Genialita a šialenstvo
GENIALITA A ŠIALENSTVO.
Genialita ako pojem sa vyvinul v období romantizmu, a tým vošiel aj do modernej slovnej zásoby. A keďže sa ešte stále vyskytujú nejasnosti okolo tohto pojmu, čo je to vlastne "genialita" a aký vzťah je medzi ňou a napríklad takou deviačnou psychopatologickou úchyľkou ako je "šialenstvo", žiadalo by sa preto, aby sme si o tejto oblasti urobili krátky prehľad a pokúsíli sa tak aj o objasnenie ich vzťahu.
Genialita človeka je taký súhrn vlastností niektorých ľudí, ktorí majú vrodené predpoklady, čiže talent, - že sú schopní tvoriť podľa profesnej špecializácie či svojho zamerania dokonalé diela, ktoré presahujú bežné normy chápania a možnosti svojich súčasníkov. Vďaka týmto možnostiam, prirodzenému nadaniu a talentu svoje diela tvoria spontáne, čím sa približujú k tvorbe, akoby samotnej prírody, v ktorej je všetko už dopredu určené a zakódované. Človek - génius sa nepodriaďuje žiadnym vopred určeným normám, pravidlám či osnove podľa ktorej by sa mal pri svojej tvorbe správať, a nie mu je vlastná ani tzv. pracovná disciplína v zmysle časového rozhvrnutia prác, lebo jeho tvorivá činnosť spočíva iba v ňom samotnom, je spontánna a akoby bola určovaná vyššou mocou.I. Kant v tejto súvislosti pred vyše dvesto rokmi napísal: "Genius pracuje celkom inak ako stolár, ktorý vyrába podľa náčrtu stôl: genius prelína látku s formou organicky čím mu dielo rastie pod rukami podobne ako živý organizmus. Genius je inteligencia, ktorá tvorí podobne ako príroda." V dejinách sa vyskytli viacerí umelci, filozofi a vedci, ktorých diela boli markantne poznačené takýmto druhom geniality: či to bolo v sochárstve a maliarstve, ako napr. Michelangelo, Leonadro da Vinci, Picasso a ďalší; v próze napríklad Dostojevskij, Tolstoj, Čechov a i.; v hudbe Mozart, Beethoven, Čajkovskij a veľa ďalších skladateľov a hudobníkov; vo filozofii a matematike to bol Leibniz, z 2. polovce 17. storočia, keď jeho tvorivý duch geniálne vynikol najmä pri písaní Monadológie a objave infinitezimálneho počtu/diferenciálneho a integrálneho počtu/a to ešte pred tým, ako ďalší jeho rovesník z Anglicka, fyzik Newton, dospel k rovnakému objavu a navyše objavil aj zákon gravitácie. Až po nich filozof Kant, svojim géniom profesorského ducha dokončuje práce na svojich "Kritikách" čistého rozmyslu, praktického rozmyslu a súdnosti, čo prekonalo všetky dovtedajšie formy poznávania. No a po ňom nasledoval Hegel, ktorý priťahoval študentov z celej Európy na svoje prednášky v Berlíne, keď upútaval ich pozornosť geniálnymi myšlienkami o dialektike, publikovanej aj vo svojej Fenomenológii ducha a v Logike, kde sleduje vývoj idey v podobe "čistého myslenia", potom vo forme "inobytia" čiže v prírode, až napokon v myslení a dejinách, kde ho rozvíja ako Filozofiu ducha./Bližšie pozri na web. stránkach tohto súboru/; vo vede a technike ešte v 17. storočí sa geniálne prejavil vedec a filozof Pascal, keď už vo veku 16-tich rokov publikoval v "Parížskej matematickej akadémii" prácu: Pojednanie o kuželosečkách, ktorá vzbudila takú pozornosť vtedajších vedcov-matematikov Francúzska, že jeho dielo upútalo záujem aj najuznávanejšieho filozofa a matematika tej doby, Descarta. Pascal hneď nato, iba vo veku 19 rokov, zostrojil z dreva počítací stroj, ktorým dokázal riešiť základné počítacie úkony /sčítať, odčítať, násobiť a deliť/, čím tak uľahčil úmorné výpočty svojmu otcovi, keď ako daňový úradník pri kráľovskom dvore mal na starosti výber daní. A už jeho prvý protyp bol natoľko dokonalý, že okamžite dostal aj kráľovské osvedčenie /patent/ na jeho výrobu s možnosťou predaja, ak by sa bol rozhodol stať sa živnostníkom. Po jeho zdokonalení Leibnizom, /len o 23 rokov mladším od Pascala/ sa tento počítací stroj, ale už v prevedení z kovu, začal používal na celom svete ako tzv. mechanická kalkulačka a skoro v nezmenenej podobe a s rovnakými funkciami úkonov bol požívaný až do druhej polovice 20.storočia./Bližšie na:www.suja.estranky.sk/.
