SLÚŽIL SOM V ČS. SOCIALISTICKEJ ARMÁDE.
/PhDr. Július Suja-Žiak, emeritný plukovník./
V čs. socialistickej armáde v 50. rokoch, keď bol ministrom obrany A. Čepička, zať K. Gottwalda, boli tieto roky snáď najnepokojnejším obdobím v celej jej histórii. Do výcviku a velenia vojsk sa začal zavádzať sovietský model, a s tým súviseli aj následné organizačné zmeny a tzv. čistky. Nový pofebruárový režim z r. l948 sa aj preto rozhodol vystriedať všetkých „nespoľahlivých“ veliteľov a vojenských odborníkov, - ktorí napríklad za 2. svetovej vojny bojovali na západných frontoch - a postupne ich začal nahrádzať novými veliteľmi. Tí potom mali v novej socialistickej armáde tvoriť „spoľahlivú zložku ozbrojenej moci v štáte.“ A bola to práve táto doba, keď nad celým týmto procesom dohliadali mocenské komunistické orgány, aby všetko prebiehalo v stalinskom duchu; lebo v celej armáde sa tento proces odohrával pod prísnym dozorom sovietských vojenských poradcov. V ňom išlo o to, aby čím skôr boli vyškolení noví mladí dôstojníci, ktorí by potom „spolu s Červenou sovietskou armádou ochraňovali socialistický tábor.“ Realizáciou tohto procesu boli poverené Okresné národné výbory a ich vojenské správy. Tie s plnou silou začali uskutočňovať rozsiahlé nábory do vojenských škôl, a takto som sa do nej dostal vlastne aj ja.
STREDNÁ VOJENSKÁ ŠKOLA.
Po skončení meštianky, - ktorej štyri roky som absolvoval ako polovičná sirota striedavo pri svojich vydatých sestrách, Márie a Emílie, ale aj mladšej otcovej sestry a mojej krstnej matky Ilonky, - som sa po rodinnej porade rozhodol odísť v r. l952 do strednej vojenskej školy.
A ako vlastne došlo k tomu, že som sa dal na vojenskú, profesionálnu dráhu? Keď okresní funkcionári v Lučenci robili nábor do niektorých vojenských škôl, prišli aj za mojou tetkou Ilonkou a povedali jej: „Ak dáte vášho chovanca do vojenskej školy, nebudeme trvať na tom, aby ste vstúpili do Jednotného roľníckeho družstva” /JRD/.
V tomto období v celej ČSR už prebiehali veľké nábory do jednotných poľnohospodárskych družstiev. A tak tomu bolo aj u nás, v Lučenci. Svák Ďuro, teda tetkin muž, bol zo začiatku sympatizantom komunistov a v dôsleku toho sa neraz pohádal aj s mojím otcom, keď prišiel z Poltára na návštevu k svojej sestre na poľnohospodársku usadlosť pri Lučenci, na Fabianku. No akonáhle súdruhovia začali presviedčať aj jeho aby vstúpil do JRD, zrazu sa mu otvorili oči a pomaly mu v hlave začínalo svitať. Čím ďalej tým viac dával za pravdu svojej žene a po čase aj môjmu otcovi. Tetka Ilona boli už druhý raz vydatá a nejaký ten rok ešte s prvým manželom pubudli aj na prácach vo Francúzsku, takže tá v politike boli oveľa zbehlejšia a svojho terajšieho muža v týchto otázkach vysoko prevyšovali. Napriek všetkému sa im ubezpečenie, že ak ma dajú do vojenskej školy, nebudú musieť vstúpiť do družstva, celkom pozdávalo. I keď si myslím, že tomuto tvrdeniu až tak neverili, ale bola tu istá nádej, a tá vždy človeka zneistí a tak trocha s ním zalomcuje. Tetka celú dobu čo som u nich žil, boli v očakávaní, že situácia sa po čase musí zmeniť... No napriek všetkému prišli vtedy za mnou a spýtali sa ma, či by mi nebolo proti vôli študovať vo vojenskej škole, lebo že jej funkcionári z okresu sľúbili, ak by ma do nej dali, tak vraj nemusia vstúpiť do JRD. Ja som im vtedy odpovedal, že mne je jedno kde budem študovať, hlavne aby som študoval. Aj si ma pri tomto nábore lučenecký okresný funkcionár vtedy zapísal, že chcem študovať vo vojenskej škole. A skutočne. Po niekoľkých dňoch či týždňoch som dostal upovedomenie, že so mnou rátajú do vojenského gymnázia. Ja som ale vtedy už bol zapísaný na civilné gymnázium v Lučenci, preto som zašiel s tým dokladom čo mi z okresného úradu poslali a z civilného gymnázia som sa odhlásil.
Po niekoľkých ďalších dňoch som z vojenskej správy dostal povolávací rozkaz do Rožňavy, presne tak ako keď sa povoláva na normálnu vojenčinu. Tak som do tejto školy aj tak nastúpil ako normálny branec na vojenskú základnú službu. Toto vojenské školské zariadenie sa oficiálne volalo: Škola dôstojníckeho dorastu, v skratke ŠDD. V skutočnosti tu s nami ale zaobchádzali prísnejšie ako s obyčajnými vojakmi. No kto v tejto škole vydržal dva roky, mal tým započítanú aj vojenskú základnú službu, ktorá vtedy trvala dva roky. Preto veľa chlapcov bolo aj takých, že tam šli z vypočítavosti, aby si odslúžili vojenčinu a zároveň i zmaturovali. Keď som ja do tejto strednej vojenskej školy odchádzal, vzal som si so sebou po bratovi Janovi, čo on mal ešte na vojenčine, čierny drevený kufor, a to dokonca i s menom „J. Suja-Žiak.“ Tetka mi doňho dali presne to, čo som mal predpísané v povolávacom rozkaze. Boli to najpotrebnejšie veci: hygienické potreby, spodné prádlo, písacie potreby, dajakú tú knihu na skrátenie chvíle a iné drobnosti. Zhromždili nás na Krajskej vojenskej správe v Banskej Bystrici. Odtiaľ sme potom hromadne rychlíkom cestovali do Rožňavy. Už tu v Bystrici sme sa spoznávali, zoznamovali, kto odkiaľ pochádza a t.p. Ja som sa medzi nimi cítil ako chlapec, veď som mal iba sedemnásť rokov, ale vypadal som mladší., tak asi ako pätnásťročný, a pritom s tým čiernym dreveným kufriskom,...! Veru, bol to zaujímavý pohľad na mňa... Ostatní boli všetko riadni chlapi, povedal by som na ženenie. A len veľmi málo z nich bolo tak vystrojených ako ja. Poniektorí boli aj oblečení celkom naľahko, akoby šli iba na výlet. V rukách mali obyčajné tašky, a len zopár nás bolo s cestovnými kuframi. Aj som si pomyslel, že medzi nich asi nepatrím, preto som sa niektorých opýtal či tiež idú do Rožňavy, aby som sa uistil, či ma omylom nezaradili k nejakej inej skupine. Ale v povolávacom rozkaze u nich bolo všetko tak ako u mňa. Nuž som sa upokojil a s niektorými cestou vo vlaku aj trocha spriatelil. Najviac sa mi pozdávali dvaja, ktorých som si ešte na železničnej stanici v Banskej Bystrici všimol. Jeden pochádzal odkiaľsi z kokavských vrchov a volal sa Vlado Vician. Bolo to ozrutánske chlapisko, veď keď nás v Rožňave merali, mal vyše dvoch metrov. A aj on mal taký kufor ako ja. Hneď sa mi na duši uľavilo, že nie som sám s tým dreveným čudom. Lenže k jeho vysokánskej postave to celkom ušlo, ale k mojej to veru nijak nepasovalo. Druhý sympatický chlapík bol z Motyčiek od Starých Hôr a volal sa Anton Trón. Ten mal v rukách iba gitaru a obyčajnú plátenú tašku so zdrhovadlom. Toho som si hneď ešte v Bystrici všimol, lebo z nás vypadal najstarší. A snáď to bolo aj preto, že bol mierne prihrbený, pritom veselý, žartovný a všetkých nás okamžite začal aj zabávať. Napokon keď nás v Rožňave obliekli do vojenských uniforiem a rozdelili do čiat, tak bol so mnou aj v jednej čate, a teda i na vyučovaní v triede. Ba, dokonca sme na izbe vedľa seba aj spávali. Akosi už od samého začiatku ho všetci nevdojak začali volať „tatko Trón.“ Celkom to aj pasovalo k jeho stareckej prihrbenej postave a výzoru. Svojou gitarou a žartovnými pesničkami nás vždy vedel veľmi dobre pozabávať. Ako napríklad aj takouto piesňov: //„V dedine Motyčky, /sú úzke chodníčky,/ na hľadanie ženičky,/ a keď málo majú, /neradi hľadajú,/ tak sa odtiaľ sťahujú./Pôjdem na Bystricu,/ na veľkú stanicu,/ tam ženy vyčkávajú ...”// a t.ď. No a takouto nekonečnou častuškovou piesňou, ktorú v rýmových veršoch podľa ľubovôle rozširoval, vlastne nás už začal bavil vo vlaku a veľakrát aj počas nášho pôsobenia v Rožňave. Aj som si pomyslel, že z takéhoto kolektívu, s ktorým budem v škole toho ešte veľmi veľa prežívať, by sa po čase mohla vytvoriť i celkom zábavná partia.
Keď sme pricestovali do Rožňavy, tak nás do kasárni odviedli naši starší kolegovia, ktorí prvý rok štúdia vo vojenskom gymnáziu už mali za sebou. Ja som so svojou, ani neviem či stošesťdesiatpäť centimetrovou postavou, s detským výzorom a navyše s tým dreveným chlapským kufrom, bol u všetkých stredobodom pozornosti a k smiechu. Nebolo mi to síce dvakrát príjemné, ale tváril som sa akoby sa ma to ani netýkalo. O to viac som sa upriamoval na udržiavanie rozhovoru s Vladom Vicianom, od ktorého som sa už cestou kadečo dozvedel. On mi na moje zvedavé otázky, že odkiaľ je, bez toho aby sa urazil, odpovedal, že je z kokavských vrchov. Ja som mu s uľahčením na duši: „To je fajn, ja som ešte do vojny vyrastal na hriňovských lazoch na Jasenove. ” A takéto vzájomné priznanie si svojej vrchárskej identity, bolo zároveň aj prvým krokom k nášmu neskoršiemu, ozajstnému priateľstvu. Tiež mi prezradil, že ukončil meštianskú školu, ale už vraj tri roky pracoval ako drevorubač v tamojších lesoch. Hneď som pochopil, že bude o tri a možno i o štyri roky starší odo mňa.
No a s takýmto vekovým rozdielom boli odo mňa starší všetci. A skoro všetci sa sem prihlásili už z praxe. Priamo zo školy, tak ako ja, ich bolo veľmi málo. A keď, tak napríklad z učňovky už po vyučení a dvoch i viac rokoch praxe. Alebo sem prišli z nejakej inej strednej školy, ako povedzme z gymnázia či priemyslovky, ktoré nedokončili. Z akých príčin predčasne z týchto škôl odišli, o tom sme sa spolu nikdy nebavili. Tu chcem ale pripomenúť, že veľa ich bolo medzi nami aj takých, ktorí si týmto spôsobom vlastne prišli odkrútiť vojenskú základnú službu. To som pochopil až neskoršie, keď sa tým niektorí dokonca aj pochválili. Už z toho bolo vidieť, že medzi nami boli chlapci prešibaní a mastení všetkými masťami. Mňa by vtedy niečo také ani vo sne nebolo nenapadlo. Takže to bola naozaj rôznorodá a pestrá zmes mladých, a snáď i po dobrodružstve túžiacích, chlapcov.
