UHORSKO - TURCI A STAVOVSKÉ POVSTANIA /1526 až 1711./
1/ÚVOD.
Skôr ako prikročíme k samotnej téme z obdobia rokov 1526-1711, patrilo by sa čo-to povedať aj o samotnom názve "Uhorsko". Je to nutné preto, že niektoré spisy, ako napr. Monumenta Germania Historica, vydaná v Hannoveri r. 1878, názov Uhor a Maďar stotožňuje, čo je zavádzajúce a nezodpovedá pravde. Stalo sa tak zrejme aj preto, že Maďari pochádzajú zo strednej Ázie, z rečovej skupiny ugorských jazykov, ktorá zemepisne spadá do širšej oblasti uralsko-altajských jazykov. Náš starší historik, František Sasinek je ale inej mienky a s týmto názorom sa nestotožnil, lebo vo svojom diele tvrdí: Názov Uhor neznamená Maďar, pretože ten kto tvrdí, že ho priniesli k Dunaju prví Arpádovci, nehovorí pravdu. Tento názov bol používaný v Európe už dávno pred príchodom Maďarov, píše Sasinek. A pritom sa odvoláva na to, že tak sa nevolal ani jeden zo staromaďarských kmeňov, od ktorého by sa názov Uhor odvodzoval, keďže ich mená boli: Nyék, Megyer, Kurt-Gyarmat, Tarján, Kér, Jenö a Keszi. Aj ďalší náš významný historik, Ján Stanislav vo svojom diele: Slovenský juh v stredoveku, píše, že Sloveni, obývali pred ich príchodom nielen Panóniu /dnešné západné Maďarsko/ ale aj dnešné východné Maďarsko a severné Rumunsko. A, samozrejme aj územie "pod horamy," teda dnešné Slovensko. No a rovnako i starí Maďari okrem Panónie obývali aj Uhry. Českí historici Antoním Mach a František Hrnčíř tvrdia, že slovo Uhry, /Ungarn/ pochádza od slovanského mena U gory /hory/. Toto pomenovanie Ug(o)ra celkom zreteľne nachádzame aj u historika Jána Stanislava, teda je zrejmé, že slovo "hor" súvisí s horou, lesom, resp. s horalmi. No a toto tvrdenie zastáva aj Cyril Hromník, Slovák žijúci v Kapskom meste v J. Afrike. On sa veľmi dôkladne zaoberal otázkou odkiaľ sme sa tu vzali? Vo svojej práci, Sloveni:unde orti estis?
/Slováci kde sú vaše korene?/popisuje styky naších predkov, ktorí žili na južnej a severnej strane Tatier, no a tí sa volali Horali. A to dávno, ešte pred narodením Krista, keď sa naučili v styku s "dravidskými odborníkmi na výrobu kovov, ktorí s našími predkami, karpatskými Horalmi, uhnietli prapôvodných Slovenov." Bližšie treba pozrieť na: www.jsm.snj.sk
Ale vráťme sa k historikovi Františkovi Sasinkovi, ktorý v diele, Slováci v Uhorsku, z r. 1902, píše toto: "Uhorsko
/Silvania/ medzi Karpatami a Dunajom sa delilo na Biele Uhorsko /dnešné Slovensko/ a Čierne Uhorsko /čo je stará Dácia/. Čiže je to v dnešnom ponímaní Horné Uhorsko a Dolné Uhorsko. V drevných /najstarších/ rukopisoch sa spomínajú dejepisné miesta z Panónskej, Bielohorskej a Čiernohorskej marky. Ján Zigmundík z r.1923 v knihe: Či Maďari zaujali /obsadili-poz. J.S.Ž./ Uhorsko a či založili uhorský štát?, píše, že obdobie rokov 820 až do r. 972, teda od panovania kniežaťa Mojmíra až po knieža Gejzu, /otca sv. Štefana/ sa volalo drevným uhorským kráľovstvom, čiže Starým Uhorskom. Z toho vyplýva, že pomenovanie "drevné Uhorsko" tu bolo aj pred maďarským príchodom. Zaujímavý je aj názor niektorých súčasných historikov, ktorí sa prikláňajú k názvu "Uhor" či "uhorský", keďže tento názov naší predkovia vytvorili dávno pred príchodom Maďarov tým spôsobom, že ho odvodili od mena úhor, čiže od názvu pozemku, ktorý bol po určitú dobu neobrábaný a ležal ladom. Lebo za starých čias, pri extenzívnom hospodárení, sa určitá čať zeme vždy nechávala rok, ale i viac rokov