JÁN KOLLÁR A JEHO FILOZOFICKO-OBRODENECKÉ SNAHY.
ÚVOD.
V l8. storočí u nás podobne ako v ostatnej Európe, dochádza v rámci osvietenstva k nástupu nového myšlienkového a ideovéhového povzdvihnutiu. Spoločnosť, opierajúc sa o nové výsledky prírodných vied vo svete, sa postupne odkláňa od povier, predsudkov či autorít a kritérium pravdivosti hľadá v tzv. zdravom rozume, ktorý akoby otváral nové poznávacie obzory pre lepší a spravodlivejší život. Tieto nádeje premien starého socialného usporiadania v lepší spoločenský systém v Habsburskom mocnárstve, sú od samého začiatku poznačené konzervativizmom feudálnej šľachty, ktorá s veľkou nevôľou prijíma akékoľvek novoty. Ale aj napriek týmto negativnym prejavom, si nový myšlienkový prúd, najmä v odstraňovaní nevedomosti, preráža cestu, a to predovšetkým v meštiackom prostredí. I keď na vidieku, ktoré tvorí väčšinu národa, je stále ešte badať neochotu u cudzích predstaviteľov moci meniť staré pomery. No celková tendencia osvietenstva, ktorú je nutený prijať aj cisársky dvor, najmä z nevyhnutného hľadiska potrieb praxe a lepšej organizácie spravovania štátnych záležitostí. Toto malo blahodárny dopad aj na menej rozvinuté vidiecké regióny s prevážne sedliackym obyvateľstvom, akým bolo i Slovensko. Takto sa popri meštiactvu k osvietenskému prúdu zapája aj vidiecka inteligencia, ako napríklad učitelia, farári a zámožnejší sedliaci, ktorí v ňom videli okrem celkového oživenia života aj isté obrodenecké snahy. Tento pocit - uvedomelého nasmerovania myšlienok osvietenstva k národnému obrodeniu je na jednej strane stymulovaný potrebou zdokonaľovania obecných správ za účelom lepšieho spravovania vidieckého hospodárskeho života, no na strane druhej aj tou skutočnosťou, že tak ako v okolitých podrobených krajinách cudzou mocou, aj u nás sa ľud začína dovolávať prirodzených práv na vlastnú kultúrnu a národnú emancipáciu; lebo túžba po väčšej slobode, najmä u inteligencie v hornom Uhorsku, obývané Slovákmi je: - dožadovať sa rovnakých práv ako v ostatných, okolitných krajinách. Emancipačné ideály, v ktorých bola vyjadrovaná aj túžba po národnom obrodení, sa tak postupne stáva najpríťažlivejším programom. V ňom boli obsiahnuté popri praktických otázkach aj myšlienky filozofické, lebo bez nich by nebolo možné všetky praktické kroky obrodenia zdôvodniť a zrealizovať.
V krajinách západnej Európy je zreteľná kontinuita, že po dobe osvietenskej, ktorá tam zohrávala predovšetkým šírenie ideí: slobody, dobra, spravodlivosti a vedeckých poznatkov, ako základných a prirodzených atribútov na odstránenie starých nedostatkov v spoločnosti, nastupuje romantizmus najmä v Nemecku /Fichte, Schopenhauer a ď./ Ten je charakterizovaný hľadaním niečoho nového, ako je napríklad rasová, a v tom lepšom prípade aj etnická zpriaznenosť národa, či jeho spolupatričnosť a zjednocovanie. Tak napríklad v spomenutom Nemecku sa k tomu pridružuje aj požiadavka na zjednotenie jednotlivých rozdrobených kniežactiev vo veľký a jednotný národno-štátny celok. U nás sa však osvietenstenské myšlienky začínajú prelínať aj s otázkami národného obrodenia jednotlivých národných celkov, a to v celom rakúskom mocnárstve. Takto je pred slovenskú inteligenciu postavený neľahký, ba až priveľmi zložitý problém. No a aby ho potom naša inteligencia mohla v prvej polovici l9. storočia so cťou splniť, musela na vlne doznievajúceho osvietenstva začať riešiť aj tieto problémy, národného oslobodenia. Bola to úloha nadmieru zložitá, lebo sa v jednom časovom období nakopilo oveľa viac problémov ako v ostatných vyspelejších a jednonárodných európskych štátnych útvarov.
