J.Suja-Žiak:filozofia, história a politológia

MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK - ZO ŽIVOTNÝCH OSUDOV. ÚVOD. Dňa 4. mája 2004 uplynulo 85 rokov od tragickej smrti nášho navýznamnejšieho vedca-astronóma, diplomata, politika a vojaka M. R. Štefánika. A keďže táto smutná udalosť bola bezprostredne vyvolaná vznikom l .svetovej vojny, ktorej 90. výročie sme si tiež 28.júla toho samého roku pripomenuli, vybral som si na zodpovedanie otázok k Štefánikovej osobnosti človeka, ktorý nie je politikom, vyjadrujúcim sa k rôzným otázkam podľa straníckych či iných záujmov mocných tohto sveta, ale vedca-fyzika, vysokoškolského pedagóga a vojaka, plukovníka v.v., prof. RNDr. Jána Chrapana, DrSc., ktorý o tomto našom velikánovi, objektívne a pravdivo hovoril a písal ešte v dobe, keď sa na školách buď o Štefánikovi vôbec neprednášalo, a keď, tak sa iba jednoducho konštatovalo, že je to: „Slovenský buržoázny politik, astronóm a generál francúzskej armády.“ Keď som v roku l990 v rámci reaktivácie nastúpil späť do armády /VVTŠ L. Mikuláš/, a na vtedy novoustanovených spoločenskovedných katedrách nebolo pre mňa ako filozofa učitelské miesto, lebo tie už stačili obsadiť práve zrušení politickí pracovníci z vojenských útvarov, tak ste ma Vy, pán profesor Chrapan, vtedy prichýlili na katedru fyziky. Bolo to za kurióznej situácie, keď bývalý kádrovák, vtedy už ustanovený do funkcie vedúceho personálneho oddelenia, si poplietol biofyziku s klasickou fyzikou. Lebo keď videl v mojich osobných dokladoch, že som navštevoval aj postgraduálny kurz z biofyziky, telefónicky Vám zavolal a spýtal sa, či nemáte pre mňa voľné miesto. Darmo som sa mu vtedy snažil vysvetliť, že medzi klasickou fyzikou a biofyzikou je dosť podstatný rozdiel. Chudák, kádrovák to nechcel za nič na svete pochopiť, len ma po vojensky odbyl slovami „fyzika ako fyzika.“ Nuž veru, tak som sa stal členom katedry fyziky. Vy ste sa vtedy na mňa obrátili s otázkou, či by som nemal záujem o zostavenie bibliografie M. R. Štefánika. Ponuku som prijal, no a pri tejto bibligrafickej činnosti som si prezrel aj prácu, ktorú ste predniesli ešte niekedy v 80. rokoch pred poslucháčmi - učiteľmi vysokých škôl a členmi Jednoty slovenských matematikov a fyzikov. Príspevok bol aj publikovaný v Zborníku, pod názvom:„Astronomické práce M. R. Štefánika.“ A ku podivu, po jeho prečítaní som bol milo prekvapený objektívnym a uznanlivým prístupom, s ktorým ste - aj napriek tomu, že to ešte nebolo v móde - veľmi otvorene a bez obáv z následkov pred početnými účastníkmi vedeckého seminára Štefánika očistili a jednoznačne označili za pozoruhodného vedca /prihliadajúc aj na jeho mladý vek/, ktorý si „zasluhuje náš obdiv a úctu.“ Pritom ste si aj explicitne neodpustili kritickú, adresnú poznámku, že ho ešte stále v rozličnej literatúre uvádzajú, /Kolektív: Pyramída l72, l984, s. 5487/ pod vtedy hanlivým označením, citujem: „Slovenský buržoázny politik, astronóm a generál francúzskej armády.“ Dnes ako vieme, je táto krivda, že bol iba generálom francúzskej armády, už napravená. No trvalo to veľmi dlho, kým k jej náprave došlo, lebo to sa malo stať ešte za Masaryka pri dotváraní a vzniku l. ČSR! Veď bol generálom jednej najvýznamnejšej armády víťazných dohodových mocností a svojím organizovaním zahraničného odboja, hneď od vypuknutia vojny, ešte iba v hodnosti poručíka, no s bohatými diplomatickými skúsenosťami a kontaktami v najvyšších politických kruhoch, mu takáto hodnosť ptináležala, a to hneď po vzniku 1.ČSR! Pretože on pre jej vznik spravil nesmierne veľa, takže to mala byť prvrodá úloha vtedajšej novoustanovenej vlády. Ale ani napriek tejto skutočnosti sa z nepochopiteľných príčin tak nestalo?! A veru niet sa ani čo čudovať, lebo Masaryk otázku vlastnej armády pochopil až vtedy, keď mu ju pripomenul americký prezident W. Wilson. Lebo na jeho otázku, ako by Amerika mohla pomôcť pri ustanovení republiky, ak dôjde k porážke spolkových mocností, Wilson Masarykovi vtedy odpovedal: bez vlastnej armády vytvoriť štát je nemožné. No a Štefánik túto otázku pochopil už na začiatku vzniku vojny. Napokon aj preto sa stal hlavným organizátorom vojenských skupín a jednotiek v zahraničí, lebo nik z členov vtedajšej Národnej rady nemal k tejto najvýznamnejšej činnosti /celého zahraničného odboja/ lepšie predpoklady ako on. Druhá otázka, nad ktorou by sa naši súčasní politici mali zamyslieť, je ustanovenie štátneho sviatku SR na deň 30. októbra l9l8, keď sme sa v tento deň Martinskou deklaráciou prihlásili k vytvoreniu spoločného štátu s Čechmi. Veď náš národ sa vtedy vymanil z tisícročnej maďarskej poroby, nehovoriac o tom, že je to zároveň i zneváženie diela M. R. Štefánika. O čom sa presvedčíme aj z tohoto príspevku. To len tak naokraj. M. R. ŠTEFÁNIK AKO VEDEC-ASTRNÓM. Otázka: Po tomto mojom úvode, by som sa Vás chcel spýtať ako univerzitného profesora fyziky, z akých prameňov ste vychádzali pri hodnotení astronomických prác M. R. Štefánika? Myslím ešte na to socialistické obdobie, keď ste v Zborníku uverejnili jeho výsledky vedeckej práce pod názvom „Astronomické práce M. R. Štefánika“? Odpoveď: Jednalo sa predovšetkým o práce z oblasti astronómie, ktoré sú vo francúštine publikované v časopise francúzskej Akadémie vied - Comptes rendus. Sú tam uvedené stručné správy, ktoré Štefánik predniesol na zasadnutiach parížskej Akadémie. Mne sa dostali do ruky v slovenskom preklade Kataríny Pokornej, vydané Jánom Trnovským v Novom Meste nad Váhom ešte v r. l944. Otázka: Mohli by sme o Štefánikovi ako vedcovi - astronómovi, toho povedať aj viac? Priblížte nám jeho začiatky po skončení vysokoškolských štúdií a jeho odchod do Francúzska? Odpoveď: Veľmi rád zodpoviem, len mi dovoľte, aby som si mohol pri odpovediach vypomáhať určitými faktami z mojich už publikovaných prác, lebo pamätať si to množstvo rôzných mien a iných konrétnych udalostí, keď sa človek s tým bežne nezaoberá, je nemožné. Štefánik hneď po obhajobe dizertačnej práce „O novej hviezde v súhvezdí Cassiopea z r. l572“ a rigorózach z filozofie 9. 7. l904 u prof. Drtinu a prof. Hostinského, a tri mesiace nato aj z fyziky /l0. l0. l904/ u prof. Grussa a prof. Strouhala na Univerzite Karlovej v Prahe, ho promoval na doktora filozofie /PhDr./ dekan UK Jaroslav Vrchlický. Po istých úvahách či sa stať pedagógom alebo vedcom, a zhodou istých okolností, nevinímajúc ani lásku k Lidunke Bílej, sa po rozhovore s jej otcom, ktorý ako riaditeľ gymnázia ho bližšie oboznámil s pedagogickými zásadami a poznajúc jeho povahu mu učiteľské miesto neodporúčal, sa Štefánik zrejme týmto cítil akoby odmientnutý. A tak chtiac byť „niekým a nie figúrkou... na šachovnici života“ sa rozhodol, že sa stane žiakom najslávnejšieho astronóma C. Flammariona v Paríži. Toto mohla byť jedna z možností, pretože príčin mohlo byť aj viac, prečo sa rozhodol odísť do Paríža. Otázka: A čo v Paríži, ako sa uviedol, ako začínajúci mladý vedec v astronomickom svete a navyše v cudzom prostredí? Odpoveď: Na začiatku 20. stroročia bolo vysťahovalectvo na Slovensku bežné, no len málokto so vzdelancov odchádzal do neznáma bez dopredu pripravených pozícií. Štefánik mal ale odporúčanie od prof. Zengra. Keď pricestoval do Paríža dňa 28. novembra l904, tak sa zastavil u sochára Bohumila Kafku, ktorý ho predstavil ďalším krajanom. Mladý Štefánik medzi nich dobre zapadol: rozprával im o svojich štúdiách v Prahe, o domove v Uhorsku a ťažkom živote slovenského ľudu v područí iného národa atp. Svojim rozprávačským umením a pritom taktným prístupom, akým dokázal ku každému z nich pristupovať, si okamžite získal ich náklonnosť a sympatie. Camille Flammarion ho tiež prijal, no o jeho bližšiu spoluprácu neprejavil veľký záujem. Ale mu prisľúbil, že ho predstaví Julovi Janssenovi, tiež veľmi uznávanému astronómovi svetového mena, ktorý však práve v tom čase odišiel do Talianska. Nebola to najlepšia správa, lebo nútená nečinnosť a čakanie ho psychicky, ale aj finančne dosť vyčerpávalo. Vo februári l905 dolieha na Štefánika veľmi vážna finančná kríza a vtedy pani Vrchlickej do Prahy píše aj toto: „Energia moja vzrastá tým postupom, akým sa vyskytujú prekážky. Ja sa však prebijem, lebo sa prebiť chcem!“ Keď už bola Štefánikova núdza neznesiteľná, nastal okamih zvratu. Camille Flammarion mu oznamuje, že ho predstaví Julovi Janssenovi, ktorý sa v prvých aprílových dňoch 1905 vrátil z Talianska. I keď ich rozhovor pre nie najlepšiu Štefánikovu franzúštinu viazol, Janssen pochopil, že má veľký záujem o hvezdáreň v Meudone. Vzal ho preto do nej na prehliadku a Štefánik hneď pri tejto prvej návšteve hvezdárne si povšimol, že výveva v laboratóriu /prístroj na zrieďovanie vzduchu - poz. J.S.-Ž./ by sa dala vylepšiť. Janssen mu navrhol, aby sa ju teda pokúsil zdokonaliť. Keď sa to Milanovi podarilo, Janssen ho pozval aj k nim domov na návštevu rodiny. Pritom mu navrhol, aby začal spolupracovať s jeho asistentom G. Millochaom. V následujúcich mesiacoch sa Štefánik s neľudským premáhaním svojej žalúdočnej choroby vrhol do neúnavnej a usilovnej práce. V hvezdárni pracoval viac ako l6 hodín denne, a pritom nik z jeho okolia nezbadal, že má bolesti. Koncom mája l905 navrhol Janssen Štefánikovi účasť na práci vo vysokohorskej pozorovateľni na Mont Blancu. Štefánik túto ponuku s nadšením prijal. Štyri dni im trval výstup k pozorovateľni, ktorá bola vo výške hodne nad 4000 metrov. Výprava vyrazila z Chamonix ráno l7. 6. l905 a spolu s Millochaom mali potom za úlohu sledovanie Slnka a Marsu. Štefánik o tom napísal: „Na samučkom vrchu Mont Blacu vystaval slávny astronóm Janssen malinkú hvezdáreň. Je to drevená budova, hodne vysoká, ale dnes už po prvé poschodie zasypaná snehom. Zariadenie je veľmi jednoduché. Niet postele, niet kachieľ, cez strechu sa svieti, vnútri plno snehu...