Až oveľa neskôr som pochopil, že tento nábor, ktorým nás do týchto vojenských škôl okresné a krajské vojenské správy naverbovali, mal zabezpečiť vyškolenie nových dôstojníkov, ktorí by potom mali vystriedať tzv. nespoľahlivé vojenské kádre starého režimu. A boli to práve päťdesiate roky, v ktorých sa v armáde robili rôzne „kádrovačky a čistky,“ aby sa potom na uvolnené miesta dosadili v novom duchu vychovaní mladí velitelia, vojenskí technici, ktorí by tak uskutočnili neúprosnú výmenu starých veliteľských a technickohospodárskych odborníkov. Takýmto spôsobom postupne nahrádzali všetkých tých vojakov z povolania, ktorí napríklad za druhej svetovej vojny bojovali proti fašismu na západných frontoch. Ale veľa ich bolo aj takých, ktorí nemali správny sociálny pôvod, či nebodaj, ak boli povedzme „nábožensky zaťažení,” ako sa vtedy veriacim hovorilo. A veru ich bolo viac ako polovica z celého stavu v armáde! No a všetkých týchto ľudí čakala, takpovediac socialistická očista, ktorá permanentne prebiehala až do tzv. normalizácie. Bolo to veľmi smutné obdobie pre väčšinu postihnutých dôstojníkov, ktorého som sa aj ja sám osobne stal očitým svedkom, keď schopní ľudia museli nedobrovoľne opúšťať armádu. Sami postihnutí tomu hovorili, že dostali "kopačky."
To, že po šesťdesiatomôsmom roku prišla aj druhá vlna „očisty,” tzv. normalizácia v armáde, to už má celkom iné pozadie. Táto politická perzekúcia bola v podstate rovnaká s tou, aká prebehla aj v civilnom živote. Tu išlo o to, aby sa dokázalo, že akýkoľvek pacifizmus z hľadiska učenia marxizmu-leninizmu bol v etape brežnevovského socializmu škodlivý. Pretože triedny boj, ako vraj hlavná forma sociálneho pohybu vo svete, nemôže byť nikým spochybňovaný. Preto aj akákoľvek demokratizácia a reformy z prvej polovice roku l968, boli pre vtedajšie dogmatické vedenie, dosadené Moskvou na čele s G. Husákom, u nás neprijateľné. Krédom týchto brežnevovských prisluhovačov bolo - za každú cenu dokázať, že triedny boj sa zostruje! A to mali potvrdiť aj následné normalizačné previerky v sedemdesiatych rokoch.
Na spoločnosť tieto komunistické čistky mali veľmi neblahé následky a ľudia ich ešte aj dnes na vlastnej koži stále pociťujú. Pretože všetky tzv. postkomunistické vlády po roku l990, spôsobené krivdy prevážnej vätšine politicky prenasledovaných z tohto obdobia ešte neodčinili, a sotva k ich náprave niekedy dôjde?! No zásluhy udeľované bývalým komunistom /partizánom, normalizátorom a t. p./, zostali dlho aj po tzv. zamatovej revolúcii v platnosti?!
Vráťme sa však späť do 50. rokov, lebo tu, v tejto dobe stalinského socializmu sme v Rožňave boli nielen poobliekaní do vojenských uniforiem, ale všetkým boli pridelené aj pešie zbrane, kompletná plná poľná, chlebník, nemecká maska ako vojnová korisť a ďalšie nevyhnutné vojenské doplnky. Vojenskí výstrojári najväčšie starosti však mali s mojím oblečením, lebo mi bolo všetko nadmieru veľké. Krajčíri mi museli odev upravovať ako to len šlo. Baganče som nosil skoro o dve čísla väčšie, a to boli tie najmenšie aké v armáde mali. Ešte šťastie, že sme dostali dostatok onuciek, takže namiesto jednej som si okrúcal na nohy po dve. V podrážkach bagančí sme mali nabité cvočky a na podpätkoch podkovy. Takže po dláždených chodbách učební a ubytovní sme chodili dupotajúc ako kone.
Aj s odevom boli problémy. Vojenskí krajčíri mi ho upravovali a prispôsobovali ako sa len dalo. Z večera do rána som sa v kasárnach stal najobdivovanejším vojakom, takže aj ostatní velitelia boli na mňa zvedaví. A veruže som si vypočul i posmešky, že odkedy je v armáde detská škôlka a podobne. Rýchlo ma spoznali aj žiaci v druhom ročníku, ktorí mali svoje ubytovne hneď pri nás vo vedľajšej budove. Našej rote, ktorú tvorilo niečo nad stodvadsať vojakov - žiakov prvého ročníka, velil malý nadporučím Hausner, bývalý čašník z Prahy. Ten mal so mnou súcit, tak sa ku mne správal veľmi ohľaduplne, ale od každého, a teda aj odo mňa, vyžadoval vzorové vojenské vystupovanie, úpravu odevu, čistotu a všetko čo vojaka robí vojakom. Rota bola rozdelená na štyri čaty a každá mala tridsať ľudí. Veliteľom našej čaty bol čatár ašpirant Malinský. Tento však s nami pri výcviku praktizoval také metódy, ktoré sa používali niekedy za cisára pána v c. k. armáde. Raz, ako tak s našou rotou v jednom neskoro jesennom sychravom popoludní vymetal kaluže pri neďalej dedinke Jovice a neustálymi povelmi: „K zemi! Vstyk! Krátkymi prískokmi vpred! Plazaním na mojej úrovni zaujať palebné postavenia! V pravo na jeden palec od košatého stromu guľometné hniezdo nepriateľa - znič!“ A tieto povely opakoval asi tak hodinu, v čom sa priam vyžíval ako pominutý zmyslov. Jednému z nás vtedy povolili nervy natoľko, že to už ďalej nevydržal a v tej paľbe slepými nábojmi vystrelil z pušky tým smerom ako stál čatár ašpirant Malinský, ostrý náboj. Zvuk strely, ktorá mu popri uchu zahvižďala, ho tak uzemnila do jedného výmoľu, že sme si pomysleli, - a je po ňom!. No našťastie sa mu nič nestalo, iba bol celý mokrý a zablatený, takže sme na tom boli teraz rovnako. Táto udalosť mala ale ďalekosiahle dôsledky, lebo dva dni a dve noci sme za nočných mrazov na kasárenskom dvore spávali pod stanami a kontrola ubytovacích priestorov, ako aj vyšetrovanie kto to spravil, nemalo konca-kraja. My sme však svojho kamaráta neprezradili a neustále sme všetci pri výsluchoch tvrdili, že to musela byť náhoda, keď sa medzi slepé náboje, ktoré vtedy mali drevené strely, dostal aj ostrý náboj akýmsi nedopatrením.Čo v pletených vojenských rukaviciach sa môže stať. Napokon ho k našej všeobecmej radosti po tejto udalosti, ani nie po štyroch mesiacoch čo nám robil veliteľa, vystriedal poručík Juriga.
Vlado Vician so svojou inpozantnou postavou a hurónskym hlasom nám bol staršinom roty, ale kmeňove patril do štvrtej čaty. Každá čata bývala na jednej veľkej izbe s poschodovými železnými posteľami. Obslužný personál tvorili vojaci základnej služby. I medzi nimi som sa stal veľmi skoro známou osobou, lebo po zdravotnej kontrole som bol vojenským lekárom odporúčaný službu vykonávať iba v kuchyni, ako dozorný. A pretože kuchári boli zväčša vojaci základnej služby, teda boli starší ako ja, vychádzal som s nimi dobre. Služba v kuchyni bola jedna z najlepších, lebo cez noc sa človek mohol na rote dobre vyspať, a navyše mal neobmedzený prístup ku všetkým potravinám, takže hlad som nemal nikdy. Keď sa robila vstupná zdravotná prehliadka, vtedy mi aj posádkový lekár dal najavo, že keď budem z hľadiska zdravotného niečo potrebovať, kedykoľvek môžem za ním prísť. Zrejme mal aj on obavy, že ako to tú vojenčinu zvládnem, tak mi aspoň takýmto spôsobom prejavil svoje sympatie. Dva mesiace sme mali tzv. prijímač, ako všetci vojaci. Počas neho sme museli zvládnuť základy výcviku a všetko čo vojak má vedieť. Tu sme sa učili vojenské predpisy, pochodové piesne, sebaobranu a t. p.. Precvičovali sa aj nástupy a ďalšie cviky z poradovej prípravy. Cvičili sme aj s ručnými zbraňami, nasadzovanie masky a v nich sme vykonávali i krátke presuny, beh a podobne. Fyzickú zdatnosť u nás ale preverovali na špeciálnej prekážkovej /parašutistickej/ dráhe, ktorá pozostávala z jednotlivých krkolomných cvikov: - začalo to krátkym rozbehom, nasledoval výskok do prízemného obloka kolmej steny a z neho do ďalšieho okna na prvom poschodí, odtiaľ sme sa otvorom komína spúšťali na prízemie, brzdiac pritom v kľaku podrážkami o protiľahlé steny. Potom sme sa 25 metrov plazili pod ostnatým drôtom, a ďalej nasledoval beh po hojdacích lavičkách, úzkych kladinách, z ktorých sa skákalo na konopné laná zavesené nad vodnou priekopou, a s prehupnutím sa na druhú stranu. Nasledoval krátky asi desať metrov dlhý beh, a po ňom sa každý z nás musel po skobách ručkovaním dostať až na špicu 25 metrov vysokého stožiara. Odkiaľ sme sa po lane ležiačky spúšťali s prekvačenou jednou nohou, a s rozpaženými rukami až dolu na zem. A to všetko v napätom časovom limite. Kto to nezvládol, tomu sa venoval štábny kapitán Kyseľ, ktorý bol schopný naučiť sa vraj, - po niekoľkofázovom trénigu, ale v dobe osobného voľna, - aj osla na uši sa postaviť. Bol však medzi nami aj akýsi, Richard Bakša zo Šurian, s ktorým si však neporadil ani pán štábny kapitán. Tento náš spolužiak bol veľmi nemotorný človek, ktorý mal zrejme náborčíkom z tamojšej vojenskej správy splniť limit do počtu. Lebo to, čo on povyvádzal, a aké krušné chvíle svojím veliteľom a neskôr i učiteľom neraz pripravil, tak to bude stáť zato, aby som sa o ňom ešte zmienil.