KOLLÁROVE OBRODENECKÉ MYŠLIENKY.
V tomto období, riešenie najnaliehavejších obrodeneckých snáh začal najzretelnejšie chápať Ján Kollár. Mal k tomu aj tie najlepšie predpoklady, lebo po gymnaziálnych štúdiach v Banskej Bystrici absolvoval v rokoch l8l2 až l8l5 ev. lýceum v Bratislave, kde nadobudol potrebné znalosti z oblasti teológie, filozofie, estetiky, antických a novodobých európskych dejín a literatúry. V r. l8l7 odišiel na tri roky študovať teológiu do Nemecka na univerzitu v Jene. Tento pobyt znamenal pre J. Kollára rozhodný obrat v jeho ďalšom živote, lebo až tu pochopil pravý význam a úlohu literatúry v živote národov, no najmä tzv. slovanského národa obývaného mnohými kmeňmi, čo u neho vyvolávalo veľké obavy o jeho osud. I keď na druhej strane aj istú nádej, najmä po tom, keď spoznal Herderove náhľady na Slovanov. V r. l8l9 až 49 je kazateľom a farárom slovenskej ev. cirkvi v Pešti, a po roku l849 až do svojej smrti /l852/ profesorom na univerzite vo Viedni.
Ján Kollár, hneď po tom ako sa vrátil z Nemecka, svoje snahy zameriava na riešenie slovanskej vzájomnosti, a spolu s českou obrodeneckou generáciou sa orientuje na sociálno-vlasteneckú tvorbu, ako sú napríklad jeho Básne z roku l82l. Hneď po nich nasleduje zbierka Slávy dcera /l924/, v ktorej sa striedajú spomienky na milovanú fiktívnu bytosť Mínu, dcéru bohyne Slávy, kde vyjadruje svoje názory, ale vyznáva i svoje pocity najmä na germanizáciu Slovanov, ako aj na celkové odnárodňovanie. Celkom jednoznačne to vyjadruje napríklad i vo svojich meditáciach na brehu rieky Sály, kde mu mená miest a dedín pripomínali vymretých a asimilovaných slovanských obyvateľov. Neskôr, v kazateľskej, publicistickej a vedeckopedagogickej činnosti zas brojí proti pomaďarčovaniu v Uhorsku, a aby aspoň čiastočne napravil to čo odnárodňovacia cudzia moc napáchala na slovenskom národe, rozhodol sa pre školské potreby v roku l825 napísať a vydať Čítanku, a rok nato aj Šľabikár. Odhliadnúc od ďalších jeho prác či zberateľskej činnosti, ako sú Národnie zpievanky a pod., najväčší význam z hľadiska obrodeneckých snáh má jeho práca z roku l835, Rozpravy o literárnej vzájomnosti. V nej Kollár pod vplyvom nemeckých mysliteľov, no predovšetkým Herdera, si jasnejšie začal uvedomovať, že oživujúce snahy neslobodných národov, no najmä Slovákov a Čechov je možné dať do pohybu iba na základe aktivizácie ducha oboch kmeňov. Skúsenosti, ktoré počas svojho pobytu v Nemecku Kollár nadobudol, mu dopomohli k tomu, že si začal jasnejšie uvedomovať svoje poslanie, kde z filozofických myšlienok nemeckých mysliteľov, ale aj z listovej korenšpondencie, napríklad W. Goethem, začal hlbšie chápať podstatu pohybu dejín. Takto dokonale teoreticky pripravený si aj sám podľa vlastných predstav začal vytvárať svoj nový program ídeového zápasu s cudzou mocou, prispôsobený domácemu prostrediu. Pritom celkom otvorene vyznal úctu Herderovi zato, že ho jeho filozofia donútila hlbšie sa zamýšľať nad osudom Slovanov, ale aj svojho kmeňa. Herderov filozofický humanizmus a pozitívny demokratický vzťah k iným národom, no najmä k Slovanom, ho nadchýňal a posmeľov v práci. Pritom vyčíta Herderovým súčasníkom i predchodcom ich nezáujem a chlad k slovanským susedom, čo v Slávy dcére vyčíta najmä Kantovi i Wielandovi.