“ Výstup do tejto pozorovateľne Štefánik absolvoval šesťkrát. No hneď táto prvá strastiplná cesta a pobyt na streche Európy, ako aj problematický zostup, priniesli Štefánikovi uznanie a obdiv. Janssen ho po tejto úspešnej práci na Mont Blancu vyzval aj na ďalšiu výpravu, a to do Španielska, ktorá mala 30.8.l905 sledovať zatmenie Slnka v Alcosebre pri Valencii. Úspechom na tejto výprave dosiahol Štefánik u Janssena definitívnu dôveru, lebo španielska vláda Štefánika s Janssenom pozvala do Madridu, ale aj na prehliadku Barcelony, Toleda, Valencie, Burgosu a San Sebastiana. Štefánik potom odcestoval do Oxfordu na zjazd The Internacoinal Union for Corporation in Solar Research, kam ho pozvali na základe výsledkov jeho pozorovaní v Alcosebre. A to mal iba 25 rokov, a už taký úspech! Štefánik sa po týchto nezvratných úspechoch vracia domov do rodných Košarísk a Janssen medzi tým predkladá francúzskej Akadémii spoločnú správu „O spektroskopickom skúmaní počas zatmenia Slnka v Španielsku.“ Zdalo sa, že Štefánik definitívne dobyl Paríž. Dostal samostatnú pracovňu v Meudone, požíval dôveru Janssenovej rodiny, stal sa členom belgickej astronomickej spoločnosti, vyznáva lásku Márii Neumannovej, ktorá toto vyznanie prijíma, a predsa je nespokojný, píše: „Mal by som byť teda spokojný, v plnej miere vďačný osudu ... a predsa to tak nie je ... nebojím sa sveta, nie som svetu zodpovedný. Nech sa môj život skončí víťazne, alebo v stálych zápasoch - to mi je vcelku ľahostajné.“ Takto píše mladík, ktorého tlačí finančná núdza, lebo už výprava na Mont Blanc ho stála z vlastných úspor až 350 frankov: musí urýchlene splatiť úroky Tatrabanke v Turčianskom Sv. Martine, sporiteľni na Myjave a banke v Ružomberku. Márne sa uchádzal o štipendium Českej akadémie Františka Jozefa pre vedy, slovesnosť a umenia. Nepochodil. Aj preto sa zadlžuje u slúžky Janssenovcov, takže mu neostáva nič iné, ako požiadať prof. Vávru o pôžičku 350 zlatých. A aj napriek týmto problémom je tak výkonný, že Janssen môže predložiť francúzskej Akadémii za necelý polrok až päť Štefánikových vedeckých prác, kde stojí za pozornosť spomenúť: l/ „O novom zariadení spektroheliografu“, čo vzbudilo pozornosť aj u účastníkov zjazdu Medzinárodnej únie pre spoluprácu v bádaní Slnka, ktorá sa uskutočnila v Meudone v máji l907 a referoval o nej aj chicagský Astrophysical Journal. 2/ „O metóde umožňujúcej pozorovanie slnečnej koróny aj mimo zatmenia.“ 3/ „Príspevok k štúdiu infračerveného spektra“, vracia sa v ňom k výsledkom pozorovaní zatmenia Slnka v Španielsku. 4/ „O citlivosti sietnice na svetelné žiarenie“. 5/ „Zvratný heliometer“, čo svedčí o Štefánikových nevšedných technických schopnostiach. Otázka: Zdalo by sa, že Štefánik prežíva prvé roky v zahraničí a najmä rok l906 celkom vyrovnane. No nie je tomu tak, lebo jeho nespútateľný tvorivý duch mu nedá pokoj. Ustavične premýšľa o technických problémoch, ktoré sa mu stavajú do cesty; vlastnoručne zhotovuje nový telespektrograf, ale objavuje aj novú metódu, ktorá mu umožňuje štúdium slnečnej korony i mimo zatmenia slnka atp. Stále sa mimoriadne a činorodo aj inak prejavuje, nemám pravdu? Odpoveď: Áno, raz je to piestový olejový regulátor a stabilizátor denného chodu ďalekohľadu, druhý raz automatický regulátor prúdu, inokedy vývoj nového typu goniometra, alebo návrat k myšlienke mechanickej výhybky. Vždy ho čosi trápi. Tak napríklad začiatkom marca l906 navrhol spolu s Flammarionom, astronóma sloveského pôvodu dr. Jána Wágnera, za člena Société Astronomique. A veľmi dobre sa Štefánik prispôsobil aj parížskej noblese. Na jeho premenu v elegantného Parížana si v tomto období spomínajú: jeho priateľka R. Svobodová, ale aj literárny kritik F. X. Šalda, ktorý sa s ním zoznámil práve u Svobodovcov v Prahe. Štefánik v tom čase študoval filozofické diela H. Poincaré a podľa Šaldu, s ktorým viedol filozofické dišputy, mu imponovalo Poincarého spájanie prísnej analýzy pojmov s tvorivou odvahou a skepsy s entuziazmom. A hoci naplno absorboval a aj sám dotváral kultúru Západu, Štefánik ostával, podľa Šaldu, vždy zrastený s rodnou slovenskou kultúrou. Za povšimnutie stojí ešte spomenúť, že v apríli l907, bol Štefánik takmer mesiac pripútaný na lôžko pre chorobu žalúdka. Vtedy sa o neho stararala celá Janssenova rodina. Janssenova dcéra Antoinette Marie mu dokonca ponúkla, v snahe udržať ho v Meudone, aj miesto riaditeľa po svojom otcovi. Chorý Štefánik sa ale dozvedel, že jeho neprajník Deslanders sa chystá urobiť pokusy s farebnými filtrami. Bola to jeho metóda, ktorú si vylepšil a aj samotné pokusy boli jeho, lebo na nich pred ochorením sám pracoval. Vtedy vstal z postele a rozhodol sa ešte nevyliečený prácu dokončiť, aby ju mohol odovzdať Janssenovi ako správu pre Akadémiu. V tomto roku uskutočnil ešte aj ďalší výstup na Mont Blanc v sprievode Millochaua a horských vodcov. Vtedy na vrchole zotrval 9 dní. Keď sa asi po mesiaci vrátil do Chamonix, bol tam už ruský astronóm a žiak Janssenov Alexander Ganskij, ktorý sa tiež pripravoval na výstup, aby potom študoval z Mont Blancu rotáciu Venuše a povrch Jupitera a Merkúra. Štefánik sa bez váhania k nemu pridal a na vrchole sa zdržal 7 dní. Výsledky oboch pobytov potom Štefánik uverejnil v správach: „Štúdium telurických čiar“ a „Fotografické štúdie telurických čiar v infračervenom spektre.“ Týmto sa zároveň Štefánikove práce v Paríži prerušujú a nastáva uňho istý útlm. Otázka: Čo prinútilo Štefánika k prerušeniu jeho nadmieru plodného a tvorivého úsilia, choroba alebo aj iné problémy? Odpoveď: Tento prvý úsek jeho života v zahraničí bol naozaj veľmi úspešný, veď do roku l906 publikoval zo svojich astronomických pozorovaní viac ako polovicu z dvanástich vedeckých štúdií. No v septebri l907 čakalo na Štefánika nemilé prekvapenie: Janssen sa stal čestným riaditeľom a vedenie hvezdárne prevzal v Meudone Deslandres, ktorý mu násilne otvoril laboratórium, vzal mu ďalekohľad a dal vyprázdniť aj jeho byt. Zrejme nezniesol pod sebou schopnejšieho astronóma i keď dôvody mohli byť aj iné. Štefánik vtedy pochopil, že ako cudzinec nemá žiadne vyhliadky a v nerovnom boji s uznávaným domácim vedcom nechcel súperiť. Otázka: Zdá sa, že Štefánik to veru v Paríži nebude mať pod novým vedením hvezdárne ľahké, veď to je krutá nespravodlivosť že ho niekto jednoducho z kancelárie vyhodí, takpovediac na ulicu, a to ešte pri toľkých úspechoch ktoré dosiahol?! Kam pôjde, čo ďalej podnikne? Odpoveď: Našťastie parížska Akadémia si jeho prácu vážila a tá mu vtedy ponúkla, aby si pripravil expedíciu do strednej Ázie, kam by mal odísť pozorovať zatmenie Slnka. Pritom okrem úradného poverenia nedostal na cestu ani frank. A tu mu pomohol jeho priateľ E. Schaer zo Ženevy, ktorý mu ochotne požičal svoje astronomické prístroje a Márie Neumannová mu zaobstarala 6 500 zlatých. Svetlým bodom v tomto nie najlepšom položení bol aj fakt, že sa mu ponúkala možnosť vybudovať počas pracovného pobytu na Pulkovskej hvezdárni spektroheliografické laboratórium. Cestou do strednej Ázie sa Štefánik zastavil v Prahe u Márie, navštívil priateľov, rodinu v Košariskách, i svojho brata Igora na Dolnej zemy v Palanke, no a pobudol aj v Petrohrade. V Pulkove ho privítal jeho priateľ A. Ganskij a spolu sa potom odobrali do Ura-Ťube v samarkandskej oblasti Turkestanu. Keď tam dorazili, tak „v okamihu zatmenia bolo oblačno“, takže iba ľutoval koľko bolo „groší, námahy ba i zdravia obetované - márne.“ Po ceste Ruskom navštívil Štefánik v Jasnej Poľane Lva Nikolájeviča Tolstého, ale aj svojho krajana, osobného lekára tohto slávneho spisovateľa, Dušana Makovického. Po návrate do Paríža Štefánika roztrpčili opätovné výpady Deslandresa, ktorý na marcovom zasadnutí Akadémie vyhlásil, že úpravu spektroheliografu, ktorú navrhli Štefánik a Milloscheu, on už vraj dávno používa. Na druhej strane ale Štefánika podporila Francúzska astronomická spoločnosť, keď mu udelila Janssenovu cenu „za početné práce, uskutočnené na montblanskom observatóriu a uverejnené v Správe Akadémie.“ Vianoce l907 trávil u rodičov na Košariskách a tu ho zastihla aj smutná správa o smrti jeho parížskeho dobrodinca Janssena. M. R. Štefánik v roku l908 vystúpil na Mont Blanc ešte tri razy a dovedna tam zotrval 9 dní. Počasie, ktoré vtedy prevládalo mu nedovoľovalo nič iné, len meteorologické pozorovania. V tomto roku vlastne urobil svoj posledný výstup: odmontoval všetky prístroje a nechal ich zniesť do Chamonix. Zmieňuje sa o tom takto: „Zdá sa mi, ako by som stratil kus života,“ píše 6. 9. l908 svojim rodičom, hneď po tom, ako bolo jasné, že s astronomickým pozorovaním na vrchole je koniec. Štefánik ešte niekoľko mesiacov zotrval v Chamonix, ktoré mu nepriniesli žiadne vedecké výsledky, zato však získal úspechy spoločenské: veď sa tu zoznámil prostredníctvom Vallota s kúpeľnými hosťami, ako napríklad s manželkou amerického veľvyslanca v Berlíne D. J. Hilla, s jeho dcérou Catherin a s neterou admirála S. Newcomba, Mc Geovou, ale získal si tu priazeň aj senátora Émila Chautempsa atp. No napriek týmto nepochybne užitočným známostiam, l7. l. l909 Márie Neumannovej píše: „ ...bojím sa, že ďalší môj život bude sa podobať telesám nebeským, ktoré sa s úžastnou rýchlosťou rútia z všehomíra, leskom svojim očarujú pozorovateľov, a v podstate sú len mŕtve, stuhlé balvany - bez stopy života ...“ Otázka: Naozaj sa jeho ďalší život začal podobať nebeským telesám, ktoré očarujú iba leskom a v podstate sú mŕtve - bez stopy života? Alebo je to len akási dočasná nostalgia, ktorá na neho doľahla a po jej pominutí to bude skôr ďalší jeho činorodý kus cesty? Odpoveď: Tá druhá Vaša otázka sa vrchovate naplnila, i keď k nejakej tej žiarivej kométe by sme ho mohli prirovnať, no dozaista by to nebola kométa bez hlbokých stôp života. Ale pozrime sa na tento jeho, v istom zmysle, nový úsek života ešte bližšie a držme sa faktov. Štefánik sa s dôverou obracal na dobrých priateľov, a ako som sa už vyššie zmienil, jedným z nich bol aj Emil Schaer zo Ženevy. Nuž počas svojho pobytu v Chamonix ho aj tentokrát šiel navštíviť, lebo mu už predtým vo svojej dobre vybavenej dielni postriebroval zrkadlá heliostatu. A pri tejto návšteve sa spolu dohodli, ži si vybudujú observatórium, v ktorom by mohli „spolupracovať v prospech vedy a pre čistú radosť.