Po dvojmesačnom prijímači sa začalo aj s vyučovaním. Školské osnovy riadného gymnaziálneho štúdia boli doslova nahustené do dvoch rokov. Tomu musel byť prispôsobený aj celodenný systém rozvrhnutia ďalších úloh. Vstávali sme v šesť hodín ráno. Nasledovala osobná hygiena, rozcvička, ranné upratanie izieb, a o polsiedmej raňajky, ktoré trvali do siedmej hodiny. Potom bola kontrola ustrojenia, ale i poriadku v obyvacích priestoroch a odchod na vyučovanie, ktoré začínalo presne v sedem hodín pätnásť minút. Vstupom učiteľa do učebne sme ho povstaním pozdravili a podalo sa mu hlásenie o pripravenosti k vyučovaniu. Začala výučba, ktorá bola rozvrhnutá po štyridsiatich piatich minútach na každý predmet, až do trinástej hodiny. Potom bol polhodinu obed a štvrťhodiny voľno. Po ňom rota nastúpila k čítaniu rozkazu, kde sa stanovili úlohy na nastávajúci deň. Tí, ktorí mali služby a stráže, od štrnástej hodiny nastúpili k výkonu služby. Ostatní mali trištvrte hodiny povinný odpočinok na izbách. Po jeho ukončení nasledovalo ustielanie strožliakových postelí, ustrojenie sa, a po čatách organizový odchod na učebne. O pätnástej hodine začínalo povinné štúdium pod dozorom učiteľov, ktoré trvalo tri hodiny. Počas neho, si žiaci za pomoci dozorujúceho učiteľa dokonale ujasnili učivo, prehĺbili získané vedomosti, ktoré sme v tom dni prebrali a zároveň sme si spravili aj školské úlohy na nastávajúci deň. Samozrejme, že z prebranej látky sme sa museli pripraviť aj na tie predmety, ktoré budú v nasledujúcom dni. Keď tri hodiny samoštúdia skončilo, všetci pod vedením staršieho čaty sme sa rýchlo poklusom presunuli do jedálne, kde bola polhodinu večera. Potom nasledovalo osobné voľno, ktoré sa využívalo k rôznej organizovanej, ale aj neorganizovanej záujmovej činnosti. Po nej dozorný roty vyhlásil nástup k „čepobitiu“, čo bola vlastne vojenská večierka. Tá trvala pätnásť minút a počas nej staršina roty s dozorujúcim veliteľom vykonali kontrolu stavu príslušníkov roty. O pol desiatej bola večierka, ktorá sa ale neskôr posunula na desiatu hodinu. Do takto nahusteného programu musel byťvždy jeden deň v týždni aj vojenský výcvik, v ktorom sa precvičovali všetky varianty vševojskovej taktickej prípravy, lebo každý z nás musel dokonale ovládať rôzne spôsoby a varianty vedenia boja v poľných podmienkach, v rátane ostrých strelieb z ručných zbraní a hádzanie granátov na cieľ a t.p. Vyzbrojení sme boli našimi puškami vz. 24 alebo nemeckými puškami vz. 98 N, s kalibrom 7,62 mm. Odlišnosti medzi nimi boli nepatrné a aj náboje sa používali rovnaké. Starší čaty bol vybraný veliteľom čaty spomedzi nás, a ten nosil malý parašutistický samopal, so sklápacou ramennou opierkou vz. 26. Keď som ja vyfasoval pušku, tak s nasadeným bodákom mi bola po bradu. Veliteľ roty sa na to nemohol dívať, lebo každému som bol iba na smiech, preto asi po polroku navrhol veliteľovi čaty, aby spravil zo mňa staršieho čaty, ktorý mal predpísaný malý parašutistický samopal so sklopnou pažbou.
K tomuto rozhodnutiu sa však veliteľ roty odhodlal až po tom, čo mu pri rýchlom bojovom pochode z Rožňavy do Plešivca a späť odpadla skoro plovica roty. Tridsať kilometrov rýchleho pochodu s bojovým zabezpečením, pri ktorom sa beh striedal s pochodom, vyradilo skoro polovicu členov roty, ktorých na nákladné vozy zberali sanitári. Ja som na nemeckej puške vtedy zodral aj železné kovanie, tzv. bodku na pažbe, lebo som ju na spiatočnej ceste z Brzotína do Rožňavy už nevládal niesť, tak som ju iba nevládne ťahal za sebou. Napokon i mňa sily natoľko opustili, že som sa ledva udržal na nohách. Asi kilometer pred kasárňami mi vtedy pomohol môj už dobrý kamarát Vlado Vician. Zobral moju odľahčenú plnú poľnú aj s puškou a pomohol mi dôjsť do kasární, aby som vraj vrchárom nespravil hanbu. Ja som mu zato od tejto doby vždy dával zo svojej porcie knedle a parené či pečené buchty. Veď sme spolu v jedálni aj sedávali. A keď som ja mal službu v kuchyni, tak som kuchárovi neraz prikázal, aby mu dal viacej na tanier, najmä keď boli múčne jedlá alebo zemiaky. On tieto jedlá mal nesmierne rád a parených makových buchiet zjedol napríklad aj dvadsať. Chodili sme spolu i na vychádzky, do kina a sem-tam sme niekedy zašli aj na pivo, ktoré som však ja neobľuboval, takže vždy bez rozpakov dopil aj moje.
Raz na jar sme spolu boli aj v mestskom kine. Ale keď sme vošli dnu, už premietali žurnál, tak sme si sadli niekam do piatej rady, nebolo to síce celkom v strede, ale ani na kraji. Keďže on bol vysoký, dal som mu prednosť nech ide prvý a rýchle sme si sadli, aby sme ostatným neclonili. No ako žurnál skončil, ja som vstal a pobral sa na svoje miesto asi o tri alebo štyri rady vyššie. Vlado ma nenasledoval, zrejme si neuvedomil, že si treba presadnúť na svoje správne miesto, ale sedel tam ďalej akoby sa nič nedialo. Naraz sa spamätá a obzerá sa kam som sa podel. Nuž šeptom som naňho zavolal: „Vlado, poď sem, tu je naše miesto!” On jednoducho vstal a začal prekračovať rady, aby sa ku mne dostal. Nastal šum a smiech. Zrejme si uvedomil, že sa smejú jemu, tak sa ma opýtal: „Čo sa tí blázni rehocú?” Hovorím mu, aby si toho nevšímal, a že po kine mu to poviem. Keď skončil film, tak dvaja maďarsky hovoriaci výrastkovia, len čo vyšli z kina prstom ukazujú na Vlada a jeden druhému po maďarsky hovorí: „Pozri to je ten blázon.” Vlado vedel, že maďarsky trochu rozumiem, tak sa spýtal: „Čo to vravia? ” Ja mu na to: „Že si blázon.” V tom k ním priskočil, jedného chytí pod krkom ľavou rukou, druhého pravou, trochu ich naddvihol, a šup s nimi do rozkvitnutého orgována na dvore pred kinom. Ešte si slovne uľavil a šli sme do kasární. Až cestou sa mi priznal, že on veru v kine ešte nebol. Ja mu iba toľko: „Nič si z toho nerob, lebo keby som ja nebol býval v Moste či v Lučenci, tiež by som sa z Jasenova nikdy do kina nedostal, tak nech ťa to netrápi."
Boli medzi nami aj aktívni zväzáci, a tí stále niečo organizovali. Ako jeden z najagilnejších v tejto činnosti mi utkvel v pamäti Jaro Chovanec, ktorý napokon vojenskú dráhu po roku opustil a zakotvil niekde na Komenského univerzite v Bratislave. Vytvorili sa tu i športové krúžky; šachový, čitateľský, ale aj divadelný a i. Vlado Vician sa prihlásil do boxerského a ja do divadelného. U nás v kasárňach pracovali i slobodné dievčatá, ale aj vydaté ženy. Niektoré z nich, čo pracovali v kuchyni, sa tiež prihlásili do divadelného krúžku, nuž nahovorili aj mňa. Vtedy ešte stále vo vedomí ľudí prevládali spomienky na prežitú 2. svetovú vojnu. Preto vedúci funkcionári a organizátori kultúrnej činnosti na škole vybrali pre nás takú divadelnú hru, ktorá by bola z vojenského prostredia tej hroznej svetovej vojny. Tým by sa splnila aj aktuálnu požiadavka po stránke ideologickej. Mňa začali nahovárať, aby som sa v nej podujal stvárniť hlavnú rolu. Zdôvodňovali to tým, že táto hlavná postava je na mňa vraj ako ušitá. Aj mi povedali, že by mi pripadlo hrať hlavnú úlohu: „Syna pluku.” Nuž ma prehovorili. So mnou vtedy dalšiu významnú postavu Bidenka, mal stvárňovať môj kamarát a spolubývajúci, tatko Trón. On ako ochotnícky herec ešte v civile mal z divadelného kumštu už bohaté skúsenosti, takže zahrať si s ním sa mi celkom pozdávalo. Ďalšie úlohy v tejto divadelnej hre mali pripadnúť z našej čaty aj Ivanovi Kováčovi, Tiborovi Halvašovi, Jánovi Drugdovi a myslím, že nejakú úlohu mal stvárňovať aj Ivan Dula, no i ďalší. Hru sme si v jesenných mesiacoch po večeroch riadne nacvičili, takže niekedy v zime, zrejme to bolo medzi sviatkami alebo na Silvestra, bola v meste premiéra. Hra bola určená nielen pre vojakov, ale i pre všetkých ostatných tamojších obyvateľov Rožňavy a blízkych dedín, veď s nami hrali aj dievčatá z mesta. Takže už prvé vystúpenie malo veľký úspech. Pred rožňnavským obecenstvom sme sa touto hrou predstavili ešte niekoľkokrát aj v nasledujúcom roku a aplauz vždy naznačoval, že sa im to páčilo. A keďže som ja stvárňoval hlavnú rolu, tak som si vtedy u všetkých natrvalo vyslúžil i priliehavé pomenovanie, - „syn pluku.”
S mojím priezviskom som mal na vojenčine dosť veľké problémy. Lebo celé priezvisko Suja-Žiak, bolo pre každého nezvyčajné, tak ma jednoducho volali iba Žiak. Darmo som vravel, že „Žiak” je len akýsi prídavok k hlavnému priezvisku „Suja.” Pre všetkých som oficiálne bol „Žiak“, no po mojom divadelnom vystúpení ma už skoro nik inak neoslovoval, iba ako „syn pluku.”
Tu na vojenčine, kde sme vlastne všetci boli žiaci vojenskej strednej školy, pri každom hlásení či oslovení veliteľom alebo učiteľom sme sa museli predstaviť, napríklad ako v mojom prípade, takto: „Súdruh nadporučík, žiak Žiak!” Keďže velitelia zo začiatku naše priezviská ešte dobre nepoznali, tak pri mojom predstavovaní som zažíval veľa nepríjemností. Raz som sa svojmu veliteľovi, bolo to ešte na začiatku, tesne po mojom príchode sem do vojenskej školy, zahlásil: „Súdruh nadporučík žiak Žiak, hlásim príchod!“ Veliteľ sa na mňa uprene díva a česky mi vraví: „Povězte své jméno!“ A ja znova zopakujem: „žiak, Žiak.” On už podráždeným tónom: „Co pořád jachtáte, říkám vám, povězte své jméno!“ Ja už po tretíkrát opakujem: „žiak, Žiak.“ Zrejme mu to išlo na nervy, tak ma poslal von za dvere, aby som sa to na chodbe naučil, a až potom, keď sa budem vedieť správne predstaviť, môžem vsúpiť do kancelárie! Chvíľu som na chodbe premýšľal ako mu povedať, že „Žiak“ je moje priezvisko. A v tom ide okolo kamarát Jano Pšenka zo štvrtej čaty a spýta sa ma, čo mám za problém, keď tak bezradne stojím pred dverami veliteľa? Nuž som mu povedal čo sa mi prihodilo, a on sa rozosmial. Pýtam sa: ,,A to ti je k smiechu?" "Samozrejme," a hovorí: „Vieš čo, tak sa mu predstav žiak na druhú, a potom to pochopí” Vedel som že to dobre nedopadne, ale čo by to bola za vojenčina keby na nej nebolo aj trochu „srandy“, pomyslel som si, a tak som sa veru aj zahlásil. Vtedy to už veliteľa roty tak nazlostilo, že vyskočí zpoza stola, ukáže prstom na dvere, a pritom zreve: „Véén!!” Urobil som čelom vzad, a ani neviem ako som vybehol na chodbu. Bol by ma aj potrestal že si z neho robím žarty, ale napokon sa to k obojstrannej spokojnosti vysvetlilo.