Pritom niektorým z nich nezabudne pripomenúť aj ich pochybnú národnosť či studený chlad k Slovanom. A nabáda ich, aby si brali vzor z Herdera, i keď ten je už už viac ako pätnásť rokov po smrti, no dával im ho za vzor. Herder mu bol zároveň aj inšpirujúcim zdrojom ušľachtilých myšlienok a citov proti všetkým druhom násilia a nerešpektovania slobodného vývinu ostatných národov a spoločenstiev. Je to predovšetkým preto, že Kollárove náhľady na pokrok a na slobodný humanitný rozvoj ostatných národov sú v plnom súlade s Herderovým ponímaním. Vo svojom Cestopise do hornej Itálie sa priznáva, že jeho postoje ako kňaza sú: „...náboženstvo, národ, reč a literatúra; týmito ja, pokiaľ možno, svojim spôsobom a na svojej ceste napomáham.“ Aj tu je vidieť, že podobne ako Herder i on na prvé miesto pri zveľaďovaní svojho ducha kladie náboženstvo, teda lásku k Bohu, a hneď nasleduje národ, reč a literatúra, bez ktorých nemôže napredovať žiaden spoločenský pokrok. Aj prírodné zákonitosti chápe podobne, keď hovorí, že ony sa prejavujú od najjednoduchších foriem až po najzložitejšie sociálne zákonitosti po vzostupnej línii. Tieto sa potom ako dejiny prejavujú v božskej podstate, ktorá sa cez človeka účastní na tvorivej činnosti i vo svete. J. Kollár túto tvorivosť človeka orientuje do národnobuditeľského programu, t. z., že náboženské otázky spája s riešením otázok národnostných. Celkom zreteľne to môžeme pozorovať v jeho Kázni, kde čítame: „... vyučovanie náboženstva je tým užitočnejšie a vzdelávajúcejšie, čím osobnejšie a obzvláštnejšie siaha do života, čím viac je spojené s každodennými potrebami nášho stavu a povolania a čím bedlivejšie berie ohľad na rozličné stupne a rozdiely ľudskej spoločnosti.“ V Božskej všemohúcnosti videl Kollár jeho tvorivú silu, inteligenciu i večné zákony, ktoré sú jeho podstatou, lebo vďaka nim svet existuje taký, aký je. Boh je podľa neho abslútna kvalita celého súcna a človeku patria podobné vlastnosti; múdrosť i moc, a preto má právo používať svoj rozum tak, ako to beh vecí a udalostí vyžadujú. No údelom stať sa sluhom mu neprináleží. V jeho básni čítame, že Boh určil kolobeh sveta, no pritom "nepremenil duše na slúžky, ale "právo dcer jim dáti ráčil."
Jeho „právo dcer“ by sa dalo vyložiť aj tak, že úcta a poslušnosť to áno, tá patrí k životu, no úlohu služky nepripúšťal. Týmto Kollár zároveň nabáda, že človek by vo svojom svetskom živote, ale aj inak, nemal byť ponižovaný, i keď z hľadiska kresťanských zásad, pokoru a skromnosť treba plne rešpektovať. No pojem „služky“ v jeho svetskom význame, ako napríklad poddaná feudálnemu pánovi, odsudzoval. Lebo všetci ľudia sú si pred Bohom rovní. Kollár človeka chápal ako aktívneho činiteľa, humanistického tvorcu dejín, ktorý svoj rozum používa ako duchovnú tvorivú silu v prospech vývoja, v prospech poznávania a zdokonaľovania dejín pre plnšie rozvíjanie slobody a humanity. Preto aj jeho človek, podobne ako u Herdera, by mal prispievať ako sa len dá k npĺňaniu cieľov Bohom mu určených. Podľa Kollára, najdôležitejším mravným poslaním človeka je - ušľachtilé ľudské konanie, alebo šľachetná ľudskosť, duch čistej humanity; náboženstva ale aj vedy, umenia a ďalších duchovných prostriedkov, cez ktoré sa prejavuje, teda realizuje.
