René DESCARTES /1596-1650/.
Dňa ll. februára r. 2000, uplynulo 350 rokov od smrti jedného z najväačších svetových mysliteľov, francúzskeho matematika, fyzika a filozofa, Reného Descarta. Svoje vzdelanie nadobudol u jezuitov, no potom slúžil v armáde, kde ho zastihla aj 30-ročná vojna, na ktorej sa osobne zúčastnil. Po odchode z armády sa odobral do Holandska, kde strávil plných dvadsať plodných rokov a na sklonku svojho života sa presťahoval do Švédska, kde v roku l650 umiera.
Do pamäti ľudských pokolení sa však zapísal ako vynikajúci vedec a filozof, ktorého ohlas už za jeho života ďaleko presiahol hranice vlasti. Geniálny matematik, fyzik, fyziológ no predovšetkým filozof, postavil vedecké myslenie na taký peidestál, že sa stalo základom novodobého, moderného veku.
K tomu, aby nadobudol takej slávy akej sa mu dostalo ešte za života, sa prepracoval iba tým, že za vedomosťami sa ponáral hlboko do minulosti, odkiaľ preberal základné axiómy pre stavbu svojho moderného racionalizmu.Tak napríklad jedným z prvých bol aj Augustinus Aurelius /354-430/, od ktorého prevzal základy svojich múdrostí, keď sa výslovne odvoláva pri koncipovaní myšlienok moderného racionalizmu na Augustínov systém večných hodnôt.
R. Deskartes spolu s Angličanom F. Baconom určili smer budúceho rozvoja predovšetkým prírodných vied. Descartov racionalizmus a Baconov empirizmus sa stali metodickým návodom a prostriedkom ďalších vedeckovýskumných a bádateľských aktivít na niekoľko stáročí. Skôr však ako začal R. Descartes prísne vedecky uvažovať, začal meditáciami o osudových schémach /sylogizmoch/ napr. básnikov, ale aj filozofov, keď ich hodnotil takto: „K čomu inému sú sylogizmy dobré, než k tomu, aby ľuďom umožňovali hovoriť bez posudzovania otázok, ktoré nepoznajú?“ A pokračuje, nechtiac pochopiť estetickú krásu básnického slova, že „u básnikov nenájdeš viac veľkých myšlienok ako u filozofov.“
Descartes pri svojich úvahách začal postupne odmietať a systematicky pochybovať o všetkom čo vedel; o fyzike, astronómii, medicíne, ba dokonca aj o matematike, lebo vraj i tu ho mohol oklamať zlý duch. Tento alegoricky poňatý „zlý duch“, je vlastne u Descarta uvedomenie si možných omylov pri zmyslovom vnímaní vonkajšieho sveta, reality, ktorá človeku, jeho pravdivému poznaniu, nie je vždy prístupná. Tak napr. farba, pachy, zvuky a iné zmyslami vnímateľné javy nie sú vždy objektívnou vlastnosťou vecí, lebo ,,som klamaný svojim zlým duchom“. Preto aj svoju pochybovačnosť zauzlil do známeho výroku: Cogito, ergo sum! /Myslím, teda som!/.
Tento výrok znamenal toľko, že svoju existenciu si musí každý uvedomovať iba myslením, lebo zmysly nás klamú. Tvrdí sa, že Descartes aj túto myšlienku prevzal od svätého Augustína, ktorý žil dvanásť storočí pred ním. Táto veta bola pre Descarta takým pevným bodom, aký požadoval Archimedes, aby mohol pohnúť svetom. Áno, jeho pochybovačnosť v zmysly a dôvera v racionálne poznanie, teda rozum, sa stala jeho metódou poznania pravdy. Presvedčil sa o tom najmä vtedy, keď začal uvažovať ako matematik a filozof zároveň, napríklad o aj tom, ak bolo treba nahradiť v geometrii dovtedy používané kreslené obrazce /nákresy/ a verbálne popisy vzťahov rovnicami, kde by sa používali buď písmena, alebo čísla. A že sa mu to podarilo, svedčí dodnes používaná metóda nielen v geometrii, ale aj pri všetkých mataticko-fyzikálnych výpočtových úkonoch, kde rozľahlosť a priestorovosť, čiže hmotu, začal ponímať vo svojej abstrakcii rozumom a inteligenciou, ktorá je schopná „chápať priestor bez pomoci zmyslov a obrazotvornosti“. Bol to objav vskutku nevídaný, ktorý vývoj prírodných vied skokom posunul do celkom novej kvality. No aby tento svoj objav ešte plastickejšie priblížil porozumeniu, tak ho objasňuje aj takýmto spôsobom: „Predstavovanie si niečoho a vnímanie, sú dve časti mysliaceho ducha, ktoré sú závislé na niečom, čo je mimo mňa a čo sa od môjho ducha odlišuje. Je to súcno hmotných vecí, a ja ako človek so svojou skepsou. Medze mojich schopností vnímania a predstavovania sú úzke; náš duch a teda i môj je bez hraníc. Môžeme napr. vnímať alebo si predstaviť trojuholník, no tisícuholník si už predstaviť nedokážeme. Tu vnímanie ani predstavovanie nám už nepomôže a preto sa pri výpočtoch musí použiť racionálnych rovníc“.