Na učebni sme si tiež zažili svoje. Najmä keď sme mali dosť zaujímavý predmet s jedným, pre mňa vcelku sympatickým starším pánom, v hodnosti major, ale po troch mesiacoch ho povýšili na podplukovníka. Bolo to v dobe, keď rušili vojenské hodnosti štábnych kapitánov, no a tí automaticky získali hodnosť majora. Tak aby pôvodní majori neboli ukrivdení, povýšili všetkých, a teda aj jeho na podplukovníka. Bol to Čech, volal sa Laštovka a učil nás deskriptívnu geometriu. Ja som sedel v prednej rade v strede. A pretože som už v tom čase bol starší čaty, bolo mojou povinosťou dbať o to, aby boli v triede všetci na svojich miestach, a ak niekto chýbal, musel som to napísať do ľavého horného rohu tabuľe. Zároveň tam bol uvedený aj celkový počet žiakov v čate. Akonáhle učiteľ či už v uniforme alebo v civile vstúpil do triedy, musel som síce nie spisovnou slovenčinou, ale podľa vojenského predpisu, zaveliť: „Vstyk! Pozor! Súdruh podplukovník, prvá čata je pripravená k vyučovaniu deskriptívnej geometrie, v počte tridsať žiakov. Chýba Ján Berník, je v službe!” Podplukovník poďakoval za moje hlásenie a dal mi pokyn, aby som velil sadnúť. A keďže v našej čate sme mali už tu spomenutého Ríšu Bakšu, knísavého, nemotorného dlháňa ako hlísta, a navyše s dosť čudnou, ba dalo by sa povedať, až rozháranou povahou, o zábavu bolo postarané. Naozaj neviem ako sa tento neogabanec mohol dostať do vojenskej školy, lebo okrem toho že bol nemotorný, len čo učiteľ začal prednášať, okamžite na lavici zaspal. Veľakrát sa stalo, že si aj pred začiatkom vyučovania zdriemol, najmä keď sa učiteľ o nejakých tých pár minút oneskoril, hneď toho využil aby dohnal to, čo v noci zameškal. A spal tak hlboko až chrápal. Niektorí učitelia sa nad ním už prestali pohoršovať, tak si ho skoro vôbec nevšímali. Pomysleli si, veď školu nedokončí, tak čo si budeme ničiť nervy. Len podplukovník Laštovka nemal s Bakšovým spaním porozumenie. Raz mi navrhol, aby som pri jeho vstupe do učebne na budúce nevelil a nepodával mu ani hlásenie, a že si to s ním raz navždy po svojom vybaví. Za týždeň sme znovu mali jeho predmet, a pred začatím hodiny som samozrejme čatu upozornil na to, že nemajú vstávať, a ak bude Bakša spať nech ho nebudia. Tak sa aj stalo. Sedeli sme v laviciach asi v piatich radách za sebou s uličkou v strede, a podplukovník Laštovka vôjde do triedy. Všetci ticho sedíme ako by sa nič nedialo a v napätí očakávame čo bude ďalej. Podplukovník nosil na ľavej klope vojenského saka odznak, zrejme stranícky, a tento si vyberie. Prikrčený sa prikradá stredovou uličkou medzi lavicami až k tej poslednej rade, kde si Bakša sladko spinká. Pokľakol si vedľa neho a ostrým koncom svojho odznaku ho pichá do zadku. Podplukovníkovi, ktorý mal hodne nadváhu, sa v tejto nezvyčajnej polohe tvár natoľko zaliala krvou , že sme mali strach, aby nebodaj nedostal porážku. No nie od zlosti, ale od vynakladanej námahy, lebo Bakša na pichanie vôbec nereagoval. Podplukovník sa napokon horko-ťažko vzpriami, ešte raz sa naňho pozrie a ráčkovanou češtinou povie: „Copak je to s vámi Bakšo, vždyť vy máte hroší kůži, to předce nemuže být pravda?!“ Kým prešiel späť k tabuli, napadla ho spásonosná myšlienka. Hneď oproti našej triede bola umyvárka s dlhými liatinovými žľabmi. Vošiel do nej a do jedného zo žľabov napustil studenú vodu. Na umyvárke nechal dvere dokorán otvorené tak, aby sme do nej cez chodbu videli. Vráti sa späť do náprotivnej našej triedy so slovami: „Drugda, Trón a Kováč, vemte toho spáče a vykoupat!” Ukazujúc pritom prstom na otvorené dvere učebne a na umyvárku. Nuž chytili menovaní, fyzicky najzdatnejší spolužiaci spiaceho, nič netušiaceho Bakšu, dvaja za nohy a jeden za hlavu, a hybaj s ním do studeného kúpeľa.
Čo sa vlastne stalo, že Bakša necítil pichanie do zadnej časti tela? V celku nič nadprirodzeného, len toľko, že podplukovník pichal do Bakšovej kefy, ktorú on mal v zadnom vrecku. Lebo na základe rozkazu veliteľa roty sme všetci žiaci prvého ročníka museli nosiť so sebou kefu na čistenie bagančí v prednom vrecku nad kolenom súkenných nohavíc. Bolo to vraj preto, aby sme si kedykoľvek mohli vyčistiť baganče. Nosiť ju však nad kolenom nebolo nič príjemné, lebo pri chôdzi, a to nehovorím o behu, nám táto tĺkla po kolene. Najmä keď sme sa museli pri striedaní učební, ale aj všade inde po kasárenskom dvore pohybovať poklusom. Takýto rozkaz bol vydaný vraj preto, aby sme mali dobrú fyzickú kondíciu, podľa hesla, ktoré bolo aj nad vchodom do budovy: „Vojak buď beží, alebo leží, a keď leží, tak sa zakopáva!” No a keď na dvore zakopávanie nebolo možné, museli sme tu iba behať. A keďže kefa nám pritom tĺkla po kolene, tak sme si ju dávali radšej do zadného pravého vrecka nohavíc.
V zimných mesiacoch ho podplukovník Laštovka za spanie kúpeľom trestať nemohol, tak pri vstupe do učebne mu iba zavelil: „Bakšo tři kolečka!“ A Bakša už vedel, že má trikrát obehnúť kasárenský dvor a prísť zahlásiť splnenie rozkazu. Podvádzať nemohol, lebo si ho podplukovník z okna učebne kontroloval.
S Bakšom je spojená ešte aj ďalšia príhoda tu v Rožňave. Vždy večer, keď sme sa chystali k nočnému odpočinku ho pochytila zvláštna rozprávčská mánia. Stále nám chcel rozprávať zo svojho civilného života kadejaké príhody a báchorky, ktoré nás už nebavilo počúvať, lebo to boli iba také prostoduché taľafatky. Poznali ho všetci už aj v ostatných čatách, no nikoho tieto jeho táraniny nezaujímali ani tam. A navyše, keď spustil tým svojim trnavským nárečím, tak sme ho iba prosili aby radšej prestal a bol ticho. Žiaľ, málokedy si dal povedať. Najskôr sme ho slušne napomínali, potom sme mu robili aj také menšie, ale vcelku neškodné prieky, no nič nepomáhalo. Darmo sme mu hovorili, že na učebni vždy dospáva to, čo tu na izbe po večierke pretára. Niekedy bol priam neznesiteľný, najmä keď prišiel z vychádzky a mal ešte i vypité. Nuž zašli naši chlapci do izby štvrtej čaty, ktorá bola na konci chodby a spýtali sa niektorých kamarátov, čo by sa s tým Bakšom dalo spraviť, aby sme už konečne mali od neho pokoj, najmä v dobe nočného spánku. Lebo zahlásiť to veliteľovi, aby ho potrestal, také veci sme zo zásady nerobili. Vždy sme sa snažili vyriešiť si všetky problémy medzi sebou. A vtomto prípade sa vedelo, že Bakša je veľký lakomec. Tak nám kamaráti zo štvrtej čaty, Suško a Pšenka navrhli, ža na ich izbe zorganizujú v niektorý vhodný deň v dobe večerného osobného voľna, alebo ešte lepšie v nedeľu „holičský salón”, kde by sa zadarmo holilo a stríhalo. Niekoľkých chlapcov tu naozaj aj ostríhali, pekne oholili a navoňali, tak ako u holiča. A veru sa prihlásil aj lakomec Bakša, že tiež využije ich bezplatné služby. Tak sa aj stalo, ako si to pán zákazník želal. Mňa pritom požiadali, že budem v rámci obslužného personálu na ich pokyn zažínať svetlá, lebo každý úkon vraj musí mať iné osvetlenie, aby efekt bol dokonalý. Pri stríhaní a holení malo byť svetlo jasné, biele. Ale keď sa prejde už ku konečnej úprave s vodou po holení, prípadne ak má suchú pleť, bude ju potrebné aj premastiť, a vtedy sa vyžaduje už prítmie, aby sa celé telo uvolnilo a nastal stav psychickej relaxácie. Bakša s takýmto postupom, ktorý sa mu dopredu vysvetlil, nadmieru súhlasil. A presne tak sa v jeho prípade aj postupovalo. Akonáhle som však dostal pokyn zhasnúť veľké svetlo a zažať nočné, tmavé, v tomto prípade to bolo červené, milému Bakšovi stiahli nohavice a kolomažou mu natreli varlata. V tom momente začal kliať až sa hory zeleňali: slovensky, maďarsky, cigánsky, a nám sa začal ukrutne vyhrážať, že sa ráno dá zapísať na hlásenie k veliteľovi školy! Aj to naozaj spravil. Veliteľ roty si nás potom na druhý deň všetkých troch hlavných aktérov pozval k sebe a spýtal sa, čo sme tomu Bakšovi vlastne vyviedli? Za hovorcu sme si mi dvaja so Suškom navrhli Jána Pšenku, lebo veliteľ ho mal vcelku rád, pretože vedel vo chvíľach voľna vtipne vojakov pozabávať svojími priam fakírskymi kúskami, ktoré robil s vlastným telom. Tak napríklad, okrem iných podivuhodností, dokázal svoje ruky povykrúcať tak, akoby boli z gumy a brucho pri zadržiavaní dychu nafúknuť do takých rozmerov, že ho mal ako žena v najvyššom štádiu tehotenstva. Pšenka na veliteľovu otázku rozpovedal celú pravdu, ako sa to všetko v skutočnosti odohralalo. A pretože Bakša svoju pozíciu u veliteľa roty, ani u veliteľov čiat tiež nemal dobrú, prijal veliteľ naše vysvetlenie celkom s pochopením, i keď to nedal najavo. Nakoniec nám povedal, že potrestaní musíme byť, lebo veliteľ školy major Viktor Kvapil na tom bezpodmienečne trvá. Všetci traja sme dostali tri dni basy po službe. A pre mňa až teraz nadišla tá pravá chvíľa, aby som moje dobré vzťahy s posádkovým lekárom využil. Zašiel som za ním a požiadal som ho o predpísanie deky do cely, lebo bola zima a vo väznici sa kúrilo iba večer, takže nadránom bolo riadne chladno. Veru, z nás troch som len ja mal na noc predpísanú deku do basy. Lenže oni dvaja si to u veliteľa stráže tak zariadili, že budú spať so mnou v jednej cele. Vraj nám bude trom teplejšie, ako keby sme boli každý zvlášť. A navyše, takýto návrh bol prijateľný aj pre veliteľa stráže, pretože sa kúriť bude iba v jedných kachliach, namiesto v troch. Tak sme napokon na pričniach aj vedľa seba spali. Mňa dali do stredu, proti čomu som ani neprotestoval, lebo som si v duchu pomyslel, že by to mohlo byť pre mňa vcelku výhodné. Ale nebolo! Ráno som sa zobudil bez deky a od zimy som bol celý skrehnutý ako cencúľ. Pritom oni dvaja si chrápu pod mojou dekou. Ďalšie dve noci som si už deku tak dokonale priviazal k telu, že akonáhle by sa ju boli pokúšali zo mňa nejakým spôsobom vziať, určite by som sa bol zobudil. Takto som hneď v prvom roku vojenskej služby aj ja okúsil, čo je to vojenské väzenie. Veď som si kôli tomu nešťastníkovi Bakšovi musel odpykať svoj trest, - tri noci spánku na holej, drevenej prični v rožňavskej kasárenskej base!