“ Štefánik sa mal postarať o mecénov a tým aj o finančnú stránku projektu, a Schaer zas dá k dispozícii svoje astronomické prístroje. Štefánik sa hneď pustil do hľadania vhodného miesta pre ich spoločnú hvezdáreň. S Chautempsovými odporúčaniami odchádza do severnej Afriky, do francúzskych dŕžav v Alžírsku. Tentokrát jeho nová misia je už obohatená aj novým projektom, a to budovaním bezdrôtovej telegrafie vo francúzskej koloniálnej ríši. A nebol by to on, keby ho táto nová forma spojenia nebola zaujala natoľko, že sa ňou dôkladne oboznámil, lebo pre astrómov je to prenáramná vymoženosť. Nehovoriac o jej možnostiach využitia aj v ďalších oblastiach, ako napríklad vo vojenstve atp. A práve v tomto období, so stále viac napätou medzinárodnou situáciou o možnom vojenskom konflikte kdekoľvek na svete, by bezdrôtová telegrafia bola nedoceniteľná. Preto strategický význam takéhoto spojenia mal pochopiteľne charakter prísneho štátneho tajomstva a Štefánik sa i v tejto úlohe mimoriadne osvedčil ako veľmi spoľahlivý a kreatívny diplomat. Z Afriky sa späť do Paríža vrátil 9. mája l909, a to cez Maltu, Sicíliu a Taliansko s poznatkom, že klimatické pomery na okraji Sahary nedovoľujú úspešné hvezdárske pozorovania. No a čo sa týka jeho utajenej misie, tie sa na verejnosť nedostali. Svojho plánu o postavení vlastnej hvezdárni sa ale nevzdáva a začal uvažovať o Polynézii. Ťažko sa mu však zháňali peniaze. Ing. Gustáv Eiffel mu síce poradil, aby sa radšej uchádzal o miesto na observatóriu v Nizze, no Štefánik v obave, že v konkurze ako cudzinec by nemusel uspieť, sa Eiffelovi poďakoval a upriamil sa k realizácii svojej pôvodnej myšlienky o postavení vlastnej hvezdárne. V tomto období sa začínajú rysovať aj nové možnosti v oblasti začínajúcej aviatiky, lebo sa celkom vážne začala presadzovať myšlienka lietajúcich strojov ťažších ako vzduch. Santos Dumont už v r. l906 ako prvý v Európe preletel na stroji opatrenom vrtuľou vzdialenosť l00 m. V r. l909 Louis Blériot už prekonal Lamanšský prieliv a to priemernou rýchlosťou 60 km /h; V tom čase si jednotliví aviatici stavali vlastné stroje, no Štefánik aby si zarobil peniaze na hvezdáreň, bol rozhodnutý im tieto stroje testovať. Ale neboli to len peniaze, mal potešenie z lietania a aj istú ctižiadosť. Veď preňho to bol redovšetkým záujem o konštrukciu týchto leteckých drakov. Z českým konštruktérom Ľ. Očenáškom sa dokonca pomýšľal zúčastňovať aj rôzných súťaží a exibícií, pričom by sa o finančný výnos boli podelili. Skôr však ako došla priaznivá správa z Prahy o tejto možnej spolupráci, bol už vychystaný na cestu do Tichomoria. Otázka: Myslím, že to nebol vcelku šťastný nápad, ktorý by mu umožnil testovanie nových strojov alebo sa zúčastňovať exibícií, nemyslíte? Odpoveď: My to teraz takto chápeme, ale on bol vtedy pevne rozhodnutý zúčastniť sa týchto novátorských podujatí, lebo naozaj potreboval peniaze na ďalšie astronomické pozorovania Slnka, pretože to bolo spojené so stálym cestovaním po svete, a takáto možnosť leteckej akrobacie či testovania nových strojov, to bola ponuka, ktorá sa len ťažko odmieta. A navyše, letectvo - to bola jeho vášeň. Na Tahiti Štefánik odcestoval v apríli l9l0 s utajeným poslaním bezdrôtového spojenia, najmä v súvislosti s dokončovacími prácami pri budovaní Panamského prieplavu a snahou nemeckej firmy Telefunken, uchytiť sa v Ekvádore. Na cestu sa vydal cez Spojené štáty, sprevádzaný krajanom a predsedom Národného slovenského spolku A. S. Ambrosem. Koncom apríla l9l0 už bol na ostrove. Rýchlo sa spriatelil s domorodcami a ich pomocou tu založil tri meterologické stanice, ktoré si domorodci po jeho zacvičení aj sami obsluhovali. Za svoju vlastnú vedeckú úlohu si stanovil sledovať Halleyho kométu, ktorej chvostom mala Zem vtedy prejsť. Ale pre zamračené počasie sa jeho pozorovanie nesplnilo. Na vyvýšenine nad mestom Pappete, blízko pozorovatelne, si pre seba postavil drevenú chatu, v ktorej býval až do júna l9ll, kedy odišiel na ostrov Vavau v súostroví Tonga. Tu pozoroval zatmenie Slnka ešte spolu s anglickými astronómami a s učenými austrálskymi jezuitmi. Vedúci austrálskej výpravy, páter Cortie vtedy vyhlásil: najhodnotnejšie výsledky z pozorovania Slnka dosiahol francúzsky pozorovateľ Štefánik. Okrem tohto pozorovania sa v druhej polovici apríla l9l2 zúčastnil aj ďalšej výpravy s profesorom G. Bigourdanom, aby v pevnosti Cormeilles en Parisis pozoroval ďalšie zatmenie Slnka. Počas svojich potuliek po Oceánii urobil Štefánik aj niekoľko archeologických objavov a menšie sochy starých Polynézanov si neskôr priniesol aj do Paríža. V júli l9l2 udelili Štefánikovi francúzske štátne občianstvo, takže od teraz môže v mene Francúzska v zahraničí vystupovať aj de jure ako Francúz. Dňa 24. augusta l9l2, Štefánik odišiel na oficiálnu a vopred avizovanú výpravu za pozorovaním zatmenia Slnka do Brazílie. Šiel s ním aj jeho tajomník a asistent v jednej osobe Jaromír Králiček. Po príchode do Ria de Janeiro boli hosťami aj brazílskej vlády. V deň zatmenia v okolí brazilského Sobrale pršalo, ale aj napriek tomu sa Štefánikovi podarilo získať aké-také nové skutočnosti, keď pomocou farebných filtrov postrehol, že pri nástupe zatmenia postupne mizne slnečné spektrum a pri konci zatmenia je jeho dopĺňanie v opačnom poradí. Pri svojom pobyte v Brazílii sa zúčastnil aj jednej porady, na ktorej sa jednalo o zriadení siete ombrometrických staníc s automatickou registráciou výdatnosti zrážok, tlaku vzduchu a teploty. Zariadenie pre tieto stanice sľúbil dodať z Paríža. Koncom roka l9l2 ale skonal jeho priaznivec a chránenec H. Poincaré. Tým sa jeho pozícia vo vedeckých kruhoch zhoršila, a tak sa rozhodol natrvalo odísť na Tahiti. Ešte predtým navštívil Slovensko, lebo mu v apríli l9l3 umrel otec, no a popri tom sa stretol s bratmi, ktorých upozornil na blížiaci sa začiatok vojny. DIPLOMATICKÁ A VOJENSKÁ KARIÉRA ŠTEFÁNIKA. Otázka: Ďakujem za zodpovedanie prvej časti: Štefánik ako vedec-astronóm. Ale on bol aj diplomat a vojak, generál francúzskej armády a dnes už aj slovenskej. No keďže ste zároveň aj vojakom a ja si veľmi živo spomínam, ako ste na Medzinárodnom seminári z dejín fyziky koncom septembra l999 vystúpili v Richňave pri Banskej Štiavnici s referátom: M. R. Štefánik - životné osudy, ktorý vyvolal veľmi živú a priaznivú odozvu všetkých prítomných. Veď napokon my dvaja sme o ňom ešte aj na izbe vtedy až do noci debatovali, takže by určite našich čitateľov zaujímalo, keby ste nám niečo povedali, ešte predtým než sa dostaneme k jeho vojenskej kariére, aj z jeho diplomatického života? Vo vojenskej akadémii v L. Mikuláši Vám túto otázku určite poslucháči často kládli, lebo po tak dlhej dobe zamlčovania a skresľovania jeho osoby, určite mali o problematiku okolo jeho osoby dozaista veľký záujem? Odpoveď: Rád si spomínam na naše semináre, ktoré sa pravidelme konali každým rokom poväčšinou vždy koncom septembra a spolu sme ich absolvovali asi všetkých dvanásť. A M. R. Štefánik? To bola vskutku vďačná téma, najmä po tak dlhej dobe jeho zakliatia. No a čo sa týka vojenskej akadémie, sám to dobre poznáte. Ale keď ste mi už túto otázku položili, zrejme aj preto, že sme spolu o vojenskej kariére Štefánika tiež toho veľa predebatovali, tak rád odpoviem. Chcem však hneď na začiatku pripomenúť, že jeho vojenskej kariére predchádzali veľmi dôležité aj diplomatické poverenia, ktorým sa Štefánik oddal celou dušou. A až teraz v tomto období začal v plnej miere dokazovať, že okrem vedy a odbornej erudície sú jeho schopnosti oveľa širšie. Prejavilo sa to predovšetkým v jeho spoločenských danostiach: mimoriadny šarm, uhladenosť, schopnosť odzbrojiť pohľadom svojich modrých očí a podmanivým úsmevom, obzvlášť ženy, ktoré potom pripravovali atmosféru, priaznivú jeho úmyslom. To všetko v plnom rozsahu využíval v prospech splnenia odborných ale i štátnych úloh, ktoré mal plniť. Veď svojími schopnosťami - taktne plniť dôverné úlohy štátneho charakteru a dôležitého významu, už neraz preukázal. Aj preto, ako to dostupné materiály potvrdzujú, je rok l9l3 otvorene považovaný za termín počiatku Štefánikových diplomatických služieb francúzskym mocenským záujmom. V tomto období Štefánik stále sníval o dobudovaní observatória nad Papeete na Tahiti. No tento raz k tomuto cieľu vedome využíval záujem o jej dobudovanie aj v oficiálnych francúzskych politických kruhov, lebo ho spájal s hrozbou možného svetového konfliktu, z čoho vyplýva potreba spoľahlivej lodnej dopravy a úzkych kontaktov materských krajín so svojimi kolóniami. A ako podmienku pre splnenie týchto požiadaviek, poukazoval na potrebu budovania spoľahlivých meteorologických pozorovateľní a ich možnosťou bezdrôtového systému prepojenia, ktoré by umožňovalo za každých podmienok rýchlu komunikáciu medzi zodpovednými vojenskými a vládnymi predstaviteľmi. Takáto metorologická služba je potrebná aj v spojení s možným využívaním Panamského prieplavu, pretože pre Francúzsko, ktoré bolo jedným z projektantov tohto vodného koridoru, je jeho využívanie počas krízy či akéhokoľvek vojenského konfliktu, životne dôležité. A keďže vybudovanie francúzskej základne blízko prieplavu bolo možné iba na ostrove Floriana v súostroví Galapág, ktoré predtým patrilo Francúzsku, tak bez súhlasu Ekvádoru, pod správu ktorého sa Galapágy dostali, obsadenie ostrova Floriana