Prof.RNDr. Ján F i s ch e r, slovenský fyzik a pedagóg.
Dňa 5. mája 2005 tomu bolo plných l00 rokov, čo sa v Martine r. l905 narodil významný slovenský fyzik, prof. RNDr. Ján Fischer. Po absolvovaní martinského gymnázia v r. l923, odišiel študovať do Prahy na Karlovu univerzitu matematiku a fyziku, kde štúdium ukončil v r. l928. Potom za podpory štátu ale aj Matice slovenskej v r. l928 - l93l s úspechom absolvoval zahraničný štúdijný pobyt na univerzite v Zürichu. Na tomto štúdijnom pobyte nadväzuje aj osobné kontakty s významnými fyzikmi, ako napríklad s prof. G. Wentzelom, W. Paulim a ď. Ešte ako celkom mladý a nádejný fyzik, veď mal iba okolo 25 rokov, sa púšťa do neľahkého teoretického riešenia fotoelektrického javu a odvodzuje vzorec smerového rozdelenia elektrónov emitovaných z atómu a vzťah pre absorbciu röntgenového žiarenia. Z dosiahnutých bádateľských výsledkov G. Wentzela v Coptonovom jave, tieto s úspechom zovšeobecňuje aj na svoje výsledky vo fotoefekte. Stáva sa tak znalcom pokrokových metód v oblasti teoretickej fyziky, v ktorej sa na počiatku 20. stor. preslávil aj A. Einstein, keď táto vedecká svetová hviezda prvej veľkosti, v dobe jeho príchodu tu v Zürichu etšte stále pôsobila. J. Fischer je jedným z prvých čs. fyzikov, ktorý od začiatku 30. rokov začína používať pri svojich teoretických výskumoch metódy kvantovej mechaniky, rovnako, ako pred rokmi začínal i A. Einstein. Svedčia o tom aj dva jeho články, v ktorých metódami kvantovej mechaniky rieši problém interakcie žiarenia s atómami, menovite fotoefekt a Coptonov jav v M-hladine vodíkového atómu, čo publikuje vo významnom fyzikálnom časopise Annalen der Physik.
To všetko sa deje v dobe, keď v Zürichu už preslávený Slovák A. Stodola, „otec parných turbín“ - nositeľ viacerých čestných doktorátov, medzi inými aj zürišskej univerzity, ale aj najvyššieho nemeckého vyznamenania inžinierov Grashofovej medaily, /od r. l940 i anglickej zlatej medaily Jamesa Watta/ - má iba jeden rok do dôchodku. A aby bola kontinuita úspešných Slovákov pôsobiacich vo Švajčiarsku zachovaná, ukazuje sa, že vo vedeckej kariére A. Stodolu začne kráčať aj Ján Fischer, rodák z Martina.
Je priam symbolické, že sú to zrovna dva stredoslovenské regióny - Liptov a Turiec, ktoré aj v matičnej národnokultúrnej a buditeľskej činnosti Slovenska, vždy v minulosti stáli na popredných miestach, aby tak svojími významnými osobnosťami nielen v obrode a kultúre slovenského národa, ale aj v oblasti vedeckej, vyorali hlbokú brázdu. Aurelovi Stodolovi sa to už podarilo. No svojim významom dvoch publikovaných metodických prác z oblasti kvantovej mechaniky, mu akoby v pätách kráčal aj mladý J. Fischer, o ktorom renomovaní autori v biografickom slovníku „Matematici, fyzici a astronómovia na Slovensku II“ napísali: Fischerove práce z kvantovej mechaniky „dodnes patria do zlatého fondu svetovej fyziky.“ Toho prvého, ktorý sa stal známy v celom vedeckom svete, najvýstižnejšie zhodnotil i sám veľký Einstein, keď pri Stodolovom odchode do dôchodku prirovnal jeho fantáziu a tvorivú silu „k najväčším renesančným maliarom a sochárom.“ Týmto výrokom vlastne všetkým pripomenul, že ak by sa bol tento už preslávený vedec z Liptova narodil o niekoľko storočí skôr, určite by sa mohol stať namiesto uznávaným vedcom-fyzikom, napríklad aj druhým Leonardom da Vincim.
No a že Ján Fischer za obdobie trojročného štúdijného pobytu pod švajčiarskými Alpami stačil napísať také práce z oblasti teoretickej fyziky, za ktoré sa mu dostalo uznania aj v podobe doktorátu z filozofie či zlatej medaily zürišskej univerzity z r. l93l, nasvedčuje, že Slováci by tiež mohli mať svojho Einsteina, veď i špecializácia u obidvoch bola rovnaká - teoretická fyzika.
