J.Suja-Žiak:filozofia, história a politológia

JOHN L O C K E /l632 - l704/ - ANGLICKÝ OSVIETENEC. ÚVOD. Dňa 28. októbra 2004 sme si pripomenuli 300. výročie od smrti jedného z najvýznamnejších anglických filozofov-osvietencov, ktorého filozofické myšlienky sa vzťahujú nielen na ostrovné Anglicko, ale hlboko zasiahli aj európsku pevninu a severnú Ameriku. Je ním filozof John Locke, anglický senzualista a osvietenec, ktorý sa zaradil medzi najuznávanejších mysliteľov-filozofov v druhej polovici l7. storočia. Niekto múdry o ňom už dávnejšie povedal, že: niet deja v našom živote, aby sa v ňom nevyskytli prvky a myšlienky Johna Locka. Inak tiež povedané: Nejestvuje taká historická udalosť v novodobých dejinách, aby táto nevyvierala, či už priamo alebo sprostredkovane, zo zásad, ktoré zformuloval John Locke. Svojou múdrosťou nebol upriamený len k náprave budúcnosti, ale s plným nasadením svojich síl sa pustil do duchovnej obnovy Anglicka hneď po Cromwellovej revolúcii, aby sa jeho krajina po nástupe novoveku stala váženou a demokraticky spravovanou monarchiou. No a že sa mu to z veľkej časti podarilo, o tom by nás mal presvedčiť aj tento článok. Narodil sa v rodine sudcu dňa 29. augusta l632 a po skončení stredoškolských štúdií v r. l652 nastúpil na univerzitu v Oxforde. Po jej skončený sa stal na určitú dobu učiteľom, ale vo svojich 35. rokoch sa stáva domácim lekárom a vychovávateľom neplnoletých detí v jednej lordskej rodine. V Anglicku ešte boli stále v tejto nepokojnej dobe rozhárané sociálne pomery, preto bol nútený dvakrát emigrovať: a to raz do Francúzka, kde sa bližšie zoznámil aj s dielom R. Descarta, a vtedy zaujal kriticky postoj k jeho poňatiu „vrodených ideí.“ Popritom navštívil aj Taliansko. Z tejto jeho prvej zahraničnej cesty urobila naňho dojem predovšetkým filozofia Francúza P. Gassendiho. Podruhýkrát odchádza za hranice r. l683, a to do Holandska, kde sa zblížil s Viliamom Oranžským. Späť do Anglicka sa vrátil po revolúcii a to až v r. l688, i keď pomery ešte neboli ani zďaleka stabilizované. Ale nová spoločenská vrstva mešťanov a podnikateľov so svojou liberálnou ideológiou radikálne pretvára staré feudálne pomery a John Locke nemohol stáť bokom. O POZNANÍ. V tvorivej atmosfére „nabudený“ vedomosťami, ktoré nadobudol vo Francúzsku a Holandsku sa púšťa do práce na knihe, ktorú už začal skôr, ale dokončuje ju až v r. l690. Je ním jeho hlavné filozofickú dielo, Skúmanie o ľudskom rozume /„An essay concerning human understanding.“/ Do roku l700 pracoval zväčša na rôzných postoch v štátnej administratíve, a popri tom sa zároveň zaoberal aj filozofickými myšlienkami svojho predchodcu F. Bacona, keď rozvíja jeho učenie o empirizme a senzualizme. Je len samozrejmé, že pri tejto mysliteľskej práci musel dokonale spoznať aj filozofické diela T. Hobbesa, čo zanechalo istú stopu aj na jeho niektorých myšlienkach, takže bol ovplyvnený aj jeho nominalizmom. Vo vyššie uvedenej práci Lock píše: „Nie je nič v rozume, čo by predtým nebolo prijaté zmyslami“ /„Nihil es in intellectu, quod non prius fuerit in sensu“/. Táto základná téza senzualizmu, sformovaná J. Lockom, bola jeho nemeckým súčasníkom Leibnizom doplnená: — okrem samotného rozumu— /„nisi intelectus ipse.