A keď ho už tu spomínam, ukončím rozprávanie o ňom, lebo by som sa nerád ešte raz k nemu vracal. Nechce sa tomu ani veriť, ale tento človek sa dostal až do druhého ročníka! No a tu sme mali aj dosť zvláštny vojenský výcvikový predmet - jazda na koni. Bolo to už v Ružomberku, v dnešnej známej basketdbalovej hale, „Koniarni.” Vedúci výcviku v jazde na koňoch bol malý, územčistý nadporučík Berky. Jeho nohy v rajtkách však vypadali naozaj smiešne, lebo ich mal tak veľmi zakrývené do „O”, ako keby pricestoval z Ameriky na sude ešte v dobe svojho vývinového štádia, v detstve. Ale inak to bol vynikajúci chlapík. Lebo namôjveru nebyť jeho, ktovie dokedy by nám bol Bakša ešte dožieral nervy?! Nadporučík Berky ako vedúci výcviku bol na nás prísny, ale spravodlivý. Nikomu nič neodpustil. Keď pri výcviku zavelil: „Krátky cval !” Všetci sme museli dať nohy zo strmeňov von, a nechať sa nadhadzovať cválajúcim koňom, že nám dušu išlo vytriasť. Po tomto cviku sa Bakša ani hýbať nemohol, tak ho to vždy zmorilo. V letných mesiacoch sme mávali výcvik vonku na kasárenskom cvičišti, hneď povedľa cesty. Dnes je to už ulica, kde neskoršie postavili aj bránu kolmo smerom k vojenskej nemocnici. Dosť často sa tu pri tejto jazde stávalo, že akýsi vodič na ceste za plotom schválne zatrúbil, a vidiac ako sa nám splašia kone, sa pritom škoradostne pobavil. Tak tomu bolo aj toho jedného dňa, ktorý sa stal pre Bakšu osudný. Tiež sme mali jazdu vonku. A ako vždy pri výcviku na koňoch, aj teraz nasledoval krátky cval, ktorému sme hovorili „ťažký cval,“ lebo to bol naozaj nepríjemný a ťažký jazdecký cvik. V tom akýsi vodič za plotom jazdiarne zatrúbil, a niektoré kone sa nám vzopreli na zadné, iné sa splašili a začali cválať ako sa im zachcelo. Keďže nohy sme v strmeňoch nemali, chlapci z nich padali na zem ako zralé hrušky. Bakša, ktorý bol veľmi nemotorný a koňa zrejme dobre opratami nedržal, v sedle veru dlho nevydržal, lebo kôň si s nim robil čo len chcel. Naraz sa mu tento vzoprel na zadné, a v tom momente s veľkým výkrikom padol na zem. Tentokrát ani neklial ako to mal vo zvyku, iba ležal pri plote jajkajúc skrútený do klbka ako vretenica a držal si klin. Nuž sa mu stalo to, čoho sa väčšina chlapcov bála, keď mali nohy zo strmeňov voľne po bokoch koňa, že mu pricviklo varlata. Hneď sme ho odniesli do blízkej vojenskej nemocnice, a po dôkladnej zdravotnej prehliadke lekári usúdili, že aj keď k žiadnemu vážnemu úrazu u neho nedošlo, jeho varlata pre hyperabnormalitu mu neumožňujú výcvik v jazde na koni úspešne ukončiť. A pretož ťažkosti by mohli nastať aj pri plnení ďalších náročných fyzických, vojenských povinností, bol zo školy, a tým aj z armády natrvalo prepustený do civilu.
Ako starší čaty, vždy v sobotu ráno po odchode žiakov na učebne som chodil s veliteľom čaty na prehliadku izieb, lebo aj v tento deň dopoludnia bolo povinné štúdium. Bola to úloha dosť nevďačná, pretože mala nemilé následky pre všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom v udržiavaní čistoty a poriadku previnili. Najčastejšie tresty sa voči previnilcom udeľovali v podobe nepovolených vychádzok. V tejto dobe sa na izbách v kachliach kúrilo iba tuhým palivom, teda uhlím alebo drevom. V takomto prípade stačilo, aby službu konajúci žiak kachle dobre nevyčistil a trest ho neminul. Keď túto povinnosť službukonajúceho mal žiak Šnirc, ktorého všetci prezývali ani neviem prečo „Kvicht,” dalo sa predpokladať že nastanú problémy. A naozaj. V jednu sobotu tento Kvicht, jednoducho kachle nevyčistil. Veliteľ čaty mi ho prikázal napísať do hlásenia s tým, že na sedem dni sa mu nepovolia vychádzky. On sa to ale ešte toho samého dňa dozvedel, tak ma žiadal, aby som ho do knihy nezapísal. Ja mu na to: „Vieš dobre, že veliteľ čaty o tom vie, tak ty chceš, aby som fľaster za teba dostal ja? ” Položil som mu otázku, a on hneď na mňa s vyhrážkou: „Ak ma napíšeš, tak si to s tebou vybavím osobne!” Nuž trúfal si na mňa, aj keď pravdu povediac, vyšší mohol byť len o nejaké tie tri centimetre, ale bol územčistý a starší, tak mal do mňa guráž. Na druhý deň, keď som okolo neho prechádzal, podložil mi nohu a ešte do mňa strčil. Ja som sa zvrtol a buchol som mu niekde nad pás do brucha. Vtedy sa pustil so mnou okamžite do bitky a mne neostávalo nič iné, len sa brániť, prípadne ho knokautovať, lebo už sme si už holými päsťami dávali riadné údery aj do brady. Po niekoľkých sekundách šarvátky sme boli obaja od krve, ale vzdať som sa za žiadnu cenu nemienil. Uvedomoval som si, že ak by som to spravil, u ostatných by som bol klesol na obyčajného úbožiaka, na ktorom by si mohol potom hocikto a kedykoľvek vyliať zlosť. Najmä, keď spolužiaci z čaty pri takýchto šarvátkach zvyčajne robia živú kulisu. V tomto prípase väčšina fandila mne ako teoreticky slabšiemu, tak ja som za žiadnu cenu nechcel u nich stratiť istú úctu ani rešpekt, lebo by som to mal u nich už navždy prehraté.
Toto bola moja posledná bitka, kedy som síce nezvíťazil, ale ani neprehral, lebo Kvicht mlel tiež z posledného. Od tej doby si na mňa už nikdy netrúfol a na vychádzky nešiel, pretože pôvodný ortieľ nad ním nikto nezmenil. Netrvalo dlho a dozvedel sa o tom aj staršina roty Vlado Vician, a ten ma pochválil, že som sa statočne držal. Vtedy ma zároveň pozval k nim na boxerský tréning, aby som sa vraj niečomu u nich priučil. Snažil sa ma pritom presvedčiť, že ak by som sa dal na box, v mojej váhovej kategórii by som bol v armáde jednotka. Nuž som to aj vyskúšal s partnerom a spolužiakom, tak približne v mojej váhe, s Tiborom Halvašom. Predtým sme sa ale dohovorili, že sa tĺcť nebudeme. On však slovo, mierne povedané, nedodržal, lebo v jeden nechránený moment mi dal taký direkt na nekrytú bradu, že som po niekoľko sekúnd nestačil ani hviezdičky rátať. Keď som mu po zápase povedal, čo sa mi v ringu stalo, nechcel tomu uveriť. A ešte mi povie: „Veď som nič na tebe nezbadal." A keď som sa ohradil, že nedodržal slovo, tak celkom s ironickým úškrnom lakonicky poznamenal: „ Veď ty si mi sám naleteľ na ranu.” Tak ti pekne ďakujem, pomyslel som si, keď to ty takto zdôvodňuješ. Vtedy som mu povedal, že tento šport nie je pre mňa a na tréningy si musí nájsť iného sparringpartnera. Hneď som mu aj poradil, že nabudúce si môže pozvať buď čiernovlasého Kvichta, alebo tiež približe v rovnakej váhe, blonďatého Švarca, takže si môže vybrať, no so mnou nech už neráta. Týmto sa ale box pre mňa ešte celkom neskončil, o tom sa však zmienim na inom mieste.
Po určitej dobe nám konečne vymenili baganče za čižmy, čomu sme sa všetci potešili. Najväčšiu radosť sme mali z toho, že sme nemuseli dopĺňať vytratené cvoky na podrážkach, nehovoriac o šňurovaní a upínaní plátených objimiek. Čižmy boli oveľa pohodlnejšie a praktickejšie. Tak sme túto výhodu aj patrične využívali, najmä večer, keď sme po osobnom voľne asi desať či pätnásť minút pred večierkou mali v nastúpenom tvare na dvore kontrolu stavu prítomnosti. Vtedy skoro každý z roty po oznámení dozorným k nástupu na "čepobitie," - keďže väčšina z nás už pospávala v nočných prúžkovaných košeliach na posteliach, lebo televízia ešte žiadna nebola, - si iba chvatom hodil na seba dlhý zimný kabát, čím sa zároveň zakryla aj nočná košeľa, cezeň opasok, skočilo sa do čižiem, a v tom momente sme boli na nástupišti zoradení po čatách. Tu sme už iba čakali, kedy službukonajúci veliteľ so staršinom roty začnú s kontrolou prítomnosti. Staršina podľa abecedy čítal mená, a my sme pri začutí svojho priezviska iba zakričali: „Tu!” Potom sme si po ceste okolo dvora zapochodovali, - bola to vzdialenosť asi takých päťsto metrov,- zaspievali nejakú tú pochodovú pieseň, ako napr.: „Přes páleniště přes krvavé řeky...” To aby sme sa zrejme naučili vyslovovať „ ř ”, čím sa naša „švancparáda ” skončila a išlo sa spať.