KOLLÁROVA KONCEPCIA POKROKU.
Ján Kollár je obrodenec dvoch blízkych, bratských slovanských národov: Slovákov a Čechov. Preto aj jeho obrodenecká koncepcia mala pre oba slovanské kmene /národy/ veľa spoločného, lebo ich národnostný útlak a nesloboda bola uplatňovaná jedným panovníckym dvorom, a to zo strany cudzieho a navyše neslovanského národa. Preto sa Kollár na problém oslobodenia a emancipácie díval v širších súvislostiach. A ako farár, i keď neskoršie vo funkcii pedagóga, no svojim životným krédom a poslaním kresťanského duchovného, vždy chápal riešenie vytýčených problémov z hľadiska kresťanských zásad ako univerzálnej koncepcie, ktorá mu splývala s filozofickým pojmom slobody a humanizmu. A v tomto filozofickom poňatí chápal aj vývin ľudských dejín, podobne ako Herder. Preto dejiny si vysvetľoval v prvom rade ako rozvinutie rozumových schopností a vytvorenie istej vrstvy uvedomelej inteligencie v danej spoločnosti, bez ktorej je obrodenie nemysliteľné. Môžeme sa o tom dočítať aj v jeho diele O literárnej vzajomnosti, kde píše: „Život ľudstva je vývoj rozumu alebo rozvinutie vnútorného sveta v človeku.“ On tento vnútorný svet človeka chápal tak, že je vplyvom osvietenských myšlienok dotváraný v zmysle celkového pokroku a v rozvoji vzdelania, kultúry ako jeho súčastí, ktoré nemôžu byť okliešťované či prikazované vrchnosťou atp., ale budú iba prirodzeným a slobodným výsledkom rozvoja národnej kultúry najširších spoločenských vrstiev ľudu. Lebo len takýmto spôsobom môže ľud vyjadrovať svojbytné pocity, ktoré sú základnou dannosťou každej kultúry vôbec. V spomenutej svojej literárnej práci Kollár analyzuje aj Herderovu myšlienku o tzv. mladosti ľudstva ako celku, aby potom poukázal, že jeho rozvoj /ľudstva/ od nižšieho k vyššiemu je ako stavba, ktorá sa stavia akoby na „zrúcaninách predkov národov,“ keď potomci nadstavujú budovu, aby táto bola stále mladá a svieža.
Svoj ídeový projekt začal Kollár vytvárať na reflexii minulých dejín, teda udalostí, ktoré sa udiali v dobe anticke alebo za renesancie, či za romantizmu. A bol to práve romantizmus, ktorý mu bol najbližším obdobím lebo v Nemecku zapustil do myslenia ľudí svoje korene dosť hlboko. A táto skutočnosť poznačila aj jeho v riešení otázok Slovanstva. J. Kollár veril, že Slovania by mali prevziať ten duchovný odkaz, ktorý im odkázal Herder, a mali by sa zo všetkých síl snažiť o svoje povznesenie a pokračovať v dotváraní dejín tam, kde germánsky národ končil. Mal by vytvoriť pojítko v reťazci dejín medzi starým a novým svetom, aby tak omladil a zároveň zjednotil na princípe vzdelanosti všetkých Slovanov. Tento svoj pohľad na pokrok a budúcnosť mal stále na pamäti, lebo veril, že ľudstvo je predurčené k takémuto pokroku. No zároveň nabádal, že dosiahnúť sa to podarí iba vtedy, keď každý národ spojí svoje sily a na základe prirodzených daností, a pritom berúc v úvahu aj dané prírodné prostredie a podmienky, začne sa sám aktívne meniť a omladzovať, aby tak zušľachťoval svoje národné a vlastenecké danosti.
