Čo spôsobuje súčasný neuspokojivý stav nie iba v Česku, ale aj na Slovensku?
ČO SPôSOBUJE SÚČASTNÝ SOCIÁLNO-EKONOMICKÝ NEUSPOKOJIVÝ STAV NA SLOVENSU?
1.Reformy ešte neskončili, ale bieda, ktorá sa prelína s nekončnými kauzami, či už sú to neujasnené reformy a politická nejednota v názoroch a v rozhodovaní, národu ver nepomáhajú, ale iba mu znepríjemňujú už aj tak ťažké životné situácie. To je program pomaly už každého dňa tejto vlády.
Áno, je to stav biedy, ktorý netrápi iba Slovensko, ale aj našich západných susedov, odkiaľ prichádzajú tiež nelichotivé správy o životnej úrovni Čechov. A o ostatných štátoch EÚ v strednej a východnej Európy radšej pomlčím. No u naších bratov Čechov, podľa najnovších prieskumov, až 30% občanov uviedlo, že behom mesiaca neušetria ani korunu. A denníky dokonca uverejnili správu, že až "polovica ľudí s peniazmi sotva vystačí..., keď prevážne v produktívnom veku už polovica z nich začíná mať hlboko do vrecka." A to ešte pri tej dražobe aká sa v Česku a u nás teraz len začína markantnejšie prejavovať, je naozaj iba začiatok, pretože úsporné reformy ani z ďaleka nie sú ukonca. O tejto zvyšujúcej biede svedčí aj hlavný článok českých novín Právo zo dňa 13. 5. 2011, kde sa píše:
"Na skoupených malých dluzích lidí vydělávají firmy desítky miliónů. Tisíce Čechů začínají v posledních měsících doplácet horentní sumy za to, že opomněli dříve někde zaplatit pár stovek korun, nebo s platbou nesouhlasili, ale bylo ticho po pěšině, a tak to pustili z hlavy. Tyto pohledávky totiž začaly ve velkém skupovat vymáhací firmy a některé tzv.
finanční investiční společnosti, které tímto spůsobem vydělávají miliony." Je len samozrejmé, že takto sa to robí aj na Slovensku, čo by som mohol doložiť množstvom podobných príkladov. Preto aj predpovede väčšiny triezvo uvažujúcich ekonómov koniec krízy vôbec nepredpokladajú a sú viacej skeptickí, než optimistickí."Spousta domácností v Česku už nevyžije bez dluhů. Dluhy českých domácností u bank a finančních institucí během letošního dubna vzrostly o 2,2 miliardy korun na 1,066 biliónu korun. Za poslední rok domácnosti zvýšily své zadlužení o zhruba 68 miliard korun. Vyplývá to z údajů České národní banky. Řada domácností není schopna bez úvěrů financovat svůj provoz." Teraz v lete čítame aj takéto nepotešujúce správy: "Chudoba ohrožuje desetinu Čechů, čtyři z deseti nemají na dovolenou. Počet lidí, kteří jsou v České republice ohroženi chudobou, roste. Loni se jejich počet zvýšil podle šetření Českého statistického úřadu (ČSÚ) o 50 tisíc na celkových 936 000. Chudobou je tak podle předběžných údajů ohroženo devět procent..."
Ak sa k týmto veľmi zlým až alarmujúcim skutočnostiam prirátajú ďalšie problémy, ako napríklad, že na Slovensku zdravotné sestry po viac ako 40 rokoch práce v zdravotníctve nedostanú pri prepočítaní dôchodku ani 300 euro, tak je to na zaplakanie, a veru nie jedna z nich s plačom preberá svoju prvú penziu!!! A to nehovorím o tom ako v celom zdravotníctve pacienti musia stále viac priplácať už nielen za lieky a za zložitejšie vyšetrenia, ale aj za nemocničné lôžka, drahé operácie atp. Musíme priznať, že táto pravicová vláda sa úplne rovnako správa ako aj tá z pred roka 2006, keď pod ťarchou útrap a chodenia starších ľudí po rôzných oddeleniach v zdravotníckych zariadeniach sa muselo za každú účasť na ambulancii platiť 20 korunové poplatky, nehovoriac o platbách za pobyt v nemocniciach. Starým ľuďom to natoľko znepríjemňovalo život, že úmrtnosť vtedy bola najvyššia od zmeny spoločenského systému z roka 1989. Ak sa k tomu priráta aj veľká nezamestnanosť, najmä mladých ľudí, potom nečudo, že za prácou do zahraničia odišlo vtedy najviac ľudí od spomínaného roku, ktorí doma nenachádzali žiadnu prácu. No predsedu vlády Dzurindu a jeho ministrov to vôbec netrápilo, skôr som nadobudol dojem, že takýto stav im vyhovoval; veď im vylepšil štatistiku v nezamestnanosti a ešte ušetrili na sociálnych dávkach. Takže spolu s tými peniazmi čo im zostali po nebožtíkoch, ktorým nebolo už treba platiť dôchodky, to boli celkom nezanedbateľné a veľmi slušné finančné čiastky. Takýmto spôsobom ušetrené peniaze sa potom zrejme presúvali do ich straníckych fiktívnych schránkových spoločností v Anglicku, alebo ktovie kde ešte inde vo svete?! Prípadne si za ne kupovali v parlamente hlasy poslancov.