Objavom racionálnych rovníc, s ktorým oboznamuje čitateľa vo svojej práci Meditácie o metafyzike, zavŕšil Descartes jednu veľmi významnú etapu svojho snaženia. Druhá ho čakala vo filozofii a tú rozoberá v diele Rozprava o metóde. Tu poukazuje na úlohu vôle a chcenia, keď zdôrazňuje, že vôľa určuje veľkosť človeka, no žiaľ, plodí aj všetky jeho omyly. A práve tieto omyly sa stali ústredným vedeckým záujmom v jeho filozofickom diele. Tu zdôrazňuje, že každý omyl vzniká práve tým, keď v túžbe po poznaní prisúdime pravdivosť niektorej výpovedi skôr, ako vec jasne a zreteľne v jej vzťahoch pochopíme. Preto sa takýchto chýb musíme vyvarovať a to tak, že: 1./Máme uznať iba tie pravdy, ktoré sú mi natoľko jasné a zreteľné, že o nich už nie je možné ďalej pochybovať. 2./ Každý fakt či jav musíme vždy rozložiť na čo najväčšie množstvo častí, a len po častiach je možné pochopiť pravdu. 3:/ Vždy sa musí vychádzať od právd najjednoduchších a najľahších, aby sme pochopili a poznali pravdy zložitejšie. 4./ Musíme vždy veci a deje týchto vecí úplne a prehľadne, pritom odborne, popísať a roztriediť tak, aby sme si boli vždy istý, že sme nič nevynechali. Všetko čo sa dá:Rozdeľ a pochopíš - to bolo jeho heslo.
V stati o vrodených ideách hovorí, že pravdy sú dvojakého druhu; jasné a zreteľné, a pravdy inuitívne, bezprostredné. No Descartova intuícia nie je zmyslová, ako napr. pri pohľade na strom, les a iné reálne objekty, ale je to intuícia výlučne rozumobá, apriorná. Tak napr. prvá z takýchto apriorných právd môže byť predstava Boha, nekonečna, či dokonalosti atp.
René Descartes, vyzbrojený múdrosťou svätého Augustína a svätého Anselma, rozoznáva pravdy, veci, resp. substancie nekonečné a konečné. Nekonečné sú také, ktoré ku svojej existencii už nič nepotrebujú; existujú večne, nikým neboli stvorené a sem zaraďuje aj Boha. Konečné substancie sú dvoje: telo a duša, resp. hmota a duch. Sú od seba podstatne odlišné; hmota je rozľahlá, duša nerozľahlá, hmota je nevedomá, duša je vedomá atď. Priestor a hmota sú pre Descarta identické a ich vlastnosťou je pasivita, ktorá kedysi bola v absolútnom pokoji, no keď ju tlak alebo náraz uviedol do pohybu, tak ten trval potiaľ, pokiaľ nenastala nová príčina, ktorá by zmenila jeho rýchlosť a smer, teda, pokiaľ by nenastala nová kvalita.
Rovnako chápal aj fyzický kozmos, v ktorom celé dianie sa dá vyjadriť aj matematickým vzorcom, lebo prírodné zákony nevyjadrujú nič iné, ako prenášanie pohybu z jednej časti priestoru do časti druhej. Preto jeho druhý slávny výrok znel: „Dajte mi hmotu a pohyb, a zostrojím svet“. Tento výrok nás poúča o tom, že vo svete existovala pasívna hmota v absolútnom pokoji, a keď ju Boh postrčil, dal jej pohyb a tým vznikol svet. A kedže ako dobrý fyzik vedel, že pohyb nezaniká, ale stále pokračuje do večnosti priamočaro, v jednom smere, až napokon začnú na seba niektoré pohybujúce sa častice narážať, čím vzniká zakrívenie, ktoré počase vytvorí kruh a tento turbulenciou zase vír, z ktorého tak vlastne vzniká celý vesmír, svet. Descartes týmto upozornil na relativistickú mechaniku pohybu a na pokoj telies, čo ho priviedlo k sformulovaniu všeobecného zákona akcie a reakci, ako aj zákona zachovania pohybu pri náraze dvoch nepružných telies. V kozmológii vyslovil aj novú teóriu o prirodzenom vzniku a vývine slnečnej sústavy, keď, ako sme vyššie uviedli, popísal vírivý pohyb kozmických častíc /prachu/.
René Descartes sa na sklonku renesančného obdobia stal najsvetlejším majákom vedy a filozofie v Európe. Jeho doba vošla do dejín ako „doba karteziánska“**, v ktorej vplyv na myslenie vedcov a filozofov znamenal prelomový, kvalitatívny predel, s veľmi významným inšpiračným zdrojom pri prechode do začínajúceho sa novoveku.
Spomeňme si ešte jeho hlavné diela: Rozprava o metóde, Meditácie o metafyzike, Pricípy filozofie, Pravidlá k riadeniu ducha a i. U nás sa rozsiahlou vedeckou činnosťou René Descarta, po celé svoje mnohoročné aktívne pedagogicko-filozofické obdobie, zaoberal najúznávanejší kartezián a môj priateľ, prof. Juraj Cíger, ktorému práve k tristopätedesiatému výročiu úmrtia R. Descarta, vyšla zásluhou Matice slovenskej, hodnotná publikácia: Enigmatický Descartes.Bližšie o ňom pozri na tejto webovej stránke aj článok:Historický vývin ducha.
Poznámky:
* Pod týmto názvom vyšiel článok k jeho 350. výročiu narodenia, v týždenníku Matice slovenskej, v Slovenských národných novinách, č.4/2000, Ročník ll / l5 /, dňa l5.2.2000.
** Descartes je latinsky - Cartesius, čiže ,,karteziánske obdobie“ je to vlastne také obdobie, ktoré je poznamenané vplyvom myslenia R. Descarta ako za jeho života, tak aj po ňom.
Július Suja-Žiak