Schopenhauer označil za geniálneho aj takého mysliteľa, ktorý je schopný nazerať i tzv. čisté ideje, pomocou ktorých je možné dosiahnúť stavu naprostej ľahostajnosti voči svetu, takže mu nič nebráni v tom, aby videl v konkrétnych veciach univerzálne hodnoty. Napríklad v takýchto dimenziách geniality uvažoval aj už tu spomenutý jeho rodák a predchodca Leibniz, ale i ďalší vyššie spomenutí filozofi. No začalo to u Leibniza, ktorý do svojho filozofického systému ako prvý zaviedol pojem čistej a ideálnej "monády." Keď pomocou nej potom filozoficky objasňoval pricíp, na akom je založený tento svet a celý vesmír, čo neskôr inšpirovalo aj Kanta ešte v jeho "prekritickom období", t. z. pred rokom 1770 k vytvoreniu "nebulárnej" kozmogonickej teórie o vzniku planetárneho systému z pôvodnej vesmírnej hmloviny. Leibniz uznával nekonečné množstvo monád a charakterizoval ich ako metafyzické body, ktoré už nemožno ďalej deliť, ale sú obdarené produktom vnútornej sily. Pritom každá monáda je mikrosvetom a makrosvetom zároveň, čiže je to identita. To znamená, že v monáde je obsiahnuté všetko čo je obsiahnuté aj v celku. Monády majú svoje určité kvality, ale v kvantite sa neodlišujú a všetky percepcie každá monáda vyvíja sama zo seba. Je to teda substancia sebestačná a dokonale individuálna, no a zo svetom je zviazaná iba svojím vznikom, svojou koexistenciou, ktorá je v nej obsiahnutá.
Filozof Schopenhauer, ako predstaviteľ nemeckého romantizmu, o genialite ešte napísal: "Pokiaľ pre obyčajného človeka je prirodzenou vlastnosťou svet poznávať pomocou rozsvietenej lampy, ktorá mu osvetľuje cestu, tak pre geniálneho človeka je to Slnko, ktoré mu svet zjavuje." Napokon dodáva, že tento stav, ktorý presahuje princíp rozumu, nebezpečne hraničí so šialenstvom. Aj preto v období romantizmu došlo i k istým analogickým podobnostiam medzi genialitou a šialenstvom, keď u oboch týchto javov človeka dochádza k prekonaniu stavu normality, podľa ktorej sa riadí každodenný život a zdravý rozum bežného človeka, čiže, ktorý koná v zmysle pravidiel logiky. No a rozdiel medzi týmito prejavmi ducha geniality a šialenca, spočíva v ich sociálnych dôsledkoch, lebo aj dielo šialenca je rovnako originálne, energické až revolučné, ktoré sa vymedzuje z hraníc normality tak ako u génia, lenže je výstredné, scestné a čisto subjektívne s patologickými symptomami, ktoré niekedy vybuchujú ako sopka.
Markantným príkladom takéhoto správania bola aj osobnosť Hitlera, ktorý sa stal v 30.rokoch 20. storočia všemocným politickým vodcom nemeckého národa. A v tom čase, keď získal moc kancelára, tak prostredníctvom svojich vrodených psychických predpokladov a povahových čŕt sa jeho správanie na rôzných mítigoch stalo tak nezvyčajne excesívne energické, že jeho prejavy a hlas sprevázaný gestikuláciou, mali na dav Nemcov zapôsobiť priam ohromujúcim dojmom. Týmto teatrálnym spôsobom sa snažil svoje myšlienky sugestívne nanútiť ľuďom, či lepšie povedané, naifikovať ich pre svoj program i za cenu, že prekročí všetky zaužívané spôsoby normálneho logického a kultivovaného prejavu, zodpovedajúceho bežným pravidlám ľuského správania. A keď sa ukázalo, že tieto, až výbušné vystúpenia spĺňajú svoj účel, vždy ho to náramne uspokojilo. Bol šťastný, lebo jeho žiadostivosti po udržaní moci sa dostávalo od poslucháčského davu patričného zadosťučinenia. To mu dopomohlo k tomu, že nemecký národ napokon vohnal do 2. svetovej vojny k totálnemu ovládnutiu celej Európy. Pri postupe nemeckých vojsk, keď okupoval jednu krajinu za druhou, jeho nadšenie nepoznalo hraníc. Až keď v druhej fáze vojny sa situácia na frontoch pre Nemecko zmenila k horšiemu, vtedy, ako mesiace ubiehali a z frontov prichádzajú stále častejšie správy o porážkach jeho armád, začína tento zápalistý rečník z predchádzajúceho obdobia, a zároveň aj ako hlavný veliteľ nemeckých ozbrojených síl, postupne strácať istotu a veselú náladu až infantilného nadšenca. Nedokázal pochopiť, že situácia sa na frontoch obrátila a že okupačný plán postupu nemeckých vojsk už nezodpovedal jeho predstavám. Začína sa prejavovať ako človek labilný, neistý a s depresívnymi stavmi vo svojom správaní. Dostatočne zreteľne sa to prajavilo najmä vtedy, keď niektoré jeho vojenské rozhodnutia o zvratu situácie na bojiskách sa ukázali ako zjavne neodborné a zlé, ale on aj napriek tomu vždy trval na svojej chorobnej neomylnosti a na bezpodmienečnom splnení svojich rozkazov. Tieto jeho nepochopiteľné a špatné rozhodnutia, obratom prinášali zmätok a skazu pre tisíce nemeckých vojakov, či to bolo na východnom, alebo aj na západnom fronte. Po viacerých neúspechoch svojich vojsk tak začal strácať nad sebou súdnosť a stále častejšie upadal do ťažkej, skľučujúcej psychickej tramy, ktorú si nedokázal priznať, a za prehry na bojiskách obviňoval iba svojich veliacich generálov a maršálov. Napokon na sklonku vojny neuniesol ťarchu toho čo vlastne sám spôsobil a celkom nervovo a psychicky vyčerpaný sa zrútil a svoj život ako šialenec aj ukončil, a to sebavraždou.