A teraz si ešte uveďme pár prípadov ako naša súčasná pravicovo liberálna vláda, ktorá v tomto štvoročnom období u nás už skoro rok vládne, a po prebaratí moci vlastne nespravila celkom nič. Lebo hneď na začiatku zvolila taktiku akejsi trucpolitiky, ktorou by navodila atmosféru, že za všetko zlé je zodpovedná iba minulá vláda. A zrejme aj preto s neurotickou posadnutosťou, čoby kritikou predošlej vlády, skoro rok sa nesnažila efektívne zapojiť do odstraňovania nedostatkov tvorivou činnosťou v samotnej ekonomike, takže drahocený čas premrhávala iba akýmsi upratovaním a neustálou kritikou minulej vlády. Takto celého trištvrťroka okrem výhovoriek a spomenutého administratívneho upratovania, ako to aj nazývali, sa ničím viac nezaoberali. V ich verbálnych sťažnostiach a vo vyhľadávaní rôzných, niekedy až triviálne smiešnych a malicherných nedostatkov, ako bolo predraženie, ani neviem či dvoch tuctov kávových lyžičiek na MF, sme od nich za celú dobu iné nepočúvali, len to, ako že pre málo peňazí sa nič iné nedá robiť. Pritom dobre vedeli, že k praktickému riešeniu problémov v ekonomike, by sa bolo žiadalo čo najskôr naštartovať aspoň hlavné rezorty, ktoré mali pre Slovensko prvoradý význam. Veď im boli známe názory investorov, no aj väčšiny občanov, že v tých regiónoch, kde nie je, napríklad najlepšie vybudovaná infraštruktúra a nevedú tam ani dialnice, že bez príchodu investorov nebude zamestnanosť. No aj napriek tejto skutočnosti, pri výstavbe diaľnice D-1 formou SPP projektov v najťažšom úseku Turany - Hubová, sa v rozbehnutých prácach po ich prevzatí moci, jednoducho nepokračovalo, a to ani bez náhradného riešenia. Jednoducho sa všetko zastavilo. A čo bolo najhoršie, že zastavenie týchto stavebných prác, ktoré sa začali ešte v r. 2010 na jar, sa dotklo tisíce pracovníkov najmä z oblasti dolného Liptova a Oravy, kde okrem ružomberskej celulózky, druhý väčší zamestnávateľ nebol. No, aj napriek tomu, nevyvinuli ani tú najmenšiu snahu, aby napríklad nimi predtým kritizovaných eniviromentálnych problémov, ktoré sa raz budú musieť doriešiť, vôbec nepohli dopredu. Dokonca odmietli aj akúkoľvek snahu, aby sa so zainteresovanými stavebnými organizáciami na prípadnom pokračovaní stavebných prác, aspoň porozprávali, ako ďalej. My, čo tu v okolí Malej a Veľkej Fatry žijeme, a mali sme tie rozrobené úseky diaľníc stále pred očami, sme nad takýmto postojom novej vlády iba s úžasom a nepochopením krútili hlavami. Pretože to bolo správanie najvyššeho arogancie! Najmä ak týmto zlým rozhodnutím, a celkovým ich nezáujmom, sa táto výstavba oddialila minimálne o rok, alebo aj o dva roky, a ľudia zostali bez práce, a tým aj bez zárobkov! Bol to jednoducho hazard zapríčinený buď diletanstvom, alebo nepochopiteľnou trucpolitikou, čo do ľudských vzťahov modernej spoločnosti vôbec nepatrí! Dlhé roky som aj ja za socializmu pracoval pri výstavbe vodných diel Lipt. Mara a Čierny Váh ako brigádnik, lebo som bol komunistickou mocou prehlásený za revizionistu a z vysokej školy ako politicky nespoľahlivý, som po stráte zamestnania na Komenského univerzite, bol odkázaný iba na brigádnickú prácu. A tú som si našiel na najväčšej stavbe, aká vtedy na Slovensku bola. No, s takou aroganciou moci som sa veru ani v tej komunistickej totalite nestretol. A táto pravicová štvorkoalícia po prebratí moci to zdôvodnila iba tým, že výstavba je