Francúzmi nebolo možné. A pretože tento ostrov nebol využívaný, Štefánik sa podujal túto záležitosť u ekvádorskej vlády vyriešiť v prospech Francúzska tak, že by Ekvádoru prisľúbil francúzku koncesiu na bezdrôtovú telegrafiu. Koncom augusta l9l3 sa vydal na cestu, a aby svoje diplomatické poslanie zamaskoval, uskutočnil ju cez Spojené štáty. Tu sa zastavil u svojich známych a priateľov v New Yorku, Buffale, Chicagu, Los Angeles a v San Franciscu. Potom zotrval pár dní na Tahiti, prezrel si aj Panamský prieplav, a vtedy si všimol, že ho Američania opevňujú. Z toho usúdil, že Američania sú rozhodnutí držať prieplav pod vojenskou kontrolou. Preto hneď po svojom príchode do ekvádorského Quinta, o tom čo videl, kontaktoval francúzskeho vyslanca Francastela. V prvých dňoch pobytu v Ekvádore sa utvrdil aj o tom, že Anglicko si želá, aby Galapágy zostali vo vlastníctve Ekvádoru, i keď o ostrovy mali záujem aj USA. Štefánik na základe toho čo zistil, si ujasnil situáciu a na maximum eliminoval nedôveru Ekvádoru voči Francúzsku tým, že vládnych predstaviteľov ubezpečil podporou svetovej verejnej mienky voči mocenským chúťkam iných mocností. V samotnom Ekvádore spoločenské a diplomatické styky Štefánik nadväzoval jednak pomocou vyslanca Francastela, ale aj za pomoci pani Zoly Alvarezovej, ktorú navštevovali domáci a vládni činitelia. Napokon sa Štefánik stretol aj s ekvárorským prezidentom Plazom, u ktorého vytvoril pre Francúzsko atmosféru dôvery, keď ho ubezpečil, že Ekvádor by z tejto spolupráce mohol iba získať. Späť do Paríža sa vrátil koncom roka l9l3, a hneď nato sa dal operovať v nemocnici Angers, kde preležal celý mesiac. Otázka: Človeku sa nechce ani veriť v čom všetkom sa Štefánik dokázal kreatívne angažovať: neustále vylepšuje pozorovacie prístroje; navštevuje hvezdárne v celom svete, len aby pozoroval zatmenie Slnka; postavil si vlastnú pozorovateľňu, a to na druhom konci sveta; úspešne zvláda úlohu diplomata ap. A myslíte si, že sa hodil aj pre politiku, mal pre túto činnosť ten „správny“ charakter, čo poviete? Odpoveď: Zo svojou odhodlanou a silnou vôľou i kreatívnosťou, aj napriek chatrnému zdraviu, dokázal skutočne veľké vecí. A v nadchádzajúcom období to aj potvrdil ešte ďalšími ušľachtelými činmi i v iných oblastiach. A že či sa hodil pre politiku? Samozrejme že sa hodil, ale ako gentleman. No do tejto činnosti sa v širšom rozsahu zapojil až vtedy, keď sa stáva čelným predsatviteľom zahraničného odboja, i keď v istom zmysle jeho diplomatické služby pre Francúzsko, tiež možno považovať aj za politickú činnosť. A keďže aj v neskoršom období bola jeho politická činnosť vždy tesne spojená s činnosťou diplomatickou, preto ak niektorým z jeho spolupracovníkov táto charakterová vlastnosť, akou je šľachetnosť, chýbala, mal problémy a bol nimi aj nenávidený. Veď podobne je tomu aj dnes, keď je veľa politikov neúprimných, nečestných, zákerných a falošných či intrigánskych. Tak to bolo vtedy, je tomu tak dnes, a bude zrejme v každej dobe. Písal sa rok l9l4, schyľuje sa k sarajevským udalostiam, ale tesne predtým sa francúzska vláda konečne odhodlala prikročiť k zriadeniu dvoch výkonných rádiostaníc: jednej na Tahiti a druhej v Novej Kaledónii. Štefánik oficiálne ponúkol francúzskej vláde na tento účel svoju hvezdáreň nad Papeete v hodnote l50 000 frankov. Potom sa z tichomoria odobral do Maroka, aby tam na severe Afriky zriadil observatórium. Pri tejto príležitosti mu generálny rezident Maroka gen. Lyautey odovzdal v mene francúzskej vlády vysoké vyznamenanie, kríž rytiera Čestnej légie. V návrhu na menovanie s dátumom l0.6. l9l4 sa píše: „... na Tahiti a v republike Ekvádor podal dôkazy prvotriednych schopností a preukázal pozoruhodné služby obchodnému loďstvu aj širším francúzskym záujmom; vytvoril a na vlastné útraty zriadil observatórium na Tahiti, zorganizoval na ostrovoch francúzskej Oceánie kompletnú meteorologickú službu.“ Otázka: V júli l9l4 vyhlasuje Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu a tým začína l. svetová vojna. Kam povedú prvé kroky Štefánika, stane sa vojakom aj napriek tomu že je chorý, alebo ho jeho kroky povedú iným, pokojneším smerom života? Odpoveď: Hneď začiatkom augusta l9l4 vyhlásilo aj Nemecko vojnu Francúzsku. No a potom je vyhlásená francúzskou vládou všeobecná mobilizácia a tá sa vzťahovala aj na Štefánika. On však potreboval ešte aj druhú operáciu žalúdka, preto si naňu počkal do jesene. V nemocnici sa cítil veľmi nesvoj. Bál sa, že bude zo zdravotných dôvodov prepustený z armády, a tak si cez svoje konexie od známeho letca Farmana vyžiadal odporúčanie k letectvu. Svojim priateľom v Ekvádore sa zároveň písomne ospravedlnil, že pre zdravotné problémy nemôže plniť svoje predchádzajúce sľuby. Vojna Štefánika neprekvapila. Len nebol pripravený na situáciu, že Slovania žijúci v Rakúsko-Uhorsku budú bojovať medzi sebou najmä na Balkáne a proti Rusom. Preto prvá vec ktorú urobil bola, že sa dobrovoľne prihlásil do vojenskej služby /26.l.l9l5/ a absolvoval leteckú školu v Chartes. Potom napísal prevolanie k Čechom, Slovákom, Poliakom, Slovincom, Srbom a Chorvátom bojujúcim na strane Trojspolku, aby nebojovali proti svojim bratom v Trojdohode. Týmto sa zároveň začína aj jeho ozbrojený boj za vznik samostatného Československa. Krátko pred tým sa rozišiel so svojou snúbenicou Yvonne Chautempsovou, ktorú poznal pravdepodobne od r. l9l2, čo sa rozišiel s Máriou Neumannovou. Z leteckej školy ho vyradili ll. 4. l9l5 v hodnosti desiatnika francúzskej armády s diplomom pilota. Do mesiaca ho povýšili do hodnosti podporučíka. V odôvodnení sa uvádza okrem predvojnových zásluh a schopností osvedčených v škole, aj „organizáciou českých elementov vo Francúzsku pre národnú ochranu.“ Po nástupe na front sa osvedčil v bojoch pri Artois /9.5. až l8.6. l9l5/. Vynikol ako pilot, ale aj vo viacerých vylepšení bombardovacích a pozorovacích prístrojov. Pri týchto nevšedných jeho aktivitách si ho všimol aj náčelník štábu severných armád generál Weigand. Pozval ho k sebe na večeru, a tu Štefánik svojím kultivovaným vystupovaním a bohatými životnými skúsenosťami očaril vysokých dôstojníkov. Pri rozhovoroch s nimi zároveň medzi rečou navrhol ochranu vojenských vzducholodí pomocou meterologických predpovedí. Táto myšlienka bola natoľko pozoruhodná, že mu gen.Weigand umožnil postaviť prvú vojenskú meteorologickú stanicu francúzskej armády. A zanedlho sám potom organizoval z poverenia generála, celú túto meteorologickú službu. Štefánik sa stretol aj s generálom Fochom, veliteľom francúzskych severných armád. Zoznámil sa tak, že mu jedného dňa zastal do cesty a zahlásil mu, že jeho rozkazy vydané letectvu na nasledujúci deň sa nebudú môcť splniť. Na prekvapenú otázku generála, prečo? Štefánik odpovedal: „lebo bude pršať.“ Predpoveď sa splnila, a tak od 3. júna každý večer pripravoval pre štáb armády meterologickú predpoveď na nasledujúci deň. Okrem toho denne lietal nad nepriateľskými pozíciami, ohrozovaný delostreleckou paľbou a činnosťou nepriateľských lietadiel. Dňa l. septembra l9l5 bol podporučík Štefánik prevelený na srbský front, kde v rámci francúzskej leteckej eskadry sa mal zabezpečovať Srbom vzdušný priestor. Keď dorazil na Balkán bola situácia Srbov kritická. Nemecké, rakúsko-uhorské a bulharské vojská začali na Sáve a Dunaji veľkú ofenzívu. Štefánik sa rozhodol, že zo zajatých Slovanov, no najmä Slovákov a Čechov, bude vytvárať protihabsburské bojové jednotky. Ale pri ústupe Srbov, Štefánik pre poruchu lietadla sa odlúčil od francúzskej eskadry a len s veľkým vypätím síl a sebazaprením dokázal úspešne ustupovať. Napokon sa mu 3.ll. l9l5 podarilo odleteť z Albánska do Talianska, kde bol hospitalizovaný. Ešte stačil do Paríža podať správu o poslednej situácii na balkánskom fronte a pri opise vojenskej situácie poznamenal: zo spojencov si udržalo u Srbov prestíž iba Anglicko, francúzska diplomácia neexistovala. Počas služby na Balkáne bol Štefánik povýšený do hodnosti poručíka. V Ríme sa Štefánik zoznámil s francúzskym veľvyslancom Camilom Barrérom a talianskym minstrom zahraničných vecí Sidneyom Sonninom. Do Paríža sa vrátil 4. l2. l9l5. ŠTEFÁNIKOV BOJ ZA SAMOSTATNÉ ČESKO-SLOVENSKO. Otázka: Francúzska astronomická spoločnosť Štefánikovi udelila Janssenovu cenu za vedecké výsledky; asplnil sa mu aj jeho sen, keď si postavil vlastnú hvezdáreň v Tichomorí; napokon dostal aj francúzske štátne občianstvo i udelenie vysokého štátneho vyznamenania - kríž rytiera Čestnej légie. Nie je toho málo za tak krátku dobu?! Nemalo by to stačiť k spokonosti? Ako si vysvetliť ešte aj jeho dobrovoľný vstup do francúzskej armády? Zdá sa to až neuveriteľné čo tento náš Slovák z Košarísk v cudzom svete za tak krátku dobu dosiahol a stále ho čosi poháňalo dopredu aj napriek pretrvávajúcim zdravotným ťažkostiam?! Čo mu dávalo toľkú odvahu a silu, veď by si mal dopriať aj trochu oddychu? Odpoveď: Máte pravdu, lebo takto by uvažovala väčšina ľudí. Ale Štefánik k takýmto ľuďom nepatril. A najmä keď vypukla vojna. On iba teraz vo vojnovom období mohol zúročiť všetko to, čo predtým dosiahol. No a tentokrát to bolo ešte pre vyššie ciele: pre blaho vlastného národa, aby jeho ubiedený ľud sa už konečne dostal z tisícročnej poroby a navždy sa oslobodil z pod utlačovateľského jarma. Preto nemohol zostať v tomto zápase nečinný, lebo to by nezodpovedalo jeho charakterovým vlastnostiam, ba dalo by sa povedať, že ešte s väčším zanietením sa pustil do boja za vytvorenie vlastného štátu. A pre tento ušľachtilý cieľ by bol schopný podstúpiť akýchkoľvek útrap a spojiť sa s kýmkoľvek, len aby ho dosiahol. V decembri l9l4 sa stretáva s Masarykom a vo februári l9l5 i s Benešom, keď aj oni odišli do cudziny organizovať odboj proti Rakúsko-Uhorsku. A vtedy zistili, že najväčším problémom bude ako čo