Svätopluk
7. 6. 2010
SVATOPLUK.
Prebraté z Wikipédie, slobodnej encyklopédie /upravené/.
Svätopluk (tiež Sventopulk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk) (? - 894)
Od 50. rokov 9. storočia bol kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva a Rastislavovým spoluvládcom. V rokoch 871-894 bol v poradí už tretím najvýznamnejším panovníkom Veľkej Moravy. Dátum jeho narodenia nie je celkom známy, ale umrel v roku 894. Pochádzal však z panovníckej dynastie Mojmírovcov.
Obsah:
1. Knieža a spoluvládca;
2. Cesta k moci;
3. Vládca Veľkej Moravy;
4. Smrť;
5. Svätopluk v umení;
6. Namiesto záveru: Obdobie predveľkomoravské.
Svätopluk pochádzal z územia dnešného Slovenska. Bol synovcom kniežaťa Rastislava a od 50. rokov 9. storočia i jeho spoluvládcom, a vtedy dostal do správy Nitrianske kniežatctvo.
Stalo sa to r. 867, keď po jednom neúspešnom východofranskom útoku na územie Veľkej Moravy mu Rastislav dal Nitrianske kniežatstvo. Teda dostal celú východnú časť Veľkej Moravy do lénej správy. Takto de facto došlo k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti, pričom už predtým Svätopluk a Rastislav spolu vládli. Je to zaznamenané aj vo Fuldských análoch, kde sa napríklad spomenuté Nitrianske kniežatstvo ako „krajina Svätopluka“ odlišuje od Rastislavovej (vlastnej) Moravy. Spomína to aj pápež, keď oboch panovníkov osobitne oslovuje, ako napríklad v liste z roku 869, kde píše: Gloria in excelsis „Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi“, čiže kniežatsvám - Moravskému, Nitrianskému a Panónskemu, ktoré vtedy tvorili Metodovu arcidiecézu. Rovnako je to zaznamenané aj v pozývacom liste k byzantskému cisárovi Michalovi III. z roku 862, na základe ktorého potom bola vyslaná na Veľkú Moravu kristianizačná misia Cyrila a Metoda. Toto posolstvo bolo vtedy poslané Rastislavom a Svätoplukom explicitne spolu.
Svätopluk svoju samostatnú cestu k moci ale začal roku 870, a to tým, že svoje Nitrianske kniežatstvo zveril pod ochranu Východofranskej ríše, čím tak defacto Rastislavovi vypovedal poslušnosť. Ten sa preto pokúsil Svätopluka na jednej z množstva hostín, ktoré sa na kniežacom dvore usporadúvali, nejakým spôsobom zbaviť, aby si tak potom on sám obnovil a udržal svoj vplyv aj v Nitrianskom kniežatstve. Pripravovaná vražda však vyšla najavo a Svätopluk sa o týchto krokoch svojho strýka proti nemu dozvedel skôr, akoby sa jeho fyzická likvidácia uskutočnila. Rastislavovi sa v tejto zúfalej situácii so svojimi ľuďmi chytiť Svätopluka do pripravenej pasce nepodarilo, a ako to v takýchto prípadoch býva, Svätopluk sám Rastislava prelstil a svojho strýka zajal. Následne ho odovzdal do rúk východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, dlhoročného to Rastislavovho protivníka. Ten Rastislava dal oslepiť a až do jeho smrti ho väznil v niektorom z bavorských kláštorov.
Svätopluk dúfal, že teraz už bude vládnuť aj v Rastislavovej časti ríše celkom sám, preto sa postavil Frankom na odpor a odmietol uznať ich nadvládu, začo ho títo (spolu s Metodom) uväznili. Ale v letných mesiacoch roku 871 vypuklo pod vedením veľkomoravského panovníka, kniežaťa Slavomíra, /ktorý sa ujal moci/ proti východofranským regentom povstanie. Tí sa ocitli v dosť ťažkom položení, preto Svätopluk využil túto sitáciu a Frankom sa ponúkol, že ak ho prepustia na slobodu, pomôže im potlačiť povstanie na Veľkej Morave a poraziť Slavomíra. Keď regenti Svätopluka prepustili z väzenia, tak ten sa so Slavomírom spojil a obrátil sa proti Frankom, ktorých napokon na hlavu aj porazil. Svätopluk sa tak už tentokrát stal novým vládcom Veľkej Moravy, čo zároveň znamenalo i definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády nad územím Veľkej Moravy. Aj Metod bol potom na základe zákroku až samotného pápeža tiež z internácie vyslobodený.