“/ J. Lock v práci Skúmanie o ľudskom rozume, považuje rozum za akúsi „čistú dosku“ tzv. tabuľu rasu, na ktorej postupom času, akoby od útleho detstva, naše zmysly zanechávali svoju stopu. Hovorí, že ídey pochádzajú zo skúsenosti, a to pôsobením vonkajších vecí na naše zmyslové orgány /ídey pociťovania/, alebo v dôsledku pozornosti zameranej na stav a činnosť duše /ídey reflexívne/. Prostredníctvom ídey pociťovania, nadobúdame potom vo vnímaných veciach buď prvotné, alebo druhotné kvality. Tieto kvality nie sú ničím iným, ako v podstate kvalitami dvoch druhov, a jedna od druhej sa líšia tým, či sú objektívne dané, alebo pochádzajú zo subjektu samotného. Medzi prvotné považoval objektívne kvality ako napríklad: pohyb, objem, hustota, priestor, čas, tvar a iné, ktoré nie sú závislé od vnímajúceho subjektu. A medzi kvality druhotné radil subjektívne kvality, teda závislé od vnímajúceho subjektu: chuť, zvuk, vôňa, farba a ďalšie, ktoré sa nedajú vysvetliť z hľadiska mechaniky, ale my ich vnímame pomocou našich zmyslov a nie sú vyvolávané vonkajšími príčinami. J. Lock tieto kvality chápal vždy vo vzťahu k nejakému predmetu, keď hovoril: ak pozorujeme niektoré jednoduché ídey, tieto sú vždy spolu spojené prostredníctvom substancie. Jeho poňatie „substancie“ je však odlišné od klasického poňatia v tom zmysle, že u neho je to iba akási rozumová konštrukcia, ktorou náš rozum porovnáva vnímaný predmet s inými predmetmi, čím tak vraj vytvára pojmy príčin, účinku, totožnosti, odlišnosti, vzťahu atp. Všetky tieto jeho idey sú získané skúsenosťou, rovnako ako celé poznanie. K tomu, aby všetok tento materiál ideí sa stal poznaním, musí byť predsa len spracovaný činnosťou rozumu, ktorá je odlišná od pociťovania, ale aj od reflexie. Preto naše poznanie sa tvorí pozorovaním, zlučovaním a abstrahovaním. Takto sa jednoduché idey pretváraju na zložité, čo podľa Locka tvorí základ aj pre vytváranie nových, zložitejších jazykových útvarov, ako je napr. tvorba všeobecných poznatkov. Takýchto ideí je veľké množstvo, ktoré sú obsiahnuté napríklad v biblii, alebo v akomkoľvek literárnom diele, povedzme historickom románe atp. Základom a východiskom poznania u J. Locka je, ako vidíme, senzitívnosť, resp. skúsenostné poznanie, ktoré kladie na vyššiu gnozeologickú úroveň, ako je jednoduchá pravdepodobnosť, no ale stojí na nižšom stupni, než je vierihodnosť rozumového poznania. Tu si J. Lock uvedomuje, že aj keď považuje za základ zmyslové poznanie, predsa je to rozum, ktorý z predmetnej rôznorodosti a rozmanitosti spája to, čo majú tieto predmety rovnaké, t. j. spoločné, aby tak abstrakciou vytvoril nový pojem: živočích, strom, kniha, rastlina atp. Môžeme preto povedať, že J. Lock poznanie definuje ako vnímanie vzájomnej zhody, alebo rozdielu dvoch či viac ideí, keď napokon ich vierihodnosť je potvrdená prostredníctvom rozumu. John Lock ale takouto metódou získavania nových ideí principiálne mení aj ich dovtedajšie ponímanie, keď spochybnil starú