vraj formou SPP projektov drahá, a že oni to dokážu postaviť za oveľa lacnejšie peniaze! Pritom im vôbec neprekážali osudy rodín, a že otcovia ich nebudú mať z čoho živiť?! A s čím zrejme nerátali, to bolo navyše aj zastavenie projektových prác, čo spôsobilo kolaps v projektových ústavoch, ktoré trasu po úsekoch v ťažkom teréne museli vymerať, nakresliť a nechať schváliť investorovi, aby jednotlivé etapy boli pripravené k ďalšiemu spracovaniu až do stavu vyhotovenia vykonávacej projektovej dokumentácie. A teraz to všetko takýmto spôsobom vyšlo nazmar. Takže namiesto predkladania ďalších hotových výkresov a plánov investorovi na schválenie, aby stavba nerušene pokračovala, sa vykonané práce na spomenutom úseku stali bezcenné. No a tak v jednom takomto bratislavskom projektovom ústave, ktorý trasu projektoval, to vyvolalo poriadny rozruch ak nie šok, keď práve táto novonastúpená vláda z večera do rána výstavbu zastavila! Pretože všetci zamestnanci, a nebolo ich v podniku málo, boli z príkazu svojho vedenia nútení prijať rozhodnutie, že sa im na dobu neurčitú budú krátiť až o polovicu výplaty. A ak nechceli prísť celkom o zamestnanie, museli tento návrh aj prijať. Takže súdny človek si potom iba kládol otázku, čo je to vlastne za vládu, ktorá zjavne ide proti ľuďom aj v takýchto vážnych prípadoch, keď sa rozbehnutá a tak dlho očakávaná stavebná činnosť, ako je výstavba diaľnice D-1, úplne zastaví?! Teraz ako sa tak znova nad tým zamýšľam, a vidíme ako inflácia rastie, a tak enormne dochádza aj ku zdražovaniu, ktorého sme už svedkami, poženie infláciu ešte vyššie a za rok za dva, ak sa vôbec k tejto výstavbe vrátia, tak to bude poriadne drahé! Takže jej cena môže byť dokonca aj vyššia ako bola tá cez SPP projeky! Nuž a takéto počínanie, ktoré je v rozpore so zdravým rozumom, sa inak nedá nazvať, než obyčajným a poľutovaniahodným diletanstvom!
2. Úsporné opatrenia, klientelizmus, menšiny a privatizácie.
Aj v súčasnom vzťahu k živnostníkom, ale i v ďalších oblastiach sa všetko robí akoby za pochodu a nie celkom férovo. Je síce pravda, že v rámci daňovo-odvodovej reformy ako prehlásenia ministra financií naznačujú, sa u nich administratívna agenda síce zjednoduší, ale že sa znížia niektorej skupine odvody, a následne iná skupina živnostníkov viac zaplatí na daniach, tak to tiež, športovo povedané, je úder pod pás. Ani nie tak preto, žeby úmysel nebol dobrý, ale skôr preto, že jeho výsledok daný stav nezlepší. Lebo neviem, či tých 30 tisíc živnostníkov, ktorých sa reforma v negatívnom slova zmysle dotkne, až tak význačne obohatí štátny rozpočet. Ale taká je už politika pravicových vlád! Mystifikácie a klamstvá sú ich nástroje, ktoré často používajú. Dobre si pamätáme, keď pred voľbami sľubovali zrušenie koncesionárskych poplatkov za rozhlas a telvíziu, a tu zrazu už aj tie, ako sa dali počuť, odsúvajú zrejme na posledný rok svojho štvorročného vládnutia. No a podobne dopadnú aj ďalšie úsporné opatrenia, ktoré sa začnú uskutočňovať v rámci širšej daňovej a odvodovej reformy, lebo vraj aj tie budú pokračovať až do roku 2012. Pritom dva posledné roky vládnutia si ponechali na konsolidáciu pomerov, v nádeji, že takto načasované a rozvrhnuté nepopulárne reformné opatrenia vo vedomí ľudí, predovšetkým u potenciálnych voličov, sa utíšia a po čase sa na všetko zlé, čo s reformou bolo spojené, jednoducho zabudne.