najúčinejšie oboznámiť cudzinu s existenciou a snahami dvoch málo známych národov: Čechov a Slovákov. Nad touto zložitou „československou problematikou,“ ako sa jej vtedy hovorilo, stála otázka: ako ju začleniť do celosvetovej problematiky v podmienkach l.svetovej vojny, kedy mali štáty Dohody plno starostí samy so sebou. A aj preto sa zamýšľali nad tým, akým spôsobom by v tomto konflikte na svoju stranu naklonili Taliansko, s ktorým v apríli l9l5 uzavreli tajnú dohodu o pristúpení Talianska k dohodovým mocnostiam. Podľa tejto zmluvy mali v prípade priaznivého konca vojny pripadnúť Taliansku rakúsko-uhorské územia: Terst, Rijeka, Istria a severná časť Dalmácie. Dohoda neostala utajená a jej obsah vyvolal napätie medzi Juhosláviou a Talianskom, čo išlo pochopiteľne na účet bojujúceho Srbska. Členovia československého odboja mali záujem na zmiernení tohto napätia, pretože pri napĺňaní svojich cieľov činmi, museli počítať aj s Talianskom. A navyše, všade sa nachádzali, a teda aj v Taliansku, naši emigranti. Štefánik si bol tohoto vedomí, a preto sa v Paríži stretol s Talianskym generálom Peppinom Garibaldim a dojednal s nim stretnutie. Na tejto schôdzke sa všetci traja /Štefánik, Masaryk a Garibaldi/ dohodli, že vydajú spoločné vyhlásenie tzv. Českého komitétu zahraničného, s dátumom l4. ll. l9l5. S vyhlásením z tohto jednania vystúpil Masaryk, a to prvýkrát verejne v zahraničí. Málokto si ho však všimol, najmä nie tí, ktorým bolo určené. V tom čase obaja predstavitelia odboja, ako Štefánik tak aj Masaryk, nevideli inú možnosť, len trpezlivo oboznamovať rôznými spôsobmi verejnosť, a to aj pomocou publikovania, aby sa tak vytvorila vhodná klíma na presadenie požiadaviek vzniku samostatného štátu po prípadnej porážke spolkových mocností. Otázka: Štefánik sa stáva členom zahraničného odboja, a ako sa ukazuje, svoje schopnosti; organizačné, diplomatické a vojensko-politické, už dáva do služieb svojmu národu. Myslím si, že práve teraz nadišiel jeho pravý čas. Nemám pravdu? Odpoveď: Áno, máte pravdu. Lenže nesmieme zabúdať, že on všetky svoje sily a schopnosti, ba i zdravie dával do služieb svojmu národu už od samého začiatku. A to aj vtedy, keď obhajoval záujmy Francúzska, a to treba mať tiež na pamäti. Možno preto skôr povedať, že Štefánikov vstup do zahraničného odboja začína nadobúdať iba novú podobu, a to v širšom rozsahu a vyššej kvalite svojej diplomatickej a vojensko-politickej činnosti. Lebo pri stále pretrvávajúcom názore i v rámci Dohodových mocností, - o nenarúšaní a zachovaní Rakúsko-Uhorska aj po vojne, musel byť Štefánik vo svojej diplomacii veľmi obozretný. Mal nato aj plné predpoklady: veľký cit a takt pri jednaniach, patričné známosti na tých najvyšších miestach, a to aj vrátane vplyvných žien, ako napríklad pani de Monzie, či Clair de Jouvenel a i. Takže vďaka svojim neúnavným vôľovým vlastnostiam a spomenutým známostiam i diplomatického taktu sa mu podarilo vytvoriť dobré predpoklady aj pre založenie časopisu, ktorého úlohou bude sústavne oboznamovať a dotvárať verejnú svetovú mienku v prospech odbojového hnutia. Masaryk po istej počiatočnej váhavosti tento jeho plán napokon zrealizoval, a to ešte v januári l9l6 počas svojho pobytu v Paríži, keď sa dohodol s profesorom E. Denissom o jeho vydávaní pod názvom „La Nation Tchéque.“ Štefánik Masarykovi ešte stačil sprostredkovať stretnutie s ministerským predsedom Aristidom Briandom, ktorý súhlasil aby sa komuniké s ich stretnutia aj uverejnilo. A až teraz si po prvýkrát všimla vplyvná tlač ich zahraničného odboja. O necelé dva týždne po Masarykovom rozhovore s francúzskym ministerským predsedom, dohovoril mu Štefánik aj druhé stretnutie s predsedom snemu Paulom Deschanelom, a to prostredníctvom svojho, zrejme ošetrujúceho lekára MUDr. R. Blondela. Lebo keď ležal u neho v nemocnici, ten si ho na základe rozprávania svojich príhod zo srbského frontu natoľko obľúbil, že sa stal Štefánikovým obdivovateľom. MUDr. R. Blondel Štefánika predstavil aj šéfovi politického oddelenia ministerstva zahraničných vecí P. Berthelota, a ten ho potom spolu s Masarykom pozval aj na obed, ktorého sa zúčastnili okrem iných i riaditeľ Rozhlasovej agentúry dr. Chatin a A Cherádam, odborník na podunajskú otázku. Ako vidieť, boli to ľudia pre zpravodajské služby zahraničného odboja veľmi užitoční. Štefánik ešte pred Masarykovým príchodom do Paríža začiatkom roku l9l6 zdôrazňoval potrebu - vytvoriť ústredný politický orgán, najmä v Spojených štátoch, Rusku a Francúzsku, ktorý by zjednocoval krajanské spolky, krúžky a skupiny pod spoločnou myšlienkou samostatného Československa. Počas svojho parížskeho pobytu sa napokon rozhodlo, že vytvoria štvorčlennú Národnú radu krajín českých. Masaryk bol jej predsedom a Štefánik s poslancom Dürichom sa stali podpredsedami, Beneš generálnym tajomníkom. Na žiadosť dr. Štefana Osuského, člena Slovenskej ligy v Amerike, názov ale zmenili na - Národna rada československá. Zároveň sa dohodli, že s politikmi spojeneckých štátov budú jednať len spomenutí štyria členovia Národnej rady. Jednania s francúzskymi politikmi pripadli Štefánikovi. O tom, akú úlohu v zahraničnom odboji zohral Štefánik, ktorý bol rozhodujúcim faktorom pri ustanovení l. ČSR, sa v čase konštituovania Národnej rady v Paríži, Masaryk pred predstaviteľom krajanov v Rusku Bohdanom Pavlů, vtedy vyjadril; že o tento prvý konkrétny krok odbojovej politiky má zásluhy Milan. A je všeobecne známy aj Masarykov neskroší výrok, keď o Štefánikovi povedal: „Mne a Dr. Benešovi upravil cestu do najvplyvnejších kancelárií politických i vojenských.“ Samozrejme, že tým myslel kancelárií najvplyvnejších politikov dohodových mocností, ktorí rozhodovali o tom či l.ČSR vôbec vznikne. Otázka: Štefánik je menej známy ako národovec, lebo doteraz sa viac alebo menej /podľa okolností/ jeho zásluhy spojovali iba s tzv. čechoslovakizmom. Bolo to naozaj tak? Odpoveď: Štefánik bol veľkým národovcom, a tí čo ho dobre poznali, to o ňom aj prehlasovali, najmä významní činitelia z českého kultúrneho prostredia. On si však viac uvedomoval ako ostatní, tú skutočnosť, že najskôr treba mať samostatnosť, slobodu, aby sme sa vôbec mohli ako Slováci prejavovať, a to predovšetkým v tom, že sme rovnoceným národom s ostatnými národmi v Európe. No a to všetko bolo treba ešte len vydobyť, vybojovať a potom to svetu aj dokázať. Po nevyhnutnom vnútroorganizačnom rozdelení funkcií a povinností v rámci Národnej rady pre zahraničný odboj, Štefánik odišiel s vojenským a diplomatickým poslaním do Talianska. So sebou mal aj mapu strednej Európy so zakreslenými južnými hranicami Československa /bez Podkarpatskej Rusi/ a severnou hranicou Juhoslávie. Obe spájal koridor. Na mape boli vyznačené aj západné hranice Rumunska. Svoje diplomatické poslanie, v ktorom šlo o zmiernenie napätia medzi Talianskom a Juhosláviou, Štefánik zladil aj so záujmami Národnej rady. Svoju argumentáciu pre Talianov postavil na fakte, že pri Adriatickom mori žijú Slovania, a že ich prípadným obsadením, by si Taliansko obrátilo proti sebe nielen Juhosláviu, ale aj Čechov. Preto navrhol, že pre Taliansko by bolo výhodnejšie získať si Slovanov na svoju stranu tým, že sa im bude vychádzať v ústrety pri boji proti spoločnému nepriateľovi, Habsburgovcom. Po týchto jednaniach sa koncom apríla l9l6 hlásil poručík Štefánik na veliteľstve talianskej Tretej armády. V máji takmer denne podnikal pod hrozbou zostrelenia, lety hlboko do tyla nepriateľa, a tam zhadzoval letáky, vysvetľujúc v nich položenie Slovanov v „žalári národov“, písané v češtine a v polštine. Uznanie u talianského velenia si získal po tom, keď pri jednom lete v údolí Hornej Adiže objavil dva Rakúske armádne zbory, pripravené na ofenzívu. Taliansky hlavný stan o nich nemal žiadne informácie, ale zásluhou Štefánika mohol veliteľ Cadora zavčasu prijať potrebné opatrenia, ktorými zastavil nepriateľský útok. Vďaka tomu sa Štefánik nenásilne zoznámil s náčelníkom generálneho štábu gen. Vanzom i jeho zástupcom gen. Porrom, ktorých sa potom snažil získať pre schválenie svojej misie, debatujúc o úlohe Slovanov vo vojne a po nej. Súčasne v Ríme konzultoval o probléme s predstaviteľmi Juhoslávie. Taliani rýchlo pochopili argumenty Štefánika, že získanie úzkeho pásu zeme pri mori nebude pre nich až natoľko výhodné, ako by sa na prvý pohľad zdalo, lebo jeho držba a spravovanie bude náročná a veľmi nákladná. Preto prijali myšlienku, že na ovládnutie Jadranu im postačia strategicky výhodné oporné body pozdĺž pobrežia. Najtvrdším orieškom bol taliansky minister zahraničných vecí barón Sidney Sonnino, lebo tvrdošijne zotrvával na proti juslovanskom stanovisku. Napriek tomu Štefánik našiel u neho pochopenie pre našu samostatnosť. V Ríme očaril Štefánik aj kráľovnú Margarétu, ktorá prejavila záujem o český trón. Pre svoju vec získal aj ruského veľvyslanca Michajla Nikolájeviča Giersa. Keď sa Štefánik vrátil z talianského frontu začiatkom júna l9l6, tak zistil, že Francúzi hodlajú posilniť svoju armádu o pol milióna ruských vojakov. Vysondoval, že by prijali, aby časť tohoto kontigentu tvorili českí a slovenskí zajatci v Rusku. Od tej chvíle začal Štefánik presadzovať vznik samostatnej československej armády. Masaryk dal Štefánikovi za pravdu, že bez účinnej podpory v boji nemožno od nikoho nič očakávať. Preto od tejto chvíle začala Národná rada systematicky naliehať na Francúzov a Rusov, aby kontigent 50 000 vojakov bol zostavený zo zajatcov. Francúzov zaujímalo, či títo vojaci budú pod ruským velením, alebo sa budú organizovať do samostatných československých jednotiek, ktoré by boli nezávislé od ruských jednotiek. Do Ruska odcestoval poslanec Josef Dürich, ktorý podporoval prvý variant. Štefánik s tým nesúhlasil a s Dürichom sa dostal do ostrého sporu ešte v Paríži. Preto, akonáhle táto otázka sa znova stala aktuálna, odobral sa Štefáik do Ruska. Na časti jeho misie ho sprevádzal aj E. Beneš. Medzi zajatcami v Rusku boli nejednotné názory na riešenie tohto problému. A navyše, Masaryk mal tu v Rusku tiež zlú pozíciu, lebo si ich nahneval svojou knihou Rusko a Európa z r. l9l3, kde sa o Rusku vyjadruje dosť nelichotivo. I Štefánika tu prijímali chladne. No na zásah veliteľa francúzskej misie gen. M. Janina, mu náčelník generálneho štábu gen. Alexejev, umožnil uskutočniť cestu do Kyjeva, kde mal urovnať spory medzi československými združeniami zajatcov, vysvetliac im organizovanie čsl. jednotiek z ich radov. Generál Janin predstavil dňa 3. 