metafyziku, zrušil starogrécke ponímanie substancie, na koncipovaní ktorom sa vo svojej dobe podieľal v starom Grécku aj sám Platón, a toto ponímanie stále platilo. U tohto starogréckeho filozofa, napríklad idea cnosti, bola vysokou etickou normou, smernicou či cieľom všetkých snažení človeka. Od nej Platón odvíjal všetko ostatné. A Lockova idea toto stráca, lebo jej cieľom je ona sama, senzitívna idea. Spravil z nej ideu závislú na našich zmysloch a rozumovom chápaní. A to bolo v úplnom protiklade s Platonovým poňatím. Český literálny činovník a v istom zmysle aj filozof V. Neff, to vo svojej pútavej filozofickej knížke /Filosofický slovník pro samouky neboli Antigorgias z r. l948/ nazval aj tak, že Lockova idea „sa nemôže povzniesť z väzenia svojej vlastnej nedokonalosti, nízkosti a hlúposti; lebo sa stráca viera v silu myšlienky, pretože jeho myšlienka, keďže je nepôvodná, závislá na okolitom svete, sa zbavila presvedčivosti, ktorá poskytuje istotu.“ A marxistická filozofia zas práve pre túto „hlúposť“ začala Locka považovať za materialistu na prahu tzv. buržoáznej éry. Ale J. Lock si zrejme aj sám uvedomoval toto úskalie do ktorého anglickú filozofiu zavádza, preto, ako to nazval Neff v spomenutej práci, „sa skrýva čertovo kopýtko moderného idealizmu.“ A aby to objasnil, vracia sa k východiskovému bodu Lockovej filozofie, keď píše: „... reflexie sú závislé na pocitoch ... ale sú ďaleko istejšie, bezpečnejšie než sensace /pocity/. V ríši ducha sa pohybujeme voľnejšie a slobodnejšie než v ríši hmoty. Vnútorná skúsenosť je intuitívna, je dokonalá a bezprostredná, vonkajšia skúsenosť intuitívna nie je. Že mám v duchu ideu nejakej veci, to je istota. No že táto idea je odvodená od nejakého predmetu, ktorý sa nachádza mimo mňa, už tak isté nie je. Najistejšie vlastnosti vecí sú tie, ktoré nie je možné si od nich odmyslieť: je to ich rozsah, hustota, tvar, číslo atď. Tie prináležia k objektívnej fyzikálnej skutočnosti telies: sú to tzv. primárne kvality. Naproti tomu farby, chute, pachy, zvuky atď. sú závislé na našich zmysloch, sú subjektívne: hovorí sa im kvality sekundárne.“ Potom cituje Locka takto: »Odmysli si pocity týchto sekundárnych ideí; mysli si, že oči nevidia svetlo ani uši nepočujú zvuky; nech ani ústa neochutnávajú, nos nečuchá — a všetky farby, chute, vône a zvuky, ktoré sú takými zvláštými ideami, zmiznú, prestávajú a redukujú sa na svoje príčiny, t.j. na telo, tvar a pohyb častíc« Až napokon Lockovo ponímanie uzatvára týmito slovami: „Od Lockových uzavretých očí a upchatého nosa zostáva už len vrabčí skok k popretiu skutočnosti hmotného sveta vôbec; tento vrabčí skok urobil zakladateľ moderného idealizmu Berkeley.