Máme ešte v živej pamäti stále rezonujú predvolebné vyjadrenia o tom, ako vraj nebudú privatizovať a ako sa budú čestne a objektívne správať pri výberových konaniach atp. Ale neuplynul ani rok a už sú rozhodnutí, že nielen teplárne sa budú privatizovať, ba, pripúšťajú na nej aj účasť miest asi s 5%-ným podielom, v prípade, že tieto teplárenské objekty sa nachádzajú v mestskom územnom intraviláne. No, ale len ťažko si človek môže predstaviť, akú budú mať zástupcovia týchto miest váhu v prípadnom rozhodovaní v správnej rade, pri tak malom percentuálnom podiele, ktorý im vláda vyčlenila. Takže aj tento postoj je voči občanom miest macošský, krajne necitlivý a nedemokratický. Teraz majú na programe ešte železnice, no tu som naozaj zvedavý čo s tým porobia, lebo je všeobecne známa vec, že so železnicou boli vždy veľké problémy už za čias Masaryka či Beneša, a samozrejme aj za socializmu, lebo všetky vlády ich museli dotovať zo štátneho rozpočtu. Práve v polovici apríla minister financií oznámil, že privatizáciou získajú 1 miliardu euro, ktoré sľúbil zaslať do eurovalu ako náš záväzný príspevok. Väčšina koaličných partnerov sa ale postavila proti, tak kam peniaze poputujú ešte nikto nevie. Len dúfam, že ich nerozkradnú! Súhrne by sa k tým privatizáciam dalo povedať iba to, že vo všetkých, kde sú zahraniční investori, dochádza k odlivu kapitálu, predovšetkým do ich materských krajín. Nie nadarmo už koluje medzi ľuďmi aj také múdroslovie, že najväčšími tunelármi nie sú ani tak naší podnikatelia, ako zahraniční investori! Stranícky klientelizmus a korupcia bujnie v tejto koalícii aj v kauze Spoločnosti Nitrainvest, ktorá je spájaná s daňovým škandálom okolo predražených platieb s virtuálnými spoločnosťami SDKÚ-DS, kam zrejme putovali finančné prostriedky s dobrým ziskom až o dvojnásobok z prenájmu budovy v Košiciac svojim straníckym partnerom. No, ako to všetko dopadne, na to sa iba čaká, ale zjavne sa ukazuje, že podobný podvod ako tento, bol aj prípad s tzv. schránkovými spoločnosťami. Zatiaľ, ako sa vyjadrila predsedníčka vlády, vraj zodpovednosť za všetko nesie akýsi radový úradník, ale tí čelní partajníci z SDKÚ-DS, čo medzi sebou zmluvy pouzatvárali, sú vraj nevinní?! Druhá koaličná politická strana čo je vo vláde ešte pred rokom v opozícii kritizovala, že sa prideľujú zahraničným podnikateľom investičné stymuly ak prídu k nám ivestovať. No a teraz, keď sú pri moci robia to samé! Rovnako všetky terajšie politické strany čo sú vo vláde kritizovali slabé čerpanie finančných eurofondov, ktoré je na úrovni iba okolo 16%, no čo sú u moci sa nič lepšiemu v tejto veci nespravilo. Pritom Úrad splnomocnenca či už Ficovej vlády, ale rovnako aj teraz, nečerpá celkom nič?! Odborník pre túto činnosť vyhlásil, že toto slabé čerpanie eurofondov z nepochopiteľných príčin majú na svedomí politici vo vládnych funkciách. Ďalším vážnym problémom je stále pretrvávajúca korupcia a stranícky klientelizmus, ktorý sa najnovšie začína uskutočňovať po vzore primátora hlavného mesta Bratislavy A. Ďurkovského, síce nie prideľovaním bytov, lebo tie si niektorí čelní partajníci, i napriek vyjadreniu že sa ich vzdajú, ako J. Fígeľ predseda KDH, naďalej držia ako kliešť. Teraz síce tento klientelizmus sa najčastejšie vyskytuje pri prideľovaní štátnych funkcií, a to buď svojim straníckym partajníkom, alebo kamarátom a známym. Spomeňme si na nedávne vyhlásenie predsedu parlamentu, že už má človeka na obsadenie šéfa Slovenského bezpečnostného úradu, no ktože iný to mohol byť, keď nie jeho kamarát, k čomu sa aj priznal. A rovnako sa pravicová vláda zastrájala, že na významných funkciách počas ich vládnutia nebudú žiadní eštebáci minulého režimu, ale v Slovenskej národnej knižnici je už skoro rok generálnym riaditeľom eštébák, ktorého dokonca z funkcie zosadila predchádzajúca ľavicová vládna strana! Ale terajší minister kultúry si tam znova tohto človeka dosadil, a ktovie či preto, že je jeho priateľ, alebo žeby im jeho eštébácka minulosť už zrazu neprekážala?! Všetci vieme ako tieto praktiky minulej vlády pred voľbami kritizovali, a teraz čo sú u moci, vlastne robia ešte horšie veci ako všetky predchádzajúce vlády pred nimi. Možno je to aj tým, že je treba uspokojiť požiadavky viacerých koaličných partnerov vo vláde? A to veru nie je ľahká vec! Veď každý chce niekoho z rodiny dobre zamestnať, niekde na dobre platenom mieste, keď už mu nemôže ponúknuť funkciu svojho poradcu.
Zatiaľ sa viaceré prehmaty táto vláda snaží všemožne retušovať a tlmiť aj prehnanými a falošnými vyhláseniami na tlačovkách a rôzných poradách atp. No, dokedy takto budú ľudí týmito klamastvami balamutiť, napovedia až voľby!
Najhoršie na tom je, že takto sa rúcajú aj zaužívané etické normy bežného ľudského a kultivovaného správania, ktoré sú napokon týmito negativizmom silne narušené, čím dochádza i k dehonastácii samotných demokratických prinípov vládnutia.
