latinského jazyka. Popri tejto činnosti pre obe krajiny, t.z. Veľkú Moravu a Panóniu sa začal zároveň vychovávať aj vlastný kňazký stav: Gorazd, Kliment Ochridský, Naum, Angelár, Sáva a ďalší. Keď Konštantín, ktorý prijal v Ríme rehoľné meno Cyril, dňa 14. februára 869 umrel, tak pápež Hadrián II. roku 870 menuje na žiadosť panovníka Veľkej Moravy Rastislava a Pribinovho syna Koceľa, za biskupa oboch krajín Metoda. Roku 870 sa moci nad Veľkou Moravou ujal Rastislavov synovec Svätopluk. No ten k svojej ríši pripojuje aj Čechy, Krakovsko a Lužických Srbov. Jeho vládu nad Veľkou Moravou posväcuje aj sám rímsky pápež, čím sa tak Svätopluk stáva kráľom svojej rozsiahlej ríše. Metod je zároveň pápežom menovaný arcibiskupom.
POKRSTENIE ČESKÉHO KNIEŽAŤA BOŘIVOJA. A keďže pri oslavách 1000.výročia príchodu solúňskych bratov na Veľkú Moravu, bola r. 1863 publikovaná v životopise Cyrila a Metoda aj povesť o pokresťančení kniežaťa BOŘIVOJA a jeho českej družiny /Čechov/, predkladám ju čitateľovi tak ako bola vtedy opupublikovaná:
"Keď konečne sa tu zmocnil vlády Svätopluk, synovec Rastislava, ktorý svojou udatnosťou v krajine nielen žiadúceho pokoja priniesol, ale aj vážnosti v okolitých nemeckých, jemu nepriateľských susedov si vydobyl. Hlavné jeho snaženie bolo, aby svojej zemi, doteraz pod nemecké biskupstvo passovské patriace, od tohoto otrhol a samostatnú církevnú správu získal, čo sa mu, akožto mocnému kráľovi, podarilo. Toho času stalo sa aj úplné pokresťančenie Čechov: Knieža české Bořivoj, ešte ako pohan, navštívil svokra svojho Svätopluka, kráľa veľko-moravského v kráľovskom jeho sídle. Kráľ Svätopluk usporiadal veľké hodovanie, na ktorom sa aj turnaje konali. Vzácni a urodzení rytieri zápasili v prítomnosti kráľa a jeho dvoranov, zaodiati v železnom brnení, a tí najudatnejší odmenou poctení boli. Akí nábožní naši predkovia boli, je vidieť aj z toho, že pred nastávajúcimi rytierskými hrami nielen omšu svätú počuli, ale aj telo Pána prijali. Keď Svätopluk kráľ, a jeho dvorania pobožnosti v chráme Pána vykonávali, stáli českí hostia pred chrámom a len dverami do vnútra hľadeli. Pri hostine, po vykonanej pobožnosti, zasadli dvorania kráľa Svätopluka za stôl a českým hosťom len na zem sa prestrelo. S tým bol Bořivoj nespokojný a preto sa opýtal, prečo by on a jeho ľudia pri stole tiež jesť nemohli? Svätopluk mu odpovedal: Brat môj, ráno si nás videl v kostole pri stole Pána a neprišiel si aby si večeru Pána s nami požíval; preto sa neráč hnevať, keď ťa mi k stolu tomuto nevoláme; ak ale vieru našu prijmeš a telo Pána s nami požívať budeš, vždy budeš i pri stole našom vítaný. Tu prítomný biskup Metod pristúpil medzi českých hosťov, vážne a prívetivo im vykreslil ničomnosť pohanstva, a poukázal na prednosti, dôstojnosť i užitočnosť viery Kristovej. A hľa: Jeho slová nepadli na neúrodnú pôdu; lebo už druhého dňa nielen knieža Bořivoj, ale aj všetci jeho druhovia sa pokrstiť dali... A keď sa Česi domov vracali, bolo medzi nimi aj kňaza vidieť. Od tej doby prekvitalo kresťanstvo aj v zemi českej."
Július Suja-Žiak