Svätopluk ako suverény vládca Veľkej Moravy musel potom už len čeliť ďalším franským útokom, najmä v rokoch 871 a 872. V roku 874 napokon donútil Frankov, aby s ním ich vladca Ľudovít Nemec uzavrel Forchheimský mier. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia - Čiech a Lužice (890), Sliezska (880), Vislanska (874) a Panónie (881 - 884). Za Svätopluka tak dosiahla Veľká Morava svoje najväčšie územné zisky a často bola označovaná aj ako Veľkomoravská ríša.
Pápežská bula Industriae tuae, adresovaná Svätoplukovi v roku 880 rozdelila ríšu na diecézy. Jediné známe biskupstvo, ktoré podliehalo arcibiskupovi Metodovi, vzniklo v Nitre, na čele s franským biskupom Wichingom. V tom samom roku vyhlásil pápež Veľkú Moravu za léno Svätej stolice a údajnou korunováciou Svatopluka na kráľa znamenalo, že ríša bola postavená na rovnakú úroveň, akú vtedy mala aj najsilnejšia európska veľmoc - Východofranská ríša. Veľkomoravská ríša na čele ktorej stál Svatopluk, bola už v tom čase na Panónii nezávislým arcibiskupstvom. O rok neskôr bol v Nitre založený aj prvý kláštor na území dnešného Slovenska. Čoskoro nato však arcibiskup Metod zosadil Wichinga ako nitrianskeho biskupa, pretože sa dozvedel, že Wiching Svätoplukovi napísal sfalšovaný „pápežský“ list, podľa ktorého by mal byť Metod vyhnaný z Veľkej Moravy. Krátko pred Metodovou smrťou (885) však Wichinga na základe lží znova vymenoval pápež za biskupa a ten dal v roku 886 vyhnať Metodových žiakov z Veľkej Moravy a zrušil aj používanie staroslovienskej liturgie. Vo Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a v krajine začali pôsobiť nemeckí (východofranskí) kňazi. Stalo sa tak aj preto, že Svätopluk už aj predtým mlčky toleroval latinských kňazov (vedených Wichingom), čím tak vlastne podporoval ich intrigy a boj proti slovanským kňazom. No čoskoro ale zistil, že Wiching sa proti nemu opakovane spolčoval s Arnulfom Korutánskym, čo ho v ďalšom období nabádalo aj k väčšej ostražitosti.
V roku 882 Svätopluk so svojim vojskom vpochodoval ako spojenec Karla III. Tlstého do Východnej Marky a vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka. Títo utiekli k ich spojencovi v Panónii Arnulfovi Korutánskemu, ktorý potom presvedčil Bulharsko, aby si vydobyli späť územia, ktoré v predošlom roku, v dnešnom východnom Maďarsku, dobyl Svätopluk. Ten však Bulharov porazil a v rokoch 883 a 884 dokonca pripojil k Veľkej Morave aj Panóniu, čiže územie Arnulfa Korutánskeho. Toto víťazstvo Svätopluka bolo v lete v roku 884 zpečatené aj zmluvou Karol III. Tlstého na vrchu Chuomberg (mons Comianus) pri Viedenskom lese. Zároveň bol znova vyjednaný trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou. Arnulf Korutánsky pri týchto rokovaniach získal Bavorsko a isté slovanské knieža Braslav, zas získal územie medzi riekami Drávou a Sávou. V roku 885 Svätopluk uzavrel mier aj s Arnulfom Korutánskym a to jednak preto, že už bolo jasné, že sa Arnulf stane novým východofranským kráľom (887), a jednak aj preto, lebo Svätopluk bol krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna Zwentibolda (Zuentibolda, čiže Svätopluka), neskoršieho kráľa Lotrinska. Prostredníctvom Zuentibolda sa dostal aj dnešný slovenský znak (ktorý priniesli Cyril a Metod na Slovensko) do Lotrinska ako tzv. lotrinský kríž. Napriek mieru vznikli v rokoch 888 - 889 medzi Arnulfom Korutánskym a Svätoplukom nové konflikty, a to kvôli Panónii.
V roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Český, a vtedy sa Svätopluk stal aj vládcom Čiech v mene neplnoletých Bořivojových synov. Stalo sa tak roku 890, keď Arnulf Korutánsky uznal Svätoplukovi na "Omuntesperchu" (dnes Amandhegy-Pannonhalma alebo Omuntesdorf) mierovou zmluvou aj vládu nad Čechmi. Svätopluk hneď nato ešte pripojil k svojej ríši aj Lužicu. No v júli 892 vznikol medzi Arnulfom a Svätoplukom nový veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Svätoplukovi bavorské,/franské a švábske/ vojská ako aj vojská Braslava. Keď sa ukázalo, že tieto spojenecké vojská nestačia, tak si Arnulf najal ešte aj staromaďarské vojská, ktoré práve podnikali vpády na východné územie Veľkomoravskej ríše. Napriek tomu však vojsko Svätopluka všetky tieto nepriateľské vpády odrazilo. No, nepriateľstvo a konflikty s Arnulfom neustali, ale znova prepukli v rokoch 892 a 893. Ale zrejme ani v týchto rokoch nedošlo k definitívnemu víťazstvu Arnulfa.
V roku 894 ale Svätopluk umiera, ako sa o tom zmieňujú aj dva dobové dôveryhodné písomné pramene - Reginova kronika a Fuldské letopisy. Podľa starej orientálnej povesti o troch prútoch, Svätopluk na smrteľnej posteli vtedy vyzval svojich synov k svornosti, súdružnosti a spojenectvu. Toto vzájomné chápanie sa, či vlastne nesvornosť slovanských kniežat, byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet, v polovici 10. storočia považoval za najväčší problém existencie stredodunajských Slovanov, pri možnom vytvorení si pevnej a jednoliatej ríše po smrti Svätopluka. No a legenda o troch Svätoplukových prútoch, teda hovorí o troch jeho synoch a následníkoch na trón: A to Mojmíra II., ktorý sa po otcovej smrti stal veľkomoravským kráľom;
Druhý syn bol Svätopluk II., a ten dostal do léna Nitrianske kniežatstvo;
Tretí syn, Pre(d)slav, ten zas dostal do léna pravdepodobne Bratislavu s okolím, ktorá po ňom dostala aj meno Preslava (z toho:Pressburg).
Krátko po roku 894 došlo medzi synmi k roztržke a začal sa rozpadať aj štát Veľkej Moravy.
Problémom stále ostáva miesto odpočinku Svätopluka. Keďže žiadny súveký kronikár či letopisec detailne nerozoberá dôsledky, príčiny, alebo miesto úmrtia a pochovania Svätopluka, takže historici si vypomáhajú tvrdeniami od iných, neskorších kronikárov. Podľa českého kronikára Kosmasa, ktorý čerpal ešte z tvrdení miestnych ľudí na súčasnom území Slovenska, Svätopluk vraj zomrel v Nitre na Zobore, kde vtedy bol kláštor. Posledné archeologické výskumy vskutku ukazujú, že kláštor pod Zoborom naozaj stál a jeho existencia sa približuje k existencii Veľkej Moravy. Iné teórie sa opierajú o dochovaný bohatý archeologický materiál z oblasti Starého Města a Mikulčíc.
Žiada sa ešte pripomenúť, že v 70. rokoch 9. storočia Svätopluk zreorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj svoje vojsko do podoby bojaschopnej armády, takže jeho model potom neskôr a prebrali aj štáty ako Čechy, Poľsko, ale i Uhorsko. A boli to práve veľkomoravské korene, čo tieto štáty spájalo po celý stredovek.
Svätopluk v umení inšpiroval nemálo umelcov k tomu, že tí sa po jeho smrti rozhodli, ako málo iných postáv slovenských dejín, ho stvárňovať ako chrabrého panovníka, ktorý vytvoril ríšu, ktorá sa stala rovnocená s ríšou franskou. Preto Svätopluk od obdobia národného obrodenia zohral významnú úlohu pri formovaní slovenského, ale i českého národného povedomia, hoci často na základe nepodložených mýtov a legiend.
6.NAMIESTO ZÁVERU: OBDOBIE PREDVEĽKOMORAVSKÉ.