V istý zimný večer niektorý horlivec zo službukonajúcich dôstojníkov či ašpirantov povedal nášmu veliteľovi roty, že na „čepobitie,“ lebo tak sa pred večierkou tomuto aktu hovorilo, chodíme vraj v nočných košeliach, a dal to aj do hlásenia. Potom sa už s tým nedalo nič robiť, než z toho vyvodiť patričné dôsledky. A veru sa aj vyvodili! Jedného mrazivého večera sme rovnako ako vždy predtým, síce nie všetci, ale väčšina len tak naľahko v nočných košieliach zakrytých manteľom a s prepásaným opaskom nastúpili na dvor s nádejou, aby sme to čím skôr už všetko mali za sebou a mohli ísť spať. Namiesto tohto nášho vrúcneho želania bol vyhlásený letecký poplach. A podľa poplachových smerníc všetko živé sa v najkratšom možnom čase malo z kasárni behom presunúť do vopred stanoveného zhromaždišťa mimo kasárni a ukryť sa v lese. Aby ale nedochádzalo k predlžovaniu časového limitu, do ubytovaceích priestorov budovy už nikto nesmel vstúpiť. Naspäť sme sa mohli vrátiť až po dvoch hodinách, teda po polnoci. Takže najviac na to doplatili tí, čo boli „naľahko“ oblečení. Nuž aj takto sa trestala pohodlnosť a nedodržiavanie predpisov v ustrojovaní pri nástupoch, nech by to bolo za akýmkoľvek účelom. Myslím si, že zatiaľ by týchto príbehov z vojenského života aj stačilo.
Ja som po dobu jedného roka pobytu v kasárňach v Rožňave a na vojenskej strave o niekoľko centimetrov podrástol, nabral na svojej hmotnosti a pomaly som sa vyrovnával i svojim vonkajším výzorom ostatným spolužiakom. Síce iba tým menším, ale vyzerajúcim akoby vojakom. I keď to ešte z ďaleka nebolo to, čo by som si bol sám želal. V telocvični som začal aj posilovať, aby som dohnal ostatných rovesníkov i v sile. Napokon som mohol s kamarátmi už ísť aj na pivo, ani nie tak preto, že by som ho bohvieako obľuboval, ale skôr z priateľstva a z kolegiality.
Je pravda, že aj moje priateľské a kamarátske vzťahy sa stále viac rozširovali a upevňovali. Jedného svojho spolužiaka som tu ešte nespomenul, ale bol to z našej čaty môj najlepší kamarát. Menoval sa Jozef Výboh a bol z Vígľaša od Zvolena. Mám taký dojem, že on prišiel do ŠDD z civilného gymnázia a bolo to aj poznať. V štúdiu patril medzi najlepších. A vôbec to bol vynikajúci žiak z celého prvého ročníka! Pôsobil dojmom skôr tichého chlapca, ale sa hrdo hlásil k podpolianskému kraju, a to mi imponovalo. Veď predo mnou staršieho čaty vlastne robil on. A vtedy, keď som z Brzotína ťahal pušku po zemi a najradšej by som ju bol zahodil z brzotínskeho mosta do rozvodnenej rieky Slanej, či do priekopy, vtedy mi aj on pomohol. Vzal mi chlebník a nemeckú masku, ktorá mi svojiím kovovým obalom tak intenzívne buchotala na spodnú časť chrbtovej kosti či na slabinu, že som sa až za pás od bolesti chytal. A ten bodák! Čo som sa ja s ním natrápil! Vždy sa mi skĺzaval buď na zadok, alebo do rozkroku, ale za žiadnu cenu nechcel byť tam, kde bolo jeho miesto, teda na ľavom boku zavesený na opasku! Raz mi jeden veliteľ, - bol to volinský Čech, fronťák zo Svobodovej brigády - s akýmsi rusínsko-ukrajinským prízvukom, hovorí: „Vójak, bódak ňe zbraň cicinkóva, bódak zbraň bóčny!” A pritom mi ho hneď aj napravil na správne miesto na ľavom boku. Nuž toto boli moje starosti, ale aj radosti, ktoré som ja prežíval ako chlapec v 50. rokoch v ŠDD, s dobrými kamarátmi, len o dievčatách som sa ešte nezmienil.
A ak mám byť úprimný, vtedy ma nejak zvlášť dievčatá ani nepriťahovali. Raz síce, ale to už bolo v Ružomberku, som sa zúčastnil jednej organizovanej tancovačky v Rybárpoli. Udalosti sa zbehli tak, že jedného krásneho dňa celá rota hneď popoludní z príkazu veliteľa školy odpochodovala z Považských kasárni na okázalú slávnosť. Vo veľkej spoločenskej hale, myslím že to bola rybárpolská kultúrna miestnosť, vyhodnocovali akúsi socialistickú súťaž spojenú s odmenami.Mám dojem, že to boli najlepšie úderníčky, ktoré za tri roky spnili päťročný plán! Takže podľa mienky nášho velenia, bolo vraj našou povinnosťou dievčatá a ženy pri tanečnej hudbe za odmenu vykrútiť. No a keď sa po uvítacom prejave odpratali stoly, všetky ženy sa zrazu postavili do štvorca pozdĺž stien, a nás vohnali do stredu. V takomto obkľúčení nám veru neostávalo nič iné, len ich pozývať do tanca. Ja som bohvieako tancovať nevedel, tak som sa okúňal a snažil sa z toho uzavretia toľkých žien nejak dostať von. V tom priskočí ku mne akási blondýnka, a hybáj sa vrtieť! Pokiaľ hrali také rezké, čo mi pripomínali tie naše vrchárske, tak by som bol aj ulahodil drobčiť do rytmu. Ale keď začali valčík, tango, bol som celkom vedľa a iba som sa stále ospravedlňoval: „Prepáčte slečna, nechcel som!” Alebo, „už sa to nestane!” Ale stalo sa, a keď hudba dohrala, bol som spotený ako myš. Ani som sa nestačil poutierať od potu, a hudba znovu spustila. Ona za mnou, vraj je dámska volenka, a vôbec by ony mali nás pozývať, veď majú veľký deň, lebo splnili údernícke normy...! A začala mi o svojej práci rozprávať. Ja na to, že odkiaľ je, a ako sa volá? I to mi prezradila, že je z neďalej Hrboltovej, a že keď budem chcieť, tak aj tancovať ma naučí, atď. atď. Porozprávala mi toho dosť, takže som vedel ako robí, dokonca aj na akom stroji, kedy odchádza z práce, kam sa chodí v Ružomberku zabávať, aj aké víno má rada. No žiaľ ja som sa s niečím takým pochváliť nevedel. Víno som nepil, na zábavy som nechodil, nuž som jej rozprával, že chodím rád do lesa, v zime na lyžovačku, a ešte som pochválil Malinô Brdo, kde sa v zime dobre lyžuje, ale že aj v lete tam rád chodím. Potom som prešiel na rozprávanie o koňoch, a pochválil som sa, že na nich chodíme aj na vychádzky, ale iba do blízkeho okolia, a že by som snáď i do Hrboltovej mohol prísť. Potešila sa, a hneď mi vyrozprávala o okolitých lesoch, ale aj o Černovej, o Hrabovom, i o svojich rodičoch, ktorí tiež robia v rzbárpolskej textilke a t.p.
Čas ubiehal ako voda dolu Váhom, a ja som už iba čakal, kedy zábava pre nás žiačikov-vojačikov skončí. Napokon ten čas nastal, a večer o šiestej hodine tak ako sme pekne organizovane a zoradení prišli, sme aj organizovane odišli. A viacej som ju ja, myslím že sa volala Boženka, už nevidel.
Tak, toto bolo moje prvé zoznámenie sa s dievčaťom, ktoré síce bolo odo mňa staršie, ale bavila sa so mnou celkom normálne. A vtedy som si uvedomil, že nielen s chlapcami je možné sa priateliť. Nato ale už v Ružomberku veľa času neostávalo, lebo sme sa museli pripravovať k maturitám, takže práce s učením som mal až nad hlavu.
V tomto dolnoliptovskom mestečku mi môj život pripadal akosi menej pestrý a niekedy až fádny oproti Rožňave. A pravdu povediac, nebyť tej spomenutej tancovačky v Rybárpoli a jazdeckého kurzu na tých prekrásnych a ušľachtilých tátošoch, ani by som skoro nemal načo spomínať. I keď mesto som si obľúbil a aj príroda tu bola krásna. Veď len na skok som to mal do Tatier. V zime sme zas všetky voľné dni trávili na lyžovačke, a to buď na Málinom Brde alebo Smrekovici. Najväčší zážitok som z lyžovania mal vtedy, keď som sa od Májekovej chaty spúšťal dolu po horskej ceste cez kalváriu, až k hotelu Savoy. Tu som si na moste cez rieku Revúcu zvyčajne odpínal lyže, čo bolo len pár desiatok metrov od kasárni. Niekedy som nad kalváriou odbočil do ľava na Rybárpole a po medziach rovno na rybárpolský most ponad Váh, kde som končil. Dnes je celá táto západná strana úbočia zastavaná súkromnou bytovou výstavbou. Túto trasu som používal aj v zimnej sezóne l954/55, keď som už bol v Martine, odkiaľ som sem rád chodil lyžovať, lebo som tu dobre poznal terén. Na výlety v lete sme chodili aj do Vlkolinca, ale i na hrad Likava. Najmä v jarných májových dňoch som tu často chodil do okolitých smrekových lesov, preto som si spravil výlet aj na neďaleký, vysoký a Hviezdoslavom ospievaný Choč.
Naše pôvodné kolektívy sa tu v Ružomberku premiešali s novými žiakmi, ktorí sem prišli až z Liberca. Ale veľa ich odišlo ešte z prvého ročníka k bojovým útvarom doslúžiť si vojenskú základnú službu, či už preto, že sa im nechcelo študovať, alebo taký bol ich zámer už od samého začiatku. No my ostatní, čo sme v škole zostali a chceli sme ďalej v štúdiu pokračovaťtu, lebo iná možnosť nebola, sme od polroka museli poriadne v učení zaberať, pretože maturity boli predodvermi. A navyše, definitívne sme sa museli rozhodnúť, na akú vojenskú špecializáciu sa prihlásiť v ďalšej škole.