“ Teda, tento pobožný írsky biskup, zaviedol Lockove chápanie k samej nepoznateľnosti. Aj keď je J. Lock presvedčený o obmedzennosti naších poznávacích schopností, nie je možné ho pokladať za agnostika, lebo nabáda, že poznávať by človek mal všetko čo je dôležité pre jeho praktický život a konanie. Preto vo svojom poznaní odvodeného z pocitov či reflexií, uznáva aj tzv. demonštratívne poznanie, ktoré chápe ako nezávislé na vonkajšom svete, pretože je výsledkom vzťahov ideí iba medzi sebou navzájom. Je to vlastne obyčajné myslenie, ktoré prebieha v súdoch a úsudkoch, čiže, je to naša vlasná logická myšlienková činnosť v predstavách a pojmoch. V tomto druhu poznania J. Lock odlišuje pravdu od reality tým spôsobom, že pravdu považuje za celkom subjektívnu kategóriu, ale realita je zas objektívna. Preto podľa neho poznanie môže byť pravdivé aj vtedy, keď nie je objektívne, lebo to záleží na vzťahu a vzájomnom pomere ideí ku skutočnosti. Podľa J. Locka je napríklad poznanie Boha pravdivé i keď je nereálne. Zdôvodňoval to tak, že dôkaz o existencii Boha odvodzoval z príčinnosti, a keďže konečnou príčinou je Boh, človek by mu nemal protirečiť ani porušovať jeho zákony. Túto otázku spájal aj s mravnosťou, keď hovoril, že mravnosť je súhlas ľudského konania so zákonom, a keďže najvyšším zákonodárcom je Boh, tak ten kto koná proti zákonom či už prírodným alebo sociálnym, koná vlastne proti Bohu a trest ho neminie. John Locke veril v Boha a uznával dokonca aj zjavenia, a snáď aj preto v ňom videl Berkeley dobrého učiteľa. Veľmi významnou súčasťou jeho filozofického učenia sú myšlienky o štátnej moci, o práve, o prirodzenosti, ale aj o prechode prirodzeného k občianskému stavu a k formám štátneho zriadenia. UČENIE O ŠTÁTE. Už vyššie sme povedali, že Lockove myšlienky hlboko zasiahli aj pevninskú Európu. Sú to predovšetkým jeho myšlienky o štáte, ktoré si teraz priblížime v jeho podaní, lebo sú stále veľmi aktuálne aj po viac ako tristo rokoch. Okrem božského princípu, teda Boha, uznával Lock ešte dve svetské inštitúcie: a to verejnú mienku a štát. A je to práve štát, ktorému venoval svoju zvláštnu pozornosť, najmä ak mal zaujať postoje aj k svojím predchodcom, no predovšetkým k T. Hobbesovi. Tento filozof totiž tvrdil, že prirodzený stav ľudstva je boj všetkých proti všetkým a človek človeku je vlkom. Lock s takýmto tvrdením nesúhlasil, lebo ľudská spoločnosť je stvorená nie pre boj, ale pre slobodu. A v modernej spoločnosti tento význam ešte vzrástol. Preto ľudia svoje práva na slobodu nesmú zatracovať a strácať, ale naopak ich musia posilňovať. Jeho zavŕšením teórie o štáte je vytvorenie čo najlepšej svetskej štátnej moci, pretože podľa neho štát vznikol na ochranu života ľudí, jeho slobody a súkromného vlastníctva, pokiaľ toto bolo nadobudnuté jeho vlastnou prácou. Prapôvodným majetkom človeka je jeho telo, jeho údy a sila; potom nasleduje to, čo činnosťou jeho tela vzniká, teda práca, ktorá sa stáva nástrojom všetkých vecí, s ktorými človek potom môže ľubovolne nakladať. Aj keď tieto myšlienky boli pred viac ako tristo rokmi nasmerované proti šľachte, ktorá nahromadila svoje ohromné majetky, určite nie vlastnou prácou, tak ich aktuálnosť je platná aj pre dnešok, kde je podobností s jeho dobou viac ako dosť, /vrátane nadobúdania bohatstva/. Je pravda, že vznikom štátu sa človek musel niektorých svojich práv zrieknuť a odovzdať ich štátnym orgánom: bolo to, povedzme, aj právo krvnej pomsty, ale i ďalších priestupkov či spáchaných krívd, ktoré sa už nedajú