Toto zušľachťovanie by malo byť dotvárané na princípoch kresťanskej lásky, cnosti a porozumenia k ostatným národným celkom v zmysle ľudskosti a humanity. Tým by sa postupne stierali aj rôzne stupne rozvoja kultúry jednotlivých národov, pretože si uvedomoval že sú rozdielné. Dosiahnúť je to možné iba v jednote, ako ju on chápal, napríklad všetkých Slovanov. Lebo len v takejto súdržnej jednote a spolupráci videl možnosť pre uplatnenie spravodlivosti, dobra a slobody pre všetky kmene, keďže si uvedomoval aj medzi nimi veľké rozdiely. K dosiahnutiu tohto cieľa treba toľko, že by sa každý mal riadiť zdravým rozumom a snahou po sústavnom zdokonaľovaní, až humanita napokon sama zvíťazí. Kollárove nádeje, ktoré vkladal do vzdelania, rozvoja kultúry ako základného predpokladu sebazdokonaľovania, vyvierali z predpokladu, že ľudstvo nezahynie, pokiaľ by nezahynulo samotné ľudské pokolenie. A ak sa ono stále obnovuje, zabezpečuje tak ľudstvu stálu mladosť. Pre túto ušľachtilú myšlienu treba robiť všetko, aby ľudstvo bolo humanitne a kultúrne rozvinuté, lebo v tom spočíva jeho podstata pokroku.
Tieto myšlienky tvoria vo filozofii J. Kollára ústredný motív, ktorý je zároveň aj jeho kritériom všetkých činov a snažení človeka, no i ľudstva samotného. Ako sme videli, jeho humanistické vízie obsahujú aj vysoko mravný postulát, resp. smernicu či návod pre ich praktické uplatnenie. A to nielen medzi ľuďmi navzájom ale aj medzi jednotlivými národmi. Chápal to tak predovšetkým preto, že akákoľvek izolovanosť je škodlivá, lebo zpôsobuje odcudzenosť. Navrhované zbližovanie, spojitosť čiže prepojenosť medzi ľuďmi a národmi, on nechápal iba na materiálnej báze, napríklad cez obchod či na platforme rozvoja iných materiálnych potrieb, ale predovšetkým na báze duchovnej. A takto chápal aj svoje ponímanie humanity, lebo len takto môžeme v človeku dotvárať skutočný ľudský rozmer. No nie iba v človeku, ale aj k jednotlivým národom a ľudstvu vôbec. Sú to samozrejme všetko myšlienky osvietensko-romantické, ale v dobe obrodenia mali ďalekosiahlý význam. A sám to zdôvodňuje aj tým, že „nám Slovákom v otroctve narodeným a vychovaným“ sú takéto myšlienky veľmi potrebné, lebo sú pre nás „prevratom sveta a života.“ Samozrejme, že tento „prevrat“ nevidel iba v púhom konštatovaní daného stavu a možnostiach jeho nápravy v zmysle napĺňania väčšej slobody, ľudskosti, humanity či demokracie, ale ho predovšetkým chápal v cieľavedomej činnosti ľudí, národov a ich kultúrnych dejateľov, ale i vládnych predstaviteľov. On aj keď bol kresťanský duchovný, fatalizmus neuznával a zavrhoval ho, čo je zrejmé aj z týchto jeho slov: „Osud národov sa nemá ponechať slepej náhode a prúdu príhod“, ale sa má uskutočňovať „vlastnou príčinlivosťou“ a nesmie sa „prepásť čas“, ktorý sa ponúka, lebo ak ho ľudstvo zmešká, tak ten sa nevráti. Tu jasne vidíme, že jeho rady, výzvy a upozornenia, sú priem niekedy až burcujúce do činorodej aktivity.
O SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI.
Položenie Slovákov ako národa, bolo v centralistickom mocnárstve Habsburgovskej ríše, veľmi zlé a väčšina obyvateľstva živorila na hranici biedy, a to ešte bez akejkoľvek národnej slobody. Sociálny útlak sprevádzaný s potláčaním národnej kutúry sa nezmierňoval, čo malo neblahé následky na celkovom položení ľudu, lebo boli potláčané aj tie najelementárnejšie jeho práva a prejavy slobody. Aj preto sa rakúskej monarchii hovorilo - žalár národov. A navyše porobeným národom bolo upierané aj to najzákladnejšie právo - vlastného spisovného jazyka. Viesť obrodu národa bez jednotiacej reči, teda spisovného jazyka, bola úloha dopredu odkázaná k nezdaru. Túto skutočnosť si J. Kollár dobre uvedomoval, preto na základe Herderovej práce Štúdie o pôvode jazyka, sa rozhodol, že pre slovenský kmeň by najvhodnejším jazykom bola čeština, ktorá bola biblickou rečou evanjelikov. Určite pri jeho rozhodovaní zohrala svoju úlohu jeho koncepcia tzv. československej „kmeňovej“ jednoty, podľa ktorej sú Slovania jeden národ s viacerými kmeňmi, ktoré síce mali každý svoje nárečie, ale ako spisovný jazyk by mala byť u Slovákov čeština. Takáto koncepcia zapadala aj do jeho členenia Slovanou podľa istých osobitostí, /zvláštností/ keď ich delil na následovné štyri jazykové skupiny: ruská, poľská, československá a ilírska. Aj jeď tomuto deleniu nepripisoval prvoradý význam, no z hľadiska jazyka považoval za samozrejmosť, že Slováci by mali mať spisovný jazyk český.
