Výročie ministerskej konferencie v Turč. Sv. Martine a ukončenie okupácie Slovenska Červenou maďarskou armádou v r. l9l9.
__________________________________________________________
OKUPÁCIA SLOVENSKA MAĎARSKOU ČA V R. 1919.
Po ustanovení l. ČSR sa prvá ministerská konferencia novej čs. republiky konala dňa 3l. júla l9l9 v Turč. Sv. Martine. Bolo to ešte v období oslobodzovacích bojov z pod okupácie maďarskou Červenou armádou /ČA/, ktorá v dobe od 27. apríla až do l4. augusta l9l9 okupovala Slovensko. Vtedy sa v Maďarsku uchopila moci bolševická vláda na čele s Bélom Kúnom, ktorého okupačné vojska v túžbe po znovuustanovení veľkého Maďarska obsadili južnú a východnú časť Slovenska s tým, že po určitej dobe toto územie bude pripojené k tzv. Maďarskej republike Rád.
Takýto stav usporiadania štátov v strednej Európe, - aby Maďarsko ako súčasť porazenej Rakúsko-Uhorskej monarchie v l. svetovej vojne, vyšlo z nej posilnené, - bolo v príkrom rozpore nielen s vyhlásením Washingtonskej deklarácie, ale nezodpovedalo ani duchu mierových jednaní o povojnovom usporiadaní Európy a sveta, ktoré v Paríži ešte stále prebiehalo.
Vtedy sa na mierových rokovaniach v Paríži vo Versailles rozhodlo, že maďarská bolševícka vláda musí okamžite ukončiť všetky vojenské akcie na území Slovenska a stiahnuť svoje vojenské jednotky za demarkačnú čiaru, ktorá bola ustanovená na mierových rokovaniach vo Versailles ako hraničná čiara medzi Maďarskom a Slovenskom. Odsúhlasená bola aj vládou v Budapešti a čs. stranou.*
T. G. Masaryk ako prezident republiky, po viac ako mesiaci čo Slovensko bolo napadnuté, požiadal dňa 4. júna 1919 náčelníka štábu čs. armády, francúzskeho generála Maurici Pellého, aby prevzal velenie nad čs. vojskom, keď mu v liste píše:**
Pán generál,
prosím Vás, aby ste prevzali najvyššie velenie nad všetkými brannými sílami repubilky. My sme sa správali voči Maďarom lojálne a podľa všetkých ustanovení Dohody; napriek tomu sme boli od nich zákerne prepadnutí. A tým bola s nami napadnutá aj Dohoda.
Pán generál, naše vojsko a my všetci prechovávame vo Vás plnú dôveru, na našom vojsku a občanoch žiadajte všetky nevyhnutné obete - a presvedčíte sa, že Vás nesklamú.
T. G. Masaryk
Tu treba pripomenúť, že z celej republiky sa vtedy na obranu Slovenska hlásili najmä mladí ľudia, predovšetkým študenti vysokých škôl, ktorí prostredníctvom Zväzu čs. študenstva, napríklad z Moravy z brnenských VŠ, sa 4. júna 1919 listom obrátili na prezidenta, že sú ochotní obetovať svoje životy pri obrane Slovenska proti maďarskému vpádu.
Odchod maďarskej Červenej armády z územia Slovenska, ktorý bol mierovou komisiou vo Versailles už stanovený, maďarská bolševická vláda však podmienila odsunom vojsk rumunskej armády z územia Maďarska. A práve pri realizácii tohto opatrenia došlo na obidvoch znepriatelených stranách k rôznym prieťahom, či lepšie povedané, k obštrukciám. Výsledkom bolo, že Béla Kún, po predchádzajúcom písomnom proteste, obnovuje na rieke Tise proti rumunským vojskám dňa l9. júla l9l9 ofenzívu. A práve tento útok maďarskej Červenej armády urýchľuje chod udalostí aj na čs. strane. Vtedy sa rozhodlo, že na deň 3l. júla l9l9 je do Turč. Sv. Martina zvolaná ministerská konferencia zainteresovaných predstaviteľov oslobodzovacích bojov čs. vlády. Konferencie sa zúčastnili ministri: Šrobár, Houdek, Klofáč ako minister obrany a veliteľ západnej oslobodzovacej skupiny vojsk na Slovensku, a rovnako i francúzsky generál Mittelhausser. Na konferencii sa schválil aj plán ďalšieho postupu pri definitívnom oslobodení slovenského územia. Zároveň sa posúdila a zhodnotila aj nová situácia na bojiskách, a pritom sa vytýčili nové úlohy, najmä pokiaľ išlo o užšiu spoluprácu a lepšiu koordináciu vojenských akcií so spriatelenou rumunskou armádou. Zodpovední ministri a vojenské velenie zároveň ustanovili na deň 5. augusta l9l9 zahájenie veľkej záverečnej protiofenzívy zo severu smerom na Budapešť, aby sa tak uľahčilo rumunským vojskám v ich postupe do hlavného mesta Maďarska.