Ak sa k týmto problémom pridružia ešte aj rôzné módne trendy z vonku, ktoré prichádzajú odkiaľsi akoby z cudzieho sveta, tak tie ešte viac dehonestujú celé spoločenské prostredie, - jeho kultúru, zvyky, obyčaje a vôbec celkové správanie ľudí navzájom, - a to až do takej miery, že niekedy tomu človek celkom prestáva rozumieť. Ba, aj vzťahy vlastných detí k rodičom podliehajú tomuto zhúbnemu trendu. Okrem toho tu dochádza aj k stále viac badateľnej a prehlbujúcej sa diferenciácii, napríklad medzi nižšou životnou úrovňou vidieckého obyvateľstva, to na jednej strane, a na strane druhej mestských obyvateľov, ktorí žijú v lepšie vybavených domácnostiach a tým aj na vyššej životnej úrovni. Potom zákonite dochádza k tomu, že tieto skupiny namiesto zbližovania sa, skôr jedna od druhej sa vzďaľujú, diferencujú a len ťažko medzi sebou nachádzajú nejaké to väčšie vzájomné porozumenie, ústretovosť či konsenzus. Takto roztrieštená spoločnosť, a navyše s nerorovnomerne rozloženou ekonomikou, tento stav vyhrocuje do krajnosti, a to nielen v sociálnych či politicko-názorových otázkach, ale dokonca zasahuje aj do demografických, no i do kultúrno-hodnotových vzťahov. Ak sa pritom vezme v úvahu, napríklad i etnická pestrosť Slovenska, ktorá tiež dosť podstatne oslabuje vplyv štátu na spolužitie obyvateľstva v jednotnom, konsolidovanom spoločenstve, tak bezbrehý liberalizmus v niektorých etnikách pod vedením ich politických lídrov im dovoľuje robiť aj také aktivity, ktoré hraničia so zákonnými opatreniami štátu, alebo sú dokonca protiústavné. Títo, tzv. politickí vodcovia, napríklad predkladajú do parlamentu k prijatiu aj také zákony, aby ich etnické práva, povedzme o používaní jazyku národnostných menšín, sa rozširovali o ďalšie národnostné jazykové enklávy. Pritom požadujú, že tí občania, ktorí ich jazyk neovládajú, by sa vraj mali naučiť ich menšinový jazyk, aby mohli spolu komunikovať. To je niečo také, akoby občania v USA v štáte Kalifornia, Arizona či Texas, museli ovládať španielčinu. A súčnej vláde nezostáva nič iné, ak chce zostať u moci, iba tieto ich návrhy akceptovať, lebo v opačnom prípade by etnický poslanci v parlamente mohli kedykoľvek ich vládnu moc povaliť. V týchto menšinových, etnických otázkach, by sa mali poslanci v európskom parlamente raz navždy dohodnúť na jednotných kritériach pre užívanie jazykov národnostných menšín s majoritným obyvateľstvom, ktorý by sa potom vo forme jednotného zákona mal zaviesť pre všetky menšiny EÚ. Lebo takáto trúfalosť ide až nad rámec všetkého, čo doteraz v týchto regiónoch prirodzeným spôsobom spokojnosť udržiavalo. Ďalšou európskou anomáliou je aj taká stutočnosť, že parlament susedného štátu si bez akéhokoľvek súhlasu či konzultácii s dotknutým štátom, dovolí prijať zákon, ktorým defakto udeľuje ponad hranice iného štátu svoje štátne občianstvo, a to občanom cudzieho štátu! A následne im udeľuje aj hlasovacie právo pre ich prijímanie zákonov, teda štátu, kde sa ani nenarodili a ku ktorému nemajú žiaden príbuzenský či zamestnanecký vzťah, alebo trvalý pobyt. Takéto vyvážanie štátnej moci jedného štátu do druhého suverenného štátu je neslýchaný politický akt, na ktorý bude musieť EÚ tiež reagovať! Lebo toto je už bezprecedentné a flagrantné zasahovanie do vnútorných vecí iných krajín! A tu sa vynára otázka, pokiaľ sa to nevyrieši v EÚ, ako tomuto javu čeliť? Je tu zatiaľ iba jedinná možnosť, a to, že by naša vláda prijala ako odozvu na tento cudzí a pre nás neakceptovateľný zákon, adekvátny protizákon. Ale od tejto vlády, ktorá je dnes u moci, sa toto očakávať nedá. I keď treba jasne povedať, že všetky práva menšín sú u nás jednoznačne nadštandartné, kde finančná podpora etnických menšín na kultúru a vzdelanie atp., je väčšia ako sú bežné štandardy v Európe, či vo svete. Ale aj tu sa menšinoví lídri nesprávajú ako občania SR, lebo i napriek tomu, že z hľadiska historického, napr. začiatkom 18. storočia niektorí ich povstaleckí vodcovia v stavovských povstaniach v 17. a na začiatku 18. storočia zjavne Slovákom ubližovali, keď svojimi žoldierskými vojskami plienili celé slovenské územie, vypaľovali dediny a celé oblasti atp. No a dnes im títo dnešní šovinistickí poslanci slovenského parlamentu, s iredentistickým zmýšľaním, sťa by svojim hrdinom, odhaľujú na Slovensku pamätné tabule, ako povedzme Františekovi Rákocimu II., alebo bustu, ktorú tento rok na juhu Slovenska odhalili J. Esterházimu. Čo na tom, že to bol fašistický zločinec, ktorý počas vojny na Slovensku páchal zlo a navyše bol aj zarytým protislovenským aktivistom. Keď najmä za túto fašistickú činnosť bol v r. 1947 aj v neprítomnosti odsúdený k trestu smrti. No r. 1949 po jeho zatknutí, mu síce trest zmenenili na doživotie, ale to na veci predsa nič nemení...! Týmto porušujú nielen ústavný zákon SR, ale je to v rozpore aj s Postupinskou dohodou o potrestaní všetkých fašistických vojnových zločincov! A na takúto činnosť idú poskytované peniaze menšinám?! Toto už nie je politická sloboda konania, ale jasná anarchia a provokácia, kde si každý robí čo sa mu zachce bez toho, aby bol braný k trestno-právnej zodpovednosti, čo si táto vláda nechce uvedomiť. V týchto otázkach musí EÚ vniesť jednotný systém a poriadok, inak jej súdržnosť a jednota bude postavená, iba akoby na hlinených nohách.