ležať ladom, aby si zem oddýchla. Uhorsko rovnako ako aj Panónia bolo územie, ktoré si sedem staromaďarských kmeňov osvojilo, keď na toto územie vstúpili a na ňom sa aj usadili. No a takto ho aj od samého začiatku volali, lebo toto pomenovanie prebrali po starých Slovenoch. Takže ak nepochybujeme o predmaďarskom pomenovaní Panónie, nemôžeme pochybovať ani o tom, že Maďari sa s menom "Uhorsko" stretli vtedy, keď sa zmocnili väčšej časti územia aj pod horami, ktoré bolo bohaté na suroviny: zlato, striebro a iné rudné bohatstvá. No, samotní Maďari sa najskôr stali Panónmi a až neskôr Uhrami. Svedčia o tom i také fakty ako napríklad, že texty na minciach kráľa Štefana, ktorý sa na nich ocitol od doby svojho panovania v r. 1000, ale aj na minciach neskroších Štefanových nástupcov; keď na lícnej časti mince bolo meno panovníka a na rube PANONEIA, teda krajina.Uhorsko tam ešte nebolo. Až neskôr, ako sa moc Maďarov rozširovala, najmä na sever od r. 1307, sa na dukáte Karola Róberta už vyskytuje na rube nápis: HVNGARIE IN NOMINE IHV XPI. Podobne je to aj s dvojkrížom v červenom poli, ktorý sa zjavuje na minciach Bela III. už od 12. storočia, čo naznačuje pokračovanie v dedičstve po Veľkej Morave. Ale trojvršie ako symbol Horného Uhorska sa objavuje až v 14. storočí, teda približne vtedy , keď sa na minciach objavuje nápis HVNGARIA IN NOMINE... No názov HVNGARIE sa objavuje aj na neskorších grošoch a denároch uhorského kráľa z rodu Habsburg, Ferdinanda I./1526-1564/ a ďalších panovníkov.
Môžeme teda povedať, že pôvodní Sloveni, ktorí tvorili jadro aj Samovej ríše, či neskôr Nitrianského kniežatstva alebo Veľkej Moravy, rovnako aj údelné kniežatstvo uhorských kráľov do roku 1307, - tak to sa všetko ako štátne útvary dotváralo na území, ktoré sa volalo UHORSKO. Preto pôvodní Sloveni /Slováci/ sa celkom prirodzene cítili byť Uhrami, a to ešte predtým ako si toto pomenovanie krajiny osvojili Maďari. Iba s tým rozdielom, že oni si tento názov privlastnili akoby len pre seba. Zhodujú sa všetci spomenutí, slovenskí historici.
Ale podľa mňa, ak si Maďari predsa len neskoršie uvedomili, že ich jazyk má svoju kolísku v strednej Ázii, niekde na úpätí altajského pohoria pri západnej časti mongolských hraníc, kde sa rozpráva rečou patriacej do skupiny ugorských jazykov, nemôže byť práve toto dôvodom, že si napokon začínajú od 14. storočia, teda od panovania Karola Róberta, uvedomovať svoju jazykovú identitu?! Alebo je to iba zhoda okolností. Zdá sa, že táto vec je zložitejšia akoby sa na prvý pohľad zdalo, a tým nie je ani celkom jednoznačná. I keď dôvody vyššie spomenutých historikov môžu byť pravdivé.
Nech je to tak alebo onak, jedno je isté, že pomenovanie "Uhorsko" nepatrilo iba Maďarom. Najmä ak si uvedomíme aj tú skutočnosť, že koncom 18. storočia žilo v mnohonárorodnostnom Uhorsku iba 21% Maďarov.* A viesť o ňom spor je dnes už bezpredmetnou vecou, lebo v r. 1918 definitívne zaniklo. Jeho dediči si v Trianone na Versaillskej mierovej konferencii vytvorili už vlastné štátne útvary: Česko-Slovensko /vo francúzskom originály je názov písaný cez pomlčku/ a Maďarsko, keď ich predstavitelia dňa 4. júna 1920 v tomto zmysle podpísali aj text mierovej zmluvy v paláci Grant Trianon, na ktorej sú podpisy predstaviteľov oboch novovzniknutých štátov, ako aj podpisy garantov, ktorými sa stali predstavitelia víťazných mocnosti z obdobia 1. svetovej vojny. A to stále platí!