Na mierovej konferencii v Paríži sa tieto udalosti bedlivo sledovali. A keďže ďalšia eskalácia vojenských akcií na obidvoch znepriatelených stranách by mohla celkovo veci skôr skomplikovať ako ich vyriešiť, tak delegáti víťazných mocností vo Versailles čs. strane /MZV E. Benešovi/ zdelili, že si už žiadne ďalšie stupňovanie vojenských operácií, ani žiadnu zamýšľanú intervenciu čs. jednotiek neželajú, a plán invázie zamietli. No na druhej strane čs. jednotkám povolili obsadiť pravý breh Dunaja pri Bratislave, územie dnešnej Petržalky, kde sa ešte stále nachádzali maďarské ozbrojené sily.*** Obsadením tejto časti územia sa v polovici augusta l9l9 všetky vojenské akcie na našom území skončili a celé Slovensko prešlo definitívne do rúk čs. branej moci. Ale ešte dňa 4. augusta 1919 napochodovali rumunské vojska do Budapešti, keď deň predtým padla aj maďarská bolševická vláda na čele s Bélom Kúnom. Týmto sa skončila nielen intervencia bolševíckeho Madarska, ale došlo i k zániku bolševíckej vlády v Budapešti.
Odchod maďarských jednotiek z územie Slovenska, kde Maďari v spoločnom Uhorsku po stáročia o všetkom rohodovali podľa svojej ľubovôle, nebol ľahký ani jednoduchý. Nechceli si uvedomiť, že ako súčasť spolkovej mocnosti Rakúska-Uhorska, sú rovnako zodpovední za vznik 1. svet.vojny ako Nemci či Rakušania. A keďže vojnu prehrali, nemôžu si robiť nároky voči iným národom či štátom.
Dňa 14. októbra 1919 vojna Maďarskej bolševíckej republiky voči Slovensku končí, no maďarské jednotky pri odsune z nášho územia napáchali na Slovensku nesmierné škody. V Banskej Štiavnici zrušili Banskú akadémiu a do Budapešti odsťahovali všetko čo sa len dalo. Podobne dopadla aj najmodernejšia hvezdáreň v strednej Európe v Hurbanove. Z Kremnickej mincovne odsťahovali v 50. vagónoch všetko, čo malo nejakú hodnotu; zariadenie, stroje, mince a ostatné veci potrebné k výrobe kovových mincí, medajlí atp. Rovnako dopadli aj ostatné regióny, kam siahala ich moc. V štatistickej ročenke z r. 1929 môžeme čítať: "Všade tam, kam maďarský vpád zasiahol, bolo zapotreby začať úplne od znova, lebo Maďari všetko vydrancovali...Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi boli služobné pomôcky /napr. mapy a plány telegrafných, či telefónnych vedení/ i cenejšie zariadenia, to všetko bolo poodvážané do Maďarska. Za vpádu maď. bolšev. vojsk boli vylúpené sklady aj s náhradnými dielmi." Ak k tomu prirátame škody aj na ďalších hospodárskych objektoch či strojoch a zariadeniach, ako napr., že boli odvlečené i vagóny, rušne, či materiál a zariadenie pôšt, úradov, škôl a pod., tak sú to sumy nevyčísliteľné. A čo odvliecť nestačili, tak to zničili. Napríklad na slovenských železničných tratiach do vzduchu povyhadzovali všetky význačnejšie mosty. Či už na trati Bánréve-Plešivec-Dobšiná na rieke Slanej, alebo na trati Zvolen-Lučenec, či cez rieku Bodrog u Slov. N. Mesta, no ale aj pri Trebišove cez rieku Hornád atp. Takže na našom území napáchali toľko škôd, že sa tie ani nedali vyčísliť.
Naše dejiny sú ako vidíme, naplnené i takýmito historickými skúsenosťami, ktoré zanechali smutné spomienky na našu minulosť. Preto je našou povinnosťou, aby sme si ich z času načas aj takýmto spôsobom pripomenuli, lebo len tak si budeme môcť uchrániť to čo máme, a čo je od nepamäti naše. My po cudzom netúžime, ale svoje si nedáme! A bolo by správne, keby všetko to, čo nám bolo ukradnuté, bolo i vrátené. Žiaľ, zatiaľ sa tak ešte nestalo!
______________________________________________
*Definitívna dohoda o južnej hranici bola podpísaná v zámku Trianon pri Paríži dňa 4.6.1920 medzi vládami ČSR a Maďarskom. Táto hranica platí dodnes a bude platiť potiaľ, pokiaľ v Európe budú esistovať jednotlivé štátotvorné národy s ich štátnymi hranicami, ktoré vymedzujú medzi sebou územie jednotlivých štátov EÚ, a to platí aj po šengenských dohovoroch.
** Spisy T. G. Masaryka, kniha III, Cesta demokracie, sv. I. /1918-1920/ Čin - Praha 1933, s. 143 a 144.
*** Prezident republiky ešte 9. januára 1919 na jednu z otázok maďarského denníka Déli Hirlap, dr. Leo Margitaie, vtedy na otázku, či "Česi potrebujú Dunaj a či si neuplatňujú jednostranné záujmy voči Maďarsku," odpovedal: "Vy zabúdate, že Maďari na Slovensku nie sú Maďari, ale najväčšiu časť tvoria pomaďarčení Slováci; a čo sa týka Prešporku, ten vlastne vám patrí tak málo ako nám, lebo je to mesto nemecké. No, keďže je jeho okolie slovenské, tak nám patrí viac, a my Dunaj potrebujeme." /Spisy T. G. Masaryka, kniha III., Cesta demokracie.., s. 69-70./
Július Suja-Žiak