Sociálno-ekonomické projekty na oživenie a usmerňovanie, najmä ekonomických stymulov, by sa mali u nás začať realizovať tam, kde si to situácia najviac vyžaduje, a to najmä v prospech vylepšenia sociálnych podmienok. V súčastnosti pretrvávajúci samovývoj to určite nevyrieši, ale skôr zhorší. Preto sa nám toto zanedbávanie dnes už vracia ako negatívny bumerang, lebo život každého občana, najmä v okrajových oblastiach Slovenska, kde ekonomika bola najslabšia, doteraz obyvateľom sa životná úroveň nezvýšila, ale naopak zhoršila. A rovnako tak je to aj so stále kritizovanou stagnáciou nezamestnanosti v okrajových oblastiach, ktoré sú zanedbávané a neriešené. Človek potom nadobúda dojem, že či aj nás nečaká cesta Grécka, ktoré podľa mňa sa sotva z problémou dostane. I keď je pravda, že Grécku po vstupe do EÚ ich príjmy sa oproti nám nadhodnotili a vysoko prevyšovali tie naše, ako aj celkové socialne zabezpečenie, čo zjavne nebolo dôsledkom ich výkonejšej ekonomiky. Takže pozadie tohto nerovnakého prístupu zo strany EÚ je tu očividné, začo by mali niesť aj plnú zodpovednosť páni z Bruselu...!
Keď sme sa tu dotkli Grécka, tak dnešnej vládnej koalície by mala síce patriť vďaka za to, že neodsúhlasila vlani finančnú pomoc, ktorú nám Únia vyčlenila. Lebo zatiaľ nič nenasvedčuje, žeby sa Grécko z tejto ekonomickej pasci, do ktorej spadli vlastnou vinou, nejak dostalo, skôr mu hrozí štátny bankrot. No na druhej strane, Írsku zrejme budeme platiť oveľa viac ako sa dojednalo a podľa nie najlepších správ z Únie, zaplatia občania oveľa viac ako sa predpokladalo. A čo s eurovalom 2 pre Portugalsko, či nás napokon to nepotopí, na to si budeme musieť ešte chvíľu počkať.
3. Klientelizmus, táto nekonečná kauza ako by nemala konca, a k tomu bohatnutie bánk či neujasnené koncepcie, to všetko naďalej prehlbuje sociálnu nerovnosť.
V súčasnej liberálno-demokratickej spoločnosti je "život" celého politického aparátu tej-ktorej politickej parlamentnej strany, ak chce prežiť, veľmi komplikovaný; stále organizujú všelijaké činnosti, len aby boli na výslní, čo ich vedie k tomu, že zaplavujú mestá a dediny reklamnými pútačmi, bilbordami, vystupujú v televízii, v rozhlase atp., a to neúmerne znásobuje stranícky klientelizmus, lebo je to činnosť veľmi drahá. No a štátne finančné príspevky za volebné hlasy či poplatky sponzorov, to všetko neutiahnu...! Aj preto s najväčšou pravdepodobnosťou v súčasnom parlamentnom koaličnom zoskupení politických strán sa prikročilo k verejnému hlasovaniu generálneho prokurátora, aby taté kauzy, ako boli už tu vyššie spomenuté, ostali pochované tam, kde sú. Stranícko-politická moc sa tak prenáša do oblasti, ktorú nie je možné inak označiť ako upevňovanie štátnej totalitne moci. Na takúto prax nás už upozornil vo svojom diele, "Ako chutí moc" v r. 1967 aj L. Mňačko, začo si svoj podiel "viny" potom odpykal ako odvrhnutý, triedny nepriateľ socialistického štátu. Nuž a naši súčasní politici z tejto toľko preklínanej totality sa zrejme poučili a dopredu si zabezpečujú politickými rozhodnutiami to, aby ich "demokratickú" moc už nikto aspoń počas ich predpokladaných štyroch rokov vládnutia nik neohrožoval. Pritom jeden škandál strieda druhý a človek nadobúda dojem, že chamtivosť a vychytralosť nepozná žiadné prekážky. Veď len čo sa dve najsilnejšie súčasné koaličné strany spolu s ostatnými uchopili moci a obsadili si lukratívne miesta svojimi ľuďmi, tak na tri tri mesiace v košických teplárňach, dvaja nominanti po uplynutí troch mesiacoch rozviazali svoj pracovný pomer s odstupným až 90 a 100 či 120 tisíc euro. A ďalšie kauzy ako spomenutá Spoločnosť Nitrainvest sú v riešení. No najhoršie na tom je, že predsedníčka vlády to koncepčne nedokáže riešiť, a preto aj jednotu vládnej koalície udržuje pohromade iba tým, že sa partnerom vyhráža, svojou demisiou! Čo si oni samozrejme neprajú, lebo stráta moci by bola pre nich pohromou!