2/UHORSKO - TURCI A STAVOVSKÉ POVSTANIA.
Na počiatku novoveku, sa v našom zemepisnom priestore odohrali najväčšie udalosti vpádom tureckých Osmanov, keď 20 tisícové uhorské vojsko utŕžilo od Turkov v bitke pri Moháči dňa 29. augusta 1526 zdrvujúcu porážku. Vtedy v bojoch padol aj uhorský i český kráľ Ľudevít II. Jagelonský a Uhorsko sa stalo na vyše 150 rokov podmanenou krajinou Tureckom. Na základe mierovej zmluvy z r. 1538 a po odchode tureckých vojsk, ktorú uavrel Ferdinad Habsburský s Osmanským sultánom vo Veľkom Varadíne, sa územie Uhorska rozdelilo na dve časti: Ferdinandovi I., ktorý na uhorskú korunu si robil nárok na základe nástupníckych práv po Vladislavovi Jagelonskom, pripadla západná časť krajiny, t. z. Slovensko, okrem Košíc a niektorých častí východoslovenských stolíc, a ešte aj CHorvátsko. Druhá časť, t. z., Sedmohradsko a zostatok územia východného Uhorska bola obsadená vojenskými oddielmi odbojného protihabsburského vojvodu Sedmohratska, Jána Zápoľského. Ján Zápoľský zvolal svojich uhorských prívržencov do Tokaja a 10. novembra 1526 sa dal zvoliť za uhorského kráľa. Ale dňa 17. decembra 1526 sa na bratislavskom sneme za uhorského kráľa dal zvoliť aj Ferdinand I. Tento záujem o trón dvoch kráľov malo za následok, že obidve strany začali proti sebe bojovať. No, keď Zápoľského oddiely r. 1527 Ferdinandovo vojsko pri Tise porazilo, dal si Ferdinand I. korunováciu za uhorského kráľa potvrdiť aj v Stoličnom Belehrade. Ešte pred smrťou Jána Zápoľského, sa mu ale dňa 21.júla 1540 narodil syn, Ján Žigmund. Jeho matka, ako už vlastne vdova, si pre syna nárokovala po mužovi kráľovskú korunu a požiadala tureckého sultána o uznanie nástupníckych práv. Zároveň si od neho vymohla aj vyhlásenie neplatnosti mieru uzavretého vo Veľkom Varadíne. Svojho dvojmesačného syna pritom vyhlásila za podpory nižšej a strednej šľachty za uhorského kráľa. Ferdinand I. to odmietol a začal s vojenskými prípravami na vojnu. To dalo príčinu na okmažitý zásach sultána, ktorý r.1541 obsadzuje budínsky hrad a oblasť popri Dunaji až po Tisu, a toto územie vyhlasuje, že je pod ochranou jeho Osmanskej ríše s centrom v Budíne. Takto sa Uhorsko napokon znova rozdeľuje, ale tento raz už na tri časti, a to: 1. Na Osmanskú časť s centrom v Budíne; 2. Na časť, ktorá pripadla Žigmundovi a jeho matke, t. z. Sedmohradsko a Košice s niektorými východoslovskými stolicami; A 3. časť prislúchala Ferdinandovi I., kam patrila celá západná časť Uhorska so Slovenskom, /okrem spomenutých Košíc a niektorých východoslovenských stolíc/. Takže celá táto časť sa stala súčasťou habsburského súšťatia. Bratislava bola ustanovená za hlavné mesto, v ktorom potom zasadal aj snem. Vnútorné záležitosti riadila tzv. Miestodržiteľská rada. Finančná správa bola zverená Uhorskej kráľovskej komore, a tá mala tiež svoje sídlo v Bratislave.
Obsadením Budína a vytvorením Osmanského panstva nad veľkou časťou Uhorska, ako aj jeho 150 ročné výboje smerom na územie kontrolované Habsburgovcami, utrpenie slovenského ľudu náramne zväčšilo. Pretože stále plienenie južného Slovenska Turkami bolo najväčšou ich pohromou. Na istý čas sa to zmiernilo mierovou zmluvou z r. 1568, ktorá bola podpísaná u Drinopolu, ale to bolo iba na 8 rokov. Turci si už predtým v pohraničných oblastiach začali vytvárať tzv. sandžaky: ostrihomský a novohradský /1545-1546/, sečianský /1553-1554/ a fiľakovský /1553/ odkiaľ robili pustošívé nájazdy hlbšie do vnútrozemia Slovenska.