9. l9l6 Štefánika aj cárovi Mikulášovi II. Napokon predsa len v Kyjeve vznikol zo stretnutia aj tzv. Kyjevký zápis, v ktorom sa po prvý raz hovorí o Československej národnej rade, a kde sa tiež po prvýkrát spomínajú dva národy: Česi a Slováci. Ale v tomto období, nutnosť vytvorenia samostatného a jednotného Československa, Štefánik chápe v medzinárnoných súvislostiach ako jedinú možnosť. Hovorí, že takýto štát bude účinnou prekážkou prepojenia Nemecka - Maďarska - Bulharska - Turecka. Samotné Čechy sú na to slabé a Slovensko by pripadlo Rusku alebo Maďarsku, ktoré by tak dostalo šance na vytvorenie silného Uhorska. V sile spoločného štátu Čechov a Slovákov, a tým aj prijateľnej lukratívnosti pre štáty Dohody, videl Štefánik hlavný politický dôvod pre vytvorenie tzv. jednotného československého národa. Otázka: Rusko v tejto dobe stálo na pokraji revolúcie, poznačilo to aj Štefánikovu misiu? Odpoveď: Áno, každá taká udalosť, ako boli nepokoje, revoltujúce masy širšieho rozsahu atp., mali veľký vplyv nielen na samotné Rusko, ale aj ostatné štáty, najmä, ako to bolo v tomto prípade, keď Rusko bolo aj významnou dohodovou mocnosťou. A navyše táto úloha bola sťažená aj tým, že napr. v Petrohrade chápali Národnú radu, ako neslovanskú inštitúciu a otvorene vyhlasovali, že česká otázka je vnútornou vecou Ruska. Štefánik vyriešil túto nepríjemnú a chúlostivú otázku tým, že poslancovi Dürichovi ponechal v ďalšom jednaní voľnú ruku a genarálovi Janinovi navrhol, že pokiaľ v Rusku situácia nedozrie, odíde organizovať do ozbrojeného odboja krajanov žijúcich v Amerike. Francúzsky generálny štáb túto myšlienku uvítal. Ale kým sa o tomto súhlasnom stanovisku Štefánik dozvedel, jeho činorodý inštinkt mu káže pripojiť sa k francúzskej misii, vedenej generálom Berthelotom v Rumunsku. Tu zriadil meteorologickú stanicu a zároveň nadviazal styky s bukureštskou hvezdárňou. V rumunských zajateckých táboroch zozbieral l 500 českých a slovenských dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní bojovať pod ruským velením, ale vo zvláštnych čsl. oddieloch proti Nemcom. Začiatkom januára l9l7 ich potom aj sám priviedol do Ruska. Hodno však ešte spomenúť, že počas zotrvávania pri francúzskej vojenskej misii, v premyslene vážnych rozhovoroch presvedčil gen. Berthelota, že neustály nemecký „Drank nach Osten“, možno prekaziť len pomocou vytvorenia nového, povojnového Československa. Počas troch mesiacov Štefánikovho pobytu v Rumunsku, poslanec Dürich jasne porušil zámery Národnej rady a doslova sa riadil smernicami ruskej vlády. Okrem iného sa dozvedel, že kandidátom na český trón by mal byť veľkoknieža Michail Alexandrovič, ako aj to, že prítomnosť francúzskej misie v Rumunsku dráždi Rusov, lebo výhradný vplyv by tam mali mať Rusi. Štefánik o týchto skutočnostiach informoval gen. Berthelota, ktorý sa práve chystal do Ruska. Aj Štefánik sa dňa 27. januára s generálom Janinom vybral do Petrohradu na zasadnutie medzispojeneckej komisie. Tu využil prítomnosť spojeneckých diplomatov na rozhovory v prospech československej otázky. Zároveň pri tejto návšteve v Petrohrade sa dozvedel, že Dürich má byť financovaný ruskou vládou, aby paralyzoval činnosť Národnej rady v Paríži. Túto skutočnosť Štefánik oznámil všetkým významným československým spolkom v zahraničí, ako aj tajomníkovi Benešovi do Paríža, ktorému oznámil, že Dürich „práve podal dôkaz svojej neschopnosti a perfídnosti“a s funkcie ho zrejme aj na odporúčanie E. Beneša zosadil. V týchto krokoch Štefánika podporoval aj taliansky a anglický veľvyslanec. Francúzi síce mlčali ale na otázku Rusov, čo si o tomto spore myslia, Paríž odpovedal: „V terajšom spore medzi českými osobnosťami sa možno so všetkou určitosťou domnievať, že Štefánik má pravdu.“ Po februárovej revolúcii, ktorá zastihla Štefánika v Petrohrade, nový minister zahraničných vecí P. N. Miľukov prejavil snahu o všestrannú podporu československým osslobodzovacím snahám. Otázka: A je tu známa ruská februárová rovolúcia, ktorá žiaľ neuspela tak ako si svet predstavoval. Ale obrat vo svetovom dianí nastal predovšetkým vstupom USA do vojny, keď 3. 4. l9l7 Nemci potopili prvú americkú vojnovú loď. Vtedy prezident W. Wilson hneď po štyroch dňoch tejto udalosti /7. 4./ kongresu oznámil, že Spojené štáty sú od tejto chvíle vo vojnovom stave s Nemeckom. A moja otázka je: ako to zapôsobilo na Štefánika, veď to je celkom nová situácia? Odpoveď: Máte pravdu. Štefánik hneď po tom, čo USA vyhlásili vojnu Nemecku, sa rozhodol odbojovú aktivitu preorientovať viac na Západ. Prestal dôverovať myšlienke, že vytvoriť jadro československých vojsk z ruských zajatcov priamo v revolučnom Rusku, je ten najlepší variant. Preto jeho cesta z Petrohradu viedla cez Murmansk do Londýna, kde sa stretol s Masarykom, aby ho oboznámil, aké pomery prevládajú v Rusku a posúdili tak spolu aj novú situáciu. Štefánik z Londýna prichádza do Paríža, a tu ho nemilo prekvapila správa o príprave dohodových štátov na separátny mier, ktorý navrhlo Rakúsko. Štefánikovi bolo hneď jasné, že treba rýchlo konať, a to skôr než dôjde k mierovým rokovaniam s Rakúskom. Začal nabádať a burcovať svojich spolupracovníkov, aby každý na svojom poste vykonal pre splnenie vytýčeného cieľa maximum, hovoriac: „V dejinách vždy vyhrala vec, za ktorú pracovalo aspoň desať oddaných ľudí.“ A sám sa okamžite nakontaktoval na politické a diplomatické kruhy Francúzska a Talianska, pritom nevynechal ani Vatikán. Najväčšie nádeje však vkladal do amerických Slovákov. Očakával, že sa mu tam podarí získať aspoň 20 000 dobrovoľníkov, ktorí by boli ochotní bojovať na európskom fronte. S týmto plánom oboznámil aj francúzsky generálny štáb, ktorý jeho návrh schválil. Preto hneď v polovici júna l9l7, už ako francúzsky major odcestoval do New Yorku a 20. júla získal súhlas americkej vlády s náborom dobrovoľníkov do československých jednotiek pre front v Európe. Dobrovoľníci však žiadali v priemere až l000 dolárov ako poistné. Vystala otázka kde vziať toľko peňazí? Obrátil sa na Slovenskú ligu, jej predsedu A. Mamateya i na Masarykovho priateľa E. Vosku, ako aj na predstaviteľov Sokola, ale nepochodil. Pritom z Paríža prichádzajú znepokojujúce správy o pokračovaní mierových rokovaní s Rakúskom. Preto už dosť nervózny Štefánik sa rozhodol, že celú vec náboru musí viesť mimo krajanských spolkov a to vojenským spôsobom, t. z. náborom. Zvolal poradu do Chicagu a rozdelil úlohy tak, že J. Tvrzický a V. Beneš si vezmú oblasť od Chicaga a Clevelandu na západ a M. Getting od New Yorku po Cleveland. Pre väčší úspech celej akcie Štefánik zorganizoval stretnutie v Carnegie Hall v New Yorku, kde l6. 9. l9l7 vystúpil pred americkými a francúzskymi politickými činiteľmi, ako aj pred veľkým množstvom krajanov. Úvodný referát predniesol newyorský starosta J. P. Mitchel. Ešte zvolal konferenciu katolíckych kňazov, ktorí ho nesklamali a „neopustili v najkritickejšej chvíli národa.“ V rezolúcii, ktorú skoncipoval spolu s J. Murgašom, sa obaja vyjadrili, že podporujú politický program Slovenskej ligy v otázke spolužitia Slovákov a Čechov v spoločnom slobodnom štáte. Dňa 5. novembra l9l7 sa Štefánik vrátil späť do Francúzska s prvým kontigentom 4000 vojakov a s krížom dôstojníka Čestnej légie. Keď sa vrátil do Paríža, tak E. Beneš mal už pripravený návrh štatútu československej armády, v ktorom ale chýbalo jasné deklarovanie, že armádu zriaďuje Národná rada československá. Táto chyba sa vďaka Štefánikovi napravila a zároveň dosiahol vyjednávaním s francúzskymi štátnymi činiteľmi, že sa presadila zásada: „Čechoslováci organizovaní v samostatnej armáde, síce uznávajú po stránke vojenskej autoritu hlavného velenia francúzskeho, ale bojovať budú proti ústreným spolkovým mocnostiam pod vlastnou zástavou.