J. Kollár si zrejme v tomto období ešte neuvedomoval v takom rozsahu ako v polovici l9. storočia Ľ. Štúr, že prvoradá úloha pri ustanovení a zavedení spisovného jazyka do života národa, nie je ani tak dôležitá jeho príbuznosť k inému príbuznému jazyku, ako predovšetkým samotný hospodársky život a občianske prostredie, v ktorom ľud žije a bežne svoj jazyk /reč/ používa od kolísky až po hrob v každodennom svojom živote. Túto skutočnosť si Kollár celkom jednoznačne neuvedomoval aj preto, že sa nechal uniesť skôr romantickou myšlienkou o všeslovanskej vzájomnosti, kde slovo Sláv splývalo so slovom Slovák. A ako poznamenáva E. Várossová v Prehľade dejín slovenskej filozofie: „Už v l8. storočí sa objavujú u slovanských vzdelancov náhľady, ktoré upozorňujú na príbuznosť všetkých Slovanov, s pýchou vyzdvihujú ich početnosť a mohutnosť. Dokonca aj pojmy Slovák a Slovan, slovenský jazyk a slovanský jazyk sa často nerozlišovali. Toto splývanie so slovanským celkom, príznačné nielen pre počiatočné obdobie národného uvedomovania Slovákov, ale vedome zdôrazňované ešte aj v celej prvej polovici l9. stor. /Kollár, Šafárik, štúrovci/, je podmienené predovšetkým politickým a sociálnym postavením Slovákov v Rakúsko-Uhorsku. Pre podrobený národ bez vlastnej historickej tradície a štátno-politickej formy, ktorý v mnohonárodnostnom celku narážal od začiatkov svojho hnutia na temer neprekonateľné prekážky, bolo povedomie a zdôrazňovanie slovanskej spolupatričnosti dôležitým prostriedkom obranným i buditeľským.“ J. Kollár tiež videl vo velikosti Slovanov budúcnosť, čo vo svojej práci Kázně a Řeči hodnotí takto: „... v Európe je národ Slovanov čiže Slávov najväčší a najrozšírenejší. Pätnásť krajín hneď väčších hneď menších hovorí až doteraz jazykom slovanským; k tomu národu ako čiastky k celku prináležia všetky kmene Slovanské a nech sú jeden od druhého akokoľvek vzdialené, všetci sú bratmi a sestrami jedného národa.“
Ján Kollár, ktorý vyšiel s pomerov utláčaného malého národa, zrejme aj celkom zámerne ponímal Slovanov ako istú protiváhu a zároveň jednotiací článok slovanského povedomia, v čom pociťoval aj istú pýchu na jeho veľkosť a početnosť v Európe. Zmieňuje sa o tom aj A. Mráz, ktorý o J. Kollárovi písal ešte v päťdesiatych rokoch. No i on sa nazdáva, že prvou formou slovenského národného povedomia bolo u Kollára v tých časoch zjednocovacie úsilie slovanského povedomenia. Lebo v ňom videl veľkosť a silu, ktorá mu dávala nádej a východisko aj v prípadných krízových situáciach, ako napríklad pri zachovaní vlastnej existencie. Splývanie slovenského so slovanským bolo posilňované aj tým, že podobne to chápali i českí obrodenci. Takéto ponímanie bolo navyše posilňované aj politickým a sociálnym postavením Slovákov v monarchii.