Roku 1564 sa nástupcom Ferdinanda I. stal Maxmilián II., ktorý panoval iba 14 rokov. Stačil ale spraviť niekoľko reforiem v banskej správe, zvýšil podanskú daň, odsúhlasil poddanské robotovanie na 12 dni ročne a postavil sa proti zrušeniu nevolníckeho pripútania poddaných k pôde. Šlachta a mešťania sekularizáciou na úkor katolíkov si zväčšujú svoje panstvá a upevňuje sa aj moc zemianstva, čím sa tak majetkové rozdiely ešte viac prehĺbili. Všetko zlato z banských slovenských miest je odvádžané do Viedne. Po Maxmiliánovi nastupuje na uhorský trón Rudolf II. (1576-1608), ktorý centrálnu moc zosilňuje, čo sa najviac odráža na utrpení ľudu. V rokoch 1593-1608 sa za jeho panovania odohrala aj 15 ročná vojna medzi habsburgovcami a Osmanskou ríšou, keď sa podarilo habsburskému vojsku vytlačiť Turkov zo slovenského územia, čím sa utrpenie ľudí v pohraničí zmiernilo. K tomuto vojenskému úspechu došlo predovšetkým preto, že Osmanská ríša musela udržiavať v stálej bojovej pohotovosti veľké vojsko na hraniciach s Perziou /dnešným Iránom/, kde prebiehali v tom čase časté boje.
V 2. polovici 16. storočia sa na Slovensko dostáva umiernená reformácia Lutherovho smeru z Nemecka. K nemu sa prikláňa prevážna časť šľachty, ale aj veľká skupiny meštianstva s vidinou možného zbohatnutia, a to najmä na úkor katolíckeho duchovenstva. Do 40. rokov 16. storočia katolícka církev takmer nereaguje na šírenie tohto reformačného hnutia. Bolo to zapríčinené aj tým, že katolíckej cirkvi išlo v prvom rade o udržanie si majetku na obsadených územiach Turkami, preto tá nemohla viesť súperenie ešte aj s reformátormi. Tým sa stalo, že koncom 16. storočia bolo na Slovensku vytvorených okolo 900 protestanských farností.
Rekatolizačný protiútok začína až začiatkom 17. storočia. Najväčším úspechom v tomto rekatolizačnom období bolo odobratie evanjelikom r. 1604 košického dómu. Luteráni síce protestovali, ale Rudolf II. ich námietky a protesty zamietol. Rekatolizačná činnosť a konfiškácia majetkov protestanskej uhorskej šľachty napokon vrcholí povstaleckými vzbúrami magnátov uhorskej protestanskej šľachty. Do čela jedného z prvých týchto vzbúr sa postavil aj sedmohradský šľachtic Štefan Bočkaj, ktorého si dokonca povstalecká protestanská šľachta zvolila i za uhorského kráľa. Bočkajovým žoldnierom, tzv. hajdukom sa za pomoci Turkov podarilo ovládnuť takmer celé Slovensko. Znova dochádza k pustošeniu krajiny, predovšetkým banských miest, a to donútilo Rudolfa II., že s Bočkajom uzavrel 24.6.1606 vo Viedni mierovú zmluvu. Bočkaj si tak zaistil svoju moc nad Sedmihradskom a uhorským stavom sa potvrdili ich výsady. Zároveň privilegovaným občanom Uhorska zmluva zaručovala náboženskú slobodu. Navyše mala táto mierová zmluva ukončiť všetky boje v plnom rozsahu, ale až po podpísaní mieru s Turkami, s ktorými Rudolf II. bol už 15 rokov vo vojnovom stave. On sa mier s Turkami veľmi podpísať neusiloval, čoho využíva jeho brat a arciknieža Matej II. Preto sám r. 1606 pri ústi rieky Žitavy uzatvára na 20 rokov s Turkami mier. Turecku ale musel zaplatiť 300 tisíc zlatých a ponechať im okupované územia v Uhorsku.