Tieto a ďalšie negatíva súčasnej slovenskej politickej scény, ktoré môžu ľahko prejsť aj v politickú krízu, nevrhá najlepšie svetlo ani na vládu, a tým menej na štát. Viem, že takéto prípady nie sú iba u nás, ale aj v ďaších liberálno-demokratických štátoch. A aj preto americkí publicisti a ekonómovia píšu, že takýto stav nemôže inak skončiť než totálnym vyhrotením sociálnej nepokojov a sociálnou polarizáciou. Lebo akékľvek obohacovanie jedných, sa odohráva vždy na úkor druhých, teda slabších vrstiev spoločnosti. Stredná vrstva sa pomaly ale iste vytratí, a tá bohatá nakoniec privodí stav, keď tak ako v USA, až 40% percent ľudí z najnižšími príjmami vlastní menej ako 1% celého amerického bohatstva. Uvádzajú sa aj príklady, že iba dve percenta zbohatlíkov ovládlo až 98% majetku štátu. Nech je to tak alebo onak, veľký rozdiel v tom nie je, no jedno je isté, liberálna podnikateľská sloboda non plus ultra, priviedla USA do katastrofálneho stavu a jej súčasný priebeh je už iba zákonitým dozvukom toho, akú cestu si Spojené štáty pred rokmi zvolili. A bola to cesta zlá, cesta hazardu!
Vo všeobecnosti potom môžeme povedať, že takýto stav vlastníctva kapitálu a sociálneho rozvrstvenia spoločnosti, zákonite dehonestuje prevážnu väčšinu spoločenských hodnôt, ako aj základné ekonomické kritéria súkromno-vlastníckych vzťahov, čo má neblahý dopad nielen na životnú úroveň väčšiny, ale aj negatívne pôsobí na celú našu duchovnú sféru. Nové demokracie v Európe začali po zmene spoločenského systému pred vyše dvatsiatimi rokmi priam húfne preberať práve tento americký, liberálno-demokratický model a všetko čo k nemu patrí. Popri tom nás akoby cunami zaplavila aj rozmanitá románová a filmová produkcia, ktorá náš knižný a filmový trh priam utopila ohromujúcim množstvom lacného, brakového tovaru. A na svedomí to všetko má ten samý liberálno-demokratický systém spoločnosti, ktorý túto krízu vyvolal, lebo pod jeho pragmatickou záplavou postupne začali strácať svoj pôvodný význam aj naše bežné základné pojmy, ako je "sloboda", "pravda", "demokracia","spravodlivosť","česť",
"humanizmus", "empatia" a ďalšie, ktoré celkom stratili svoj ustálený a tradičný obsah, a tým aj akoby svoju opadstatnenosť.
Ktovie v akom štádiu tejto krízy sa práve v tomto období nachádzame, ale nazdávam sa aj napriek istým optimistickým predpovediam niektorých ekonomických komentátorov, že ešte zďaleka nie sme z nej vonku. No napriek tomu už za tento rok 2010 si slovenské banky stačili svoj zisk až zdvojásobiť! Tak napríklad jeden z najväčších peňažných ústavov - Slovenská sporiteľňa si zvýšila za tento spomenutý rok svoj finačný kapitál z 30 miliónov eur na 150 miliónov! Poštová banka zarobila za ten samý rok 56 miliónov a ČSOB 45 miliónov eur. A takto by sme mohli pokračovať ďalej, pričom všetci dobre vieme, že sú to zisky z nevýrobnej činnosti, teda za poskytovanie služieb. Z toho jasne vyplýva, že je to zisk od podnikateľských subjektov za úvery a zo všakovakých poplatkov od bežných klientov. Veď tieto poplatky v rámci EÚ, sú u nás najväčšie! A pritom ľudia to naozaj ťažko znášaju, ak si uvedomíme, že viac ako polovica z nich má mesačný hrubý príjem nie väčší ako päťstopäťdesiat eur hrubého a pol druha miliónov dospelých občanov nepoberá dokonca viac ako štyristo eur. A to nespomíname dôchodchdcov, keď napríklad priemerný slovenský penzista dostane každý mesiac zhruba 350-eurový dôchodok. No a z toho ak sa odrátajú priemerné mesačné náklady na nájomné, energie a lieky, zostane mu len 185 eur.