Sťahovania národov a jeho vplyv na dotvorenie sídla Slovákov spadá do rozhrania 4. a 5. storočia. Staroveký Rím, ktorý sa nachádzal v hlbokom úpadku, sa z rozbiehajúceho reťazca udalostí už nespamätal, pretože tie sa stali takpovediac, posledným klincom do rakvy Rímskej ríše. Veľká časť pôvodného obyvateľstva z krajiny buď ušla alebo podľahla v boji novým národom, medzi ktorými boli aj Slovania. V tomto období, územím Slovenska vtedy tiahli mnohé kmene, ako napríklad Vizigóti, Ostrogóti, Longobardi a Gepidi či Huni. Všetky tieto národy sa dali do pohybu v dôsledku útoku kočovných Hunov, ktorí sa usadili medzi Tisou a Dunajom, čím tak v blízkosti slovenského etnika, ktoré sa tu začalo usadzovať, si vytvorili aj svoje centrum.
Jedným z kmeňov, ktorý postupoval vo viacerých vlnách v tomto období do krajiny medzi Dunajom a Labe boli aj starí Slováci.
Prvé vlny prišli na toto územie v priebehu ku koncu 4. a zač.5. storočia. Cestou Slovania stretali zbytky pôvodného germánskeho, ale aj keltského obyvateľstva. Noví prisťahovalci, teda Slovania, často zostali žiť medzi pôvodným obyvateľstvom, čím sa tak na Slovensku aj odôvodňuje prijatie germánskych geografických názvov. Slovania v tej dobe kolonizovali len asi 10% územia, zvyšok bol ešte stále divokou nedotknutou krajinou. No už vtedy poznali jačmeň, proso, pšenicu, mak, ľan, lebo sa živili už aj poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Popritom boli schopní remeselníci - najmä šperkári a hrnčiari. Slovania sa na západe svojho osídľovania dostali do styku aj s Franskou ríšou.
No istý nedostatok písomných prameňov o Slovanoch pramení z tohto obdobia aj preto, že sa sprvu nezúčastňovali žiadnych veľkých bojov. Prvé neucelené písomné zmienky o Slovanoch na našom území preto pochádzajú zväčša od cudzincov, ako napríklad od poradcu byzantského vojvodcu Belisaria Prokopia.
Slovania podľa jeho zápiskov, vraj pomáhali Longobardovi Ildigesovi, ktorý bojoval o nástupníctvo na longobardský kráľovský trón a pod jeho vedením si Slovania vytvorili 6-tisícové vojsko, ktoré bojovalo proti Gótom a Rimanom. B. Prokopios v inej časti svojich letopisov ešte písal aj o tom, ako iné slovanské vojsko, asi o sile 3000 mužov prekročilo v dvoch skupinách Dunaj a vtrhlo do Ilýrie a Trácie. Tam rozdrvili proti nim vyslané početne silnejšie cisárske oddiely. A okrem iného ďalej píše aj o krutých masakrách civilného obyvateľstva a napichovaní nepriateľov na koly. Z toho vyplýva, že dokázali byť aj krutí.
V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny aj Avarské kmeme, ktorých vplyv zasiahol i územie južného Slovenska. Ich kultúrny vplyv však siahal podstatne ďalej. Tak napríklad Slovania pod ich vplyvom prestali svojich mŕtvych spaľovať a začali ich pochovávať do hrobov kostrovým spôsobom. To potvrdili aj archeologické vykopávky.
SAMOVA RÍŠA. /Bližšie pozri článok: Slováci a Moravania v kontexte európskych dejín./
V 6. storočí, ako sme naznačili, sa Slovania dostali do područia kočovných kmeňov Avarov. No ich krutovláda ale medzi Slovanmi vyvoláva viaceré povstania, takže do jedného z nich sa podľa Fredegarovej kroniky zapojil aj istý franský kupec so zbraňami, menom Samo, ktorého si nakoniec Slovania, pre jeho statočnosť a vojenské kvality zvolili za kráľa kmeňového zväzku - čím vznikla Samova ríša (623-658). Samova ríša sa však onedlho dostala do sporu aj s Franskou ríšou, a to kvôli útokom franských vojakov na Samových kupcov. Keď si chcel franský kráľ Dagober podrobiť Samovu ríšu, kvôli tomu, že odmietala uznať jeho územné nároky a platiť poplatky Franskej ríši, vypukla medzi Frankami a Slovanmi na čele so Samom vojna. Začalo to tým, že Frankovia spolu s Longobardami napadli Slovanov a plienili ich územie. No v boji roku 631 bol Dagobert porazený, a to v bitke pri Vogastisburgu. Samova ríša si tak udržala samostatnosť a celistvosť. Po Samovej smrti roku 658 sa kmeňový zväz Slovanov rozpadol. No keďže Avari boli medzitým na prelome rokov 8. a 9. storočia definitívne porazení franským kráľom Karolom Veľkým, tak prakticky začali splývať s okolitým slovanským obyvateľstvom.