Tu v Škole dôstojníckeho dorastu sme všetci boli pripravovaní iba na klasické delostrelectvo, ale dosť nás bolo takých, ktorí sa rozhodovali aj na inú vojenskú špecializáciu. Tak napríklad ja som sa už skôr rozhodol ísť do Delostrelecko-technického učilišťa /DTU/ do Martina, na špecializáciu vojenského optika. Vlado Vician ako drevorubač chcel byť ženistom a vôbec mu nevadilo, že by odišiel študovať až do Litoměříc. Iní sa chceli venovať automobilovej technike v Nitre, a niekoľkí sa tam aj dostali. Ďalší chceli ísť do Leteckého učilišťa, ktoré bolo v Košiciach. Sem sa ich dostalo ale veľmi málo, pretože letectvo si založilo už svoju vlastnú vojenskú strednú školu v Kremnici. Najväčší nábor ministerskými kádrovákmi sa robil do Delostreleckého učilišťa, ktoré bolo v Hraniciach na Morave. Mňa osobne jeden podplukovník, jeho meno si ešte stále aj po toľkých rokoch pamätám, volal sa Satrapa, veľmi vytrvale až dvakrát presviedčal, aby som sa rozhodol pre Delostrelecké učilište. Darmo som sa bránil, že nie som až tak dobrý v matematike, aby so mňa mohol byť schopný delostrelec. A keď bolo po maturitných skúškach, znovu prišiel do Ružomberka a predvolal ma k pohovoru. Ale ja som bol pevne rozhodnutý pre Martin, a na tomto svojom postoji som už nič nechcel meniť.
V našom ružomberskom školskom areály, len čo skončila zima a nastala jar, začalo byť pred maturitami akosi viac rušno než v priebehu roka. Každý, kto sa rozhodol vo vojenskej kariére pokračovať, si začal uvedomovať, že nastal čas ešte na poslednú chvíľu tých múdrostí čo najviac do seba dostať. Formy ako toho dosiahnúť boli rôzne, čo zodpovedalo aj špecifickému charaketru a mentalite každého z nás. Nniektorí si pomáhali aj povzbudzujúcimi práškami., ale našli sa aj takí figliari, ktorí na to šli psychologicky. Tak jeden môj spolužiak, ktorý prišiel k nám do Ružomberka z ŠDD z Liberca, menoval sa Hruška, verejne prehlásil, že ak zmaturuje, tak v kasárňach urobí na komíne najvyššej budovy stojku na rukách. Ťažko povedať, prečo tento spolužiak takéto vyhlásenie spravil, ale ja si myslím, že to bol jeho dobre premyslený psychologický ťah, ktorým by vyvolal zvedavosť učiteľov, a tí by sa určite o takúto podívanú nenechali pripraviť a pri maturite by mohli byť k jeho slabším vedomostiam i zhovievavejší. Hruška napokon predsa len horko-ťažko zmaturoval a sľúbenú stojku na rukách, pred zvedavými zrakmi svojich spolužiakov a učiteľov, na komíne najvyššej budove skutočne aj spravil.
DELOSTRELECKO-TECHNICKÉ UČILIŠTE V MARTINE.
Po maturitách nás čakali prijímacie skúšky do vojenských učilíšť. Ja som si vybral Delostrelecko-technické učilište v Martine, odbor vojenská optika. Skúšky som spravil, potom nasledovala odborná prax v niektorej vojenskej posádke u útvaru alebo v zbrojárskom závode a štrnásť dní dovolenka. Písal sa rok l954 a predo mnou ešte tri roky štúdia v DTU v Martine. Využil som preto pár dní prázdninovej dovolenky k nášteve rodiny. Brat Jano ma pozval aj na svoju veľkolepú svadbu do Hrabušíc spolu s otcom. Svadba to bola naozaj hrdá, veď ju zorganizoval najvplyvnejší sedliak v dedine. Volal sa Lučiviansky, ktorý veľmi rýchlo pochopil, že len vstupom do Jednotného roľníckeho družstva môže zabezpečiť svojim trom dospievajúcim deťom budúcnosť. Nuž dlho neváhal a bol jedným z prvých zakladateľov tohto nového spôsobu socialistickej kolektivizácie na dedine. Bratova mladá žena, volala sa Anna, bola zdravotná sestra, ale popri svojom študujúcom bratovi na VŠ v Košiciach mala vyššie ambície, než zostať zdravotnou sestrou. A tak môj milý brat ako stavbyvedúci, skoro prestal uspokojovať jej predstavy o svojom mužovi, a jeho manželstvo sa po narodení dieťaťa, asi po troch rokoch rozpadlo.
Navštívil som aj maminho brata a môjho ujčeka na Jasenove. Tí si žili s ujčinou Dorou v podstate rovnako ako predtým. Mali radosť z dvoch detí, do JRD ich nikto neagitoval, lebo tu na lazoch v takej výške by vraj ani komunisti nedokázali nič vypestovať, nuž si hospodárili po starom. Tetka Juliša v Hájikoch pri Poltári sa mi zas zdôverili, že aj ich prišli do družstva neraz nahovárať, ale keď ich to to vraj jedenkrát už riadne nahnevalo, vzali na súdruhov náborčíkov vidly a do komunistických darmožráčov im vynadali, takže tí ich už viac agitovať neprišli.
Najviac zmien sa odohralo v Lučenci u tetky Ilonky, lebo komunisti nedodržali to, čo tetke sľúbili, že ak ma dajú do vojenskej školy, nebudú ich nútiť do družstva. Tam ich síce nedostali, ale im pätnásť hektárovú veľmi úrodnú ornicovú pôdu poblíž Fabianky vymenili za každoročne zaplavované lúky pozdĺž rieky Ipeľ, kde rastie iba vysoká, kyslá, šabľovitá tráva. K tomu jej prihodili nejaké to pastvisko v Cédrovej pahorkatine nad Holišou, kde rastú len samé cédre, agáty a jahody truskavice. Takže im neostávalo nič iné, než sa z Fabianky presťahovať bližšie k tejto vymenenej, neúrodnej pôde, a to na tzv. Židovskú pustatinu, ako sa tejto samote tu hovorilo. Nebolo to síce až tak ďaleko, len niečo do dvoch kilometrov, ale bez dobrej ornice sa nedalo hospodáriť inak, len tak, že sa museli preorientovať na chov oviec. Jediné potešenie a radosť mali z toho, že už aj ich syn Vladko dorástol, takže pri pasení oviec sa striedal so svojím otcom, teda so svákom Ďurom. Veru, keď som sa teraz s nimi dal do reči, skoro nič iné som od nich nepočul, len nadávky a preklínanie komunistov. No na druhej strane aj chválu na môjho otca, ktorý vraj tak dobre poznal, čo je to bolševizmus! Nuž, boli to krušné časy pre moju rodinu, kde v génoch bola zakódovaná tvrdá hriňovsko-detvianska nátura. Preto sa tí nedali len tak poľahky zlomiť! Radšej sa trápili a lopotili, ale s vedomím že na svojom!
Samozrejme, navštívil som aj sestru Milku, ktorá si s mužom postavila v Lučenci nový dom a v kresťanskej láske vychovávala svoje tri deti. Nezabudol som ani na pani učiteľku Urdovú, veď s jej synom Jánom som sa ešte stále kamarátil. On sa už tiež prehupol do druhej polovici štúdia na gymnáziu, a jeho snom bolo potom študovať medicínu, čo sa mu napokon splnilo. Stretol som sa aj s Jánom Koškom. Tetka Ilonka mi hneď ešte pri tejto návšteve povedali, že aj starý Koška vstúpil medzi prvými do družstva, len aby svojim deťom, ale najmä nadanému Janovi nezahatal cestu v ďalšom štúdiu, keďže už vtedy mal vyhranené literárne sklony. I otca som si navštívil, ktorý rôznými prístavbami si zveľaďoval svoju usadlosť v Zelenom pri Poltári. On svoje názory však nemenil a mal ich stále rovnaké. Pri tejto návšteve som sa ho aj spýtal, že či nemá z tých súdruhov strach, keď ich tak slovne viackrát britko počastuje? Na moju poznámku zareagoval tak, ža sa iba pousmial a sarkasticky na ich adresu utrúsil tieto slová: „ Ďulko, keď som sa ja tu na koči prevážal, tak oni s holým zadkom okolo mňa behali, aby som ich niečim počastoval, a teraz by som sa ich mal báť?!”
Ani som sa nenazdal a prázdniny mi ubehli ako voda. Už nadišiel čas, že by som sa mal prihlásiť v ďalšej vojenskej škole v Martine. Mesto som trochu poznal, veď napokon som tu mal aj svoju tetku, maminu sestru, ktorá bývala v Záturčí, takže som sa tu cítil skoro ako v Lučenci medzi svojími. Kasárne 4. čs. brigády rozprestierajúce sa na samom severnom okraji mesta sa mali stať na celé tri roky mojím ďalším vojenským domovom. Dokonca sem do Martina prišiel bývať aj môj brat Jano. Jeho žena Anna, začala pracovať v tunajšej nemocnici. Vojenský život som už poznal, preto nejaké zvláštne prekvapenia som ani neočakával. Vedel som, že tu pôjde do tuhého, lebo odtiaľto ak dokončím školu, odídem bohvie kam, kde už budem žiť samostatne a nezávisle v niektorom vojenskom útvare. Profesia optika, ktorú som si zvolil sa mi páčila, ale ako ju využijem u útvaru, to som veru nevedel. S touto špecializáciou som skôr pomýšľal že sa dostanem do niektorého zbrojárského závodu, ale to bolo ešte všetko vo hviezdach.
Moji starší kolegovia, poslucháči druhého a tretieho ročníka sa nám zo začiatku snažili robiť vojnu ako remeň. Po čase sa ale veci dali do normálnych koľají a na vychádzkach sme sa natoľko spriatelili, že sme si napokon aj vcelku dobre rozumeli. Ja som za tie dva roky podrástol až na stosedemdesiatri centimetrov, takže som medzi ostatnými poslucháčmi už nevypadal ako zelenáč. Ale pre svojich rožňavských kamarátov som bol stále ešte „syn pluku.” Tu som sa už nenechal oslovovať priezviskom Žiak, ale iba Suja. Tak aj v tejto veci sa pomery trocha znormalizovali. Rovnako ako v ŠDD, aj tu sme boli rozdelení do čiat a rôt. Tieto jednotky boli už dotvorené podľa odbornej špecializácie, ako napr. rota delostreleckých technikov, alebo čata pyrotechnikov, optikov, a od roku l955 aj čata rádiolokačných technikov a t.p.
Sem do Martina už pribudli aj nové tváre z ďalších vojenských stredných škôl, ale veľa ich prišlo dokonca aj od útvarov, najmä ak mali robotnícky pôvod a k tomu ešte aj maturitu. Takýchto chlapcov priam agitovali do vojenských učilíšť, vraj so sľubnou dôstojníckou kariérou?! No do tohto vojenského technického učilišťa mali prednosť najmä chlapci vyučení. A to predovšetkým z nižších sociálnych vrstiev, ktorí mali maturitu. V oboch prípadoch pre ich prijatie bolo hlavným kritériom - vyhovujúci triedny sociálny pôvod. Ale takýchto záujemcov, ktorí by zodpovedali týmto kritériam a navyše mali aj maturitu, veru veľa nebolo. Preto prijímali aj vyučených z učňovských škôl, a to i bez maturity, no s odpovedajúcim triednym pôvodom. Najmä ak skončili základnú vojenskú službu. Tí si potom maturitu dopĺňali v polročných kurzoch počas štúdia.
Po polroku, z príkazu ministerstva obrany moju špecializáciu vojenských optikov zrušili a mňa začlenili k odboru delostrelecko-technickému. V Delostrelecko-technickom učilišti prevažovali už výlučne predmety odborné. Z jazykov bola povinná iba ruština a oproti ŠDD, kde nás učili väčšinou učitelia z civilu, tu prednášali zväčša iba dôstojníci.