"To sú peniaze, za ktoré má prežiť, za ktoré si má nakúpiť, má byť schopný sa stravovať, ošatiť sa atp.," okomentoval šéf DSS Ing. Viktor Kouřil.
Preto ísť ďalej takouto cestou a týmto spôsobom, že vláda im v tomto nepomôže a patrične nezasiahne v ich prospech, tak takýto stav sa nedá inak charakterizovať, len ako stav bezcitnosti a hrubej arogancie.
Pokračovať v tejto ceste je nemysliteľné, pretože ohrozuje zdravý vývoj spoločnosti a celé komunikačné prostredie, ktoré v prevážnej miere akoby už bolo celkom podľahlo demagógii,podvodom, klamstvám a kamufláži na zastieranie či očierňovanie všetkých a všetkého, len v sebe nenachádzajú žiadné chyby či nedostatky. A takáto politická prax celkom zrejme nepridá ani na kultúrnosti v komunikačnom prostredí, lebo naša slovná zásoba je priam prešpikovaná vulgarizmami. Najmä, ak nám ich dokonca denne ponúkajú aj súkromné televízne stanice?!! Takže ak si chcete pozrieť po pracovnej dobe nejaký ten relaxsačný film, teda niečo bez násila, pričom by ste si oddýchli, veru nenájdete tam okrem teroristického braku spojého s násilnosťami, podvodmi, kriminalitou, streľbou, výbuchmi a sabotážou celkom nič čo by bolo možné pozerať. No a tvrdenia, že tento narušený stav sa akýmsi samospádom po čase zastaví a dôjde k jeho prirodzenej náprave, je tiež iba obyčajný klam a zavádzanie ľudí bohapustou lžou. Veď ten televízny kriminálny brak je skôr návodom ako sa zločinnosť pácha, než aby to bolo na výstrahu! My vieme, že tento marazmus trvá už pridlho a k náznakom nápravy stále nedochádza, ale skôr naopak, negatívny trend nerušene v rámci liberálnej demokracie a slobody prejavu či podnikania pretrváva. A súdny človek sa iba pýta, dokedy páni, chcete takto kaziť naše deti a vnúčata?!
Zatiaľ doterajšie vlády tento katastrofálny stav nezaujímal, lebo nikomu neodobrali licenciu, nikoho nepotrestali, proste sa doteraz všetci zodpovední vládni činitelia správali ako pštrosi s hlavou zavrtanou hlboko v piesku. Dalo by sa preto povedať, že ak sa v niečom naši vládni predstavitelia a politici zdokonaľujú, tak iba vo výhovorkách, že oni na tomto stave žiadnu vinu nemajú, ale tí pred nimi atp. A mne to potom pripadá, že v čom sú naozaj dobrí, tak to sú už iba ich klamstvá, ktorými sa prezentujú vo svojich vystúpeniach, v prejavoch a to stále sofistikovanejšie a rafinovanejšie. Takže takáto dehonestácia ničí nielen našu komunikáciu a medziľudské vzťahy, ale aj ekonomiku a celú spoločnosť; najmä jej duchovnú sféru. A keďže sa spoločnosť ekonomicky, politicky a svetonázorovo už natoľko zpolarizovala na dva angtagonisticky proti sebe stojace tábory, že v tejto dobe slušnosť a kultivovanosť je skôr iba vzácna a zriedkavá vec, tak aj riešenie tohto stavu je vlastne v nedohľadne. Celková sociálna diferenciácia tak dospela do štádia, že nadobudla charakteru až totálneho odcudzenia. Keď sa potom, napríklad nejaký takýto čelný politik v tejto zpolarizovanej a odcudzenej spoločnosti začne prihovárať k občanom, povedzme cez masmédia a pritom verbálne sa dovoláva na pochopenie či nápravu pri presadzovaní svojich i keď aj niekedy dobre mienených názorov, ktoré by mali pomôcť odstránik nejaký ten pálčivý spoločenský problém, tak jeho príhovor sa vo vedomí nás poslucháčov už vopred stáva odcudzenou paradigmov. Je to zákonitá psychologická reakcia, lebo u ľudí už predtým stratil dôveru; pretože jeho reč je ponímaná apriori, len ako prázdne a bezobsažné blábolenie. Takýto nežiadúci stav krajnej nedôvery, sa postupne potom prenáša aj do chápania vonkajších, t. z. medzinárodných vzťahov.
J. Suja-Žiak