“ Dosiahol tak významného úpechu v tom, že všetky vojenské jednotky, ktoré sa sformovali z československých zajatcov v rôznych krajinách, tvoria jadro jednotnej novej armády, i keď ešte stále iba dotvárajúceho sa štátneho útvaru, ktorý organizuje a riadí Národná rada. Na návrh Štefánika bol hlavným veliteľom čsl. jednotiek vo Francúzsku menovaný generál Janin. Týmto si naklonil na svoju stranu samotného generála a toto priateľské gesto mu potom dopomohlo k tomu, že Janin podporil Štefánika na ministerstve vojny v otázke, že Čechoslováci potrebujú autonómnu armádu z politických dôvodov, lebo sa tým výrazne posilní ich dôvera voči Francúzom. A vďaka tomu sa ani nevytvorila z československých jednotiek Francúzmi pôvodne zamýšľaná cudzinecká légia. Štefánik ešte pred odchodom do Ameriky pripravil v Taliansku cestu Benešovi, ktorý mal vybaviť súhlas s vytvorením čs. jednotiek v Taliansku. Beneš dosiahol toho, že talianska vláda síce uznala Národnú radu československú ako politický orgán, ale u vojenských jednotiek odsúhlasila iba sformovaním sa do pracovných jednotiek v tyle. S tým Štefánik nesúhlasil a sám odišiel do Talianska, kde dosiahol toho, že minister zahraničných vecí Sidney Sonnin, ktorý nechcel Benešovi ustúpiť, tentokrát uznal Štefánikove argumenty a dal povolenie na budovanie samostatných jednotiek, ktoré budú použité v bojových akciách. Otázka: Vidíme, že Štefánik organizoval a naprával čo sa len dalo. Bol všade, len aby veci dopadli čo najlepšie. Verboval do čsl. jednotiek, nesúhlasil aby vytvárajúce sa naše nové jednotky plnili iba druhoradé či akékoľvek iné podradné úlohy, ale aby do boja šli so svojou vlastnou bojovou zástavou atp. Prečo to robil? Veď niekde v tyle, alebo ako pracovné jednotky, by natom boli naši vojaci lepšie, lebo by neboli ohrozené ich životy v prvých líniach?! Odpoveď: To je síce pravda, ale pri mierových jednaniach v prípade víťazstva dohodových mocností, by naša delegácia nemala takú váhu a dostatočné argumenty na presadenie svojich programových cieľov, ktoré si vo svojom odboji vytýčila. Toto je najhlavnejší dôvod. Pritom si treba uvedomiť, že do vojny sú už zapojení aj Američania s deväť miliónovou armádou, a to veľa napovedalo o možnom výsledku vojny. A navyše, bolo iba otázkou času, kedy USA vyhlásia vojnu aj Rakúsko-Uhorsku, čo sa napon stalo už v prvom týždni decembra l9l7. Otázka: Súhlasím, že istota vo víťazstvo dohodových mocností vstupom USA nesmierne vzrástla a Štefánik ako rozhľadený diplomat a vo funkcii podpredsedu Národnej rady aj politik, si to dobre uvedomoval, ale kde mal istotu, že vojenská sila bez légií v Rusku, ktorých bolo až 50 000, bude dostačujúca k tomu, aby svoje zámery presadil? Lebo ako vieme, do USA odchádzal s predstavou že získa 20 000, ale do Európy doviedol iba 4 000 vojakov? I keď si uvedomujem že ich v západnej Európe /najmä v Taliansku a vo Francúzsku/ bolo už mnohonásobne viac a ďalší pribúdali. Odpoveď: Aj túto našu najväčšiu vojenská silu, ktorá sa v Rusku nachádzala, nemožno považovať za stratenú. Ona tiež mala svoju váhu, lebo ani po októbrovej revolúcii nebolo všetko isté a definitívne i keď je pravda, že východný front sa zrútil, čo umožnilo Nemecku preskupenie vojsk na západ. A navyše, ani zamýšľaná intervencia zo strany Francúzska nebola odvolaná. Takže ich účasť v Rusku nemožno zatracovať. No akonáhle prezident Wilson vyhlasuje 8. januára l9l8 svojich „štrnásť bodov,“ a v posolstve Kongresu je zakotvená aj myšlienka o ukončení vojny, keď jeden z bodov hovorí i o požiadavke autonómie národom Rakúska-Uhorska, tak situácia sa začne podstatne meniť. V tomto období mali veľké starosti Taliani, lebo zadržiavať lavínovité rakúsko-uhorské útoky, bolo nad nad ich sily. Preto uvažovali, že sa s Rakúskom vyrovnajú. Veliteľ talianskych vojsk gen. A. Diaz o takejto možnosti celkom vážne začal uvažovať, najmä keď sa nedarilo ani britským vojskám vo Francúzsku a priame odstreľovanie Paríža 23.3. l9l8 znamenalo pre Francúzov veľkú hrozbu. Štefánik, už v hodnosti plukovníka, znovu vyzýva Západ, aby prisľúbil národom Rakúska-Uhorska slobodu a nezávislosť, čím by sa oslabila ofenzívna činnosť najmä Rakúsko-Uhorska, lebo v ich vojsku bojovalo veľa Slovanov. A skutočne táto jeho výzva mala úspech, lebo plukovník Štefánik je talianskými predstaviteľmi prizvaný, aby sa zúčastnil na podpise Konvencie s ministerským predsedom Orlanderom a ministrom vojny gen. Zupellim, v ktorej Taliani uznávajú právo na samostatný československý štát. Po dohode s gen. Diazom sa veliteľom československých jednotiek v Taliansku stáva gen. A. Grazziani. Dňa 23. 5. l9l8 si plk. Štefánik slávnostne prevzal v Ríme zástavu československého 34. pluku. Potom odišiel do Paríža, kde ho po skvele vykonanom poslaní v júli l9l8 povýšili do hodnosti generála francúzskej armády. Francúzsky veľvyslanec v Ríme, poslal do Paríža na Štefánika ešte pred jeho povýšením takúto šifrovanú správu: „Plukovník Štefánik odišiel do Paríža po skvele vykonanom poslaní, ktorým bol poverený. Pokladám si za povinnosť oznámiť vláde úplný úspech jeho úsilia i oddanosť a obratnosť, ktorú venoval rýchlému dokončeniu formovania českej légie.“ Otázka: Tak to sú skutočne úspechy neobyčajného človeka, preto sa už vôbec nečudujem tak závratnej kariére akú dosiahol. Ako to hodnotíte Vy? Odpoveď: Každý súdny človek by to tak chápal. Lenže to nebola kariéra aby vynikol, ale na srdci mu ležala predovšetkým zodpovednosť za dosiahnutie konečného cieľa - získanie štátnej samostatnosti a slobody pre oba národy: Čechov a Slovákov. Generála Štefánika teraz ešte čakala najťažšia a najnepríjemnejšia vojenská anabáza akú zažil, a to v Rusku. Tu päťdesiatisícové československé légie boli najpočetnejšie a pritom dobre vyzbrojené. No situácia po októbrovej revolúci a nastolení moci bolševikov sa stala neprehľadná. Masaryk, ktorý bol osobne svedkom revolúcie v Petrohrade trval na tom, aby tu légie nezasahovali do žiadných udalostí, najmä po tom, ako Nemecko a Rakúsko-Uhorsko uzatvorili so sovietskym Ruskom brestlitovský mier. Vojenská situácia nútila legionárov, aby opustili Rusko zložitou východnou cestou, lebo západná časť európskeho Ruska bola v rukách bolševikov. A tí sledovali postup čs. légií na východ s neistými pocitmi, lebo mali obavu, že by sa na Ďalekom východe mohli spojiť s protibolševíckymi silami. Nemci zas videli v odchode légií porušenie brestlitovkej dohody zo strany sovietov. Generál Syrový, ako hlavný veliteľ légií v Rusku sa v júli l9l8 rozhodol obsadiť celú sibírsku železničnú magistrálu. Generál Štefánik, aby sa osobne presvedčil o situáci našich légií v sovietskom Rusku, a možno aj z podnetu Masaryka a Beneša, vydal sa na túto neľahkú, ďalekovýchodnú cestu, aby sa na vlastné oči presvedčil, či by predsa len nebolo možné prejsť s légiami na západ južným Ruskom, a tak sa dostať na Slovensko. Rozhodol sa, že ju absolvuje cez Ameriku a Japonsko, ale v USA ho choroba pripútala na lôžko. Preto čas tu takto trávený využíva k jednaniam s Masarykom a gen. Janinom. Navyše ho v tomto čase trápilo ešte aj to, že spojenci neposkytli žiadne lode na prepravu légií zo Sibíra. Takže otázka o možnej preprave vojsk na Západ vysela vo vzduchu. V Japonsku sa zdržal tiež dlhšie ako predpokladal, lebo s blížiacim koncom vojny sa dozvedá rôzné Jobove zvesti z domova, ako napr. ustanovenie čsl. dočasnej vlády, v ktorej bol menovany za ministra vojny, čo sa udialo bez jeho prítomnosti. Ďalej sa z tlače dozvedel o washingtonskej deklarácii k národom, ktorá niesla podpisy Masaryka, Štefánika a Beneša, čo ho veľmi rozčúlilo, lebo nie zo všetkým by bol v deklarácii súhlasil v takej podobe ako to bolo publikované, ak by bol býval pri jej zostavovaní. Keďže už do rozbehnutých udalostí nemohol aktívne nijak zasahovať, tak počas svojho takmer trojtýždňového pobytu v Japonsku sa Štefánik snažil získať od japonskej vlády pre légie v Rusku aspoň nejaké tie potraviny, výzbroj a výstroj, ako aj priamu vojenskú podporu v prípade potreby zo strany japonskej armády. Pred svojim odchodom do Vladivostoku bol Štefánik ešte pozvaný aj na audienciu k japonskému cisárovi. Dňa l3. ll. l9l8, tesne predtým ako s Janinom nastúpil na loď, dostal telegram, že československé vojsko z Talianska a Francúzska spolu s E. Benešom triumfálne vpochodovalo do Prahy. Táto druhá Jobova zväsť mu musela pripadať naozaj ako zlý sen. V tomto ťažkom duševnom rozpoložení, mu jedinou svetlou myšlienkou bolo pomyslenie, že „Česi a Slováci sú slobodní!“ Do Vladivostoku Štefánik pricestoval l7. ll. l9l8. Náladu u vojsk našiel na bode mrazu. Vojaci túžili po návrate domov a namiesto jasných rozkazov na odchod, im nemohol dať žiadne jasné prísľuby. V Irkutsku sa ho vojaci spýtali, prečo majú na Sibíri bojovať, keď už dosiahli svoj cieľ - vlastný štát a slobodu. Štefánik im vysvetlil, že všetko ešte nemajú, veď treba oslobodiť juh Slovenska, Šoproň, Prešporok, ustáliť hranice po Rumunsko, zabezpečiť vodné cesty, a to všetko, tak ako doterajšie úspechy, budeme môcť dosiahnúť len v jednote so západnými mocnosťami a „spojenecká česť nám nedovoľuje hodiť flintu do žita!“ Ešte sa zastavil v Jekaterinburgu, kde sa stretol s gen. Syrovým, Gajdom, Čečkom a ďalšími dôstojníkmi štábu armádneho zboru. Privítali ho s veľkou slávou. Na svojej ceste sa stretol aj s členmi odbočky Národnej rady, jej predsedom Jankom Jesenským, priateľom Jozefom Gregorom-Tajovským a ďalšími. Zároveň im tu všetkým vyhlásil, že so vznikom Československej republiky sa končí existencia odbočky, ako aj všetkých občianských inštitúcií, akými boli plukovné zastupiteľstvá, rotné výbory, či snem šeskoslovenského vojska na Rusi. Po štvordňovej obchôdzke frontu dospel Štefánik k poznaniu, že armáda je v rozklade, bez vedomia povinnosti a cieľa, čo môže znamenť aj jej úplnú porážku. Preto zostavil delegáciu z najviac rebelujúcich dôstojníkov, ktorá odíde do vlasti informovať vládnych činiteľov o stave vojsk v Rusku aby si uvedomili, že túto otázku treba riešiť už doma. Začiatkom januára l9l9 sa Štefánik dozvedel, že ho v Prahe vymenovali za ministra vojny a rezort ministra obrany obsadil Václav Klofáč. Všetky tieto Jobovky ho presvedčili o tom, že doma toho už veľa podľa svojich predstáv nezmení, takže sa zmieril aj s tým, že: „Až sa vrátim domov, čoskoro zmiznem z Európy za svojou vedeckou prácou a nikto ani nebude vedieť, kde som.“ Jediným a posledným jeho potešením na Sibíri bolo, že si ešte prevzal z rúk generála Janina „rad veliteľa Čestnej légie.