Na túto politickosociálnu a dobovú podmienenosť Kollárových náhľadov o Slovanstve upozornil aj sám Ľ. Štúr, keď v Nárečí slovenskom sa priznal, že v podstate „chceme to čo on.“ Len doba a chod udalostí sa predsa len o niečo posunuli dopredu, myslel tým zrejme na revolučné roky v prvej polovici l9. storočia, keď neslobodné národy v celej Európe začali vyjadrovať svoju nespokojnosť so svojim sociálnym a národným postavením. Ján Kollár v tej dobe bol už vo veku nad päťdesiatatpäť rokov, takže jeho mladistvý elán, s ktorým by bol burcoval svoj národ ako mladší Štúr či Hurban do otvorených protestov, či dokonca bojov, dávno vyprchal. Ak vôbec by sa na takúto cestu ako farár vydal?! Jeho duchovná orientácia a rozvážna povaha ho priam symbolicky predurčovala na dráhu duchovného, respektíve pedagóga. I to, že sa stal básnikom, literátom, či teoretikom a ideológom všeslovanskej vzájomnosti, v rámci ktorej videl záchranu svojho kmeňa, charakterizuje Kollárovu psychosomatickú osobnosť.
J. Kollár veril vo svetlú budúcnosť Slovanov za predpokladu, že jeho kmene si budú uvedomovať spoločnú pravlasť, príbuznosť jazyka a kultúry, ktorú treba ešte viac pozdvihnúť na vyššiu a dokonalejšiu úroveň, aby ich mohla ešte viac pevnejšie spojiť, lebo v tom videl ich trvalé bratské spolunažívanie. No a na týchto až vskutku romantických skutočnostiach založil aj svoju ideológiu. Vo svojej práci O literárnej vzájomnosti to vyjadril aj takto: „... Viac ako štvrá časť všetkého obyvateľstva jedného svetadiela je nielen slovanského pôvodu, ale jedným, z jedného toho istého kmeňa pochádzajúcim jazykom, ktorý sa len v priebehu času rozdelil na rozličné nárečia s ľahko dokazateľnou príbuznosťou, ktorým ešte do dnešného dňa hovoria a píšu.“ A aby túto svoju koncepciu slovanskej vzájomnosti ešte viac potvrdil, a tak povzbudil k väčšej jednote, zdôvodňuje ju aj filozoficky. Hovorí, že „celok je viac ako časť, no celok môže existovať a obstáť iba vtedy, keď sa jednotlivé časti nachádzajú v správnom stave. Ale pre zachovanie celku by sa mali v najhoršom prípade všetky časti podriadiť v prospech tohto celku.“ Nad možným, takpovediac bratským potláčaním či vykorisťovaním zo strany silnejšieho kmeňa sa nezamýšľal, to v tomto období jeho úvah nebolo podstatné. Ani v otázke dotvárania kmeňového /národného/ života jednotlivých kmeňov /národov/ nepripisuje prvoradý význam, najmä v otázke dotvárania jeho špecifických daností. Jeho krédom bolo: budovať na tom čo kmene spája a nie na tom čo ich rozdeľuje. No namiesto toho aby zaujal isté sebaurčovacie práva, či stanoviská aj k smotným kmeňom ako k subjektom, nám odkazuje takéto rady: „... človek, kmeň, národ, ktorý okrem seba - nič viac nemá rád, ani sám seba nemôže mať rád.“ Upozorňoval a nabádal, že nie je správne si myslieť, že „každá relatívna veľkosť je už najvyššou veľkosťou a dokonalosťou ... Výhod súperenia nesmie sa zrieknúť ani jeden národ a kmeň: lebo kde niet súperenia, tam niet pokroku.“ Keď ešte pripomína: „Národy, ktoré sa oddeľujú tlakom kastovníctva a kmeňovými skupinami, znetvorujú sa hanebnou rozorvanosťou a rozkúskovaním sa nezošľachťujú.“ A na dôvažok dodáva, že doteraz táto rozbitosť nepriniesla nič dobré; lebo jednotlivé slovanské kmene sú bez literatúry a tým aj duchovne slabé. No dozrel čas s týmto stavom skončiť a Slovanov vyzýva ku konečnému prebudeniu z tejto latergie ľahostajnosti a opätovne vyzýva k oživeniu kultúrnych pomerov v rámci vytvorenia celistvej, mohutnej duchovnej slovanskej veľmoci. V diele O literárnej vzájomnosti je obsiahnutá aj jeho filozofická koncepcia slavianofilského humanizmu, a z hľadiska Slovákov je postulovaná za jednotu československú v rámci celku -Slovanstva.