Po smrti Bočkaja r. 1606 sa Matej II. spája s uhorskými, rakúskymi a moravskými stavmi a vytvára Konfederáciu. Dňa 24.6. 1608 Rudlof II. v Libni pri Prahe odstupuje Matejovi II. aj uhorskú korunu, a zároveň s tým i správu nad Moravou a rakúskymi krajinami, čím získava aj cisárske žezlo na dobu 11 rokov /1608-1619./
Tento zápas arcikniežaťa Mateja a Rudolfa II. o nástupníctvo využíva protestanská šľachta na upevnenie svojej moci tým, že na korunovačnom sneme v Bratislave 16. septembra 1608 si na Matejovi vymohla schválenie svojich práv, ktorými sa im zaručovala náboženská sloboda. Tá sa mala vzťahovať aj na ich poddaných, a to bez ohľadu na náboženské vyznanie ich zemanov. Evanjelici si potom na Slovensku dobudovali svoju cirkevnú organizáciu a na rok 1610 si do Žiliny zvolali synodu. Na nej sa dohodli o zriadení evanjelických centier podľa stolíc: Liptovská, Trenčianska a Oravská. Do svojho čela si zvolili Eliáša Lániho. Druhá superintendacia zahŕňala stolice: Turčiansku, Novohradskú, Zvolenskú a Hontiansku so superintendantom Samuelom Melíkom. Tretiu tvorili stolice: Tekovská, Nitrianska a Bratislavská, v čele ktorej stál Izák Abrahamides. Na východnom Slovensku sa synoda zišla až r.1614 v Spiš. Podhradí s 2 superintendanciami. Do prvej patrili kráľovské mestá: Košice, Prešov, Levoča, Bardejov a Sabinov. No a tá druhá zahŕňala vidiecké oblasti. Ich uznesenie potvrdil aj palatín. Proti tejto činnosti ev. cirkvi ostro protestoval ostrihomský arcibiskup František Forgáč, ktorý zvolal roku 1611 synodu katolíckej cirkvi do Trnavy, aby sa zaktivizovala rekatolizačná činnosť. K nim sa pridali aj jezuiti, ktorí si v Trnave zriadili svoje kolégium.
Keď sa ostrihomským biskupom stal r. 1616 Peter Pázmaň, tak za pomoci jezuitov sa usiloval o budovanie cirkevného školstva pre výchovu kňažského stavu. Roku 1635 založil aj Trnavskú univerzitu a svoju pozornosť pritom zameral na získanie príslušníkov vysokej šľachty. Poznal jej túžbu po vzdelaní svojich detí, a tým sa mu podarilo k prestupu na katolícku vieru obrátiť celý rad bohatých šľachtických rodov, ale aj veľký počet príslušníkov strednej i nižšej šľachty.
Viedenská zmluva, ktorou sa Matej II. pri korunovácii za uhorského kráľa protestantskej šľachte zaviazal dodržiavať jej práva náboženskej slobody, sa tá po nástupe nového panovníka Ferdinanda II. prestala plniť. Toto porušenie podmienok viedenského mieru vyvolalo u uhorskej šľachty nespokojnosť, ktorá vyústila v povstanie vedené sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom. Ten v polovici októbra 1619, keď sa na kráľovskom tróne uvolnilo miesto, si necháva palatínom Forgáčom na hlavu nasadiť kráľovskú korunu. Po istých vojenských úspechoch r. 1620 dokonca pristúpil aj na uzavretie mieru s Ferdinandom II. Toto mierové obdobie využíva Ferdinand II. k sústredeniu síl a k potlačeniu českého stavovského povstania, ktoré ovplyvnilo i začiatok 30. ročnej vojny. G. Betlen si dňa 25. augusta 1620 v Banskej Bystrici dáva potvrdiť na sneme kráľovskú korunu. No po bitke na Bielej Hore, kde Habsburgovci porazili české stavy, sa začali Betlenove pozície otriasať, najmä keď cisárske vojsko 1621 obsadzuje Bratislavu a Nitru. A navyše, obsadzujú aj Fiľakovo a Sečany, no i mestá Krupinu a Brezno. Betlen ešte v tom samom roku sústredil svoje sily na západné Slovensko a v dvojdňovej bitke poráža cisarské vojsko pod velením Š. Pálfiho, čím sa zmocňuje Trnavy i Nitry. Týmto si vytvoril prijatelnejšie podmienky pre uzavretie mieru s Hasburgovcami. Ten sa začiatkom januára 1622 podpísal v Mikulove na Morave. Betlen sa vzdal síce okupovaných území, a aj pochybného žezla, ale získal titul ríšskeho kniežaťa, dve sliezké kniežatsva a na doživotie dostal aj sedem východouhorských stolíc. Popritom si obhájil aj svoje práva a privilégia zo snemu z r. 1608. V ďalšom období síce významnejších úspechov už nedosiahol, ale jeho povstaním bola defacto rekatolizácia pozastavená.