Paradoxom však je, /a to nie len vo vede/ že pokiaľ slovenskí vedci dosahujú za hranicami svojej vlasti prinajmenej dobrých, ak nie vynikajúcich úspechov, tak doma to nie je žiadna sláva. Nad týmto stavom sa zamýšľali už viacerí životopisci našich nádejných vedcov, a všetci sa v podstate zhodli v tom, že u nás doma nie je tomu na vine ani tak to stále zdôrazňované - slabé technologické vybavenie laboratórií, čím sa často argumentuje aj v súčasnosti, ako skôr nedostatočné doceňovanie individuálnych schopností človeka; v tomto prípade vedca-fyzika, ktorý v domácom prostredí zapadá iba do akéhosi šedého priemeru, len aby nedaj bože, neprevýšil ostatných./!/ Tak napríklad, keď sa J. Fischer vrátil domov, či vlastne do l. ČSR, tak sa nikde na žiadnej vysokej škole pre neho nenašlo odpovedajúce miesto. Preto po svojom príchode sa musel ako renomovaný mladý vedec v rokoch l93l-34 zamestnať vo Všeobecnom penzijnom ústave v Prahe. Potom sa v r. l934-35 stáva profesorom gymnázia v Kežmarku, no ďalšie dva roky už pôsobil na učiteľskom ústave v Lučenci, a hneď na to v rokoch l937-40 prichádza na učiteľský ústav do Levíc a Novej Bane. A aby toho nebolo málo a dielo, takpovediac skazy, bolo zavŕšené, tak v r. l940 bol tento nádejný a popredný slovenský teoretický fyzik zo štátnej služby prepustený a určitú dobu potom pôsobil už iba ako pomocný učiteľ na židovskej ľudovej škole v Michalovciach. Našťastie tu nezostal dlho, lebo po dvoch rokoch „vďaka úsiliu dr. Štefana Rakovského, pokrokovo zmýšľajúceho riaditeľa Obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, dalo Ministerstvo školstva a národnej osvety súhlas, aby J. Fischer pôsobil na tomto ústave ako výpomocný učiteľ.“/!/ /Cit.: Matematici, fyzici a astronómovia na Slovensku II., vyd. JSMF v Bratislave l999./ Tu v Banskej Bystrici ho zastihlo aj S N P, ale v tomto období už začal pracovať na Povereníctve školstva ako úradník. Po potlačení slovenského odboja spolu s rodinou odišiel do partizánskej obce Kalište.
Po oslobodení, v školskom roku l944/45, začal Ján Fischer pôsobiť ako stredoškolský profesor na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici a v ďalšom roku v tom samom meste prechádza na Učiteľský ústav. Napokon skúsil šťasti aj inde; a v školskom r. l946/47 sa mu naskytla možnosť učiť na cvičnom gymnáziu v Bratislave, kde pôsobil od l. februára l948 aj ako dočasný riaditeľ školy. Táto zmena mu prospela, lebo tu mal súčasne možnosť pôsobiť aj na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity, kde prednášal Základy mechaniky a viedol Metodické cvičenia z fyziky. Napokon od l. septembra l950 prechádza na Pridovedeckú fakultu natrvalo. Stáva sa odborným asistentom a tajomníkom Katedry. V roku l954 sa po odchode profesora Viléma Kunza do Prahy, Ján Fischer stáva namiesto neho vedúcim Katedry fyziky, keď následne vstupuje aj do KSČ. Mal päťdesiat rokov a v tomto pokročilom veku si zrejme uvedomil, že bez straníckej príslušnosti nemá v komunistickom režime na vysokej škole žiadnu perspektívu. V roku l956 sa habilitoval na docenta a po deviatich rokoch je menovaný aj vysokoškolským profesorom /l965/.
Profesor Ján Fischer už nie je žiaden mladík, takže väčšinu svojho času na fakulte venuje pedagogickej a organizačnej činnosti a do nových problémov z oblasti teoretickej fyziky sa ani nepúšťal, lebo jeho vrcholové vedecké tvorivé obdobie bolo nie vlastnou vinou premrhané. Pre každého človeka, ktorého doba poznačí takým nepriaznivým osudom, akého sa na vrchole tvorivých síl dostalo aj J. Fischerovi, je potom celý zbytok života iba istým druhom prežívania; sprevádzané deprimujúcim pomyslením na dobu, ktorá tak trestuhodne zmarila všetky jeho tvorivé ambície.
Na Prírodovedeckej fakulte vydáva učebné pomôcky pre študentov, napísal päť skrípt a okolo desať štúdií a čiastkových prác z fyziky. Popri tom urobil aj niekoľko odborných prekladov. Keď sa v roku l96l z Katedry fyziky vyčlenilo nové pracovisko, Katedra teoretickej fyziky, stáva sa jej vedúcim a v tejto funkcii zotrval až do dôchodku. Okrem toho bol aj riaditeľom Ústavu fyziky PF UK /l957-67/ a v rokoch l956-l959 vykonával i funkciu prodekana Prírodovedeckej fakulty. Po odchode do dôchodku ešte prednášal ako externista.
Vychoval rad odborníkov a za celoživotné dielo bol v r. l969 vyznamenaný Zlatou medailou Univerzity Komenského a v r. l975 mu komunisti udelili aj vyznamenanie Za vynikajúcu prácu.
Jednota slovenských matematikov a fyzikov hodnotí profesora Jána Fischera ako významného člena a jedného z prvých zakladateľov teoretickej fyziky na Slovensku. Dožil sa necelých 75 rokov, keď zomrel dňa 4. februára l980 v Bratislave.
J. Suja-Žiak
Poz. Uverejmemé aj: XV.Zborník dejín fyziky /14.Medzinárodný seminár dejín fyziky v Košiciach/.Vydala:Slovenská spoločnosť pre dejiny vied a techniky pri SAV r. 2007 v Bratislave.
J.S.Ž.