Historické obdobie Veľkej Moravy je podrobnejšie opísané aj v článku, "Slováci a Moravania v kontexte európskych dejín." Ale heslovite si ju môžeme priblížiť.
VEĽKÁ MORAVA-stručný prehľad.
Knieža Rastislav od 8. storočia začína slovanské kmene opäť zjednocovať. V prvej polovici 9. storočia vznikajú dva nové útvary: za 1./ Moravské kniežatstvo (na čele Mojmír I.) a 2./
Nitrianske kniežatstvo (na čele Pribina). Roku 833 vyhnal Mojmír I. Pribinu z Nitrianskeho kniežatstva a obe kniežatstvá spojil, čím vlastne vznikla Veľká Morava. Vyhnaný Pribina sa usadzuje pri Blatenskom jazere v Panónii, kde stavia hradisko Blatnohrad. Zomrel roku 861 a na jeho miesto nastupuje syn Koceľ. Nitrianskemu kniežatstvu zostalo postavenie údelného kniežatstva a sídla následníka trónu.
Rast vplyvu Veľkomoravskej ríše vyvolával odpor Východofranskej ríše, ktorej prvým kráľom sa stal Ľudovít Nemec. Roku 846 vtrhol na Veľkú Moravu a po smrti Mojmíra I. násilím dosadil za vládcu Veľkej Moravy jeho synovca Rastislava. Rastislav sa však odmietol podriadiť Franskej ríši, snažil sa o cirkevnú samostatnosť, vykázal bavorských kňazov z Veľkej Moravy a podporoval Ľudovítových nepriateľov. Roku 855 došla Ľudovítovi trpezlivosť a s veľkým vojskom napadol Veľkú Moravu, no bol porazený a zahnaný na ústup.
V snahe úplne sa zbaviť východofranského vplyvu na Veľkej Morave sa Rastislav roku
861 obrátil na pápeža Mikuláša I. s prosbou o biskupa a kňazov, aby vyučili duchovenstvo, ale u neho neuspel. Preto na radu byzantských kňazov pôsobiacich na území Veľkej Moravy sa Rastislav obrátil s rovnakou prosbou aj na byzantského cisára Michala III., a ten mu vyhovel, keď roku 863 vyslal na Moravu učitelia viery na čele so sv. Konštantínom
(rehoľným menom Cyril) a Metodom. Roku 870 je Rastislav, bojujúci s východofranskými vojskami, zradený svojím synovcom Svätoplukom, vydaný Frankom a oslepený. Sám Svätopluk je však Frankami uväznený. Roku 871 vypuklo na Veľkej Morave povstanie, vedené kňazom Slavomírom. Svätopluk sa vtedy svojim väzniteľom ponúkol, že pomôže povstanie potlačiť. Bol teda postavený do čela armády proti Slavomírovi, ale po dohode s ním prešiel na jeho stranu a spoločnými silami dopomohol k porážke Frankov. Následne sa tak stal neobmedzeným vládcom Veľkej Moravy. Roku 874 uzavrel Svätopluk s Ľudovítom Nemcom mier vo Forchheime. Odvtedy začal Svätopluk pripájať k Veľkej Morave ďalšie územia. (Čechy, Lužické Srbsko, Sliezsko, Vislansko...) Za jeho vlády dosiahla Veľká Morava najväčší územný rozmach, preto je niekedy označovaná aj ako Veľkomoravská ríša.
Po jeho smrti roku 894 sa na trón dostáva jeho syn Mojmír II., ktorý však musí čeliť tlakom zvonka (útoky Frankov a kočovných Maďarov) a zvnútra (spor medzi ním a druhým Svätoplukovým synom, Svätoplukom II. o trón). Napokon však kočovné kmene Maďarov pod velením Arpáda zaútočili roku 906 alebo 907, keď silou 100 tisícovým vojskom a 25 tis. lukostreleckých jazdcov porazili veĺkomoravské vojsko. Tým definitívne zanikla aj V. Morava. Bližie pozri:1./Z raných dejín UHorska;
2./Uhorsko, víťazstvo Turkov 1526...