“ Otázka: Keď Štefánik cestoval na Ďaleký východ cez Ameriku, kde sa stretol aj s Masarykom, a ak sa nemýlim, tak to mohlo byť niekedy v druhej polovici leta v r. l9l8, preto sa mi nechce veriť, že by deklarácia o vyhlásení samostanej Československej republiky nebola pripravená /aspoň v koncepte/, aby sa o nej mohli spolu pozhovárať, a prípadne, ak by Štefánik s niečim nesúhlasil, aby ju mohol aj pripomienkovať. Veď keď bol uvedený ako jej signatár, mal nato predsa plné právo, tak prečo sa to nestalo? Odpoveď: Na túto otázku je naozaj ťažko odpoveď, i keď to, čo ste povedali má svoju logiku. Ale jedno z možných vystvetlení, ak sa budeme držať nám známych faktov, môže byť aj takéto: definitívny zlom vo vojne nastal, keď Nemecko 5. októbra l9l8 požiadalo prezidenta Wilsona o prímerie. Ale ak Štefánik odcestoval na Ďaleký východ už skôr, čo je takmer isté, lebo do Japonska pricestoval okolo 23. októbra, a keď k tomu prirátame dni strávené na ceste, tak táto skutočnosť vysvetľuje všetko. I keď pripúšťam, že nezávisle na tom či Nemci požiadajú o prímerie alebo nie, Masaryk mohol mať koncept deklarácie pripravený a malo sa o ňom diskutovať skôr, aby neskoršie k nemu nemohli byť žiadne nejasnosti či výhrady niektorého člena z vedúcej trojky zahraničného odboja. Otázka: Nemôžem sa zbaviť dojmu, že aj v tomto prípade sa mi to všetko javí akési zamotané a pripomína mi to, že tá politika je predsa len „panské“ huncúctvo. Nemyslíte? Odpoveď: V politike sa tomu tak hovorí, ale každý úspech, a to nielen v politike má svojich neprajníkov. A Štefaníkove úspechy boli vskutku obdivuhodné, čo potom vyvolávalo závisť, intrigy a podobne. POSLEDNÉ TÝŽDNE. Ste rád, keď sa dopracujete k záveru? Odpoveď: To záleží na tom, či ten záver je optimistický alebo nie. Ak končí optimizmom, tak to človeka poteší a má radosť z vykonanej práce, ale keď nie, tak to už nie je ono, no spraviť záver sa patrí. A myslím, že tak to bude aj v tomto prípade, ak máme na mysli nášho skvelého rodáka M. R. Štefánika, lebo tento náš človek čistého charakteru nás preslávil nielen v Európe ale v celom svete; či už ako astronóm, ale aj ako diplomat, vojak a politik. Veď jeho zásluhy pri vzniku l. ČSR ešte neboli v plnej miere ani docenené, i keď sa o Štefánikovi toho popísalo už veľa. Otázka: Je zaujímavé, že po tých Jobových zvestiach, ktoré sa v Japonsku dozvedal, síce ho to do krajnosti roztrpčilo, ale ďalej pracoval s plným nasadením, ako by sa nič strašného nestalo?! Odpoveď: Ono sa ale stalo! Lenže Štefánik bol mimoriadne inteligentný a jeho konanie bolo správaním „dokonalého gentlemana,“ ako to o ňom napísal aj F. X. Šalda. A tým sa to všetko vysvetľuje. Dňa l7. januára l9l9 Štefánik odcestoval zo Sibíre do Paríža a cesta celkom trvala až dva mesiace. Tak taká dlhá cesta, a to ešte loďou, to musí byť veľmi únavné aj pre zdravého človeka. A to nevedel, že Francúzsko sa zrieklo pod tlakom medzinárodnej situácie aj intervencie v sovietskom Rusku, pretože inak by určite bol légiam dal iné inštrukcie a ich cesta mohla byť domov spoločná a radostná. Ale to je to, keby?! Aj preto, keď prišiel do Paríža a všetko pochopil, ihneď nástojil na repatriácii légii cez Charbin do Európy. V Paríži sa stačil zúčastniť aj mierovej konferencie. Tu sa stretol s novovymenovaným ministerským predsedom K. Kramářom, s ministrom zahraničných vecí E. Benešom a členom delegácie bol aj Jozef Škultéty, slovenský národovec a historik. Štefánik pochopil situáciu aká sa v nových podmienkach vytvorila, preto keď mu Kramář ponúkol Klofáčov rezort ministra obrany, tak ho odmietol, súc definitívne rozhodnutý podať demisiu. Chcel sa vrátiť do Vladivostoku a tam napomáhať odchodu légií do Európy a po skončení tejto úlohy by sa vrátil k astronómii, hovoriac, že „generálske hviezdy rád obetuje skutočnému svetu hviezd.“ Ale na Slovensku ho čakala ešte neodkladná úloha, a to: urovnanie sporov medzi talianskou vojenskou misiou, ktorá prišla zabezpečovať demarkačnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom, prípadne pomôcť odvrátiť pripravovaný útok maďarských vojsk do Horného Uhorska, teda na Slovensko. Túto misiu viedol taliansky generál Piccione. Ale vo februári l9l9 sa stal náčelníkom generálneho štábu čsl. armády generál Pellé, náčelník francúzskej vojenskej misie. Medzi týmito dvoma vojenskými misiami vznikali kompetečné spory najmä preto, že vojenské rozhodnutia gen. Piccioneho neboli vždy, podľa veliteľa čsl. jednotiek u nás doma plukovníka Šnejdárka, štasným riešením situácie na juhu Slovenska. Masaryk a minister pre správu Slovenska V. Šrobár, mu prestali dôverovať, ako to Šnejdárek ďalej opisuje, preto V. Šrobár naliehavo volá Štefánika na Slovensko, aby sa tento spor pokúsil urovnať a prípadne prevzal celú vojenskú situáciu do svojej kompetencie. Štefánik pochopil, že tu nejde len o spor dvoch generálov, ale o rozšírenie vplyvu dvoch víťazných mocností nad novovzniknutým štátom. Preto riešil situáciu v Paríži a Ríme. S maršálom Fochom sa v Paríži ľahko dohodol. Teraz ho čakalo Taliansko. V Paríži sa ešte rozlúčil so svojimi priateľmi u pani de Jouvenel. Rozlúčky bola prítomná aj novinárka Louise Weissová jeho priateľka a pomocníčka, ktorá vtedy netušila, že o niekoľko dní neskôr, píšuc nekrológ, povie:“Bolo to dieťa. Pred Dejinami sa však týči ako obor.“ Pri tomto hodnotení novinárky sa mi žiada isté vysvetlenie prvej citovanej vety, asi v tom zmysle, ako jeho charakter opísal F. X. Šalda, keď povedal: „slovenský inteligent sa často vyznačuje nielen ohnivým naturelom, vrúcne kypiacou silou obraznosti, ale aj jemným vonkajším vkusom.“ Nuž a tieto rýdzo čisté prirodzené a úprimné vlastnosti, nezanesené falošnosťou, predstieranosťou či intrigánstvom, sa v západnej kultúre chápu zväčša tak, ako to vyjadrila aj L. Wiessová. Po príchode do Talianska Štefánik gen. Diazovi naznačil, že úloha gen. Picconeho sa skončila tým, že sa československé jednotky, sformované v Taliansku včlenili do novej armády, ktorá sa práve organizuje za pomoci Francúzov. Dňa 20. 4. l9l9 pricestoval do Padovy, kde na generálnom štábe talianskej armády prerokoval s gen. Badogliom otázku odchodu talianskej misie gen. Piccioneho zo Slovenska. Ešte stačil zabezpečiť výstroj pre nové jednotky, ktoré sa po skončení vojny vytvorili zo zajatcov v Taliansku. / Bližšie pozri z uvedenej literatúry 6./ Taliani mu pripravili lietadlo na prelet do Bratislavy, dôvodiac, že nepocestuje vlakom lebo sa nechce dotknúť rakúskej pôdy. Ešte sa zdôveril náčelníkovi čsl. vojenskej misie Jánovi Šebovi, že by sa rád usadil pri poloostrove Sermione, keďže očakáva, že začiatkom júna sa zmení jeho súkromný život. V utorok 29. apríla ešte vydal rozkaz novým práporom, vytvorených zo zajatcov, napísal zároveň list markíze Benzoni a požiadal Šebu, aby ho doručil. V tom čase už francúzsky major Fournier zabezpečuje prípravu pristávacej plochy západne od Vajnor, aby dňa 4. mája l9l9 na túto plochu mohol gen. M. R. Štefánik pristáť. Tesne pred pristátim prevzal z obáv zhoršeného počasia od pilota npor. Giotto Mancinelliho-Scottiho riadenie, ale neprístali šťastne. Lietadlo na palube ktorého boli okrem Štefánika a pilota aj seržant Umberto Merlini a strelec Gabriele Aggiustimi, sa zrútilo na pravé poludnie neďaleko Ivánky do poľa. Od roku l923 stojí na tomto mieste pamätník v tvare pyramídy. Otázka: Dúfam, že sme už neskončili, alebo áno? Našich čitateľov bude určite zaujímať aj to, ako sa odohrala tá strašná tragédia na vajnorských nivách? Odpoveď: Čo sa k tomu môžeme ešte viac dodať, než to čo sa už povedalo a popísalo. Ostali najmenej tri verzie možnej príčiny havárie trojmotorového Caproni 450: Prvá - porucha stroja, resp. chyba v riadení, vyvolaná okamžitou indispozíciou. Druhá - neschopnosť vládnucích kruhov prideliť Štefánikovi dôstojnejšiu funkciu v novej vláde, nie symbolickú funkciu mistra vojny bez vojakov, a tak čo s ním? A tu dochádza, pri zamyslení sa nad touto otázkou k veľmi veľa otáznikov, ako napríklad Masarykov odkaz Benešovi do Paríža: „Rozšírila sa správa, že zajtra príde Štefánik, ... som zvedavý ....“ Alebo z kruhov blízskych Hradu sa v literatúre spomínajú výroky, ako že: „zajtra bude smútok,“ či „vlajky budú napolžrde“ a i. No najviac otáznikov vyvoláva neúčasť na privítacom ceremoniály vtedajšieho dočasného ministra pre správu Slovenska V. Šrobára, na pozvanie ktorého vlastne túto cestu Štefánik vykonal. Veď neočakávať na letisku jedého z najvýznamnejších členov zahraničného odboja, ktorý pre vznik l. ČSR vykonal toľké veci, ako sme si ich tu aj spomenuli, bolo v zmysle protokolu jeho povinnosťou. A ak sa tak nestalo, tak na príkaz koho?! /l/ Tretia - „politikou sklamaný, unavený a svojou chorobou deprimovaný Štefánik si sám našiel spôsob svojho odchodu ...“ Táto verzia ale nezodpovedala charakterovým vlastnostiam Štefánika, lebo vziať život aj trom členom posádky, pre takú vec by sa on ťažko odhodlal, veď napokon bol už rozhodnutý sa venovať vedeckej práci, keď jasne povedal: „generálske hviezdy rád obetujem skutočnému svetu hviezd.“ Otázky kládol a rozhovor zaznamenal: Július SUJA-ŽIAK Literatúra: l./ JURÍČEK, J.:M. R. Štefánik, Mladé letá Bratislava l968, l75 s. 2./ CHRAPAN, J.:Astronomické práce M. R. Štefánika. In: VII. Zborník dejí fyziky, MESDEF ´89 Baba pri Pezinku 3. - 6. l0. l989, s. 76 - 86. 3./ SZÁRAZ, P.:Štefánik a svet, PLUS 7 dní,l8,l999, s. 44 - 47. 4./ GAJDA, R.: Moje paměti, 2. vydanie Vesmír s r. o., Karlín l92l, l80 s. 5./ RUŠIN, V.: M. R. Štefánik slovenský astronóm, Alfa Bratislava l99l, ll2 s. 6./ ŠNEJDÁREK, J.: Boje na Slovensku od 29.dubna l9l9 do l4. srpna l9l9, In: Zborník: Vpád maďarských bolševikov na Slovensko v roku l9l9, zost. K.Vondráček, Nakl. Slovenského chýrnika Bratislava l936, l4 s. 7./ SUJA-ŽIAK, J.: M. R. Štefánik - bibliografia. In: VIII. Zborník dejín Fyziky, CESDEF ´90 Šlapanice pri Brne 24 - 28. 9. l990, s. 76 - 86. 8./ ŠTVRTECKÝ, Š.: Náš Milan Rastislav Štefánik, Smena Bratislava l990, 305 s. 9./ ĎURICA, M. S.: Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych dokumentov, THB s r.o. Bratislava l998 2l0 s. l0./ VÁROŠ, M.: Posledný let generála Štefánika, Obzor Bratislava l99l, l90 s. ll./ JARÁBEK, A.: M. R. Štefánik - život, práca, zápasy, Vydavateľ. združenia DAAR, Bratislava l990, l4 s. Poznámka: Práca bola publikovaná vo Vydavateľ. Matice slovenskej, v Slovenských národných novinách čís. 25-26/2003 zo l6. l2. 2003, Roč. l4 /l8/ a ako pokračovanie 2. časť v SNN č.l/2004 zo 6. l. 2004,Roč.15 /19/.