Druhý prípad, tentokrát to bude ale z oblasti výtvarného umenia, sa odohral v 2. polovici 19. storočia, no ten bol celkom iného charakteru. Bola to smutná udalosť, ktorá postihla jedného z najväčších maliarov svetového výtvarného umenia, Holanďana Vincenta Van Gogha, nepochybne s geniálnym tvorivým talentom.Ten roku 1888 upadol do stavu psychopatologickej úzkosti, ktorá časom stále viac a častejšie u tohto nadaného umelca vyvolávala psychické poruchy, až napokon ho priviedla do stavu šialenstva. Keďže onemocnenie neustupovalo, ale naopak, v posledných dvoch mesiacoch sa ešte viac zintenzívnilo, takže tento talentovaný človek, iba vo veku 37 rokov svojho života, r. 1890 pod dôsledkami ťažkej depresie, chorobe aj podľahol.
Z druhej polovice 19.storočia, je nám ešte k dispozícii aj životopisný príbeh excesného človeka, ktorý už od mladosti sa začal prejavovať s akousi psychickou nestálosťou. Takže sa skoro stal svojim výstredným a niekedy až morbidným správaním známym aj v kruhoch svojej spoločnosti. No, nebol to nikto iný ako autor diela Ecce Homo, Nietzsche./Bližšie pozri v tomto súbore článok na web.stránke/. Tento vášnivý excentrický individualista a optimista, už za svojho rozháraného života sa stal klasickým predstaviteľom človeka, ktorého správanie od mladosti bolo poznačené reťazcom dosť divokých psychopatologických paradoxov, začínajúc sťa by génius básňami a prózou, či vojenským dobrodružstvom v prušiackom vojsku a končiac úškľabkami, ako aj ďalšími kŕčovitými nehoráznosťami, striedajúc stavy neskrotného intelektuála, obdivujúceho Grékov ako národ vyvolených, no preklínajúci iné národy a rasy. Aj preto zrejme za vzor si vzal grécku mytologickú postavu z božského podsvetia, Dionýsia a jeho obžerstvo, ktorého cestu by rád nasledoval, až sa mu napokon tento boh kvasu a vína, stal i jeho predobrazom, priznávajúc sa: "Prežil som roky mojej najnižšej vitality, keď som prestal byť pesimistom, no pud sebauzdravenia zakazoval mi filozofiu chudoby a malomyselnosti...Až nemoc ma priviedla k rozumu." (Ecce homo, český preklad s. 34.) Jeho život však nebol dlhý, dožil sa iba 56 rokov, až napokon ho rozháraná duša priviedla do psychiatrických ústavov, kde svoj život ako šialenec ukončil.
Myslím si, že tieto príklady by mali stačiť na to, aby sme pochopili veľmi krehké hranice medzi genialitou a šialenstvom, či iným, podobným psychickým rozkladom osobnosti. Lebo k nemu vedú rozmanité cesty, najmä ak sa prekročia isté hranice normality a človek sa ocitne v depresii alebo v inej psychickej traume, nech by bola spôsobená čímkoľvek: alkoholom, tvrdými drogami, zármutkom či akýmkoľvek neúspechom atp. Takýto stav môže spôsobiť aj psychopatická predispozícia.A keďže patologická príčina nemusí vždy vyvolávať iba depresiu, či inú úzkosť, ale naopak, môže sa v určitom štádiu života prejaviť aj ako patologická veselosť, ktorá zvyčajne vyústi do stavu šialenstva. Dosť často sa stáva, že tento patologický stav prejde do opačného extrému, teda, že človek upadne do ťažkej depresie a napokon umiera alebo si sám siahne na život.Bližšie tento problém šialenstva rozoberá francúzsky filozof M.Foucalt v knihe, ktorá je preložená aj do češtiny: Dějiny šílenství.
Z toho všetkého vyplýva, že geniálni ľudia nie sú voči všetkým psychoextrémnym patologickým prejavom imúnni, ale skôr naopak. A je to zrejme aj preto, že medzi genialitou a šialenstvom existuje len veľmi tenká a krehká hranica.
Július Suja-Žiak