ZÁVER.
Slovanskú vzájomnosť v kontexte Kollárových snáh ako prvého obrodenca treba posudzovať historicky, a to predovšetkým z hľadiska potláčania slovanských národov v Habsburskej monarchii. J. Kollár v tomto období nemohol hľadať riešenie problémov Slovákov a Čechov inak, ako v kontexte nadnárodného a všeľudského chápania. Povzbudzovala ho v tom jednak filozofia Hegla ale najmä Herdera. V diele O literárnej vzájomnosti to opísal takto: „ľudia a národy v najkrajšom slova zmysle stávajú sa nimi až uznaním celého ľudstva, bez ktorého jednotliví ľudia ostávajú deťmi, národy a kmene len barbarmi. Kmene a národy, ktoré sa zatvárajú pred vplyvom a stykmi s inými, sú ako byty bez prístupu vzduchu.“ No a Kollár takéto byty aj naozaj začal budovať, lebo keby bol staval byty, ktoré by boli uzavreté, izolované, ťažko by sa mohlo v nich bývať. Doba k tomu jednoducho ešte nedozrela. Aj preto si v týchto otázkach Kollár nerozumel so štúrovcami, ktorí mali na otázku národnej emancipácie Slovákov celkom odlišný názor. A snáď aj doba pokročila, a tá nastoľovala nové úlohy a v inom časovom období. Preto Ľ. Štúr, ktorý si Kollára nesmierne vážil, no z touto jeho koncepciou sa v tomto neskoršom období vôbec neztotožňoval. Štúrovcom, ktorí boli mladí a pre vec zapalení ľudia, bola Kollárova koncepcia iba akosi teoretickou konštrukciou, postavenou akoby vo vzduchoprázdne.
A keďže história dala za pravdu štúrovcom, môžeme povedať, že Kollárove chápanie Slovanstva ako jednotného národa bola chybné. A rovnako bolo chybné aj Kollárovo poňatie jednotného československého jazyka. I jeho postoje k osamostatňovaniu sa slovanských kmeňov bolo politicky obmedzené a zpiatočnícke. No na jeho ospravedlnenie treba ale povedať, že J. Kollár bol jeden z prvých mysliteľov obrodeneckého obdobia, ktorý sa vôbec podujal riešiť problém slovanskej vzájomnosti, a v tom kontexte aj problém Slovákov. Z tohto hľadiska to bol čin opodstatnený, lebo podnietil ďalších, najmä v dobe nanjvýš aktuálnej, štúrovcov, ktorí v jeho diele pokračovali a Kollárove všeľudské, resp. všeslovanské hodnoty nandnárodného charakteru zúžitkovali pre svoj vlastný národ, a to v dobe krajne nežičlivej, so cťou. Veď zavedením svojej spisovnej slovenčiny, položili veľmi dôležitý základný kameň k národnej emancipácii Slovákov aj pre ďalšie obdobie.
J.Suja-Žiak
Literatúra:
/ l / Kollár, J.: Spisy I - IV, Praha l862 - 63.
/ 2 / Kollár, J.: Kázně a Řeči, Pešť l83l.
/ 3 / Kollár, J.: Kázně a Řeči, Budín, l844.
/ 4 / Kollár, J.: O literárnej vzájomnosti, Bratislava l954.
/ 5 / Mráz, A.: Jýn Kollár, Bratislava l952.
/ 6 / Ormis, J. V.: Bibliografia Jána Kollára, Bratislava l954.
/ 7 / Várossová, E. a kol.: Prehľad dejín slovenskej filozofie,
Vydav. SAV, Bratislava l965.
/ 8 / Vybrané spisy, sv. l - 2, Praha l952 - 56.