Popri vševojskových predmetoch, ktoré musel ovládať každý vojak z povolania, akými boli napríklad taktická príprava , chemická, ženijná, spojovacia, topografická príprava, sme mali aj ďalšie vojenské predmety, najmä technického charakteru. Patrili sem: technické kreslenie, mechanika a časti strojov, optika a optické prístroje, pyrotechnika, mechanické opracovanie kovov, zváranie, opravy pozemných zbraní, delostrelecká a v treťom ročníku k tomu pribudla aj rádiolokačná a raketová technika a t.ď.
Z veliteľov čiat si spomínam na poručíka Boreckého, ktorý bol na tú dobu dôstojník dostatočne vzdelaný a inteligentný. I tu prevládali väčšinou českí velitelia a pedagógovia. Z nich by som spomenul optika nadporučíka Havrana, pyrotechnika nadporučíka Vágnera či poručíka Sudického. Ruštinu nám prednášal rozhľadený a inteligentný poručík M. Mazal, delostrelecké účtovníctvo vynikajúci a úzkostlivý puntičkár, nadporučík A. Dvořák, delostreleckú techniku náčelník učebnej skupiny major Kupka a nadporučík Kubát, taktickú prípravu J. Dvořák a ď. Zo Slovákov si spomínam na poručíka Ribaniča, ktorý nám prednášal strojnú technológiu, ale aj na vynikajúceho matematika Chropovského, telocvikára F. Rudého a ďalších, ktorých bolo ale menej než Čechov.
Ubytovaní sme boli v starých murovaných budovách, hneď severne od martinského športového areálu, takže napríklad futbal sme sledovali z okien naších izieb. Ďalej smerom severným sa začínali stavať už aj nové kasárenské budovy, ktoré stavali vojaci z pomocných technických práporov /PTP/, a tých sme jedným slovom nazývali „pétepáci.“ Boli to vojaci, ktorí v socialistickom systéme mali pošramotený kádrový profil, napríklad synkovia živnostníkov, majetnejších sedliakov, ktorých nazývali kulaci, ale i ďalších, najmä z radov tzv. buržoáznej inteligencie. „Pétepáci“ boli vojaci od nás starší a veľa ich bolo aj s vysokoškolským vzdelaním. Za svoju prácu v prospech armády dostávali aj isté finančné ohodnotenie, ktoré dosť výrazne prevyšovalo náš nízky „žold“, ktorý sa pohyboval iba okolo sto korún mesačne, takže oni nikdy netrpeli nedostatkom peňazí. Nuž poniektorí sme sa s ními preto aj radi kamarátili, najmä na zábavách., kde sme spolu udržiavali vcelku priateľské vzťahy. Oficiálne sa nám s nimi stýkať ale neodporúčalo, lebo sme to mali zakázané.
Aj tu v Martine som chodil do služieb, no zväčša iba do kuchyne ako dozorný, teda som pokračoval v tradícii započatej už v Rožňave. Preto som nikdy čo sa týkalo stravy, nedostatkom netrpel. Táto výsada mi pomáhala aj k lepšiemu udržaniu kamarátskych vzťahov zo študentmi vyšších ročníkov, ale aj s mojími rovestníkmi.
V tejto súvislosti, keď som tu spomenul vzájomné vzťahy, si spomínam na prvú návštevu izby poslucháčov tretieho ročníka, ktorí boli skoro všetci v hodnostiach čatár, rotný a staršina. Hodnostné označovanie sme v tejto dobe mali podľa vzoru sovietskej armády. Raz, ako som tak večer vošiel na izbu týchto tretiakov, a keďže boli vyzlečení, nevedel som kto má akú hodnosť, tak som sa pozdravil celkom obyčajne ako v civile: „Dobrý večer vám vospolok, priatelia!” Tu jeden horlivec vyskočí z postele, a ako som si to neskôr zistil, bol síce tiež poslucháč a volal sa Z. Fojtík, ale v hodnosti staršinu. Na nárameníkoch sa táto hodnosť vtedy označovala asi dvojcentimetrovou širokou červenou páskou v podobe ležiaceho písmena „ T ”. U delostrelcov v čiernom poli mala farbu červenú. A tento, hodnosťou ale aj funkciou staršina, ma vojenským spôsobom vykázal za dvere, lebo sa mu môj pozdrav nepáčil. Samozrejme, že celá izba by sa bola na môj účet rada pobavila, pretože všetci očakávali že sa vrátim a pekne po vojensky sa predstavím. Ale keď nič dôležité som nepotreboval vybaviť, tak som im zábavu na môj účet nedožičil a odišiel som preč. Potom som sa bližšie o tom staršinovi poinformoval, čo je zač tento poslucháč? Vtedy som zistil, že veľká väčšina ich sem prišla pred dvoma a troma rokmi od bojových útvarov, ako tzv. robotnícke kádre. A už počas vojenskej základnej služby si svojou horlivosťou vyslúžili tieto vysoké podôstojnícke hodnosti, čo ich z tohto titulu vo vojenskom učilišti predurčovalo k tomu, že boli ustanovení do funkcií, ktoré týmto hodnostiam aj prináležali. A niektorí z nich to dotiahli až do najvyššej podôstojníckej hodnosti „staršinu“. Títo nám potom takýmto striktne vojenským spôsobom chceli ukázať svoju moc. Neskôr som s ním tu vo Vyššom delostreleckom učilišti slúžil ako dôstojník. A veru som mu túto príhodu neraz pripomenul, čo on vždy obrátil na žart. Bol to ale dôstojník, ktorý aj neskoršie vojnu citovo silne prežíval. Ba, dalo by sa povedať, že pri uplaňovaní vojenských povinností do života vojakov a pri dodržiavaní predpisov bol až fanaticky dôsledný. Takže jeho povahová črta či vlastnosť, ktorú mal už ako študent, mu zostala natrvalo.
Keď som sa tu už zmienil o vojenských hodnostiach, rád by som v tejto súvislosti chcel zdôrazniť jednu zásadnú vec, ktorú som ja len ťažko chápal, a jej význam som si uvedomil až neskoršie. Jednalo sa o vojenskom povyšovaní tu na tejto škole. Ale platilo to aj o povyšovaní u vojenských útvarov vôbec, ktoré sa v socialistickej armáde začalo vtedy uplatňovať. Podľa predpisov pre vojenské školstvo platila pri povyšovaní zásada, že toto by malo byť až po uplynutí istého počtu odslúžených rokov, a v našom prípade aj na základe prospechu. Paradoxom však bolo, že tí poslucháči, ktorí boli bez stredoškolského vzdelania, ale mali správny sociálny pôvod, a navyše ak boli aj po vojenskej základnej službe, tak spomedzi nás mali najvyššie hodnosti. A keďže sme všetci museli byť v ČSM, v čele ktorej boli triedne a ideologicky tí najuvedomelejší, ako sa zorlivcom hovorilo, tak vlastne oni rozhodovali aj o povyšovaní do vojenských hodností. Lebo členovia výboru tejto zväzáckej organizácie dávali k tomu odporúčanie i súhlas. Až vtedy viacerí veľmi rýchlo pochopili, že byť vo vedení tejto organizácie prináša množstvo výhod, preto tí, čo bažili po kariére, boli vlastne medzi prvými, ktorí cez funkcie v ČSM vstupovali i do radov KSČ. A tu, táto ich prehnaná vojenská horlivosť niekedy nadobúdala až groteskných rozmerov. Normálny človek s citom a taktom, najmä keď netúžil byť v strane, sa im nemohol, a veru veľakrát ani nechcel vyrovnať, lebo by sa sám pred sebou musel hanbiť. A pretože velitelia, až na výnimky, boli z rovnakého cesta, tak si veľmi dobre rozumeli, napríklad aj v donášaní všelijakých informácií na ostatných, čo sa mne osobne veľmi priečilo a z duše som to nenávidel. Z nich si potom velitelia čiat vytvárali svojich zástupcov, lebo teraz sa už napríklad funkcia „starší čaty“ premenovala na „zástupcu veliteľa čaty.“ Celý systém povyšovania do vojenských hodností bol potom taký, - že aj na tú najnižšiu veliteľskú funkciu, počínajúc veliteľom družstva, kde bola predpísaná hodnosť slobodníka alebo desiatnika, až po funkciu staršinu roty, kde už bola stanovená hodnosť buď rotný alebo staršina, - sa dotváral na princípe, ktorý by zodpovedal iba triednym a ideologickým predpokladom. Vedomosti či schopnosti alebo inteligencia, boli v tomto prípade celkom nepodstatné.
Napokon takto chápané a praktizované povyšovanie vyústilo do takého bizarného stavu, že neskoršie, no najmä v dobe normalizácie v sedemdesiatych rokoch, rôzni funkcionári armády svojím udavačstvom, pätolízačstvom, ale predovšetkým tzv. čistkami, ktoré organizovali a sami aj robili, si napokon vyslúžili povýšenie i do hodnostíi plukovníkov, a to bez patričného vzdelania. Pritom zodpovední funkcionári na ministerstve obrany sa vôbec nepridržiavali predpisov, ktoré im prikazovali, že pre takúto vysokú dôstojnícku hodnosť je stanovené vysokoškolské vzdelanie a zodpovedajúca funkcia! A boli vraj prípady, že poniektorí nemali ani maturitu! Nuž čo k tomu ešte viac dodávať?!
Vráťme sa ešte späť, ale do príjemnejších spomienok, ktoré som prežíval ako poslucháč vojenského učilišťa, tu v Martine.
Samotné mesto Martin so svojím divadlom Slovenského národného povstania bolo chválabohu v mojich mladých študentských rokoch ako liahňou, tak aj vyhňou, v ktorej sa kovali vynikajúce herecké osobnosti celého slovenského divadelníctva. Pre mňa ako obdivovateľa a tak trochu i aktéra hereckého umenia, to malo nesmierne veľký význam, lebo po stránke kultúrneho vyžitia som si prišiel na svoje. Vtedy tu pôsobili vynikajúci činoherní herci, ako napr.: J. Króner, F. Zvarík, C. Filčík, E. Horvát st., E. Romančík, T. Bogdan, J. Vrzala, N. Hejná, E. Nosáľová a veľa ďalších. Na ich predstavenia škola zakupovala vždy dostatok vstupeniek, za ktoré poslucháči nemuseli ani platiť, lebo sa rozdeľovali podľa požiadaviek či v podobe odmien. Dokonca herci medzi nás aj často chodili na rôzne debaty. Veď nie jeden dôstojník si tunajšiu herečku vyvolil i za manželku, ako napríklad J. Sudický, M. Mazal a iní.
Aj Matica slovenská bola významným kultúrnym centrom celého Slovenska, kde sme poniektorí radi chodili najmä do knižnice. Tu bolo k dispozícii nepreberné množstvo rozmanitých kníh, či už z oblasti prózy, ale aj technická literatúra zo všetkých možných odborností, no aj spoločenskovedná literatúra, beletria a iné žánre. Ja popri povinnej technickej literatúre som sa začínal zaujímať už aj o dejiny a filozofiu.
- pokračovanie v 2. časti -