Roku 1630 sa rozpútal nový zápas v Sedmohradsku o kniežaciu korunu medzi palatínom M. Esterházim a Jurajom Rákocim I., ktorý sa práve stal kniežaťom Sedmohradska. Podľa mierovej zmluvy uzavretej v Košiciach sa Rákoci vzdal územných výdobytkov G. Betlena a uspokojil sa len s držbou rodových majetkov. V tomto čase sa rekatolizačná činnosť, prerušená Betlenovým povstaním, znova obnovuje. Ale väčšina uhorských magnátov dobrovolne prechádza na katolícku vieru, najmä keď si mohla prerozdeliť majetky po bohatých turzovcoch; na západe sa novým vlastníkom tak stal M. Esterházi a na východe Š. Čáki. No ešte stále najbohatším protestanským magnátom bol Juraj Rákoci I. Ten sa dňa 17.II.1644 vyhlásil v Uhorsku za ochráncu všetkých nekatolíkov a posilňovaný diplomatickou podporou Švédov a Francúzskom začal viesť vojenské akcie proti cisárovým vojskám. V priebehu marca toho samého roku obsadil celé východné a stredné Slovensko, najmä mestá. No aj napriek týmto počiatočným úspechom si dobyté územia neudržal, lebo pod náporom cisárskych vojsk bol prinútený si sadnúť za rokovací stôl k mierovým rokovaniam. Netravalo to dlho, pretože keď na Moravu vpadli Švédi, tak ešte v tom samom roku /1645/ obnovuje proti cisárovi boje. Ani teraz sa dlhú dobu nebojobalo, lebo cisár Ferdinand III., ktorý nastúpil na trón r. 1637, mu ponúkol rokovanie, a tak v Linzi uzatvárajú spolu mier s tým, že Jurajovi Rákocimu sa vrátilo 7 východouhorských stolíc a protestantom sa povoľuje náboženská sloboda, ktorá sa vzťahovala aj pre ich poddaných nevoľníkov. V zmluve bola prisľúbená tiež otázka vrátenia 400 kostolov, ale tá sa splnila iba čiastočne, lebo sa im vrátilo len 90.
Betlenovo a Rákociho povstanie bolo súčasťou 30 ročnej vojny v 1. polovici 17. storočia. Tie zatlačili dopozadia aj tureckú okupáciu. Tí svojími pustošivými vpádmi do južných oblastí Slovenska znížili počet obyvateľstva až o 2/3. Juraj Rákoci II. r. 1657 porušuje mierovú dohodu a po boku Švédov vpadol do Poľska. Osmanská armáda toho využila a obsadila Sedmohradsko. R.1660 dobyla Veľký Varadín a namiesto Rákociho dosadzuje na kniežací sedmohradský stolec Michala Apafiho. To sa cisárovi Ferdinandovi III. nepáči, lebo takéto správanie nebolo v súlade lineckými dohovormi medzi cisárom a Rákocim. K tomuto zhoršeniu vzťahov medzi cisárom a Osmanskou okupačnou správou prispelo aj stále častejšie stupňovanie pohraničných vpádov do vnútrozemia. Napokon to vyvrcholilo tým, že r. 1661 sa osmanská armáda na čele s veľkovezírom vydala na pochod hlbšie do Uhorska, resp. na Slovensko do N. Zámkov. U Štúrova prekročili Dunaj, porazili cisárske vojsko vedené Forgáčom, ktorý pri obliehaní N. Zámkov 17. augusta 1663 stratil až 3000 mužov. Turci obľahli mesto a pustošili široké oblasti západného Slovenska, Moravy a Sliezka. Nové Zámky napokon dňa 25. 9. 1663 kapitulovali, ale s podmienkou slobodného odchodu celej posádky z pevnosti. V októbri padla do rúk Osmanov aj Nitra, Levice a Novohrad. N. Zámky sa stali novým centrom osmanskej provincie.