vykonávať starými spôsobmi zvykového či rodinného práva, ale v plnom rozsahu takéto práva má riešiť iba štát, zastúpený vládou. A keďže k vládnutiu je potrebný súhlas ľudu, tak vladár, ktorý stojí v čele vlády, ak svoju vládnu moc zneužije, ľud má právo ho odvolať. Keby vladár ale neuposlúchol vôľu ľudu, má tento ľud právo aj na revolúciu aby ho zvrhol. Takto to J. Lock opisuje vo svojich Dopisoch o tolerancii. Toto napokon Locka priviedlo k takým úvahám, že sa začal dovolávať o zavedenie spravodlivého práva a jeho uplatňovania pri výkone štátnej moci, ktoré by bolo ustanovené zákonnými opatreniami. Určite ho k tomu priviedli úvahy o živote aj svojho predchodcu T. Hobbesa, ktorý musel v predchádzajúcich pomeroch absolutistickej vlády kráľa a parlamentu vpriebehu ani nie jedného štvrťstoročia niekoľkokrát meniť svoje názory, a to podľa toho, kto práve vládol: za vlády Karla I. Stuarta, Hobbes mu priznával neobmedzenú moc, no akonáhle v parlamente zosílila moc protikráľovská, prikláňa sa na stranu parlamentu. Ešte zretelnejšie sa tento obrat uňho udial po poprave Karla I., keď vyzýva vo svojom diele Leviathan k poslušnosti novým vládcom, ktorí zvíťazili v občianskej vojne. No keď sa Stuartovci po smrti Cromwella znovu vrátili k moci, Hobbes je zas na rozpakoch a neostáva mu nič iné, ako kráľa odprosit. Toto bol klasický príklad správania sa človeka voči neobmedzenej moci, ktorá vládne v spoločnosti, či už je ona v rukách monarchu alebo parlamentu. A s tým bolo treba niečo robiť! J. Lock rozpracoval svoju teóriu o štátnej moci, ktorá nemôže byť ani absolútna, ani ľubovoľná, ale musí byť ustanovená zákonom a rozdelená na tri rovnoprávne časti: l. na zákonodárnu; 2. výkonnú a 3. súdnu. Bol to prvý pokus ako predchádzať zneužívaniu moci po revolúcii z r. l688. No a táto moc, ktorá by bola na sebe nezávislá: zákonodárna, výkonná a súdna, prevláda až do dnešných čias vo všetkých demokratických štátoch, či už majú charakter republiky, alebo, ako je to napokon aj v Anglicku samotnom, v konštitučnej monarchii. Vo svojej ďalšej knihe, Niekoľko myšlienok o výchove, Lock ako pedagóg svoju pozornosť pri výchove sústreďuje na výchovu iba mladej aristokratickej mládeže a deťom z nižších sociálnych vrstiev odporúča len prácu, pre ktorú im vraj stačí „iba určitý stupeň zdravého rozumu a súdnosti“. V tejto knihe zaujíma svoj postoj aj k umeniu, kde radí mladým šľachticom, aby napríklad — také maľovanie prenechali remeselníkom k tomu povolaným a hudbe by sa vraj mali vyhýbať, pretože tá ich iba uvádza do špatnej spoločnosti. No a podobným spôsobom zavrhuje aj iné umelecké činnosti, keď píše: „Ak sú dôvody proti tomu, aby deti v škole tvorili latinské témy, musím mať ešte oveľa viac dôvodov na to, aby deti v škole písali verše, a to verše akéhokoľvek druhu: lebo ak dieťa nemá básnické vlohy, je veľmi nerozumné dieťa trápiť a mariť čas niečím, čo sa nikdy nemôže podariť; a ak má talent, bolo by najpodivnejšou vecou na svete, keby otec trpel, aby bol ten talent zdokonaľovaný a pestovaný. Podľa mojej mienky by rodičia mali naopak usilovať a to, aby bol potlačený a udusený ...