Pád Nových Zámkov a pustošenie Turkov po Slovensku otriaslo celou Európou a cisár dostal celú radu ponúk na pomoc zo Španielska, Talianska, ale aj od Francúzov a Rýnskeho nemeckého spolku. Celá Európa dostala z Turkov strach. A už v januári 1664 sa začali organizovať protiturecké vojenské akcie, ktoré boli napokon korunované víťazstvom; a to 1. augusta toho samého roku cisárske jednotky porážaju turecké vojsko. Mier je síce s Turkami podpísaný, ale bez súhlasu uhorského snemu, čo znamenalo, že nebol pre Uhorsko výhodný. To má za následok, že nevôľa voči Habsburgovcom sa znovu začala stupňovať, až napokon vrcholí sprísahaním Františka Rákociho, Štefana Tökölyiho a ďalších. Sprísahanci tento raz hľadali pomoc vo Francúzsku, ale žiaľ ako vždy predtým, aj u tureckého Sultána. Francúzky kráľ síce pomoc sprísahancom ponúkol, no iba peniazmi. Keď sa r. 1668 Ľudevít XIV a cisár Leopold I., ktorý sa zároveň stal aj uhorským kráľom r.1657, dohodli na prvom delení Španielského dedičstva, Francúzi ďalej podporovať sprísahancov prestali. Sprísahanie uhorských magnátov proti Viedne sa udialo aj v r. 1666 v Turčianskych Tepliciach a vtedy sa tam zišli palatín Vešelíni s P. Zrínskym. Toho samého roku v auguste sa zišli sedmohradskí magnáti aj na Muráni, aby sa poradili ako skoordinovať svoj ozbrojený odpor proti Viedni. Výsledkom oboch týchto rokovaní bolo, že požiadajú úhlavného nepriateľa cisára, čiže Vysokú Portu, aby prijala pod svoju ochranu Uhorsko. No pri presadzovaní svojich lokálnych záujmov došlo medzi nimi k nezhodám a František Rákoci sa znova postavil proti cisárskemu vojsku. Tí napokon nad ním zvíťazili a vyše 200 šľachticov cisársky osobitný súd v Bratislave r. 1671 odsúdil na strátu a konfiškáciu všetkého majetku. Tým sa zároveň všetky predtým zhabané majetky navrátili späť východoslovenským mestám a františkánom, rovnako ako aj všetky niekdajšie kostoly a kláštory. Hneď sa začal aj radikálny postih proti protestanským kňazom, preto väčšina z nich radšej odišla za hranice do Nemecka a kalvíni do Sedmohradska, než aby sa nechali postaviť pred súd. Týmto ale nepokoje celkom nekočia, lebo boli stále vyvolávané všakovakými menšími vzbúrami, ktoré sa odohrávali buď z náboženských príčin, alebo boli podnecované rôznými nepokojnými živlami podporovanými neuspokojenou vrstvou zemanov, ba aj šľachtou. Tá proti cisárskemu dvoru Viedne stále brojila, takže bolo iba otázkou času, kedy tieto drobné nepokoje či zbúry prerastú vo väčšie povstanie. Jedno z nich bolo aj povstanie labancov, ktorí sa nazývali kuruckými križiakmi. A keďže sa na ich čelo postavil zemplínsky zeman Gašpar Pika, ktorý za podpory oravských poddaných sa dokonca zmocnil aj Oravského hradu. Cisárske vojsko túto vzbúru kruto potlačilo a vodcu Piku spolu s ďalšími 25 nespokojencami, zväčša richtármi z oravských a liptovských dedín, napichli na koly.
Všeobecnú nespokojnosť šľachty, mešťanov a poddaného ľudu využil aj ďalší protihabsburský magnát, Imrich Tökölyi z Kežmarku. Najskôr sa zmocnil majetkov a panstva, ktoré predtým patrilo G. Betlenovi a potom J. Rákocimu I. Bolo to územie o rozlohe 7 stolíc na severovýchode krajiny, ku ktorým pripojil aj ďalších 5 východoslovenských stolíc. Zároveň sa mu podarilo zmocniť sa aj miekoľkých banských miest a obsadiť takmer celé Slovensko až po rieku Váh. Potom sa dal pod ochranu sultána a napokon prijal od neho aj titul uhorského kráľa.