“ Tu je vidieť, že jeho názory boli ešte stále v zajatí daných spoločenských pomerov, ktoré v tej dobe v Anglicku stále pretrvávali, aj keď osvietenské myšlienky v niektorých otázkach už zapustili svoje korene, ale na plody z nej, najmä v školstve, ešte nedozreli. Tu jasne vidíme, že Lockove osvietenské myšlienky v niektorých otázkach markantne predbiehajú jeho dobu, no v ďalších, ako napríklad v pedagogických, sú silne retardačné. ZÁVER. Lockovi ale patrí veľká zásluha na tom, že dokázal v štátovede presadiť princíp rozdelenia moci a slobody na celú spoločnosť, čo v Anglicku platí dodnes. Podarilo sa mu to aj preto, že žil v dobe, keď si zdravý rozum začínal prerážať cestu svojho víťaztva v podobe osvietenských myšlienok vo viacerých oblastiach spoločenského života. Jeho myšlienky o štáte; kde rozoberá prirodzené a občianské práva, sa stali rozhodujúcou silou aj pri konečnom víťazstve Američanov v oslobodzovacom boji proti koloniálnej nadvláde Angličanov v l8. storočí. Tieto myšlienky ako prví na americkom kontinente, v tomto predvojnovom období, začali šíriť americkí osvietenskí myslitelia, medzi ktorými vynikol demokratický politik a filozof Thomas Paine. On bol prvý, ktorý sa po vzoru J. Locka, začal odvolával na „zdravý rozum,“ keď v januári l776 pod týmto názvom vydal aj svoj panflet, aby tak vyburcoval ľud do oslobodeneckého boja proti nenávideným anglickým kolonizátorom. J. Locke, ako reštaurátor pomerov v Anglicku, svoje politické názory smerom k vládnej moci uverejnil, okrem už spomenutej hlavnej práce, aj v tzv. Dvoch pojednaniach o vláde /Two Treatises of Government/, ktoré síce napísal pod Hobbesovým vplyvom, ale zamerané boli práve proti nemu. Najmä proti jeho názorom na spoločnosť, lebo sa s nimi nestotožňoval. J. Locke veril, že prirodzeným stavom človeka je nažívať spoločne v pokoji, a nie v stálych zápasoch a v nepriateľstve, ako to tvrdil Hobbes. Jeho krédom bola dobrovolne uzavretá spoločenská zmluva, ktorá by bola v súlade a ku prospechu spoločného blaha pre všetkých občanov. V neskoršom období všetky politické teórie v hlavných rysoch vychádzali z Lockovho učenia o štáte, ktorý by mal byť výsledkom spoločenskej zmluvy s obmedzenou mocou monarchu, rozdelenou zákodarnou a výkonou mocou, a so zaručeným právom na súkromné vlastníctvo a slobodu. J. Suja-Žiak Literatúra: / l / Barg, M. A. : Oliver Cromvel a jeho doba, Praha l957. / 2 / Grose, C. L.: A select bibliography of British history, l660 - l760, Chicago, III. l939. / 3 / Hrušovský, I. a kol.: Z minulosti a súčasnosti filozofie, SAV Bratislava l968. / 4 / Konstantinov, F. V. a kol.: Filozofická encyklopédia - 2.d./rusky/, Štát. ved. vydav., Moskva l962. /5 / Locke, J. : An essay concerning human understanding, v. l– 2, Oxford l894. / 6 / Neff, V. : Filosofický slovník , Družstevní práce, Praha 1948. / 7 / Zutise, J. J. a kol. : Dejiny sveta, zväzok V., český preklad NPL, Praha l963. / 8 / Kiczko, L. a kol: Malá encyklopédia z diel filozofov, SPN Bratislava l998. Poznámka: Článok bol publikovaný pri príležitosti Lockovho 300. výročia smrti, v SNN v októbri 2004.