Dňa 31. marca 1683 sa osmanská armáda pohla do vnútra Uhorska a potom na Viedeň. Tökölyiho vojska obsadili mestá na strednom a západnom Slovensku a plienili ich. Keď cisárske vojsko posilnil aj Karol Lotrinský, tak spojenými silami porážajú osmanskú armádu a tým sa začína aj oslobodzovanie Uhorska. Dňa 7. októbra porážajú spojenecké vojska Turkov pri Štúrove a 27. októbra dobyli Ostrihom. Keď cisár Leopold I. vyhlásil začiatkom januára 1684 všeobecnú amnestiu, viacerí predstavitelia miest a magnáti opúšťajú Tökölyiho. Karol Lotrinský 19. augusta dobýja aj Nové Zámky a cisárkse vojsko očisťuje Slovensko i od kurucov. Po dvojmesačnom obliehaní padol dňa l.septembra 1685 aj Budín, centrum osmanskej moci v Uhorsku. Zvyšky tökölyiovských prívržencov a zbúrencov na Slovensku likviduje súdny tribumál v Prešove, kde r. 1687 verejne popravili vyše 20 mešťanov a šľachticov. Leopold I. zvoláva do Bratislavy na október 1687 a január 1688 snemové zasadanie, kde vyhlasuje amnestiu pre účastníkov protihabsburského odboja a ruší aj prešovský súd. Snem zároveň prijal Habsburgovcov za dedičných vládcov Uhorska po mužskej línii a zrušil povestný článok 31 Zlatej buly Ondreja II. z r. 1222, podľa ktorého mala šľachta právo na povstanie proti panovníkovi. Jezuiti znova získali v Uhorsku domovské právo a katolícka cirkev získala späť vedúce postavenie.
Posledné protihabsburské povstanie v Uhorsku vypuklo aj v r. 1703. Začalo sa to delením o španielske dedičstvo, do ktorého sa zapojili aj Hasburgovci. Toho využili známe reformné skupiny v Uhorsku, ale najmä kalvíni z Potisia a r. 1703 vyhľadali v Poľsku Františka Rákociho II., ktorý bol v poľskom exile. Toho požiadali aby viedol ozbrojené povstanie proti Viedni. Začiatkom apríla 1703 sa vracia do vlasti a hneď začal s agitáciou medzi roľníkmi s tým, že im sľúbil oslobodenie od všetkých poddanských povinností. Takto získal na svoju stranu do 100 tisíc poddaných. Hneď v septembri 1703 obsadzuje František Rákoci II. R. Sobotu, Lučenec, Krupinu, Levice a stredoslovenské banské mestá. Potom sa obrátil smerom na sever do Spiša, kde ovládne Levoču a po bitke pri Zvolene v novembri 1703 má vo svojej moci už celé stredné Slovensko. Začiatkom decembra obsadzuje Trnavu a začal pustošiť aj okolie Bratislavy a dokonca i Viedne. Dňa 28. mája 1704 poráža pri Smoleniciach aj cisárske vojsko. To prinútilo velenie cisárskych vojsk v októbri k rokovaniam s F. Rákocim v Banskej Štiavnici, ale tie dopadli neúspešne. Kuruci, ktorí tvorili časť jeho vojska obsadili Košice a Prešov, no a po čase aj N. Zámky. Na sneme r. 1707 zbavuje uhorská šľachta Hazburgovcov s uhorského trónu. V r. 1708 utrpel F. Rákoci prvú ťažkú porážku pri Trenčíne a po nej nasledujú ďalšie neúspechy. Nakoniec Rákoci ušiel do Poľska a odtial do Turecka, kde ostal celom sám svetom zavrhnutý. Uhorská šľachta v r. 1711 v Szatmári na mierových jednaniach prijíma podmienky cisárskeho dvora.
Nastáva latentné obdobie v rakúsko-uhorských vzťahoch, ktoré trvá až do obdobia M.Terézie /1780/. Szatmársky mier zároveň uzatvára celú tú nepokojnú etapu protihabsburských zbúr a povstaní. Habsburgovci si ubránili kráľovskú korunu Uhorska a šlachta zas svoje výsady. Len ľud, ktorí vo všetkých povstaniach najviac trpel, ten nezískal vôbec nič. Keď Turci boli z Uhorska už vyhnaní, tak na vyľudnenú Dolnú zem sa sťahovalo tisíce a tisíce ľudí zo Slovenska. Zakladali si tu svoje osady a dediny. Pokiaľ v dnešnom Maďarsku boli skoro všetci násilnou maďarizáciou pomaďarčení, tak v Srbsku a Chorvátsku si zachovali svoje národné povedomie ako reč, kultúru a obyčaje.
J. Suja-Žiak
* Vladimír Clementis, štátny tajomník MZV na mierovej konferencii v Paríži v r. 1946 predniesol správu o pomaďarčovaní Slovanov v Uhorsku, keď na základe exaktných výskumov doložil svedectvá o tom, že Maďari agresívnou a rafinovanou sociálnou politikou pomaďarčili a tak si podmanili státisíce obyvateľov žijúcich v tejto mnohonárodnostnej krajine.
